OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 26.



Ukradnúť si šťastie - Kapitola 26.Zločin a trest

Kapitola 26.

Celá sa triasla. A bolo jej to úprimne jedno.

Ako v jednom z tých dokumentoch o divej zvery, aj ona bola teraz úplne sústredená na ženu pred sebou, na korisť, ktorú sa chystala uloviť. Bez ohľadu na to, ako divne to znelo, práve to pomenovanie bolo najlepšie.

Hlavu naklonila nabok a snažila sa ignorovať tiché mumlanie okolo seba. Pravdepodobne sa prebudil dav v miestnosti a nepáčilo sa mu, ako sa správala voči ich zvrchovanej panovníčke. Veľmi zlé pre nich, pretože o necelé dve sekundy jej utrhne hlavu a hodí ju do najbližšieho kozuba.

Ruky zaťala do pästí a cítila, ako sa jej nechty predierajú cez kožu. Nezáležalo jej na tom. Bolo to len ako kvapka v oceáne toho všetkého, čo bolo nepodstatné a stálo jej v ceste k dosiahnutiu cieľa. Upriamila sa na kráľovskú zmiju a zvažovala najlepší spôsob jej popravy. Váhala však. Možno to spôsobil vypočítavý výraz na jej tvári, alebo len nejaká jej posledná ľudská časť odmietala úplne prepnúť na mód monštra.

„Je takmer patetické, ako veľmi sa snažíš medzi nás zapadnúť, človek. Ale nepodarí sa ti to. Nikto ti tu tvoju pretvárku nezožerie.“ Rukou pokynula niekam do neznáma. „Začnite s trestom. Táto maličká je dychtivá po svojej časti. Doprajme jej ju teda čo najskôr.“

Zoey cítila, ako sa jej rozvibrovalo hrdlo ďalším nie práve ľudským zvukom, ktoré údajne simulovala. Bola s nervami na konci. Jediné šťastie predstavoval fakt, že ani sám vykonávateľ trestu si nebol istý tým, čo by mal urobiť v tejto situácii. Ak by sa totiž teraz pohol, ak by čo i len vydýchol nesprávnym smerom, zlomila by sa aj tá posledná čiastočka pevnej vôle, ktorá jej ostala. A naozaj netušila, prečo si ju zachovávala. Och, vlastne to vedela.

Theo. Jej vykúpenie i skaza.

„Máš poslednú šancu zastaviť to šialenstvo,“ zavrčala na ňu. V hlase sa jej ozývala všetka nenávisť, ktorú bola schopná nazhromaždiť.

Odpoveďou jej bol len zvonivý smiech. „Kto si myslíš, že si? Mám sa ťa snáď báť? Teba? Ja som kráľovná!“

„Nie na dlho,“ zaševelila.

Netušila, prečo to povedala, ale v tej chvíli jej to prišlo najvhodnejšie. Akoby cítila, že ju musí varovať o blížiacej sa zmene. Nezamýšľala sa nad tým, odkiaľ to vzdala. Až na dne vlastnej podstate si uvedomovala pravdivosť toho tvrdenia.

V ušiach jej zvonilo niekoľkonásobné zachechtanie. „Chcela by si sa mi vyhrážať?“ prehovorila medovo. „Na to si príliš slabá a bezvýznamná.“ Pokynula rukou niekam do priestoru. „Stále čakám na tvoju poslušnosť, Othar!“

V ten moment rozmrzlo viacero ľudí naraz a uvedomili si, že by mali poslúchnuť príkazy svojej panovníčky. Možno o nich pochybovali, možno nie. To sa už nedozvedela. Pretože v momente, keď sa prvý z nich pohol, niečo v nej sa zlomilo. Zdalo sa jej, akoby ten lámavý zvuk s desivou ozvenou preputoval celú miestnosť, aby do nej narazil silou slabšieho zemetrasenia.

Telom jej otriasol záchvev a všetko, čo bolo okolo nej a bola schopná to vnímať, sa premenilo na jednu veľkú šmuhu. Zapojila do hry ostatné zmysly. Agresia sa v nej prevaľovala a nútila ju pohybovať sa. Veľmi rada sa tomu pudu poddala.

Zotrvačnosť sa premiešala s reflexami a ona konala bez rozmyslu. Mozgová činnosť sa zmenšila na plánovanie trhania končatín. Priskočila k skupinke divne sa tváriacich vojakov, nebola však schopná zastaviť úplne a dať im možnosť slobodne sa rozhodnúť, čo urobia. Nebola taká veľkorysá. Stáli jej v ceste. Vnútorný hlas na ňu vrieskal a vrčal, aby sa nezastavovala.

A ona nechcela.

Ako v spomalenom zábere sa k nej načahovali ruky, naťahovali sa k nej nohy. Možno na ňu mierili zbrane. Nemohlo by ju to zaujímať menej. Zachripela a so zovretou sánkou sa uhýbala. Ako šialená baletka v rytme smrtiaceho tanga. Akékoľvek zľutovanie v nej odumrelo. Zvuky výkrikov bolesti a lámania kostí okolo nej preleteli, neškodne skĺzli a nezanechali po sebe ani stopu. Cvakala na nich zubami a skutočne ich nevidela. Videnie sa jej rozostrilo, ale ani to ju nezaujímalo.

Utrela si čelo a uskočila dozadu. Bola sotva na dosah ruky od Thea, cítila jeho upokojujúcu prítomnosť a niečo v nej sa pomaly začalo vracať do toho normálu, ktorý nebol krvilačný. Ak takto vyzeral amok, nechcela viac cítiť jeho príchuť.

Zodvihla ruky, ale bolo neskoro. Opäť pred ňou stáli nejaký panáci s túžbou hrať sa na poslušných vojakov. A jeden z nich stále v ruke držal ten bič. Posledná kvapka s tichou ozvenou dopadla do opäť sa prebúdzajúcej sopky jej agresie. Vrhla sa vpred.

Nemala potuchy, čo sa dialo. Všetko sa skrslo na čierno-biele vnemy plné nárekov a vrčania. Hýbala rukami, no netušila, čo s nimi robila. Videla, počula, ale nedokázala nič z toho rozoznať. Myšlienky jej zahalila ťažká hmla. Nedokázala sa vynoriť.

Naplno si uvedomila svoje údy až neskôr, vedela, že ubehol nejaký čas, ale pokojne mohol predstavovať aj jedno žmurknutie. Nedokázala to určiť. Vedela len, že keď otvorila oči a zadívala sa na zem, zbadala tam zakrvavené telá niekoľkých mužov a nebola schopná cítiť kvôli tomu ľútosť. Bola proste dutá.

Ako naprogramovaný robot sa natiahla a roztrhla putá, ktoré držali jej druha. Niečo zasyčalo, ale ignorovala to. So zdvihnutou hlavou sa otočila a zadívala sa kráľovnej do očí. Nevyzerala už taká bohorovná, ale nemienila sa ani vzdať. To sa Zoey pozdávalo, aspoň si ju môže lepšie vychutnať.

„Ruky preč od môjho druha.“ Vrčanie, ktoré nasledovalo jej slová, bolo chladné a plné nenávisti.

Padol na nich iný druh ticha, tento nebol plný násilia, ale očakávania. Podvedome vnímala, ako sa okolo nej hýbu telá. Ďalší nepriatelia. Vycerila zuby a mierne rozkročila nohy, pripravená brániť sa.

Od stien sa odrazil smiech. „Tvoj druh? Zošalela si. Tvojím druhom je a vždy bude Dante. Môžeš od neho utekať a brániť sa, zabiť mojich strážcov, ale aj tak ťa to nezachráni pred tvojim osudom.“ V hlase mala podivné napätie.

Zoey naklonila hlavu na stranu. „Dante bol len prostriedok, ako sa ma zbaviť a zamiesť po sebe stopy. Ale nikdy nebol určený mne. Mojím pravým druhom je Theo. Dante patrí niekomu inému.“

Vlastný hlas jej znel až desivo pokojne. Chcela sa otriasť, vrátiť sa späť k svojmu normálnemu ja. Ale nedokázala to, strácala sa v tejto novej identite. Páčila sa jej? To nevedela a vyzeralo to tak, že sa to ani nedozvie. Mohla to len vnímať ako výhodu v boji.

„Naďalej si budeš vymýšľať historky a využívať naše vlastné zákony vo svoj vlastný prospech.“ Luskla prstami, akoby niečo privolávala. Alebo niekoho. „Odveďte tú šialenú ženu skôr, ako stihne zabiť viac našich ľudí. Nevidíte, ako s vami manipuluje? Snaží sa predstierať, že je jednou z nás.“ Tupé stádo zahrmelo mrmlaním. „Za toto prídeš o hlavu.“

Ani priama hrozba smrti s ňou nepohla. „Aby si o ňu neprišla ty.“

„Vieš, čo ti hrozí za napadnutie člena kráľovskej rodiny?“

Zodvihla obočie. „To isté, čo hrozí tebe za to, že si bezdôvodne ohrozila môjho druha.“

Zoey pomaly otočila hlavu a cez rameno sa zadívala na Thea. Za ním zbadala postavu nejakého fanatika, ktorý sa chystal najskôr vyplniť príkazy svojej šialenej kráľovnej. Zaškrípala zubami a pozrela späť na svojho druha. Oči mal privreté, ale plné šoku. Ledva stál na nohách, knísal sa z jednej strany na druhú. Zápästia mal spálené. Pravdepodobne ho nadopovali tým istým svinstvom, ktoré jej dali miesto prípitku v deň obradu. Je lepšie, keď sa nevinná obeť nebráni.

Pohľadom šibla späť na tú zmiju a vypočítavo si ju premerala. Bolo to lepšie ako zamerať sa na seba. Jej vystupovanie bolo v rozpore s tým, čo sa v nej skutočne odohrávalo. Miera jej vlastného sebaovládania ju stavala na popredné priečky psychopatov. Možno aj pred samotnú panovníčku, ktorá vyzerala, že netuší, či sa má smiať alebo hystericky kričať.

„Tak vidíš, človiečik, nech sa snažíš akokoľvek, ja vždy vyhrám. Ale tvoj drahý neprežije tak dlho, aby to videl a mohol to oceniť.“ Mierne kývla hlavou. „Roderick, dokonči, čo tvoj brat začal.“

Zoey vedela, že v ten moment sa musí rozhodnúť, čo urobiť ako prvé. Chcela sa porátať s tým bastardom, ktorý opäť vzťahoval prsty k Theovi, ale miesto toho len stála ako prikovaná na mieste. Prehnal sa ňou uragán a prehadzoval v nej všetko hore nohami.

Cítila sa, akoby mala horúčku a vedela, že by sa tomu mala čudovať. Pretože ostatné emócie vnímajúce zakončenia nefungovali a cítiť čokoľvek iné okrem chladnej vypočítavosti nebolo možné. Ruky sa jej mimovoľne zaťali, až pripomínali pazúry divého vtáka. Všetko sa v nej hmýrilo a presúvalo, ale ona len prikovane stála na jednom mieste, neschopná pohybu. Uši sa jej nahli za zvukom a oči sústredila na náhly pohyb.

Jej korisť unikala. To nemôže dovoliť.

V momente, keď sa predklonila a dopadla na ruky, si bola istá, že jej telo jej viac nepatrí. Delila sa oň s niečím krásnym, ale smrtiacim. Civilizovaných a zároveň divokým. Boli dve, ale jedna musela prebrať zodpovednosť. Teraz prišla na rad tá druhá.

Netušila, či bude môcť v tom všetko nájsť samú seba.

***

Theo poznal pravdu o svojej družke a predsa ho vyviedlo z mieri to, čo videl. A zdalo sa, že nebol jediný. Celou obradnou miestnosťou sa ozývali výkriky radosti, ale najmä prekvapenia. Správanie Zoey ich privádzalo do rozpakov a videl, ako niektoré ženy plakali nad stratou svojich mužov a synov. Ale nezakročili, pravdepodobne si pomstu odkladali na neskôr. A keď sa zadívali na meniace sa telo ženy, ktorá podľa slov ich kráľovnej, bola obyčajná a bezvýznamná, mysleli, že na to majú aj právo.

Mýlila sa.

Zoey nebola obyčajná a vôbec nič na nej nebolo ľudské, aspoň v tento krátky moment. So zatajeným dychom sledoval jej očividnú premenu a obdivoval ju. Zmenila sa na niekoho povzneseného nad násilie, nevnímala červené škvrny, ktoré sa jej rozširovali po tele. Neuvedomovala si vlastné zranenia. Len tam stála a prijímala svoje zvieracie dedičstvo.

Nebol to pekný pohľad, ale tá fascinácia ho pohltila. Netrpela, nebolo jej to nepríjemné. Tvár mala takmer pokojnú, kým sa jej kosti preskupovali, skracovali a iné predlžovali. Netušil, že je niečo také možné, ale práve teraz bol svedkom premeny latentného meniča do zvieracej formy. Zdalo sa, že Gabrielle mala pravdu vo všetkom.

Zoey bola schopná prijať svoje druhé ja a zmeniť podobu, stačil len správny impulz. A všetci si razom uvedomili, čo sa snažila kráľovná urobiť a prečo. Jediný pohľad na Zoey a jej biely kožuch a bolo to jasné.

Nebola rozkošná ako tie vypchaté zvieratká, ktoré ľudia s obľubou zbierajú. Bola majestátna. Obrovská levica s bledou srsťou. Vyzerala ako albínka, ale nebola ňou. Chýbajúci pigment dokazoval jej kráľovský pôvod. Bol to jasne rozoznateľný znak, hoci bol skropený krvou nepriateľov i jej samotnej. Ona to nevnímala. Len sledovala svoju korisť.

Theo sa pousmial a telo sa mu uvoľnilo. Teraz sa už o ňu nemusel strachovať. Nebola to krehká kvetinka, hoci mu to neustále dokazovala aj v ľudskej podobe. Dôkaz stál priamo pred ním. Cítil, ako sa k slovu dostáva jeho vlastné chlpatejšie ja, ale nebol pripravený popustiť uzdu svoju sebaovládaniu. Vrčanie a škrabanie vlastnej podstaty proste ignoroval.

Prudko zodvihol hlavu, keď zaznamenal pohyb. Otharovia videli, kým je Zoey, ale stále ich viazala prísaha ku Clarisse. Aj keby boli ochotní uveriť tomu, čo im práve efektívne otrieskala o hlavu levica v strede miestnosti, neboli pripravení vzdať sa nadvlády falošnej kráľovnej.

Telo mu vzplanulo zlosťou a nenávisťou k postu, ktorý kedysi sám uctieval. Chcel čosi urobiť, premeniť sa a postaviť sa po boku svojej družky. Bol by obetoval vlastné obavy a všetko kvôli nej riskoval. Problém bol v tom, že po zdravej dávke celgy nebol schopný ani stáť na nohách. Je lepšie trestať niekoho, kto sa nemôže brániť. Prekliate intrigy. Keby sa zvieratá nesprávali ako ľudia, nemusel by nič z toho riešiť.

Zoey prešla trpezlivosť úplne. Zúrivo zavrčala. Zlovestný zvuk sa odrazil od steny. Cítil, ako telá za ním stuhli očakávaním a strachom. Nikto si nevedel prestaviť, čoho je schopná. Ani on sám to nevedel. Po jatkách, ktoré predviedla predtým, mohol očakávať hocičo.

Zaškrípal zhubami, keď sa na ňu vrhli. Nezaváhala. S neomylnosťou sa uhýbala, odrážala od seba útočníkov akoby to boli len muchy a kliesnila si cestu vpred. Ku kráľovnej, ktorá na svojom piedestáli vyzerala zarážajúco malá. Podcenila Zoey spôsobom, za ktorý sa platí tá najvyššia cena.

Pri pomste Zoey nezastavili ani len jej najlepší vojačikovia. Niektorých zranila, iných nechala tak. Bola plne sústredená na niečo iné. A keď sa konečne prebojovala až na vrchol, vedel, že je koniec. Dokázala svoju pravdu a kráľovná to veľmi dobre vedela. Ale Zoey z nejakého dôvodu nezastavovala. Okamžite si uvedomil prečo. Veľmi rád by jej dovolil, aby tú kurvu zabila, ale potom by ju nikto nerešpektoval a možno by Zoey taktiež popravili. Pretože nikto z tých tupcov nepoznal skutočnú pravdu.

Na vetchých nohách postúpil o krok vpred. Nenávidel bezmocnosť a neschopnosť konať. Napriek tomu zodvihol hlavu a mocným hlasom zvolal: „Zoey, nie!“

Netušil, či to vyjde, či ho vôbec bude počuť. Bolo dosť pravdepodobné, že sa vo svojej novej podobe stratila natoľko, že jej ľudská časť proste prestala existovať. Bol svedkom aj takých prípadov a vykonal nevyhnutnú popravu takého jedinca. Odmietal priznať, že by takým niekým mohla byť aj Zoey, ale šanca tu vždy bola. Bola latentná, pre ňu neplatili tie isté pravidlá ako pre ostatných. Možno preto ho prekvapilo, keď sa skutočne zastavila a pozeral sa na neho.

Pomaly vydýchol. „Ak ju teraz zabiješ, všetko skončí. A potom nás aj tak popravia.“

Opäť zavrčala. Bolo to zúrivé zhmotnenie jeho vlastného rozpoloženia. Labou sa zahnala kráľovniným smerom, ale ani sa jej nedotkla. Minula ju po poriadky kus, ale posolstvo ostalo rovnaké. Clarissa bojazlivo uskočila vzad, čo malo za následok tichý smiech z radu ostatných zúčastnených. Bol si istý, že sú tam aj odporcovia súčasnej panovníčky. Zdalo sa mu, že zazrel Luku.

Na jeho veľké prekvapenie sa Zoey otočila a vybrala sa jeho smerom. Všetci jej ustupovali z cesty, niektorí až príliš horlivo, za čo si vyslúžili tiché vrčanie. Akoby sa im Zoey posmievala sa ich pochabosť. Potom sa mu jemne obtrela o nohu a postavila sa pred neho. Vzpriamená čakala na útok, prudko švihala chvostom. Bolo to jasné posolstvo. Ľudia možno boli impulzívni, Zoey bola toho jasným dôkazom, ale takisto vedia milovať. Zvieratá zase chránia to, bez čoho ich ľudská časť nedokáže žiť.

Myšlienky prerušilo tiché tlieskanie, ktoré sa šírilo z prednej časti. Clarissa udierala dlaňami o seba a opäť na sebe mala plechovú masku majestátnosti. Vyznela komicky.

„Skutočne pekné divadielko, ale bez ohľadu na to, kým si myslíš, že si, si stále vinná. Porušila si naše zákony a si to predovšetkým ty, kto by ich mal dodržiavať.“ Chcela dodať ešte niečo, ale bola prerušená hlasom z davu.

„Neporušila žiadny zákon. Neurobila nič z toho, z čoho bola obvinená.“ Na údiv všetkých sa spomedzi masy tiel vynorila žena s podobou Zoey nasledovaná svojim druhom, Dantem. Theo sa trochu uvoľnil. Aspoň niekto, komu môže veriť.

Kráľovná vyzerala zmätene. „A ty si kto?“

„Som Alex a toto nie je zvyčajne moja tvár. Bola som nútená prijať podobu niekoho iného, konkrétne Zoey. A to všetko pre to, aby sme ju mohli ochrániť dostatočne dlho na to, aby sa mohla dostať k tomu, čo jej právoplatne patrí – k trónu.“ Dav zašumel tichými rozhovormi a pochybnosťami. Pravá Zoey tam len stála a pozorovala všetko a všetkých okolo seba.

„Zdá sa, že konečne máme jedného z rebelov z toho smiešneho odboja.“ Zvonivo sa zasmiala, akoby na tej situácii bolo naozaj niečo groteskné. „Tento tvoj výstup len dokazuje, čo všetko ste ochotní urobiť, aby ste ma zabili.“

„Omyl, len to dokazuje, čo všetko musíme robiť, aby sme ti zabránili zabiť Zoey. Pretože sa jej bojíš. S jej prítomnosťou okamžite strácaš nárok na trón, pretože si nikdy nebola priamym potomkom kráľovskej rodiny.“ Rukou pokynula do davu a potom na seba. „Ja som toho dôkazom.“

Clarissa pokrútil a hlavou, ale v očiach jej prebiehal boj. Prehrávala. „Ani neviem kto si, ako by som ťa mohla ohroziť?“

Alex si založila ruky na hrudi a na chvíľku vyzerala ako žena, za ktorú sa vydávala. Ale jej sila nespočívala v cynizme a útočení. Skôr v tom, ako tam stála a s pokojom prijímala priame výzvy. Niekto to považoval za úžasné, ale pre neho sa v poslednom čase stalo príťažlivé len rýchle jednanie a rany predchádzajúce skutočný rozhovor.

„A predsa tu svojím len kvôli tebe.“ Zodvihla do vzduchu ruku, na ktorej jej svietil prsteň, ktorý Theo dobre poznal. „Pred rokmi som dostala tento prsteň, ktorý mi jednorazovo dovolil zmeniť podobu na ľubovoľnú osobu. Moja úloha bola jasná, chrániť Zoey za každú cenu. Keď si jej do pohára na obrade primiešala celgu, aby si jej ho zabránila dokončiť, musela som ju zastúpiť.“

Clarissa sa zachechtala. Bol to veľmi neženský zvuk a k nej sa vonkoncom nehodil. „Ak je to tak, ako to, že je ešte nažive?“

„Keby nebolo Thea a jeho rýchleho zásahu, nebola by tu. A tvoj plán by vyšiel.“ Teraz ukázala priamo na neho. Zoey na to zareagovala tichým za vrčaním a zvýšením frekvencie kývania vlastného chvostu. „Theo jej dal svoju krv a dokončil tak rituál. Pripútal ju k sebe ako družku. Prijal to, čo mu patrí.“

„Pekná rozprávka, ale kto by jej uveril.“

Alex sa zasmiala. „Theo je pravým druhom Zoey. A ty si to vedela.“

„Theo mal družku a zabil ju! Prečo by dostal takúto príležitosť?“ spýtala sa a nevinne.

Theo zavrčal, čím na seba upútal pozornosť. „Zabil som ju, pretože si mi to prikázala! Nemal som na výber a ty to veľmi dobre vieš.“ Váha toho obvinenia ťaživo dopadla na atmosféru. Všetci sa začali nepokojne mrviť. Vedeli, že bol stále Othar a tým pádom musel poslúchať rozkazy.

„Chcel si sa jej zbaviť, tak si jej rozpáral hrdlo a teraz chceš vinu z toho ohavného činu hodiť na mňa. Neodkážeš snáď žiť s vlastným svedomím?“

Zhlboka sa nadýchol a rozhodol sa použiť jediný tromf, ktorý voči nej mal. „Maya bola v čase smrti tehotná. Povedz mi, ak by som sa chcel oslobodiť od vlastnej družky, prečo by som spolu s ňou zabíjal aj vlastného potomka?“

Ak dovtedy v miestnosti vládol šum, teraz sa pre menil na ostré bzučanie. Deti sa medzi meničmi veľmi cenili, pretože nie všetky páry ich mohli mať. Nikto netušil, prečo to tak bolo, ale veľmi často sa stávalo, že druhovia, ktorí spolu boli už pár storočí, nikdy nemali potomka. A niektorí, ktorí si to ani neželali, ho skutočne počali. Genetika im unikala pomedzi prsty, hoci na nej už celé roky pracovali. Každá žena, ktorá otehotnela, bola vnímaná inak. Všetci sa o ňu starali. Aj tí, ktorí ju nenávideli. Pretože si vážili to dieťa, ktoré v nej rástlo.

„Možno si len extrémne krvilačný,“ nadhodila kráľovná, ale nikto ju skutočne nepočúval.

„Ale tam si sa nezastavila,“ rozhovorila sa opäť Alex. „Nestačilo ti, že zabrániš spojeniu Zoey a Thea. Každý videl, že je to jeho družka, napovedal o tom spôsob, akým sa na ňu pozeral. Zašla si ešte ďalej. Prikázala si Dantemu prijať Zoey za družku. Hoci si vedela, že patrí inej.“ Hlboko zavrčala. Po prvý raz popustila uzdu svojmu ovládaniu. „Sama som ti pred rokmi povedala, že patrí mne!“

Clarissa zavrčala. „Danteho družka je mŕtva.“

Alex sa zasmiala. „A v tom sa mýliš.“ Natiahla pred seba ruky, chystala sa dať si dole prsteň. „Neuistila si sa, že som vtedy skutočne zomrela a to bola chyba.“

A tam, pred zrakmi ostatných, si dala dole prsteň a odhodila ho za seba ako nevesta kyticu. S úžasom sledoval, ako sa jej telo mení. Línie sa zaoblili a pokožka zosvetlila. Dlhé vlasy sa skracovali a menili svoju farbu, až sa zastavili na tmavej ryšavej. Nevidel jej síce do tváre, ale dokázal si predstaviť jemné pehy, ktoré jej vyskákali na pokožke, a ustupujúci jantár z jej očí. Dante stál za ňou, takže jej tiež nevidel do tváre, ale telo mu podivne stuhlo. Poznal snáď ženu, ktorou Alex bola?

Dav stíchol prekvapením.

„Otharovia!“ zvreskla kráľovná. V ten moment sa skutočne vykašlala na dekórum. „Odveďte týchto bláznov!“

Všetko sa stalo naraz. Zoey zavrčala a chlpy na chrbte sa jej naježili. Jemu samému telo stuhlo túžbou chrániť ju, ale nemal na to silu. Dante bleskovo skryl za chrbát svoju družku. Bez toho, aby si ju prezeral. Nebola dôležitá jej identina, ale jej bezpečie.

Len Otharovia skutočne váhali. Netušili, čo majú robiť. Stáli tam, rozorvaní medzi svoju poslušnosť voči kráľovnej a lojalite ku kráľovskej rodine. Videli a počuli dosť, uvedomovali si, čo sa tu deje. Ale neboli dostatočne mocní na to, aby odolali váhe rozkazu. Pochopil, že nemali na výber v momente, keď vyrazili vpred.

Zoey ohlušujúco zarevala a telo jej stuhlo. Stála tam, pripravená bojovať o možnosť utiecť. Ale nakoniec to nemusela absolvovať. V momente, keď boli sotva pár centimetrov od nej, sa odvrátili a zamierili k malému pódiu, na ktorom práve od strachu zelenela doterajšia kráľovná. Jeden z Otharov ju nevyberane schmatol za rameno.

„Za previnenie voči našim zákonom, útoku na kráľovskú rodinu a rozdeľovanie druhov sa budete zodpovedať spravodlivosti. Počkáte na jej vykonanie v cele.“

Clarissa otvárala ústa ako nemá ryba, ale nezmohla sa na nijakú skutočnú reakciu. Iba bezducho stála a nechala ich odviezť ju. Theo čakal, že sa niekde ukáže ten jej slávny druh, ale pravdepodobne utiekol so zveseným chvostom. Dovolil si užívať chvíľkový pocit povznesenia, že to skončilo.

V ten moment sa však stalo niečo iné. Meniči, ktorí dovtedy len tak postávali okolo a nevedeli, čo majú robiť, teraz vyzerali ako naprogramovaní. Jeden po druhom sklonili hlavy a padli na kolená. Klaňali sa právoplatnej kráľovnej. Caladwen bola stále princezná, hoci tam v túto chvíľu nebola, ale nárok na trón nemala. Pretože Zoey bola staršia a všetci si to uvedomovali. Nemuseli ju prijať, ale urobili to.

A zdalo sa, že si to Zoey vo svojej chlpatej podobe ani neuvedomuje.

Ale nebola to jej nezaujatosť, ktorá upútala jeho pozornosť. Dante so svojou družkou nepokľakli, ale skutočne mu to neprekážalo, aj keď boli jediní. Svoju lojalitu vyjadrili dostatočne tým, že riskovali životy v snahe o ochranu jeho družky.

S naklonenou hlavou sledoval, ako Dante pomaly otáča svoju družku, aby jej videl do tváre. Netušil, čo v nej videl, ale jeho šok bol očividný. Skutočne tú ženu poznal, hoci Theo ju nikdy predtým nevidel. Alebo si na to aspoň nespomínal.

Dante zlostne zavrčal. „Penelope?!“

Theo zadržal dych. Mýlil sa. Všetko sa ešte len začínalo.

Kapitola 25. ¦¦ Kapitola 27.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 26.:

4. Blacky
30.03.2015 [6:36]

No dievča,zostala som s otvorenou papuľou. Fantastická kapitola. Čakal som, že sa po nej vrhne a proste jej krk rozdriape, ale nakoniec, vedela som, že by to pre ňu neskončilo dobre.

Takže ona je teraz kráľovná, hej? Rozumiem tomu klaňaniu správne? Ten Awatar, či jak sa volá, či čo to je, zdrhol, takže predpokladám, že o Ňom ešte budeme počuť a aj keď je mrchavica v žalári, som si istá, že bude mať prívržencov alebo aspoň vnútených, či už krvou alebo Tým jej druhom.

Taktiež ma napadá, že či to pre Gabriel neznamená koniec? Teraz, keď je Zoey na svojom mieste a našla svoje alteríčko. Hádam, že ju budú ešte potrebovať, nie?

NApadla ma šialenosť, trošku science fiction... No, že by dobre a skrátka skončila v tele kráľovnej a tak by mohla ďalej žiť, byť tu pre svoju malú princeznú a šťastne žiť so svojím druhom, ktorý by jej tiež mohol časom odpustiť. teda, ak je moja teória o tom, že je ten týpek otec CAladwen.

Theuška mi bolo ľúto, ale čakala som dáke to švihnutie bičom, ja viem, som sadistická mrcha. :p ale pre efekt by to bolo úplne super. Mohol by sa napiť z jej krvi, aby sa vyliečil a konečne by spolu, no veď vieš... POňuŇkali sa :) Ale nakoniec si aj tak bude musieť chlipnúť, nie? Má v sele celgu.

Dúfam, že neplánuješ nechať Zoey v tele zvery, čo? Je dosť silná a priebojná, aby naď ňou dáke uvrčané mača mohlo zvíťaziť?

A Dantík, Pane Bože. Ja len dúfam, že teraz, keď už je pravda vonku a on bude isto naštvaný, sa cez to dokáže preniesť a dať jej šancu. Nepísala si, čo presne sa stalo, tak dúfam, že nám to v ďalšej alebo aspoň po ďalšej upresníš.

Ja im to tak želám. A Alex, či Penelepe, stále mi je sympatická a tým, že riskovala život predsa len dokázala, že je dobrá a verná svojej kráľovnej(tej našej novej) a preto by to mal Dan zohľadniť pri jeho konfrontácií s družkou.

Je predsa len stálejší a pokojnejší, ako Theo, takže by teoreticky mohol po dni, dvoch ofučania, odfučieť a prediskutovať si to s ňou.

No jednoznačne čakám na ďalšiu, som zvedavá, čo si si pripravila. Hádam, že sa môžem pripraviť na infarktové stavy.


Inak, dúfam, že sa neblížime ku koncu.

Deine Schwarzie :* :P


3. LiliDarknight webmaster
29.03.2015 [20:12]

LiliDarknightViolet: Ďakujem za komentár a neboj sa, ešte si na vás niečo chystám. Emoticon Emoticon

izzie: ďakujem. Emoticon

2. izzie22
29.03.2015 [17:31]

Tak, títo je asi tá najlepšia kapitola z tejto poviedky. Emoticon úžasné! Emoticon

1. Violet přispěvatel
29.03.2015 [14:41]

VioletPáni toto je úžasná kapitola Emoticon Emoticon to som zvedavá čo ešte len príde Emoticon Emoticon Čo najskôr novú kapitolu Emoticon Emoticon please Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!