OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 12.

05.01.2015 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1049×

Kapitola 12.

Boli dni, keď ani netušil, ako dokázal vôbec vstať z postele.

Theo potichu zavrčal, keď očami prebehol po vybranej spoločnosti, ktorá sa tlačila ku vchodovým dverám. Pozorovať ich z najvyššieho balkóna kedysi patrilo k jeho obľúbeným činnostiam. Ale to bolo v čase, keď sa dokázal radovať už len z toho, že vyšlo slnko. Ale teraz mu to pripadalo ako storočia vzdialená minulosť odviata vetrom. A možno to už aj bolo niekoľko sto rokov.

Nepoznal odpoveď.

Vedel len, že tá malá povedačka o tom, že človek si zvykne na čokoľvek, bola asi pravdivá. Inak si nevedel predstaviť, že dokázal len tak skloniť hlavu a proste ďalej pokračovať v počúvaní rozkazov, ktoré neboli správne. Pravdou však bolo, že on nikdy len tak neustúpil a tentoraz mal v pláne svoju pomstu si poriadne vychutnať. Nezastaví sa pred ničím a nikým. Kráľovná bude trpieť tak, ako on, keď si uvedomil dopad slepej oddanosti, ktorá z jeho života urobila peklo.

Cítil, ako sa šelma v jeho vnútri prebudila a v súhlase zaškrabala na steny klietky, v ktorej ju ukrýval. Privrel oči, keď mu myseľ zasiahla ostrá predstava jeho viac chlpatého ja, ako sa preháňa po nocou zaliatych kopcoch. Keby bol ufňukaná slečinka, považoval by to za romantickú predstavu. Ale on taký nebol. Obraz, ktorý kedysi považoval za vrchol blaha, teraz nenávidel. Celé roky nepoznal, aké to je, keď mu vietor strapatí srsť a laby dopadajú do mäkkej trávy. A kým bude žiť, ani to nezistí.

Zalez späť, ty ochlpený pankhart! zavrčal v mysli. Odpoveďou mu bolo syčanie a ostré pazúry driapajúce na vnútorné steny jeho hradieb. No nepovolil. Nemohol si to dovoliť.

Keď sa zver nespokojne stiahol, ako tomu bolo zakaždým po celé roky, sám seba sa spýtal, ako dlho ešte vydrží odolávať. Nebol neschopný premeny, to nie, ale nedokázal to urobiť. Preto možno tak veľmi sympatizoval s malou princeznou, ktorá sa opäť vrátila do svojho zvieracieho kožuchu. On radšej zotrvával v ľudských topánkach, aj keď sa mu kedysi hnusili. A nie raz sa snažil nájsť odpoveď na otázku, ktorá ho mátala aj v snoch.

Ako mohol žiť ďalej, keď jednu svoju časť v podstate nenávidel?

Nemohol sa nedokázal by sa jej zbaviť, ale napriek tomu ju nedokázal prijať tak, ako kedysi. Pretože jeho zviera necíti nič, len zúrivosť a krvilačnosť. Bolo to vyslobodenie, ktoré si nezaslúžil a ani oň nestál. Radšej prežiť večnosť ako obyčajný človek s trochu nadprirodzenými schopnosťami, než bežať po štyroch a pokračovať v zabíjaní. Veď to bol, nie? Zabijak. Bezcitný vrah, ktorý bral životy tých, ktorí mu boli najbližší.

Pri tých slovách mu podvedomie nevyberaným spôsobom pripomenulo jeho arogantné správanie. Keď sa pozrel retrospektívne na to, kým bol, vedel, že nemá právo Zoey nijakým spôsobom súdiť. Je pravdou, že nenávidel zlodejov a tých, čo si nevážili osobné vlastníctvo ostatných v okolí. Ale ona sa stala tým, čím bola, len z núdze. On to urobil dobrovoľne.

Bol proste povrchný bastard.

Potriasol hlavou, keď mu do uší doľahol zvuk tichého našľapovania. Pálenie v ruke mu pripomenulo, kto sa to k nemu zakráda. Akoby potreboval nejaké špeciálne upozornenia. Princeznú by spoznal za každých okolností, hoci ju doteraz stretol prakticky len párkrát. Niečo mu však hovorilo, že teraz ju bude vídať veľmi často.

„Mala by si byť dole a pripravovať sa na tú slávu,“ prehodil s ironickým podtónom a neprestal očami vraždiť všetkých, čo sa ako supy zlietli a dúfali, že sa budú môcť priživiť na odrobinkách slávy. Sviatosť Dňa modrej Luny nemohla klesnúť nižšie.

A ty by si mal byť so Zoey, zavrčala na neho v mysli. Osobne preferoval klasický rozhovor, ale aj toto bolo lepšie ako lúštiť jej skutočné vrčanie. Nech si naivní človiečikovia mysleli čokoľvek, nikto z nich nebol žiadny prekliaty doktor Dolittle.

Kritickým zrakom si prezrel pestrý obrazec, ktorý mu vytŕčal spod rukáva. Bol to krásny a zložitý ornament, ktorý ho objímal ako popínavá ruža. Ale napriek vizuálnej nádhere toho znamenia by bol najšťastnejší, keby si ho proste mohol vyrvať z kože. Nie kvôli tomu, čo predstavoval, ako preto, že to chápal ako chybu. Ľudia boli slabosť a zvlášť tí, ktorých prisahal ochraňovať. Mizerná kráľovská rodina, ktorej každý člen si myslí, že mu môže rozkazovať.

„Prinútila si ma prisahať, že ju budem chrániť aj na úkor vlastného života. Ale na svete neexistuje moc, ktorá by ma presvedčila, aby som čas trávil v jej blízkosti. Čím som od nej ďalej, tým lepšie pre nás oboch.“

Zvuk, ktorý sa ozval, mohol byť jedine leoparďou verziu smiechu. Si ako obohraná platňa, Theo. Začínaš ma nudiť.

„Super,“ odfrkol si, „princeznička sa v mojej spoločnosti nudí. Tak čo keby si potom moju hrejivú prítomnosť nahradila blízkosťou, napríklad, toho šaša Drega?“

Tak ľahko sa ma nezbavíš, vystríhala ho ostro. Jej myšlienkový hlas bol v priamom rozpore s jej ľudským výzorom. Okrem toho, keby si nebol taký tvrdohlavý a proste sa premenil, zistil by si, že situácia so Zoey nie je až taká pálčivá, ako si si myslel. Ale máš pravdu, o nej sme sa nahovorili už dosť, vyhŕkla práve vtedy, keď sa rozhodol, že by sa mal do jej monológu zapojiť. Kráľovná niečo zamýšľa.

Theo sa neveselo zasmial. „To nie je žiadna novinka. Tá slizká mačka má vždy všetko dokonale premyslené.“

Leopardia hlava sa začala kývať zo strany na stranu v náznaku nesúhlasu. Tak som to nemyslela.

„Tak ako teda?“ pobádal ju k odpovedi a začínal mať zlý pocit. Chlpy na krku mu stáli dupkom a to nikdy nebolo dobré znamenie. Nie v jeho svete.

Neviem presne, čo kráľovná chystá, ale nebude sa nám to páčiť. Vieme, že chce požiadať o moje opatrovníctvo, lebo dúfa, že mojim prostredníctvom jej v rukách ostane moc. Mám v pláne nechať ju myslieť si to. Ale okrem toho dnes chce prehlásiť ešte niečo, ale neviem, čo by to malo byť. Len to, že sa to dotkne teba, mňa a aj Zoey.

Neubránil sa zavrčaniu. „Viac nevieš?“ Neplánoval znieť tak nedočkavo a agresívne, ale jeho krvná prísaha spolu s ochranárskym pudom, ktorý sa prítomnosťou Zoey prebudil, mu nedávali na výber. Musel sa o ňu postarať a s tým súviselo aj poznanie všetkých možných rizík.

Zvieracia hlávka sa opäť pokývala na znak nesúhlasu. Ja netuším ani len to, ako viem to, čo som ti práve teraz povedala. A to, ako zistím viac už vôbec nie. Len mi sľúb, že nech sa stane čokoľvek, nevybuchneš tam a neurobíš nijakú hlúposť.

„Považuješ za hlúposť napríklad fyzický útok voči kráľovnej?“ podpichol ju sarkasticky.

Tiché mraučanie sa odrazilo od steny. To by bol práve ten krok, ktorý by stál krk nielen teba a mňa, ale aj Zoey.

Theo potriasol hlavou. Bola to podveď, ktorú čakal a napriek tomu sa obával, že ju predsa len vysloví – teda, v obraznom ponímaní. Tá maličká časť v ňom, ktorá volala a túžila, nie, vyžadovala si, Zoeyinu prítomnosť, bola dosť bezohľadná a ľahkovážna na to, aby nepokazila jeho niekoľkoročné úsilie plné starostlivého plánovania. Všetko by to hodil za hlavu šmahom ruky a mihom oka by sa nechal zabiť za zradu rovno pred zrakom Zoey, ak by jej to zachránilo život. A to nedávalo logiku. Ale čomu sa vlastne čudoval? Od sekundy, keď ju zbadal prvýkrát vlastne nič nedávalo zmysel. Ani jeho rozporuplné myšlienky.

„Budem sa snažiť neodtrhnúť jej hlavu, ale viac ti sľúbiť nemôžem,“ povedal napokon s povzdychom a myslel vážne každé slovo. Pretože na princeznej niečo bolo, niečo tajomné.

To isté, čo cítil kedysi z jej matky, ktorá mu raz povedala, aby slepo nedôveroval tomu, kto rozdáva príkazy na všetky strany. Neveril jej. A malo to ďalekosiahle následky, s ktorými teraz musel žiť. Nedovolí, aby mu vlastné pochybnosti postavili do cesty ďalšiu katastrofu

Odrazu sa trhol, keď zacítil, ako sa mu o členky otiera hebký kožúšok malej princeznej. Viac od teba žiadať nemôžem.

Ale možno by mala. Ak by od neho niekto skutočne niečo očakával, možno by to tak kapitálne nekazil a teraz by bol v úplne inom živote. Ešte, že nemal sklony k melodráme. Inak by si uviazal kravatu na luster a potom by to jednoduchým skokom zo stoličky vyriešil.

***

Zanadával, hoci vedel, že mu to nepomôže. Musel však nejakým spôsobom ventilovať zlosť, ktorá sa v ňom hromadila, ale nemohol povedať, že by to malo nejaký účinok. Len čo sa rozohnil ešte viac a s putami vyrobenými z celeba len musel opätovne spľasnúť ako prasknutý balón.

Prekliata ženská! Ako jej len mohol sadnúť na lep a hneď neodhalil, kým bola? Nepomáhalo ani to, že v podstate dlhé roky nežil ani len v blízkosti nikoho svojho druhu. Ale aby mu takto zlyhali všetky inštinkty? Tá kurva bola poriadne prešibaná. A sám si mohol za to, že skončil zviazaný v kobke pod usadlosťou, na ktorú už nikdy neplánoval vstúpiť. Očividne sa jeho plány zmenili, ale zabudli mu to oznámiť.

Aké typické!

Zavrčal, keď zacítil, ako sa jeho chlpatý kamarát derie do popredia. Silou vôle ho zatlačil späť a v duchu ho nabádal, aby nebláznil. Ak by sa teraz premenil, prišiel by minimálne o hlavu. Bohužiaľ, v tej reálnej, neobraznej rovine, kde by ostal ešte aj mŕtvy ležať na zemi a potom by len sotva mohol splniť sľub, ktorý dal Arwanovi. Teraz sa musí sústrediť, zachovať rozvahu a vymyslieť plán úteku.

Ale v čase, keď sa otvorili dvere na jeho dočasnom väzení a dnu vošla žena, ktorá za to všetko niesla zodpovednosť, boli to práve tie putá, ktoré mu zabránili v tom, aby ju vlastnoručne neroztrhal. Aké netypické, aby sa správal rovnako impulzívne ako jeho brat za starých, dobrých čias, keď ešte skutočne žil.

Očividne boli obaja rovnakí idioti. Inak si nevedel predstaviť, že by skončili v spoločnosti tej istej mrchy a to bez ohľadu na to, že po tom ani jeden z nich netúžil.

***

Zoey veľmi ľutovala, že pri sebe nemá dýky. Bola plná napätia a nervozity, ktoré normálne ventilovala hádzaním na terč, či už živý alebo ten nakreslený na stene. Bohužiaľ pri svojom dramatickom úniku v sprievode lietajúcich guliek a bojovania o holý život akosi nemala čas myslieť na balenie podstatných vecí potrebných pre život. Takže teraz stála pred zrkadlom, stále oblečená v tých istých šatách, ktoré mala na tej paráde včera, a rozmýšľala, prečo ju takýmto spôsobom týrali.

Zachránila im predsa princezničku v leoparďom kožuchu, extravagantné a asi veľmi obľúbené domáce zvieratko. A takýmto spôsobom sa jej odvďačili? Že ju nútili nosiť vysoké opätky a šaty, ktoré vyzerali ako prehliadka všetkých kriviek, ktoré nemala? A k tomu všetkému jej ešte aj odflákli zdravotnú starostlivosť a zranenie na nohe ju bolelo stále viac a viac. A k tomu všetkému začala fňukať ako nejaká naivná pätnástka, ktorú odvrhol frajer.

Rukami prudko udrela po zrkadle. Niečo zapraskalo, ale keď nevidela žiadnu prasklinu, pohyb zopakovala a kusy stužiek náhodne zošitých do tvaru šiat hodila kamsi do rohu. Predtým, ako sa stihol ten zdrap dotknúť podlahy, hodila sa na honosnú posteľ a vážne uvažovala o tom, že sfilmuje epizódu zo života hypochondra.

Správala sa ako decko, ale netušila, ako inak sa mala vyvliecť z prítomnosti na nejakej pohanskej slávnosti, pri ktorej iste nebudú chýbať orgie. Teda, nebola žiadna mníška, ale zase odtiaľ potiaľ. Bola by rada, keby jej spodné partie aj naďalej ostali jej súkromnou záležitosťou a nie dielom na exhibícii malého úchyla.

Rozzúrené myšlienky odrazu prerušilo naliehavé klopanie na dvere. Pochybovala o tom, že by to bol Dreg. Ten chlap nevedel, čo je to slušnosť a vždy k nej proste len tak vtrhol. Teraz jej tá bezočivosť chýbala. Najmä vtedy, keď sa bez vyzvania tie prekliate vráta predsa len otvorili a v nich sa objavila malá Aziatka v rovnošate, ktorá viac ako čokoľvek iné pripomínala slúžku z argentínskych telenoviel. Nie, že by tie nezmysly pozerala, ale sú veci, o ktorých sa proste dozviete bez ohľadu na to, ako veľmi sa ich prenikaniu do svojho kultúrneho povedomia bránite.

„Prepáčte, slečna, poslalo ma Jej Veličenstvo. Mám vás pripraviť na slávnosť,“ prehovorila skôr, ako ju stihla vyhodiť. Mala príšerne výrazný prízvuk, ale zdalo sa, že gramatika jej nerobí problém. A takisto ani počúvanie rozkazov.

Zoey sa na ňu zamračila a dúfala, že ju tak vydesí. Ale ten malý samuraj asi ešte nepočul o tom, že strach je normálny fyziologický prejav ľudského tela.

„Nemám záujem ísť na tú vašu slávnosť. Môžeš kráľovnej povedať, aby si tie svoje šaty strčila niekam do...“ Nestihla to povedať. Lebo v tom momente sa to žieňa vrhlo do vzduchu rýchlosťou vystreleného šípu a rukou ju udrela po líci. Nebolelo to, len ju to prekvapilo. Alebo aspoň to sa snažila sama sebe nahovoriť, keď sa zatackala.

A jej prchlivosť sa začínala naplno prejavovať. Vedela si predstaviť, že ak by bola v animáku, teraz by jej z nosa i uší stúpal dym a oči by jej očerveneli ako tým úchylným upírom z komiksov.

„Neviem, na čom fičíš, ale nie si žiadny Jackie Chan a veľmi by som ocenila, keby si si na mne nenacvičovala svoje chmaty,“ zavrčala Zoey do tváre stále veľmi pokojnej chyžnej plnej agresivity pravého bojovníka.

„Nebudete urážať našu kráľovnú. Čo povie je posvätné. Nemusíte s tým súhlasiť, ale aspoň si to nechajte pre seba.“ Hlas mala milý a plný divnej náklonnosti, akoby bola tá kráľovná jej modlou. Zoey nad tým len pretočila očami. Už chýbal len klaun a cirkus bude kompletný.

Povzdychla si. „Nechcem ísť na tú slávu. Nemám tu čo robiť a navyše je toto nejaký váš sviatok. Nemôžem proste ostať tu?“ navrhla, hoci vopred vedela, aká bude odpoveď. Dnes ju dostala už toľkokrát, že by ju dokázala spamäti odcitovať.

Malá žienka potriasla hlavou. „Kráľovná vás pozvala. A to je česť.“

„Ale nie pre mňa.“

„Ani táto nevďačnosť to pozvanie nezruší. Pani si veľmi cenní, že ste priviedli domov našu malú princezničku. Už pred rokmi bola sľúbená odmena tomu, kto ju nájde. A vy ju dnes večer dostanete.“

Zoey sa chytila toho posledného hodeného lana. „Nemohla by som teda stráviť celý večer tu a potom sa tam ukázať len na odovzdávanie cien?“ Dúfala, že to bude ako tie šialené galavečery v telke, kde je plno pozlátok, nafintených horenosiek, ktoré musia chodiť zaklonené dozadu, aby ich váha prsných implantátov nestiahla na kolená.

„Nie, nie, pretože celá slávnosť začne tým, že vám bude udelená odmena. A to bude už za pol hodinu. Mali by sme začať.“

Doteraz si nemyslela, že bolo možné vidieť pohyb svetla, ale pri pohľade na tú energickú strigu tomu začínala pomaly veriť. Skôr, ako ju stihla pozrieť niekam, odkiaľ sa rozhodne vrátiť nedá, ju vyzliekla akoby sa chystala nakresliť podľa jej predlohy nejaký nahý akt zomierajúcej bohyne. Umyla, usušila a učesala ju v rekordnom čase. Mala pocit, že za ňou víril vzduch, keď skákala sem a zase tam v snahe upraviť ju na požadovanú úroveň, o ktorej ani netušila, že by jej bola schopná.

V čase, keď na sebe mala natiahnutú tú čiernu trblietavú handru, jej v podstate ani neprekážala predstava odhalenej pokožky. Možno to malo niečo spoločné s tým, že jej slúžka s podivným umeleckým cítením začala henou po koži kresliť divé ornamenty, ktoré nevyzerali ani ako keltské a rozhodne neboli čínske. Možno nejaké indické, ale bola snáď nejaká bohyňa estetiky, aby to vedela určiť? To rozhodne nie.

Vedela len, že v čase, keď skončila, vyzerala ako umelecké dielo a jej márnivej časti sa to páčilo. Ospravedlňovala to tým, že vďaka zložitým obrazcom nikto nedokáže rozpoznať jej zranenie. Okrem toho sa však celá trblietala a žiarila, dokonca vyzerala... nuž... krásne.

„Je toto súčasť nejakého rituálu?“ odvážila sa nakoniec spýtať, keď tam len tak stáli a prezerali si jedna druhú.

Slúžka prikývla a Zoey by mohla odprisahať, že mala v očiach slzy. To sa jej tak veľmi nepáčilo jej vlastné dielo? „Je to súčasť obradu. Len nemôžem uveriť, že niekomu takému ako ste vy kráľovná preukazuje toľkú úctu. Asi si skutočne váži vašu odvahu.“

„Len som sa postarala o malé zvieratko, ktoré som našla na prahu.“

Aziatka na ňu prižmúrila oči, až pôsobila, že vlastne ani žiadne nemá. „To by neurobil každý. Princezná musela mať veľké šťastie, že na vás na razila. A teraz to budú oceňovať aj ostatní. Pán Dreg už čaká na chodbe a odvedie vás do sály. Veľa šťastia.“

Skôr, ako sa Zoey stihla opýtať, ako vedela, kde sa nachádza jej nádejný priateľ, zmizla malá osoba vo dverách a nahradil ju Dreg. Skutočne musel stáť hneď vonku. Ale ako sa tam dostal bez toho, aby o sebe dal vedieť? Asi jej už vážne začínalo šibať. Inak si nevedela predstaviť, že by sa Dreg pri pohľade na ňu za tváril, akoby išiel na pohreb.

„Moja matka je zviera.“

Pozdvihla naňho obočie. „Som si istá, že ako rodič nie je dokonalá, ale no tak. Maj trochu pochopenia pre tie úbohé zvieratká a neprirovnávaj ich k tvojej bezcitnej mamičke.“

Čakala, že sa zasmeje. Alebo že s ňou bude súhlasiť. Ale nestalo sa ani jedno z toho. Len si ju kriticky premeral pohľadom a v očiach sa mu leskla zúrivosť. Nikdy si nezakladala na výzore, ale teraz by rada vedela, čo si myslí nielen o tom, čo má oblečené, ale aj o maľovaných doplnkoch.

Nedal jej šancu spýtať sa, čo sa deje. Len si povzdychol akoby sa chystal skočiť do vody a s nesúhlasným výrazom v tvári k nej natiahol ruku, akoby bola nejaká dáma a on gentleman.

„Ospravedlňujem sa za to, čo sa ti moja matka chystá urobiť.“

Zoey sa snažila zabrániť svojmu vnútornému zajacovi, aby zobral nohy na plecia a proste zdupkal. „Myslela som si, že ma chce odmeniť za služby, ktoré som jej poskytla,“ snažila sa vyjadriť čo najhonosnejšie to, čo jej povedali už mnohí predtým.

Mierne pokrútil hlavou. „To, či ide o odmenu alebo trest, posúdiš sama o pár minút.“

Nedal jej možnosť odpovedať. Opäť. Začínalo ju frustrovať, ako s ňou každý len naviaže rozhovor a potom proste nevychovane odkráča, akoby nebola hodná ich pozornosť.

Zaškrípala zubami, aby sama sebe zabránila vrieskať naňho a radšej len mlčky prijala jeho rameno. Bola na ňom zavesená ak ona vešiaku, ale čo sa dalo čakať, keď bol vysoký ako mrakodrap a jej zakázali obuť si topánky. Už len tá skutočnosť ju mala upozorniť na to, čo sa chystá. Ale vlastne, to by asi nedokázalo nič.

Keď vkročila cez otvorené dvere do veľkej sály, v ktorej bola už večer predtým, obrnila sa voči davu, ktorý tam na nich iste bude čakať. A skutočne tam bol. Ale pre ňu to nebolo podstatné, nie v sekunde, keď sa pozrela na krásne vyzdobenú miestnosť, ktorá vyzerala ako fantastická predstava priamo z Tolkienových kníh. V tej záplave kvetov, ornamentov, žiary a vôní chýbali už len maličké víly poletujúce pod stropom. Miesto nich tam boli len podivne sfarbené lúče mesiaca.

Bola očarená a bez dychu. Nezmohla sa na slovo. Možno pre to jej trvalo takmer niekoľko minút, kým dokázala vzhliadnuť na malé pódium, aby si uvedomila, že kráľovná je vyzdobená a pomaľovaná podobne ako ona, len s tým rozdielom, že jej telo pokrývala zlatá farba. A po jej pravici stál Theo. Zalapala po dychu, keď si ho obzerala.

Niekto ho nehanebne zbavil habitu i všetkého oblečenia. Ostal tam stáť len v niečom, čo pripomínalo kožené a veľmi obtiahnuté nohavice, ktoré mu obopínali každý sval. Zvyšok tela pokrývali obrazce, ktoré už poznala. Uchvátil ju a plne si získal jej pozornosť. Bol taký nádherný. Dychberúci. A ona bola zase vzrušená.

Len dúfala, že ju kráľovná neplánovala zatiahnuť do nejakej úchylnej švédskej trojky. Iste, s Theom by v tejto sekunde vliezla aj do činnej sopky chrliacej lávu, ale nebola práve odviazaná z faktu, že by im pri tom malo asistovať Jej Horenostvo.

„Drahí moji!“ pokazila atmosféru svojim odporným hlasom. „Dlho ste ku mne vzhliadali ako k jedinej panovníčke. Mnohí ste mi ponúkli svoju slobodu, aby ste ma mohli ochrániť. Už viac nebudete nútení obetovať to, čo je vám najdrahšie. Dnes ráno mi liečiteľka potvrdila to, čo som ušila už dávno. Pod srdcom nosím následníka trónu!“

Zoey si takmer odfrkla, keď v miestnosti vybuchla všeobecná vrava. Len Theov otrávený výraz presne kopíroval jej vnútorné rozpoloženie.

„Podľa starej tradície si musím zobrať otca dieťaťa. Dovoľte mi predstaviť vám môjho budúceho druha a vášho kráľa. Som si istá, že ho nemusím predstavovať.“

Nie! zavylo celé jej vnútro. Toto musel byť nejaký sen. Inak si nevedela predstaviť, prečo by inak kráľovná chmatla po Theovi, akoby jej patril a jej venovala triumfálny úsmev víťaza, ktorý získal hlavnú cenu v podobe Thea. Ako nejakú prekliatu trofej! Veď jej predsa na ňom nezáležalo. Alebo aspoň to si zvykla nahovárať až do momentu, keď jej temná stránka nezatúžila vrhnúť sa vpred a odtrhnúť tej kurve ruky, ktoré si dovolila položiť na telo jej muža.

Zdalo sa jej to, alebo začula nejaké vrčanie?

„Pri tejto významnej príležitosti som sa rozhodla darovať svojmu nastávajúcemu dar.“ Teraz sa otočila priamo na Thea. „Našla som tvojho brata a dala som ho priviesť. A aby som sa ubezpečila, že už nikdy neopustí tento kráľovský dvor, venujem mu túto ľudskú ženu, ktorá sa stane jeho družkou. Veď pre úbohého človiečika nemôže existovať väčšej pocty, ako keď sa stane partnerom jedného z nás.“

Zoey vyvalila oči a chystala sa jej spýtať, či to má v hlave všetko v poriadku, ale to by nemohla byť náhle a dosť nevychovane vyrušená príchodom nejakých panákov v kostýmoch vojakov. Za sebou ťahali veľkú klietku. Prečo by sem dovliekli nejaké...

Myšlienka jej zamrela na pol ceste k nervovým zakončeniam, ktoré jej prikazovali, aby proste utiekla. Keď sa totiž lepšie zadívala cez mreže, všimla si, že miesto zvieracieho tela je tam nejaký človek, respektíve muž. Takmer okamžite si uvedomila, na koho sa pozerá, hoci momentálne vyzeral, akoby sa zrazil so zlým koncom maliarskej palety.

A pri symfonickom sprievode ochkania a achkania všetkých prítomných si položila otázku, či už naozaj neprišiel čas, aby sa z toho hororu prebudila. Pretože ak sa tak čoskoro nestane, skončí vo väzení za obzvlášť brutálnu vraždu ženskej, čo si myslí, že je bohyňa.

Kapitola 11. ¦¦ Kapitola 13.

Zdá sa, že vás to pomaly začína nudiť. A to práve na scénu prichádza akcia. :D

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 12.: