OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 21.

13.09.2015 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 956×

Kapitola 21.

Shade chvíľu len tak postával a snažil sa vstrebať to, na čo sa práve teraz pozerá. Eric s kavalériou Strážcov za zadkom nebol prekvapivý pohľad. Už predtým videl, ako veľmi ho zbožňovali a takmer sa mu klaňali. Posledným štádiom bolo už len bozkávanie špinavých podošiev. Dúfal, že sa toho nebude musieť nikdy dožiť.

Takže táto časť jeho výhľadu ho až tak neprekvapovala. Iste, rozčuľovala ho, ale to bolo tak všetko. Ale bol to ten zvyšok, ktorý ho prinútil stuhnúť na mieste. Keďže Erica poznal celý život, zvykol si na neho na úrovni, ktorú mnohí nechápali. Poznal odkiaľ pochádzal, ale stále mu veril. Nemal dôvod rozhodnúť sa inak.  Zachránil mu život, postaral sa o neho i jeho sestru a bol najbližšie k označeniu najlepší priateľ. Došľaka, nebyť ich večných doťahovačiek, možno by ho bol považoval aj za brata.

Ale vidieť ho teraz, ako v pravej podobe rodeného démona kráča s hrdo zodvihnutou hlavou a za ním nasleduje takmer dav nasledovateľov schopných urobiť pre neho čokoľvek... hej, to by naštvalo väčšinu ľudí. Snažil sa byť veľkorysý, ale nedarilo sa mu. Bol unavený, mučený, rozzúrený, navyše zmätený tou situáciou s liečiteľkou a jeho reakciou na celý problém a pravdepodobne sa z neho stávala hysterická ženská. Inak si nevedel vysvetliť svoje momentálne myšlienkové pochody.

„A povieš mi aj prečo si nás hľadal?“ prinútil sa nakoniec spýtať. Určite by uvítal, keby dostal nejakú odpoveď, s ktorou by mohol pracovať. Doteraz mal len samé otázky.

Eric ani len okom nemihol. „Skôr by som to mal spresniť – hľadal som liečiteľku. A dúfal som, že s ňou budeš aj ty.“

„Au, to sa ma takmer dotklo.“

Ani trochu sa mu nepáčil smer, ktorým sa to všetko začínalo uberať. V plnej miestnosti magických bytostí sa náhle cítil ako pohyblivý terč. Zvláštne, že mu to začalo prekážať až teraz. Možno ten plášť s kapucňou nepoužíval preto, aby upokojil ostatných. Ale skôr kvôli vlastnému pocitu bezpečia.

„To by sa malo. Vzhľadom na to, že si ma zradil.“  

Ocenil, že liečiteľka mala v sebe aspoň toľko slušnosti, že zalapala po dychu. Ale to mu v tejto na hlave postavenej situácii veľmi nepomôže.

„A môžeš mi povedať, čo také som vykonal, ó preveľký, čím som sa ti znepáčil?“

„Snažíš sa liečiteľku využiť pre svoje vlastné sebecké záujmy.“

Klamal by, ak by tvrdil, že ho ani trochu neranili jeho slová. Eric by ho mal predsa poznať najlepšie, nie? Aký je pod tými vrstvami vrčania a nevraživosti, ktoré väčšinou nosí ako perfektne padnúci kostým, teraz len mierne pokrčený. Takisto odmietal vnímať reakcie ostatných. Vytesniť ich teraz z hlavy bolo to najjednoduchšie, čo mohol urobiť.

„Mám ti pripomínať, že to ty si ju zavesil na krk mne a nie naopak? Alebo ti mám rovno jednu zavesiť, aby si si uvedomil, že tvoje a moje záujmy sú rovnaké?“ Veľmi sa snažil nevrčať. Asi sa mu to nedarilo, keď Strážcovia zodvihli svoje špáradlovito vyzerajúce mečíky.

„Záujmy sa môžu meniť!“ vykríkol Eric a tak po prvýkrát dal jasne najavo svoje momentálne rozpoloženie. Nebol taký veľkorysý, aby pochopil jeho idiotské predstavenie.

„Moje nie,“ povedal pevne.

V duchu sa pohrával s myšlienkou, že by proste zmizol. Ale hneď potom to zamietol. Lepšie bude, keď mu ten tĺk vysvetlí, čo sa deje. Radšej teraz ako potom neskôr, keď padne na zadok do nejakej jamy plnej zákerných hadov. Teda, do inej než v akej sedel práve teraz.

Eric si stlačil koreň nosa. Gesto typické pre jeho nervózne vystupovanie, ktoré nemalo nič spoločné s rolou dokonalého politika.

„Svet tam vonku sa zbláznil. Mám na krku ľudskú vzburu, v ktorej tak či tak majú prsty démoni. Hľadal som ťa a dúfal, že mi podáš dobré správy aspoň ty. A vtedy sa moji ľudia vrátia s tým, že ty si v pekle a so sebou si zobral aj liečiteľku. A niečo mi hovorí, že si jej asi neukazoval miesto, kde si sa narodil.“

Zaškrípal zubami pri tej očividnej rane pod pás. „Tiež som sem neprišiel dobrovoľne, to ti asi zabudli nahlásiť, čo?“

„Išiel si za svojím otcom.“

Shade by nemal byť prekvapený Ericovou dedukciou. A predsa ho to na niekoľko sekúnd zarazilo. Cítil, ako sa liečiteľka za ním mierne presunula. Ona už vedela kde bol a prečo tu vlastne obaja skončili, ale zdalo sa, že mu momentálne nemienila nijakým spôsobom pomôcť.

Neprekvapilo ho to. Vlastne to bolo takmer stereotypné.

„Dal ma sem pritiahnuť svojim prisluhovačom, pretože odo mňa niečo chcel. Mal som prinútiť svoju sestru, aby sa mu ozvala. Očividne s ním už dlhšie nekomunikovala. Nemal som v pláne vyhovieť mu, tak som zdrhol a nejako sme sa s liečiteľkou našli uprostred tejto pekelnej diery bez mapy.“

„Celeste by sa nikdy nerozprávala so svojím otcom!“ vykríkol Eric obraňujúco.

„Je toho veľa, čo o nej nevieš.“ Odmietal si priznať, že znel takmer blahosklonne.

„Je príliš dobrá na to, aby paktovala s peklom.“

Shade pokrútil hlavou. „Všetci predstierate, že je dokonalá a bez chybičky, ale zabúdate na to, že ja ju poznám najlepšie. Možno v každej prekliatej bytosti tohto sveta vidí niečo dobré, ale to neznamená, že to isté sa ukrýva aj v nej. V každom je temnota.“

„Ale nie v každom je svetlo.“

„To znie divne z úst niekoho ako si ty.“

Jeho slová boli sprevádzané niekoľkými zalapaniami po dychu. Dovoliť si verejne urážať dokonalého Erica bolo niečo neodpustiteľné. Čo sa jeho týkalo, pokojne si to mohli zapísať na zoznam jeho údajných hriechov. Aspoň sa budú mať s čím zabávať pri poslednom súde alebo podobne zbytočnej inštitúcii.

Eric si sklamane povzdychol. Akoby nemohol uveriť tomu, že to Shade len tak vyťahuje. Akoby bol jeho pôvod tabu. Pritom Eric neustále predhadzoval Shadeovi to, odkiaľ pochádza, a všetko bolo v poriadku. Dvojaký meter v priamom prenose.

„Možno som sa ako démon narodil, ale to je tak všetko. Nemám s nimi nič spoločné. A to veľmi dobre vieš,“ dostal zo seba nakoniec. Kútikom oka si všimol, ako ostatní Strážcovia uznanlivo kývli hlavami. To, čo robila liečiteľka, odmietal zobrať na vedomie.  

„Je zábavné, ako sa snažíš predstierať, že nie si démon. Ale nikdy to nezabudneš pripomenúť mne.“ A tým si práve zaklincoval rakvu. Necítil sa kvôli tomu zle.

Dostať zo seba všetku tú žlč, ktorá po už celé veky dusila, bolo ako nadýchnuť sa čerstvého vzduchu po tom, ako sa vás niekto pokúsi utopiť. Bohužiaľ, ani to mu nepomohlo. Až príliš jasne si uvedomoval, že bol sám proti všetkým. Dokonca sa proti nemu snažili postaviť aj jeho vlastnú sestru. Možno by to nemal len tak prijať.

„Pretože som viac Strážca než ktokoľvek iný!“ vykríkol Eric, čím na seba opäť upútal Shadeovu pozornosť.

Shade si odfrkol. „A myslíš si snáď, že ja nie som?“ Mrmlanie sa zmenilo na otvorené nadávanie a prejavy údivu. Cítil na sebe pohľady a rozhodol sa ich ignorovať.

„Niekedy pochybujem, že dokážeš vyjsť z tieňa svojho démonského pôvodu. Kedysi som si myslel, že ma nedokážeš zradiť. Teraz si tým nie som taký istý.“

Ericove slová zneli viac ako sklamane. Akoby sa doteraz snažil prehliadať Shadea a jeho sklony a dával mu šancu dokázať, že je lepší ako jeho otec. V duchu sa nad tým čudoval. Nikdy nikomu nedal dôvod pochybovať o jeho úmysloch. Oni to robili aj bez toho, aby ich k tomu sám ponúkol.

„Divné, to isté som si myslel ja o tebe.“

Jeho posledné slová ostali visieť vo vzduchu ako červená zástava pred rozzúreným býkom na nejakom zabudnutom ľudskom festivale. Ľudia a ich predsudky napokon mali za následok zaniknutie mnohých úžasných národov a úkazov. Myslel si, že magické bytosti neboli také krátkozraké. Očividne sa mýlil.

V tento moment to vnímal ešte ostrešie ako inokedy.

Podvedome sa porozhliadol a uvedomil si, že sa všetci snažia pozerať inde, len nie na neho. To mu vyhovovalo. Síce ich gesto vyznalo neohrabane a nanajvýš trápne, ale určitá časť jeho urazeného ega to prijímala. Jedine Eric odmietal uhnúť pohľadom, ale toho zase zanovito ignoroval Shade.

Liečiteľka vyzerala, akoby sa nevedela rozhodnúť, či ho má roztrhať na márne kúsky alebo ďalej počúvať túto ich malú výmenu názorov. Bola príliš zvedavá na svoje zapojenie v tejto situácii. Ale hneď potom, ako sa dozvie všetko, čo potrebuje, odíde. Shade by to privítal. Aspoň by sa nemusel pozerať na pripomienku vlastnej slabosti. Ako naivné dieťa veril, že to, čo nemožno vidieť, ja aj ľahko zabudnuteľné. Ale rany v jeho vnútri hovorili o niečom celkom inom.

Odkašlal si, aby na seba upútal takmer neželanú pozornosť. Chcel len, aby celé toto divadielko skončilo.

„Ak si už konečne zistil, čo potrebuješ, rád by som sa dostal domov. Vieš, skontrolovať, či mi ostatní nezničili dom a tak podobne. Tiež by so s zbavil tej krvi vo vlasoch.“

Snažil sa znieť nonšalantne. Ako manekýn, ktorému zle upravili vlasy, takže vyzeral úplne obyčajne. Ale asi sa mu to nepodarilo. Pretože v ten moment sa Eric rozhodol, že si ho ešte nestihol úplne dopodrobna prezrieť.

„Čo sa ti stalo?“

Prevrátil očami. „Stal som sa obeťou pohostinnosti tvojich poskokov. Nerob si vrásky, robili čo mohli, aby som nikdy podobnej potupe nemusel čeliť.“

Tentokrát Eric vyzeral skutočne naštvaný. Shadea to prekvapilo. Ale na druhej strane, vždy sa hral na moralizátora. Ak by to bolo na ňom, pokúsil by sa všetkých napraviť. Len aby ich on sám mohol neskôr zabiť. Mal rád svoju právomoc. Jeho maličká hlavička fungovala stále rovnakým spôsobom. Takže ho nijako nedojal fakt, že sa ho snažil obraňovať.

„Prečo ste ho napadli?“

Veliteľ tých bláznov mal v sebe aspoň toľko slušnosti, že sa mierne zahanbil. „Dostali sme rozkaz od nášho veliteľa, aby sme našli túto liečiteľku. Bola uprostred pekla v pazúroch tohto šialeného démona, ktorý ju uniesol. Ona nám však potvrdila podozrenie, hoci démon tvrdil, že s tým nemá nič spoločné. Takže sme ho zavreli. Čo robí vonku, to nikto z nás netuší.“

„A kto je váš pán?“ spýtal sa Eric.

Shade musel priznať, že tento aspekt konverzácie si dokázal získať jeho plnú pozornosť. Bez ohľadu na to, že mu teraz liečiteľka vypaľovala dve diery do hlavy. Odmietal sa otočiť. Lepšie bude, ak odteraz udrží ich vzťah na profesionálnej úrovni. Niektorej jeho časti sa to ani v najmenšom nepáčilo.

„To vám nemôžeme povedať. Ale leží mu na srdci blaho tejto unesenej liečiteľky.“

Shade prevrátil očami. Kto a prečo by chcel unášať tú liečiteľku, to naozaj nevedel. Ale dokázal si predstaviť, že ak by sa našiel niekto taký šialený, aby sa o to pokúsil a uspel, ihneď by si to rozmyslel. Hneď po tom, čo by otvorila ústa. V tej sekunde by ju dobrovoľne vrátil späť domov.

„To je vlastne fuk,“ povedal Eric a rozhodil rukami. „Ale odmietam len tak prehliadnuť, že ste napadali, uväznili a pravdepodobne mučili jedného z nás.“

„Pane, je to len démon. Na neho svojím súcitom neplytvajte. Veď sa pozrite, čo urobil tej liečiteľke!“ Nie, odmietal sa prejavovať ako úplná ženská tým, že by ešte prevracal očami. Stačilo mu to vnútorné sťažovanie si.

„Neviem síce, čo si to predstavujete, ale tento démon je jedným z nás. V skutočnosti je to veliteľ Strážcov z východnej brány, teda najväčšej pekelnej brány, ktorú úspešne chráni. Iste ste už o ňom počuli.“

Ak na neho doteraz zízali, teraz ho doslova röntgenovali. Nedal im tú výhodu, že by sa nervózne začal ošívať alebo niečo podobné. Proste len zodvihol obočie. Veľavravné gesto je niekedy lepšie ako zbytočné predslovy.

„Ty... ty si Shade?“

Mal chuť si zívnuť na znak toho, čo si myslí o jeho pomalom myslení. „Poslednýkrát, keď som to kontroloval, to bolo meno, ktoré som dostal pri narodení.“

„Prečo si nám nič nepovedal?“ oboril sa na neho veliteľ tých Strážcov.

Pokrčil plecami. „Pretože hádať sa s idiotom je veľmi ťažké.“ Nedal im príležitosť ohradiť sa proti jeho úsudku a hneď doložil: „Mohol by som už ísť? Rád by som sa dostal domov ešte dnes.“

Vykročil dopredu. Strážcovia, ktorí sa mu doteraz vysmievali a užívali si to, ako ho mohli mlátiť, uskakovali akoby ich popálil. Rozhodne vedeli, čo je pre nich dobré. Nemienil sa  im pomstiť, ale bol dostatočne rozzúrený na to, aby ich aspoň kopol výbojom statickej elektriny.

Pokožka mu doslova vibrovala. Ale bez ohľadu na to, ako sa rozhodli tí tĺci, Eric si stále myslel niečo iné a proste sa mu postavil do cesty. Shade polohlasne zanadával. Stále sa nevedel rozhodnúť, či by mu mal rovno upraviť ciferník alebo mu poďakovať za vyriešenie situácie s jeho žalárnikmi. Bohužiaľ sa stále viac prikláňal k tej prvej možnosti.

„Stále si ma nepresvedčil, že si sa nesnažil využiť liečiteľku vo svoj vlastný prospech.“

Shade začínal byť seriózne unavený z tejto nekonečnej debaty v podstate o ničom.

„A aký by mal byť ten osobný prospech?“

Eric rozhodil rukami. Možno sa snažil nájsť rozumný argument na mieste, kde niečo také ani neexistovalo. „Vždy si sa snažil uniknúť tomuto životu.“

Nie, vážne neprevráti očami. „Vážne? Keď som sa mu tak snažil uniknúť, iste len kvôli tomu som zviazal svoji život s osudom portálu. Pretože sa mi tak veľmi hnusí moja práca. A tak veľmi málo mi záleží na mojom poslaní.“ Pokrútil hlavou. Hnev v ňom bublal ako láva v kotli. „Ako ti mám dokázať svoju oddanosť? Mám si odseknúť hlavu a položiť ju na podnos? Vďačne. Ale obaja vieme, čo bude nasledovať potom.“

„Možno práve preto potrebuješ liečiteľku,“ uvažoval nahlas Eric.

Shade nemohol uveriť tomu, že niečo také vôbec zvažuje. Vedel, aké nemožné je zrušiť také mocné kúzlo. Nola sa uistila o tom, že bude prakticky neprelomiteľné. A tento cvok práve teraz predpokladal, že sa z toho všetkého chcel proste vyvliecť. Tentokrát proste narazil na hranicu jeho sebaovládania a dokonale ju zničil. Nemal v úmysle aj naďalej sa krotiť.

Čo mu to kedy prinieslo?

„Tieto tvoje možno a čo ak ma vážne nudia. Ak tak veľmi chceš liečiteľku, tak si ju zober. Ale bude ti na nič, pretože prišla o schopnosti.“

Výraz prekvapenia na Ericovej tvári stál za ten malý teatrálny výbuch. „Prišla o schopnosti? Liečiteľka, ktorá nedokáže liečiť?“

„Ehm,“ vložil sa do toho veliteľ spackanej jednotky Strážcov. „Je to skutočne tak. Liečiteľka prišla o schopnosti. Nikto z nás nevie prečo. Mysleli sme si, že za to môže tento démon, ale teraz... nemáme potuchy, čo sa stalo.“

„Shade?“ Eric ani na sekundu nezaváhal.

Snažil sa, aby neznel nevrlo. „Uhryzol ju jeden z netopierích strážcov. Schopnosti sa jej odvtedy nevrátili. Zatiaľ je na tom rovnako ako ktorýkoľvek iný človek. Dokonca prišla aj o liečiteľský zrak.“

Trvalo mu dve sekundy, kým v hlave sformoval adekvátnu odpoveď. „Liečiteľka ostane so mnou. Možno by si ju dokázal lepšie ochrániť, ale v momente, keď sa jej vrátia schopnosti, musím ju mať po ruke.“

Shadea neprekvapila Ericova arogantná odpoveď ani to, že predpokladal liečiteľkino správanie. Sám jej nikdy nevysvetlil v čom spočítala jej časť práce a teraz bol za to vďačný. Nepožiadate niekoho o takýto druh pomoci dve sekundy po tom, ako vás spozná.

Došľaka, pravdepodobne ich všetkých stále považuje za nepriateľov. Bolo by o toľko jednoduchšie, keby sa jej mohol teraz zbaviť. Nepáčila sa mu tá predstava. Na druhej strane si nemohol pomôcť, pretože chápal Ericove naliehanie.

Ako však mohol mať jeden život väčšiu cenu než druhý? Iste, bola to ich jediná šanca, ale nepáčilo sa mu to. V duchu sa snažil upokojiť tým, že si pripomínal liečiteľkinu zradu.

Nepomáhalo to.

„Ak ju tak veľmi chceš, zober si ju. Ale upozorňujem ťa, nebudem poruke, aby si na mňa opäť mohol hodiť svoje problémy.“

Shade vedel, že to rozhodnutie oľutuje. Ale už bol unavený z toho, ako si každý z neho robil rohožku a on im to dovoľoval. Nebol o nič menej Strážcom než ostatní, hoci sa ho všetci štítili.

Potriasol hlavou, aby si urovnal myšlienky, ktoré šialene poletovali v maličkom priestore jeho lebky. Otočil sa na päte s úmyslom nájsť si tiché miesto, z ktorého by sa mohol nerušene premiestniť tam, kam potreboval.

Mal na starosti omnoho zábavnejšie veci než bolo stráženie zadku nevďačnej liečiteľky. Ak to však tak bolo, prečo sa mu tá predstava vôbec nepozdávala? Mal by sa tešiť, že sa konečne zbaví neželanej zodpovednosti. Lenže opak bol pravdou.

Uprostred kroku ho zastavil ženský hlas: „A čo keby ste tej liečiteľke konečne vysvetlili o čom je toto divadlo?“

Kapitola 20. ¦¦ Kapitola 22.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 21.: