OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 14.

19.01.2015 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1040×

Kapitola 14.

Theo sa pozeral, ale v skutočnosti nič nevnímal. Celkom pokojne mohol byť teraz slepý a ani by nepostrehol ten rozdiel. No napriek tomu si uvedomoval tú obrovskú zmenu. V duchu sa už po niekoľký raz otituloval nie práve najlichotivejším označením, ale ani to nepomohlo zmierniť jeho rozzúrenosť. Žena, ktorá sedela pred ním a prskala okolo seba ako divá mačka, nemohla byť očividnejšia v prejavoch svojej pravej podstaty.

Ako mohol byť taký idiot, že si to nevšimol skôr? Bolo na nej predsa niečo zvláštne. Už len fakt, že si ju pod ochranu zobral Arwan, vypovedalo o jej špeciálnom pôvode. Ale nie, on to radšej ignoroval. Dokonca nepočúval ani princeznú. Všetko len pre to, aby mohol predstierať, že Zoey v skutočnosti neexistuje.

Mal chuť jednu si vraziť, aj keď podľa jej výrazu to čoskoro urobí zaňho a on jej to možno aj dovolí. To, že bol ignorant, by si dokázal na verejnosti nejako ospravedlniť, ale ten zvyšok už nie. V deň útoku predsa v tej rozpadnutej chajde cítil známy pach s nádychom citrónu a kadidla. Pre obyčajných ľudí to nebolo postrehnuteľné, ale pre jeho citlivé čuchové bunky to bola predzvesť prítomnosti jedinej zliatiny, ktorá by dokázala zabiť kohokoľvek z jeho druhu.

Celga nebola príliš tradičná a ako zmes zlata, striebra a železa ani veľmi lacná látka voľne dostupná na nedeľnom trhu v meste. Ale ak si dal niekto tú námahu, aby absolvoval zdĺhavú cestu a dostal sa k substancii, ktorá mohla zabiť strelca rovnako rýchlo ako obeť, bolo jasné, že útočník vedel o Zoey skutočne všetko. Aj to, čo si on nedomyslel.

Bohovia, automaticky predpokladal, že tie guľky boli určené princeznej a proste nenašli svoj cieľ. Teraz sa ukázalo, že bol skutočne zadubený. Ten pach mu dráždil nos ešte aj teraz a pritom bola Zoey ošetrená hneď v momente, keď ju sem doniesol. Keby bola skutočne človek, rada by už bola zacelená a začala sa liečiť. Ale ona nebola a tým pádom sa jej otrava pomaly presúvala krvným obehom a čierne žilky predstavovali trasu.

Bol až taký sebecký bastard, že by to bol prehliadal aj naďalej a proste ju nechal zomrieť?

Odfrkol si. Mohol ju nenávidieť a ani skutočnosť, že minimálne jedna jej časť je tvorená poriadne chlpatou šelmou, na tom nič nezmenila, ale to ešte nebol dôvod na to, aby ju chcel zniesť zo sveta. O to sa chceli postarať iní, ktorí o jej pôvode museli vedieť. Kto ešte o nej vedel pravdu? Kráľovná?

Prudko sa otočil na Zoey, ktorá sa ho snažila zavraždiť pohľadom. Prišlo mu komické, ako sa snažila trucovito predstierať, že na ňu jeho dotyk nemal rovnaký účinok ako ten jej na neho. Len jej vôňa stačila, aby začal blázniť od túžby.

„Si ako ja,“ skonštatoval. A skutočne si tým bol istý. Ale prečo to držala v tajnosti?

Odfrkla si. „Očividne si nedával pozor na biológii, inak by si vedel, že tú vecičku, ktorou občas premýšľaš a máš ju medzi nohami, ja skutočne nevlastním. Ale za to mám dosť slušný pravý hák, aby si mal záujem ho vyskúšať.“

Očami fľochla na prsty, ktorými neustále prechádzal po rane na stehne. Pousmial sa, ale neodtiahol. Možno kvôli tomu, že jej to prekážalo. Hravosť a útočnosť v jeho tele rozohrali celkom slušnú partiu a každú sekundu sa zdalo, že vyhráva ten druhý.

„Anatómia mi je celkom jasná, a preto viem, že môj mozog je presne tam, kde má, čo sa nedá povedať o tvojom.“ Zamračil sa. „Ty si ten svoj asi predala na čiernom trhu, inak si neviem predstaviť, že by si dobrovoľne odhalila kto si a ešte verejne hrozila, že napadneš kráľovnú.“

„Kašlem na tie vaše dezilúzie, v ktorých dovolíte tej psychopatke, aby si robila to, čo chce. Ja súčasťou tejto vašej psychohry nechcem byť.“

Pokrútil nad ňou hlavou. „Ale si, či sa ti to páči alebo nie.“ Prižmúril oči. „Ak by som ťa nezastavil, mohla si za útok na člena kráľovského rodu prepadnúť hrdlom. Mala by si mi ďakovať.“

Prevŕtala ho krvilačným pohľadom a celá sa zachvela pod náporom zavrčania, ktoré sa jej dralo z hrdla. Pri tom zvuku sa škodoradostne usmial, hoci by nemal. Ale nemohol si pomôcť. Bola rozkošná v tom, ako sa ho snažila vystrašiť svojim hnevom. Len nerozumel, ako bolo možné, že to odrazu nemala pod kontrolou. Až do tohto momentu by skutočne neveril, že je niečím viac ako človekom. Ale to na ich situácii nič nemenilo. Čím skôr odtiaľto odíde, tým lepšie.

„Vďaka za to, že si taký nehorázny dement. Veď necháš tú zmiju robiť si, čo chce a pritom toto všetko je len jedna veľká fraška. Bohvie, s kým toho malého bastarda čaká a ty ju pokojne necháš, aby ti to hodila na krk. A ešte ju necháš, aby sa za teba vydala a mňa hodila na krk tomu pakovi Dantemu, ktorý by asi po týždni skončil prepichnutý niekde v priekope. Skôr by si mal byť vďačný ty mne.“

Povzdychol si a stlačil si koreň nosa, akoby tým mohol zatlačiť do úzadia bolesť hlavy, ktorá sa v ňom náhle prebudila. „Ty si to vážne ešte nepochopila? Čo kráľovná povie, je sväté. Musela by si mať dôkaz, aby si ju z niečoho podobného mohla obviniť. Čo je vlastne dôvod, prečo ešte na tom tróne sedí.“

Ak ho doteraz pohľadom vraždila, tak teraz ho musela minimálne topiť v rozhorúčenom oleji. To ho pobavilo ešte viac. Aj keď netušil, ako to bolo možné. V tom, čo na neho vrčala, bola pravda. Mal by sa brániť, ale nemal prostriedky, ktorými by niečo také urobiť mohol. Nebol zbabelec, ale nemohol vedome ohroziť bratov život.

Miesto toho vpadne do zinscenovaného zväzku so ženou, ktorá mala v rukách osudy všetkých. Sám pre seba sa zákerne usmial. Ako dobre, že ako jej druh bude mať v rukách väčšiu právomoc. Aspoň jej bude môcť zo života urobiť peklo, ako ona predtým z toho jeho. A všetko len kvôli hladu po moci.

„Nie sme v stredoveku! Nemôže sa len tak rozhodnúť, že dievča niekomu daruje. Nie som žiadny otrok a ak si myslí niečo iné, veľmi rada jej vysvetlím rozdiel.“

Bola mladá, nerozvážna a nevedela sa ovládať. Ľahkovážnosť sa v nej miesila s prchkosťou. Tak, prečo, dopekla, v ňom prebúdzala stále väčšiu vášeň?

„Ty vážne nevieš, kto si, však?“ doberal si ju a len spoly to myslel vážne. Nebola šanca, že by absolútne netušila, že sa nejakým spôsobom líši od ostatných. Ľudia, ani tí poloviční, neboli až takí nevšímaví.

Prižmúrila oči. „Ak sa ma to neprestaneš pýtať, tak ti vážne jednu natiahnem. Nie sme v prekliatom kvíze!“

„Si L’gaur.“

Na jeho živote aj tak nezmení nič fakt, že niekomu povie pravdu o tom, kto sú. A on aspoň bude mať ospravedlnenie, prečo byť v jej blízkosti o niečo dlhšie. Vážne sa zbláznil. To mu reakcie vlastného tela začnú diktovať koho môže vystáť a koho nie? Prečo inak by dobrovoľne zotrvával v prítomnosti niekoho, koho by sa najradšej zbavil?

„Ehm.. na zdravie?“ zašomrala, čo ho prinútilo uškrnúť sa.

Pohodil ramenom. „To som si nekýchol. Je to meno. Kedysi, pred mnohými tisícročiami, nás tým slovom označovali. Ale teraz sme proste meniči.“

„Prosím, povedz mi, že sa nechystáš na prednášku z dejepisu!“

„A ja som si myslel, že chceš vedieť, kto si.“

Na to, ako veľmi na neho zazerala, bol prekvapený, že sa ešte nepokúsila vytrhnúť z jeho zovretia. Vlastne to skôr vyzeralo, akoby sa k nemu chcela dostať čo najbližšie. Očividne sa v nej niečo prebúdzalo. Mohol predstierať ako veľmi chcel, ale nedokázal k tomu ostať ľahostajný. Len dúfal, že mal v sebe dostatok nenávisti a bezohľadnosti na to, aby dokázal len tak odkráčať aj potom, ako pred ňou nebude musieť predstierať, že je človek.

„Ja nemám krízu osobnosti!“ zakričala. „A vôbec, nechaj ma, lebo tú hlavu odtrhnem tebe. Určite by si ocenil, keby sa z teba stala lopta. Máš radšej futbal alebo basketbal?“

Hej, definitívne je jednou z nich. „Počúvaš sa, čo vôbec rozprávaš? Keby naposledy si bola takáto krvilačná?“

„Ak ti prekáža moja osobnosť, čím skôr by si ma mal nechať ísť, aby som si svoje triky mohla ísť nacvičovať na niekom inom,“ vrčala, čo len potvrdzovalo nepravdivosť jej momentálnych slov. V zlomku sekundy mu hlavou prebehla zaujímavá myšlienka.

Bez varovania sa postavil a odtiahol sa od nej, vyzerala byť zaskočená stratou kontaktu s jeho prstami, ale snažila sa to zakryť. „Nuž, dobre, ak nechceš vedieť, čo sa s tebou deje, môžem odísť a budem dúfať, že sama nájdeš spôsob, ako sa ovládnuť predtým, než vážne skončíš rozkrájaná na márne kúsky. Alebo ešte lepšie, keď za tvoju debilitu zaplatí princezná.“ Teatrálne jej zamával a otočil sa na päte. „Tak zbohom.“

Bolo ťažké predstierať, že skutočne nekráča pomalšie ako obyčajne. Keby myslel úplne vážne každé slovo, ktoré z neho vyšlo, teraz by už bol niekde na opačnej strane paláca v snahe upokojiť sa, aby sa nechcel premeniť do svojho zvieracieho ja.

Ale teraz, hoci sa v ňom krv začala pomaly variť a musel zatínať nechty do dlaní, aby sa udržal v prítomnosti, išiel pomalšie ako chromý starec, ktorému ukradli barle. Sám seba sa snažil presvedčiť, že sa snaží len ochrániť princeznú, ale v podstate klamal. Krvavá prísaha, ktorú musel zložiť, ho nútila robiť toto všetko. Snažil sa presvedčiť, že to bol jediný dôvod.

„Môžeš sa prestať plaziť k tým dverám,“ zašomrala odrazu a v hlase jej bolo jasne cítiť nesúhlas s celou situáciou. „Potrebujem, aby si mi to vysvetlil. Tak sa rýchlo posaď a začni rozprávať, inak sa neudržím a urobím aspoň polovicu z vecí, ktoré sa mi roja v hlave. A nemajú nič spoločné so sexom.“ Prevrátil očami. Ani pri žiadaní o láskavosť si nemohla pomôcť, aby nebola sarkastická.

S takmer teatrálnou otrávenosťou vpísanou v tvári sa posadil späť a nemohol si pomôcť, aby sa neusmial, keď automaticky natiahla nohu tak, aby sa ho dotýkala. Mal čo robiť, aby sa na ňu nevrhol. Doteraz sa mu darilo ignorovať jej takmer nahé telo, lebo sa v podstate hádali.

Ale teraz, keď obaja mlčali, si až príliš intenzívne uvedomoval hebkosť jej pomaľovanej pokožky i intenzívne teplo, ktoré z nej vyžarovalo a bolo identické s tým jeho. Vzrušovala ho spôsobom, o akom ani neveril, že je možný. Ignorovať vlastné pocity bolo oveľa ťažšie ako kedykoľvek predtým, ale našťastie mal dobrý tréning. Niekoľko desaťročí odriekania a stal sa z neho majster.

V hlave sa mu náhle ozvala ozvena nasrdeného zavrčania, ale ignoroval to. Jeho chlpatý priateľ nemal na jeho rozhodnutia žiadny vplyv, hoci kedysi to bolo inak.

„Čo chceš vedieť?“ vybafol skôr, ako sa jeho predstavivosť stihla postarať o večerný program.

Teraz bola ona na rade s pretáčaním očí. „Ty mi chceš povedať kto som a ešte sa ma na to pýtaš? Nie si tak trochu schizofrenik?“

Toto bude dlhý večer. „Vieš, odkiaľ pochádzaš?“

„Keby som to vedela, asi by som tu nesedela a nečakala na tvoju odpoveď, ty pako,“ odvetil takmer pokojne. „Viem len to, že som sa raz zjavila na prahu sirotinca a odtiaľ som potom ušla. Už v tom veku som vedela, že nepatrím do žiadnej prekliatej klietky.“

To nebolo nič prekvapivé. Väčšina z ich druhu nezniesla byť nijakým spôsobom obmedzovaná. Preto radšej volili smrť než celoživotné uväznenie. „Žiadne spomienky na to, ako si sa tam dostala?“

„Tak teraz neviem, či chceš byť môj cvokár alebo učiteľ histórie.“

„Dobre, berme to tak, že nevieš nič. Vidíš, aspoň niekam sme sa posunuli.“

Zodvihla na neho obočie vo výraze vrcholného znudenia. „Gratulujem. Od predstavy mojich rúk, ako ťa škrtia, som sa dostala ku krvavému kúpeľu. Chceš vedieť ako to dopadne, alebo mi ešte predtým povieš o čom to tu, do riti, táraš?!“

Ruky predostrel pred seba v geste najvyššej nevinnosti. Všetko by bolo lepšie, keby to ona brala vážne a on nemal nutkanie zabávať sa na jej výrokoch. To, že nemá niekoho v láske ešte neznamená, že si nemôže užívať jeho verbálne schopnosti. A čo sa týkalo Zoey, tá dokázala skosiť kohokoľvek, koho si zobrala do úst.

V nesexuálnom ponímaní, dodal v duchu, keď mu hlavu zaplnili predstavy.

„Pravdou je, že nikto tu nie je úplne človek,“ povedal pokojne.

„Netušila som, že bláznovstvo ťa škrtá zo zoznamu smrteľníkov a robí z teba satana.“

Ignoroval jej poznámku. „Všetko to začalo pred tisícročiami. Nebudem ťa nudiť všetkými detailmi, ani ja ich nemám rád, ale...“ Zodvihol ruku, aby ju za stavil pred ďalších komentárom. „Kedysi bola bohyňa, ktorá mala na starosti všetky nesmrteľné tvory, aké si vieš predstaviť. Všetci žili v harmónii, umierali a ich miesta nahrádzali ich potomkovia. Avšak táto žena mala slabosť. V pätách jej chodil vlk, ktorý ju ochraňoval a stal sa jej v určitom smere druhom. Ale raz, keď ju chránil vlastným telom, prišiel o život. Bohyňa ho napriek svojej moci nedokázala zachrániť, a tak urobila to, čo bolo zakázané – od pána podsvetia podvodom získala jeho dušu. Nemohla ju vrátiť do pôvodného tela, takže musela nájsť nové. Po dlhom pátraní našla ešte teplé telo novorodenca; chlapca, ktorý zomrel a duša stihla opustiť jeho telo. Mala jedinečnú príležitosť, a tak vložila vlčiu dušu do ľudského tela. Tak sa zrodil prvý z nás. L’gaur. Vlk.“

S hlavou naklonenou na bok počúvala každé jeho slovo, hoci sa tomu bránila. Dokázal jasne rozpoznať, ako sama so sebou bojovala, aby si zachovala namosúrenú alebo aspoň neutrálnu tvár. Nedarilo sa jej to.

„Snažíš sa ma tou rozprávkou uspať?“

Uškrnul sa. Čo vlastne čakal? Vďaku? Nie, tú mu asi nedopraje. A napriek tomu, hoci nenávidel, keď musel niekomu niečo vysvetľovať a ešte bez toho, že to ten druhý naozaj ocenil, stále pokračoval. Lebo išlo o ňu. Jeho vlastná situácia ho poriadne vytáčala, ale nemal na výber. Vlastne ani nechcel mať na výber.

„To by som bol nerád, práve teraz príde tá krvavá časť.“

Zavrátila sa rozladene. „Pobav ma.“

Prikývol, akoby oceňoval jej povolenie. „L’gaur rástol a bohyňa ho často navštevovala. Teraz ho už mohla milovať ako partnera, nielen ako priateľa. Ale do cesty sa im postavila žiarlivosť. Ostatné zvieratá nechápali, prečo on po smrti dostal druhú šancu a oni museli zomrieť nadobro. Tak sa bohyňa rozhodla, že aj im daruje ľudské telá. Tak vznikli pôvodní meniči – ľudia, do ktorých vložili duše nesmrteľných zvierat.“

„Má tá Utópia pointu?“ zívla si teatrálne.

„Má,“ prisvedčil. „Dlhé storočia žili v mieri a všetko bolo v poriadku. Ale po čase sa meničom prestalo páčiť, že musia podliehať rozkazom L’gaura. Chceli si vládnuť sami. Vypukla vojna. Mnoho ich zomrelo, niekedy boli vyvraždené celé rody. Až napokon bohyňa nevedela viac zniesť tú skazu a vykázala všetkých zo svojej ríše, dokonca aj svojho milovaného. V jej ríši nebolo miesta pre krvilačnosť, ktorá bola skrz zvieracie duše ešte umocnená ľudskou chamtivosťou. Vtedy vznikli kráľovské dvory a prestali sme byť označovaní ako L’gaur, tí, čo nasledujú Veľkého Vlka, ale stali sme sa meničmi. Ak chceš, tak vlkolakmi, hoci na tomto mieste sa nikto na vlka nepremieňa,“ zaškeril sa.

Zoey sa posmešne zasmiala. „Hej? A na čo sa premieňate? Na škrečkov? Alebo na desivé veveričky?“ Rukou si prebehla po tvári, ako sa snažila niečo vymyslieť. „A vaša kráľovná sa premieňa na potkana.“

Rozhodoval sa ignorovať jej obranný mechanizmus. „Nie, tu si na Merobathskom kráľovskom dvore. Tu sú len veľké mačky. Veď vieš – tigre, leopardy, pumy.“

„A kde máte levy?“ doberala si ho. Bol si vedomý toho, že ho neberie vážne a myslí si, že ju len naťahoval a celé si to vymyslel. Tak prečo ho to nerozčuľovalo? Veď bolo také jednoduché byť naštvaný!

Zachovával si neutrálny výraz. „Tí neznášajú, keď im niekto rozkazuje, takže sa museli oddeliť do našej spoločnosti a založiť si vlastný kráľovský dvor. Raeveský. Pôvodní panovníci, ktorých vyvraždili pred viac ako dvadsiatimi rokmi, pochádzali z toho dvora. Ich matka bola levica a niektorí z ich potomkov sa dokázal premeniť na levy. Ale tá pokrvná línia zomrela s poslednou zavraždenou princeznou.“

Zoey si odfrkla a tentoraz znela otrávene. Nedokázal určiť, ako to všetko zoberie. Bola nestála ako urán a asi rovnako náchylná k výbuchom. Ale to, že sa proste postaví, ho na chvíľu prekvapilo.

„Toto nebudem počúvať. Ak si si zo mňa chcel vystreliť, mohol si zvoliť originálnejší spôsob. Ja nie som žiadny poondiaty tiger. Keby som mala pazúry, teraz by som ti nimi trhala xicht.“ S posledným slovom sa nonšalantne ako malé tornádo otočila a vybrala sa k dverám.

„Len o tom na chvíľu uvažuj,“ prehodil a skutočne sa ju nesnažil zastaviť. Len vedel, že jej to zvedavosť nedovolí. „Si tu a videla si veľa zvláštnych vecí, veľa obradov. Priviedla si späť leopardie mláďa, ktoré nerástlo celé dva roky. Ani o milimeter, hoci teoreticky malo byť dospelé. A všetci ju považujú za princeznú. Ty si začala vrčať. A stavím sa, že nielen to. Pravdepodobne si celý život mala lepšie zmysly. Nenávidíš, keď ťa niečo zväzuje. A práve teraz si predstavuješ, ako kráľovnej rozpáraš hrdlo a kúpeš sa v jej krvi. Možno ju chceš dokonca zožrať,“ prehodil hravo, akoby si ju doberal. Ale každé slovo bolo smrteľne vážne.

Na dlhé sekundy, možno aj minúty, medzi nimi zavládlo ticho. Vedel, že neodišla z miestnosti a takisto sa nepohla z miesta. Akoby uvažovala, či má proste odísť alebo ho rovno zabiť. Nepáčilo sa mu, že ju tu v podstate udržal takým malým podvodom, ale účel predsa svätí prostriedky. Prečo by sa mal zaujímať o jej jemnocit? To ona potrebovala jeho pomoc a nie naopak.

„Dobre, pán Einstein. Ak patrím k týmto šialeným zverom, ako to, že som sa nikdy nepremenila?“

Potichu sa nadýchol. Ani netušil, že dovtedy zadržiaval dych. „Si spolovice človek, takže máš zvieraciu dušu, alebo svoju zvieraciu časť, volaj to ako chceš, ale tvoje schopnosti sú latentné. To znamená, že sa nedokážeš premeniť. Čo je asi aj dôvod, prečo si vyrastala v ľudskom svete a nič o sebe nevedela.“

V miestnosti sa opäť zodvihlo jej zúrivé vrčanie. „Odvrhli ma, pretože som človek?“

„Nie,“ povedal bez štipky súcitu. „Odvrhli ťa, pretože sa nedokážeš premeniť. Pre niektorých je to veľká hanba. Takéto deti väčšinou zabijú alebo sa ich zbavia pod zámienkou, že žena bola znásilnená človekom alebo takéto dieťa podstrčila mužovi nejaká ľudská fľandra a nikdy nebolo jeho. Tak či tak ich kvôli ich latentnosti nenávidia a zbavia sa ich.“

„Vieš, teraz ti už začínam asi veriť. Skutočne sa správate ako zvieratá. Možno ešte horšie,“ odfrkla si a hoci sa to snažila veľmi maskovať, v jej hlase bolo poznať, ako veľmi ju to zasiahlo. Možno tým vyvolal nejaké staré spomienky. Bolo by oveľa jednoduchšie, keby mu na tom nezáležalo.

„Nie všetci sú takí,“ namietol. Skutočne sa ju práve chystal utešiť? „Niektoré matky sa takého dieťaťa odmietajú vzdať a vychovávajú ho. Vtedy väčšinou prichádza na rad zvyšná rodina, ktorá sa takéto dieťa snaží odstrániť. A sním každého, kto sa im postaví do cesty. Aj vlastný potomkov či súrodencov. Všetko pre to, aby zničili tú hanbu rodiny.“ Posledné slovo ostalo visieť vo vzduchu ako žalostná pripomienka všetkých tých detí, o ktorých sa sám dopočul. I tých, pri ktorých smrti musel asistovať, lebo slepo nasledoval príkazy iných.

Čakal, že na neho zaútočí. Slovne alebo doslova fyzicky. Bol na to dosť blízko, takmer na dosah ruky. Ale ona nijako nereagovala. Len potichu premýšľala a ojedinele sa z nej vydralo tiché zavrčanie. Domnieval sa, že na niečo spomína.

Možno na detstvo strávené medzi ľuďmi.

Po prvýkrát ho vytočilo, že o nej vlastne nič nevie. Doteraz po tom ani netúžil, ale vo chvíli, keď sebou trhla, akoby ju niekto udrel, sa jeho odhodlanie zmenilo. Jeho vnútorná mačka začala prudko búšiť na steny, v ktorých ju spútal. V tejto jedinej chvíli zatúžil poľaviť v rokmi naučenej kontrole.

Zoey bola smutná, bolesť z nej vystreľovala v hrubých zábleskoch, ktoré ho ničili. Bičovali mu dušu. Voči žiadnej inej bytosti nebol taký citlivý. Len k nej. Stratené kúsky ľudskosti, o ktorých ani netušil, že ich ešte má, sa pomaly začali zliepať dokopy. A to všetko kvôli jej mukám.

Natiahol ruku, snáď v túžbe nejako ju utešiť, práve v momente, keď sa otočila čelom k nemu. V očiach sa jej leskli slzy, ale podľa jej výrazu usudzoval, že si to ani neuvedomila. Bola vzdialená kilometre ďaleko niekde v dávnej minulosti. A tam na ňu nedočiahol.

Odhodlane zodvihla bradu a z hrdla sa jej vydralo zavrčanie zmiešané s trpkým smiechom. „Ja tú Piti asi prerazím. Do čoho ma to namočila?“

Kapitola 13. ¦¦ Kapitola 15.

Legenda popísaná v tomto príbehu pochádza z mojej šialenej fantázie a akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je len čisto náhodná. :D

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 14.: