OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XVI.



Torn - Kapitola XVI.

Povídka se umístila na třetím místě o Nej povídku měsíce ledna/januára. Na den ji umisťujeme na titulní stranu. Gratulujeme!


Nie vždy dokážeš odlíšiť priateľa od nepriateľa.

Kapitola šestnásta

Nech som na seba hľadela akokoľvek dlho, nedokázala som sa zo sebou zžiť. Nebolo to vyžehlenými vlasmi, ani výraznými šatami, ktoré mi kúpil Vincent alebo topánkami, ktoré mi pridávali dobrých sedem centimetrov. Dokonca mi neprekážal ani karmínový rúž, ktorý som mala pre prípad, žeby Vincent dostal sprostý nápad pred ľuďmi.

Cítila som sa ako zradca.

Asi po stý raz som si narovnala šaty a pozrela sa na seba v zrkadle, akoby sa mohlo stať, že v nej uvidím niekoho iného. Lepšieho. 

Možno som nevyzerala najhoršie, nebol to ale Vincent, ktorého výraz som chcela vidieť. Len pri obyčajnej myšlienke na jeho tvár som sa musela pousmiať. Naše priateľstvo sa po zvyšok týždňa konečne začalo uberať zaujímavým smerom. Po práci som chodila do Impéria, kde ma zakaždým Nate čakal, len aby ma odviezol k nim domov. Cez deň ma bral do školy a večer, predtým než som šla do práce, mi ukazoval ďalšie časti auta, ktoré som sa snažila zapamätať si. Nebolo to dvakrát náročné, keďže väčšinu prirovnával k častiam ženy. Mechanický žargón, objasnil, keď som na neho počudovane zazerala.

Niekto zaklopal na dvere.

Otočila som sa, zvedavá na narušiteľa. Prekvapilo ma, že to bol Nate, kto vošiel dovnútra. Obarene ostal stáť pri dverách, opierajúc sa o ne.

Jemne som sa usmiala a zatočila sa, čo spôsobilo, že rázporky na šatách ukázali viac pokožky než bolo nevyhnutné.

„Čo povieš? Vyzerám dosť reprezentatívne?“  spýtala som sa, len aby som ho donútila odtrhnúť zrak od môjho oblečenia.

Nate preglgol a urobil neistý krok dopredu.

„Vyzeráš...“ pretrel si tvár, akoby neveril, že pred ním naozaj stojím. „SI nádherná.“

„Ďakujem.“ Tak obyčajná veta, a predsa pre mňa znamenala veľa. Červeň sa mi nahrnula do líc. Rýchlo som sa otočila k zrkadlu, len aby ma Nate nevidel.

„Nespomínala si, že dnes niečo máš...“

Zaregistrovala som, ako nechal vetu len tak visieť vo vzduchu, aby som ju mohla dokončiť.

„Je to pracovná akcia,“ odvetila som, tváriac sa, že si naprávam šaty. Stý- prvý krát. „Nechcela som tam ísť, no mám to zaplatené, a navyše... dostala som tieto šaty, takže... Nebola možnosť odmietnuť,“ pokrčila som plecami.

Po prvýkrát som hľadala logické vysvetlenia, len aby si Nate niečo nevysvetlil zle.

Neisto som dvihla hlavu a všimla si ho tesne za chrbtom. Skúmavo si ma prezeral.

„Niečo... Niečo tomu chýba,“ zamrmlal. O sekundu sa naširoko usmial.

„Mám to!“ rozbehol sa von z izby skôr, než som ho stihla zastaviť.

Nechápavo som ostala civieť na otvorené dvere a vnímala hluk, ktorý ku mne doliehal z vonku. Sama pre seba som sa zasmiala a pokrútila hlavou.

O chvíľu bol naspäť. Zadýchaný, s víťazoslávnym úškrnom na tvári. Pomaly sa predo mňa postavil. Niečo však skrýval za chrbtom.

„Mám to kúpené už dlhšie, ale keďže mi Hate povedala, že narodeniny som prešvihol a najbližšie sú až Vianoce...“ bľabotal horšie ako ja.

„Nate, neblázni...“ snažila som sa prehovoriť, bezvýsledne.

Maxwell mi ukázal ruky, v ktorých zvieral čiernu podlhovastú krabičku so zamatovou mašľou. Nemusela som byť bohatá na to, aby mi došlo, čo sa nachádzalo vo vnútri.

Automaticky som urobila krok dozadu.

„Nie, to v žiadnom prípade,“ protestovala som.

„Prosím ťa, Lauren...“ nadýchol sa a ďalej mi to podával. „Chystáš sa ísť v týchto šatách medzi ľudí, boh vie s kým, a ja tu mám ostať? Chcem, aby si dnes mala na sebe niečo odo mňa.“

Bolo to sebecké, vedela som to. Nemala som žiaden dôvod prijať od neho darček, a aj tak som neisto otvorila krabičku.

„Páni,“ vydýchla som pri pohľade na strieborný náhrdelník, ktorý dopĺňali jednoduché náušnice. Najväčšia krása bola v jednoduchosti tohto setu. Na kraji sa ešte hompáľal jemný náramok.

Bolo toho veľa. Moje city si so mnou robili čo chceli, skákali ako na horskej dráhe a ja som nevedela, či je bezpečné veriť im.

„Zapneš mi ho?“

Bez slova som sa otočila Natovi chrbtom. V odraze som videla, ako bez všetkého vzal náhrdelník a priblížil sa ku mne ešte bližšie. Jeho hruď som cítila na odhalenom chrbte. Studené prsty mi jemne prešli po pokožke a keď chcel zapnúť náhrdelník, dvihla som si vlasy, len aby mu neprekážali.

Naklonila som hlavu nabok a sledovala nás. Náhrdelník bol na mieste, lenže jeho ruky sa ma ešte stále dotýkali. Vlasy som nechala spadnúť na ramená a ruky som zložila k telu.

„Keby som ťa pozval ja... Išla by si?“ spýtal sa a jemne mi prstom prešiel po celej dĺžke chrbta.

Stisla som pery,  zadržiavajúc akýkoľvek zvuk, ktorý sa dral von.

„Kúpil by si mi takéto šaty?“ podpichla som ho hravo. Táto situácia sa vymykala všetkému priateľskému, čo medzi nami bolo.

„Určite nie,“ pokrútil automaticky hlavou a hlavu si položil na moje plece. V zrkadle som videla, ako našiel môj pohľad. Ruky sa mu presunuli dopredu, kde pomaly prechádzal po látke, ktorá sa vo výstrihu rozchádzala.

„Nechcel by som, aby ťa niekto takto videl. Len ja,“ priznal, keď jeho ruky vkĺzli medzi látku a keď ma pohladil po bruchu. Zaklonila som hlavu a zatvorila oči.

Sťažka som sa nadýchla. Bolo náročné zachovať si chladnú hlavu, hlavne v takejto situácii, keď som ani nechcela, aby prestal.

„Nate...“ preglgla som, hľadajúc dôvody, prečo by som ho nemohla nechať pokračovať v prieskume.

„Ako ťa mám pustiť, keď všetci uvidia to, čo by nemali?“ zašepkal mi do ucha a akokoľvek krásne to znelo, žalúdok mi začal robiť saltá.

Prudko som sa k nemu otočila a donútila ho stiahnuť svoje ruky k telu. Nechápavo na mňa hľadel, zatiaľ čo ja som premýšľala, ako z tohto vykľučkovať.

Samozrejme, že ostatní uvidia, čo by nemali. Nathaniel ani len netušil, čo všetko zo mňa už ľudia, najmä muži, videli. Čo mi robili...

„Musím ísť,“ hlesla som takmer nečujne a prešla okolo neho bez jediného pohľadu. Natova ruka ku mne vystrelila skoro automaticky. Chytil ma za lakeť a donútil pozrieť na neho. Dýchal rovnako ťažko ako ja.

„Zabudla si na náušnice,“ prehovoril a kývol ku krabičke.  

V tichosti ma sledoval, keď som si ich dávala. Náramok ale ostal v krabičke, nakoľko ten môj som si dole dať nedokázala. Nechcela som.  

„Ďakujem.“

„Lauren.“ Jeho ruka tú moju odmietala pustiť. „Povedz mi, že nejdeš na rande.“ Prosba v jeho očiach sa zameniť nedala. „Daj mi niečoho, čoho sa môžem chytiť.“

Po celom tele mi naskákala husia koža.

Opatrne som sa k nemu načiahla a jemne ho pobozkala na líce.

„Nie je to rande,“ uistila som ho, šepkajúc mu do ucha.

Keď som sa odtiahla, pobozkala som ho aj na druhú stranu a ruku mu položila na tvár.

„Keby som na nejaké šla, už by si mi otváral dvere od auta,“ zašeptala som mu do druhého ucha a pomaly sa od neho vzdialila. V jeho očiach som videla presne to, čo som ja cítila.

Túžbu.

„Naozaj už musím ísť,“ pustila som ho, vzala si malú kabelku a dala sa na odchod. Jediné, čo som bola schopná vnímať bol zvuk mojich topánok na podlahe a hučanie krvi v ušiach.

Videla som ho pred sebou. Jeho výraz, nevyslovené otázky, pochybnosti...

Na opätku som sa otočila a vo dverách ešte raz pozrela na Nata.

„Môžem ťa o niečo požiadať?“ vyhŕkla som bez rozmyslu.

Sledovať, ako sa Natovou tvárou prehnala radosť, ma nútila nad svojím nápadom zaplesať. Aspoň na chvíľu.

„Nerob si na zajtra žiadne plány,“ oznámila som mu.

***

Nezvykla som byť nervózna. Nikdy som k tomu nemala dôvod. Každý deň som ukazovala svoje telo, tancovala som pre potešenie druhých a bola som v tom dobrá. Teraz ale... šlo viac ako len o moju peknú tvár.

Vincent ma tam chcel, aby sa ostatní mali na čo pozerať. Chcel, aby jeho kolegovia žiarlili. Nielen na môj výzor, ale aj na rozum. Ten bastard dobre vedel, čo študujem a vedel, že ma to baví. Mohla som si vybrať jednoduchšie odbory, študovať niečo, čo by mi zabezpečilo teplé miesto v kancelárii. To som odmietla.

Auto, v ktorom som napäto sedela, odbočilo na ulicu, na ktorej panoval ruch. Bola som skoro na mieste. Ostávalo mi už len niekoľko krátkych minút na to, aby som sa pripravila.

Zhlboka som sa nadýchla, snažiac sa upokojiť. Všetko bolo v úplnom poriadku. Vincent dostane, čo chce a ja tiež.

Zastavili sme.

Netrvalo ani chvíľu a moje dvere sa otvorili. Dovnútra sa načiahla čiasi ruka, ktorej som sa neisto chytila a vystúpila do večerného svetla.

Môj pohľad sa stretol s tým jeho. Vincent na mňa zarazene hľadel. Venovala som mu jeden nechápavý pohľad a prehrabla som si vlasy, aby mi neprekážali.

„V tých šatách vyzeráš ako dáma,“ odkašľal si, keď sa spamätal. „Žena hodná muža môjho postavenia,“ ozrejmil a ponúkol mi ruku.

V duchu som pretočila očami a chytila sa ho. Čakal ma ešte dlhý večer.

„Vieš, že som stará ako Sebastian, však?“ kontrolovala som mu. „Mohla by som ti byť dcérou,“ dodala som už šeptom, keď sme vykročili k dverám do budovy.

Vincent sa nenútene zasmial, pevne zvierajúc moju ruku pri sebe.

„Vek je len číslo, drahá Lauren,“ žmurkol na mňa a vykročil dopredu, len aby mi podržal dvere, do ktorých som vošla bez jediného pohľadu na právnika.

Chcelo to všetko, čo som mala, aby som sa dokázala ovládať. Musela som, pre ostatných.

Vo vnútri panoval ruch. Nečakala som, že v Atlante môže byť toľko právnikov, ale očividne som bola na omyle. Väčšina naplnila hlavnú sálu, kde popíjali a rozprávali sa, obdivovali obrazy na stenách. Keby sa človek nepozrel bližšie, videl by len priateľských ľudí, ktorí sa rozhodli stretnúť. Ja, na druhej strane, som jasne videla šepkandu, ktorá okolo nás panovala. Všetci sa bavili o druhých, hodnotili ich pohľadom.

Hľadali slabiny. 

„Never nikomu,“ pošepol mi Vincent do ucha. „Nikto tu nie je za toho, za koho sa vydáva.“

„Ako dobre, že som ti nikdy neverila,“ prehodila som a pocítila, ako mi stlačil ruku, za ktorú ma držal.

„Opatrne, Lauren. Pohybuješ sa na tenkom ľade,“ upozornil ma.

„Skôr na opätku,“ vystrela som sa, keď som si všimla smerujúc k nám jedného z návštevníkov.

Skoro som zamrela na mieste.

„Nečakal som, že ťa tu uvidím, Vincent,“ postavil sa pred nás Frederick v modrom obleku, ktorý mu možno svedčal, no nezakryl ten slizký úsmev, ktorým ma obdaril.

„Pozerám, že si si po dlhej dobe niekoho priviedol...“ Rýchlo si ma premeral od hlavy až po päty a naspäť. „Lauren, však?“ kontroloval si, ako ku mne načiahol ruku.

„Frederick,“ žiarivo som sa usmiala, pristupujúc na túto hru. Bolo to kto z koho. A v porovnaní s týmto mužom vyzeral aj Vincent ako lepšia voľba.

„Naozaj tu môže byť? Nie je ešte pod zákonom?“ zažartoval a okolo očí mu vyskočilo niekoľko vrások. Nevyzeral, že by si všimol, ako ho prepaľujem pohľadom.

„Nie, kým neleží podo mnou,“ žmurkol Vincent a ani jeden z nich nevyzeral, že by mi venovali viac pozornosti, ako bolo nevyhnutné. Veľkí džentlmeni.

Položila som Vincentovi dlaň na hruď a oprela sa o neho, aby to vyzeralo presvedčivejšie, keď som prehovorila:

„Kto povedal, že budem dole?“ dvihla som k nemu zrak a neplánovala ho odvrátiť za žiadnych okolností.

Vincent sa nad mojou poznámkou zasmial, a čo bolo zvláštne, bola nenútenosť jeho smiechu. Tento muž nebol nikdy uvoľnený. Všetko, čo robil, bolo presne naplánované, akoby predpokladal smer, ktorým sa konverzácia uberie. Teraz ale... Bol iný.

Frederick sa na mňa prekvapene pozrel a v jeho očiach som videla niečo, čo sa mi nepáčilo. Vypočítavosť.

„A čo ty? Si tu sám?“ zmenila som rýchle tému a s hraným záujmom som naklonila hlavu na stranu, hľadajúc nejakú osamotenú ženu, ktorá by mohla patriť k nemu.

„Keďže sa nenašla žiadna, ktorá by ma bola schopná skrotiť, áno,“ žmurkol na mňa. Bolo mi z neho zle.

„Musím Lauren predstaviť ešte zopár ľuďom, tak neskôr, kamarát,“ vystrel k blondiakovi ruku Vincent, ktorý ju s ochotou prijal. Ako sa mohol tváriť tak priateľsky, keď ma žiadal, aby som mu ho pomohla zničiť? Skúšal ma?

„Ešte sa uvidíme, sladká Lauren,“ pošepol, keď okolo nás prechádzal ďalej.

„Zahrala si to dobre,“ utrúsil Maxwell, keď som smerovali hlbšie do sály. „Sám som ti skoro uveril.“

Nezaujato som pokrčila plecami a znova sa po jeho boku vystrela. Chcela som pôsobiť čo najlepšie som mala. Potrebovala som jeho pomoc.

„Nielen ty vieš klamať telom.“

„Ale čo?“ Opäť ten jeho nenútený smiech. „Takže tie zimomriavky neboli zo vzrušenia?“

Prehltla som žlč, ktorá sa mi nahrnula do hrdla. Odrazu som mala veľkú potrebu vypiť si, hoci som sa alkoholu vyhýbala od osemnástich, kedy som nezvládla jeden deň a skoro sa upila k smrti. Teraz by sa mi podobné promile alkoholu v krvi zišlo.

„Skôr zo znechutenia, ale chápem, každý vidí, čo chce.“

V miestnosti sa rozhostilo ticho a do popredia sa dostala vážna a pokojná hudba, ktorá vychádzala z reproduktorov nainštalovaných po všetkých stranách sály. Niektorí sa automaticky dali do tanca, zatiaľ čo ja s Vincentom sme len podišli k jednému páru, ktorý sa do tanca veľmi nemal.

Postarší muž si ma okamžite premeral pohľadom a žena po jeho boku nestíhala skryť znechutenie z mojich šiat, ktoré toho neodhaľovali práve najmenej. Tie jej zas zakrývali aj to, čo mohlo byť očiam viditeľné.

„Vincent, tak ste to predsa len tento krát zvládli,“ usmial sa na neho, keď si potriasli rukami.

„Raymond, rád vás opäť vidím,“ prehovoril Vincent zdvorilo. „Aj vás, Anne,“ naklonil sa k jeho žene a úsmev, ktorým ju obdaril ma zneistil.

Boli to jeho priatelia? Nepriatelia? V tejto hre som sa rozhodne stratila.

„Dovoľte, aby som vám predstavil moju priateľku, Lauren,“ ukázal na mňa a ako sa odo mňa očakávalo, srdečne som sa usmiala a potriasla si rukami s ľuďmi, o ktorých som nič netušila.

„Nie je pre teba primladá?“ neodpustila si okamžite Anne. „Nevyzerá, že by mohla mať viac ako tridsať.“

 „Vincent tiež nevyzerá, že by už mal päťdesiat,“ zaujala som obranný postoj. „Naviac, v posteli sa všetko vyrovná, nie?“

Po prvýkrát v živote som videla prekvapenie na Maxwellovej tvári, čo mi  len spravilo radosť. Prekvapila som ho rovnako ako ľudí, ktorí na neho z nejakého nepochopiteľného dôvodu hľadeli z výšky.

„Nuž,“ odkašľal si Raymond a chytil ruku svojej ženy do svojej. „Je dobré vidieť, že ste neotáľali. Po Mirande,“ naklonil sa bližšie, akoby sa nám chystal zdeliť nejaké tajomstvo. „ Väčšina si začínala myslieť, že skončíte sám, bez lásky.  Zatrpknutý.“

„Ďakujem, Raymond,“ stisol Vincent pery a jeho postava vedľa mňa stuhla. Tá jedna bezbranná veta ho opäť zmenila na muža, ktorý si dával pozor na to, čo nechal druhých vidieť.

„Príjemnú zábavu, Laurel,“ popriala mi Anne a spoločne s mužom sa pridali k tancujúcim párom na parkete.

„Lauren, mrcha,“ zamrmlala som a pohľadom hodila po Vincentovi, ktorý úplne stuhol na mieste. „Neviem ako ty, ale ja sa potrebujem napiť.“

Pomaly som prešla k baru a nechala barmana, aby mi nalial šampanské. Ak som mala tento večer ešte nejako zvládnuť, rozhodne som musela začať piť. Čím skôr, tým lepšie.

S pohárikom v ruke som sa otočila a snažila sa nájsť Vincenta. Nebol nikde. Vyparil sa, nechávajúc ma napospas jeho... kolegom? Pätolizačom?

Nechcela som žiť v jeho svete. Nedokázala by som ustáť toľký tlak zo všetkých strán. Stále som si vravela, že sa budem usmievať, tancovať, radovať, ale len do času. Dúfala som, že príde deň, kedy to všetko povesím na klinec a vstúpim do nového sveta, bez minulosti. Bez strachu, bez hanby.

Odpila som si zo šampanského a a sledovala tých ľudí, ako začali tlieskať, keď pesnička dohrala. Naozaj sa im chcelo pretvarovať sa, len aby sa dozvedeli špinu na svojich kolegov, ktorých nemali radi? Ako ďaleko boli ľudia ochotní zájsť kvôli súťaživosti a túžbe dostať sa na výslnie?

Naštvane som prešla pomedzi ľudí a namierila si to do pokojnejšej časti, kde by som mala aspoň trochu súkromia. Ak sa ma snažil Vincent zbaviť, prečo ma sem, v prvom rade, volal? Aj tak z mojej prítomnosti nič nemal. Len ďalšie klamstvá, ktoré sa pridali k predošlým.

Nečakala som, že keď prejdem úzkou chodbou, ktorá viedla do miestnosti s výhľadom na mesto, nájdem ho tam. Stál, s jednou rukou sa opierajúc o okno, hľadiac na mesto pod nami.

Mlčal.

Aj keď som videla jeho utrápený odraz, nedokázala som pochopiť, čo ho mohlo trápiť. Všetko robil vedome. Za všetko, čo sa mu udialo, si mohol sám.

„Myslela som, že si odišiel bezo mňa,“ odkašľala som si, aby som na seba upozornila.

S ním to ani nepohlo. Len ďalej hľadel na nočnú Atlantu, ktorá sa nezastavila ani v noci.

„Stratiť lásku je ako prehrať súd. S tým rozdielom, že na súd zabudneš. Zmieriš sa s výsledkom, pretože vieš, že príde ďalší. Láska, na druhej strane, bolí večne. Je to pomalá a tupá bolesť, Lauren.“

Ostala som na neho hľadieť ako obarená. Neschopná pohybu, ani jedného slova. Mohol rozprávať o... nej?

„Nie je nič horšie, ako keď sa ráno zobudíš a nevidíš dôvod ďalej pokračovať,“ odrazil sa od okna a otočil sa ku mne. „Každý nádych je ťažký a ty chceš, aby niekto ukončil tvoje utrpenie. A keď to nedokážu, hľadáš cestu von. S nimi alebo bez nich.“

Nasucho som preglgla. Po tele mi naskákala husia koža, pretože ten pocit mi bol dosť ako dobre známy.

Sama som sa s ním prebúdzala každé ráno.

„Sme rovnakí, ty a ja,“ ukázal na mňa.

Pevne som zovrela pohár v rukách.

„To rozhodne nie sme,“ pokrútila som hlavou a o krok pred ním cúvla.

„Nie sme?“ prekvapene pozdvihol obočie a urobil ďalší krôčik mojím smerom. „Obaja máme rodinu, pre ktorú pôjdeme aj do pekla a naspäť. Sme rodičmi, ktorí pre svoje deti musia byť silnými...“

„Neťahaj do toho...“ nadýchla som sa a cítila slzy v očiach.

„Koľkokrát sa ťa dotkol, než ho tvoj brat zabil?“ zmenil tému a strčil ruky do vreciek na nohaviciach. „Koľkokrát si ho musela cítiť, než ťa zachránili?“

Nemohla som mu dovoliť, aby videl, čo so mnou jeho slová robili, lenže slzy jednoducho opustili moje oči.

Otvorila som ústa, že niečo poviem, lenže k tomu som nedostala príležitosť.

„Mala si štrnásť. A tvoj brat prišiel v správnu chvíľu. Ja som mal pätnásť, lenže moja sestra tam nebola. Nikdy neprišla. Odišla skôr, akoby som sa mohol zbaliť a ísť s ňou.“

Na sekundu som zatajila dych a nechala ho, aby podišiel až tesne ku mne.

„Na teba siahol raz. Mňa počítanie po mesiaci prešlo. Bolo na nič. Neprinieslo mi to žiadnu úľavu od bolesti.“

Dvihol ku mne ruku, aby mi utrel slzy, ktoré nechceli prestať tiecť.

„Ty si z toho aspoň vyťažila. Máš niečo, prečo sa oplatí bojovať. Máš Emerie.“

Cítila som, ako sa moje telo začalo triasť. Mal pravdu a vedel to. Mala som dôvod bojovať, lenže mne samej trvalo hodnú dobu, kým som na to prišla.

„Chceš dovoliť, aby tá malá vyrastala bez toho, aby vedela, kto je jej skutočnou mamou? Aby vyrastala bez rodiny?“

Pokrútila som hlavou. To som naozaj nechcela. Nevedela som si predstaviť, že by musela pri Amelii stráviť ešte dvanásť rokov.

Vincent odo mňa odstúpil a vzal mi pohár z ruky. Vypil ho na jeden nádych.

„Ako som povedal,“ zhlboka sa nadýchol a znova predo mnou stál rozhodný sudca, ktorý mal v rukáve stále zo päť záložných plánov.

„Sme rovnakí. Prešli sme si všeličím, ale sme tu. Silní, nezlomní. Odhodlaní urobiť to, čo musíme, len aby rodina ostala pohromade.“

„Ale?“ zachripela som, pretože som cítila, že nejaké príde.

„Ale... Otázkou stále zostáva, kam až zájdeš, aby si v tomto boji vyhrala?“ prešiel popri mne, len aby ma nechal samú.

Premýšľať.

„Emerie len tak ľahko nedostaneš,“ ozval sa ku mne z chodby a ja som sa za ním automaticky otočila. „Nie potom, čo si sa jej dobrovoľne vzdala.“

Odišiel.

Nechal ma napospas myšlienkam.

A po prvýkrát som sa rozplakala na verejnosti.

 

Kapitola XV. / Kapitola XVII.


 Viem, to mi ale trvalo (znova). Snáď vás ale nová kapitola trochu prekvapila. :D

Čo poviete na vývoj udalostí? Môže Lauren niečo z jej plánov vyjsť, keď ju všetci dokážu stále prekvapiť?

Veľmi pekne by som vám chcela poďakovať za hlasovanie v naj poviedke, ani neviem, kedy tu bola poslendá časť. Ďakujem všetkým, ktorí si nájdete čas a zanecháte tu vaše názory, postrehy, alebo len prehodíte slovko. Veľmi si váš záujem vážim.

Vidíme sa pri ďalej kapitole, kde uvidíte, čo má Lauren prichystané pre Nata. Nejaké teórie?

Vaša Perla. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XVI.:

8. Perla přispěvatel
06.02.2018 [17:38]

PerlaVeva, nope, no keby tomu bolo tak, bolo by to tisíckrát lepšie... Emoticon

SunShines, máš pravdu, bez Vincenta v obraze by bolo rozhodne menej problémov a síce by to bolo náročné, možno by im to spolu mohlo nejako fungovať.
Ďakujem za komentár. Emoticon

7. Sunshines
06.02.2018 [8:55]

To s Nateom je v podstate taká facka. Lebo ono by to celé mohlo byť presne také krásne a v podstate by jediným problémom bolo, či sa kvôli nej dokáže Nate zmeniť, či sa mu ona dokáže otvoriť a či spolu to všetko okolo hej minulosti a práce dokážu zvládnuť, ale keď sa ku tomu pridá Vincent... Emoticon
Trochu som to čakala, ale veľmi ma zaujíma, čo sa tam stalo, ak sa o ňu stará ich matka, neverím, že by sa jej Lauren len tak vzdala.

6. Veva
05.02.2018 [20:39]

Jaaaj...ja som myslela ze ju len zbil... Emoticon

5. Perla přispěvatel
04.02.2018 [22:53]

PerlaMillie, ešte sa ich možno zopár nájde, tak uvidíme, čo prekvapí teba. Emoticon A hej, Vincent toho dnes povedal viac než je u neho zvykom. Ďakujem za komentár. Emoticon

Soledat, ono to na začiatku malo vyzerať, že je to sestra, aby to trochu zmiatlo. Emoticon Emoticon Emoticon
S tým úplne súhlasím. Tiež sa teším na čas, kedy sa uskutoční ten súd z Laureninho pohľadu, pretože prinesie komplexnejší pohľad na vec, než aký mala Hate. Ďakujem za komentár. Emoticon

Veva, a ja som si myslela, že to sme prebrali už v tom flashbacku. Ale áno, bolo to tak, že ju zneužil, aj keď sa bránila... Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

Angela, myslím, že Lauren naozaj čakala všetko možné, len nie náladu, s akou sa vráti k Maxwellovcom. Uvidíme, či to nejako ovplyvní sobotu s Natom... Emoticon
Nanešťastie, možné je všetko, a síce si dobre podotkla, že nemôže byť v poriadku (občasne sa to síce stáva) well... Amelia naposledy spomínala nejaké lieky, takže... Emoticon Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

4. Angela přispěvatel
04.02.2018 [21:56]

AngelaTak Nať byl sladký. :) Jsem zvědavá na jejich rande, jen se obávám, s jakou náladou na něj Lauren vyrazí po tomto večeři s Vincentem.

Vincent rozhodně překvapil. Svou bolestí. :( Ale přesto souhlasím s Lauren. Nejsou stejní! Prostě nemůžou!

A konečně vím, kdo je Emerie. Ale přeci jejím otcem nemůže být otec Lauren! To by byl div, že je Emerie v pořádku!

3. Veva
03.02.2018 [16:19]

Emerie je jej dcera? Kto je otcom...boze ked povies, ze Laurin otec ju zneuzil tak ma asi napne....

2. Soledat
03.02.2018 [12:18]

Tak konečně nemám bordel v tom, jestli je Emerie její sestra nebo její dcera... :D Díky, byl v tom guláš... :D No co se týče jejího zítřejšího rande, myslím, že se rozhodně mu odkrýt kus pravdy o sobě... Jestli spolu mají být, už by bylo na čase... :D No a Vincent jejaký je, už nedočkavě hledám chvíli, kdy bude Lauren svědčit proti němu. Už aby to tu bylo... :(

1. MillieFarglot admin
02.02.2018 [15:55]

MillieFarglotPrvá polovica - skoro som sa roztopila. Emoticon
Druhá polovica - Koľko šokov máš ešte pripravených? To akože vážne? Tak to preto sa o Emeriee tak zaujímala. Bolo prekvapenie vidieť Vincenta takého rozcíteného.
Podla mňa Lauren urobí všetko pre to, aby ju získala späť a pomohla bratovi.
Teším sa na ďalšiu kapitolu a na Nata. Emoticon

Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!