OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 9.



Ukradnúť si šťastie - Kapitola 9.Tápanie v tme

Kapitola 9.

„Myslím, že tá ľudská žena, tá Zoey, skutočne nič netuší. Našu princeznú považuje za to, čím sa zdá byť navonok – za obyčajné zviera. Možno s trochu zvláštnymi zvykmi, ale nemá ani len to najmenšie podozrenie, kde by sa práve teraz mohla nachádzať. Považuje nás za výstredných,“ zachechtal sa Dreg a stále sa díval cez okno do bezhviezdnej noci.

Mnohí by mohli stáť na jeho mieste a robiť to isté ako on, no videli by len temnotu chladnúceho večera. Ale on, vďaka mačaciemu zraku, videl dokonca aj maličkú veveričku v korune stromov, ktorá s vystrčenou hlávkou váhala, či sa má vydať na prieskum skôr, ako sa vráti jej matka. Byť v jeho koži niekedy malo svoje výhody.

„Si si tým úplne istý? Nemôžeme mať pochybnosti,“ zavrčal sa neho ten najnepravdepodobnejší spojenec, akého na kráľovskom dvore mohol nájsť. Stále nemohol uveriť tomu, že spolupracovali. Ale čo sa dalo čakať, keď ho zachránil pred istou smrťou. Hoci to bol on, kto ho mal zabiť.

Dreg pokrútil hlavou. Udivovalo ho to aj v tejto sekunde.

„Podľa správania malej princeznej...“ Na chvíľu sa odmlčal. „Som si tým viac ako istý. Som o tom presvedčený. To dievča nemá ani potuchy o tom, do čoho sa dostalo. A to je dobre. Možno to prežije.“

Miestnosťou otriaslo hrozivé zavrčanie. „Tvoja matka ju nenechá len tak uniknúť, to vieme obaja.“

Dreg prikývol. „O tom som presvedčený. Ale možno by jej mohol niekto pomôcť uniknúť.“

„Nebude čakať na nejakú príčinu. Možno teraz sa tvári ako veľmi si cenní jej ochotu postarať sa o princeznú, keď ju našla, ale tam jej pretvárka končí. Bez váhania tú ženu zabije, už len pre to, že je človek.“

„A navyše nechtiac prekazila snahu mojej matky o prebratie absolútnej vlády na Merobathskom dvore,“ Dreg krútil hlavou na zaslepenosťou ženy, ktorá ho porodila. Tam vlastne ich rodová spätosť končila.

Ako matka mu nikdy neprejavila cit, len ho zneužívala na dosiahnutie svojich cieľov. Príliš dlho jej to dovoľoval kvôli chorej predstave, že jej to ako syn dlží. Ale opak bol pravdou, to ona bola jeho dlžníčkou. A mal v pláne vybrať si dlh aj s úrokmi.

Začul, ako zašušťala ťažká látka plášťa, keď jeho spoločník prikývol. „Tak či onak, tá žena zomrie. Musí princeznú čo najviac izolovať a nejaká ľudská opatrovníčka jej nebude stáť v ceste.“

„Volá sa Zoey,“ štekol po ňom, zarazený jeho nevďačnosťou. „Len som si myslel, že ti to pripomeniem, aby si ju stále nemusel titulovať nejakými zámenami.“

„Ja viem, ako sa volá!“ skríkol pobúrene. Bola to v podstate prvá emócia, akú voči Zoey vôbec prejavil. To bolo dobré znamenie. Znamenalo to, že ešte nie je nič stratené. Ale pochyboval, že by niekto taký chladný a rezervovaný ocenil jeho snahu.

„Nevoláš ju po mene, pretože potom by pre teba bola príliš skutočná?“ podpichol ho, hoci vedel, akú reakciu môže očakávať. Keď sa však náhle ocitol pritisnutý ku stene s jeho rukou pevne zovretou okolo krku a jeho zvraštenou tvárou niekoľko centimetrov od svojej, ostal na niekoľko sekúnd paralyzovaný. Určite tomu nepomohlo ani zvieracie syčanie, ktoré sa mu predieralo do uší.

„Nechcem o tom hovoriť, nechcem s tým nič urobiť! Zapíš si to za uši, pretože druhýkrát ti to nezopakujem, ale rovno ťa zaškrtím,“ vrčal mu do tváre a každým slovom sa jeho zovretie len zosilňovalo.

To najlepšie, čo mohol urobiť, bolo ostať pasívnym. Mačky jeho druhu boli povestné svojou prchlivosťou, ale toto bolo niečo celkom iné a on si toho bol vedomý až príliš. Stačil jediný chybný krok a do konca života, ktorý by bol v rukách jeho oponenta rozhodne krátky, by spieval sopránom. Minimálne.

„Dobre, dobre,“ prehovoril napokon zmierlivo. „Pochopil som, čo mi chceš povedať. Žiadne nevhodné poznámky, len sa dnes večer postarať o jej bezpečnosť. Všetci budú upozornení, aby sa ešte viac ako kedykoľvek predtým snažili správať ako ľudia.“ Vedel, že trepal dve na tri, ale bol to jediný spôsob, ako odpútať jeho myseľ od Zoey a tým pádom aj jeho ruky od svojho krku.

Zovretie oslabovalo len veľmi pomaličky. „Dohliadni tam na všetko, ja tam nepôjdem. Musím niečo zariadiť.“

Dreg si povzdychol a odolával nutkaniu prehmatať si krk, zatiaľ čo v duchu preklínal vlastnú matku. Bola ako šialený bábkar a všetkých obmotala hrubými lanami, s ktorými sa neustále pohrávala a ťahala za ne tak, ako sa jej to v danú chvíľu hodilo. A najhoršie na tom bolo, že takmer nikto to nevnímal ako jej formu tyranie.

„Nemusíš sa jej podriaďovať,“ namietol Dreg, hoci vedel, že zbytočne.

„Ja sa jej nikdy nepodriadim,“ pretisol skrz zovreté zuby. „To, že musím svoje nadšenie z jej prítomnosti hrať, je síce nechutné, ale má svoje výhody. Vďaka tomu môžem lepšie ochrániť tú ľudskú ženu.“ Dreg podľa výrazu na jeho tvári spoznal, s akým sebazaprením niečo také vyslovil nahlas. Možno aj preto sa rozhodol to nekomentovať.

Dreg si povzdychol a v sekundovom zatemnení mysle sa rozhodol urobiť niečo, čo by ho mohlo, potenciálne, stáť aj krk. „Nemyslím si, že je Zoey obyčajný človek.“

Spod kapucne sa na neho uprel pár očí, ktorý sa mu jasne snažil naznačiť, že to nemá v hlave v poriadku. „Nechcem ťa niečím uraziť, ale pozrel si sa na ňu? Oňuchal ju? Ak hej, tak nie príliš dôsledne. Inak by si vedel, že na nej je všetko, každá bunka, ľudská.“

„Ja viem ako pôsobí, ale je na nej viacero divných... vecí. Vieš ako pomenovala princeznú?“

„Nie,“ zasyčal, ale niečo v jeho hlase Dregovi napovedalo, že myslel pravý opak. Nemal však čas a ani náladu rozoberať jeho správanie, ktoré bolo divnejšie než kedykoľvek predtým a nesúviselo len so Zoey.

„Volá ju Piti.“

K jeho prekvapeniu ho neodmenil smiechom alebo spochybňovaním, ale tichým potleskom s veľmi ironickým podtónom. „Gratulujem. Práve si odhalil, že je človek s hrozným vkusom na mená a malou fantáziou. To ma má presvedčiť, že je niečo viac?“

Dreg pokrútil hlavou. „Piti nie je len tak nejaké vymyslené meno. V preklade znamená malá sestra alebo maličká. Pochádza to z jazyka, akým kedysi, pred osídlením, hovorili všetci meniči. Na každom kráľovskom dvore.“

„Táto náhoda ma nepresvedčí. Okrem toho, ten jazyk je niekoľko storočí starý a nikto ho už nepoužíva. Nikto ani len netuší, ako vlastne znel.“

„Zabudol si, kto som?“

Prepichol ho stoickým pohľadom, ktorý jasne hovoril o únave z jeho správania. Vedel, že bol v nezávideniahodnej situácii a musel predstierať, že je niekto iný, než v skutočnosti. Mal vlastne niekoľko tvárí, ktoré ani nikto nepoznal. To, ako sa teraz správal k Zoey, bolo očakávané, ale to ešte neznamenalo, že sa to Dregovi malo páčiť. Bol zázrak, že sa niekto taký ako Zoey vôbec narodil a k tomu ešte v radoch ľudí. Už len z toho dôvodu by ju mal skôr chrániť než zraňovať. Alebo k nej cítil až takú hlbokú nenávisť, že sa cez ňu nedokázal preniesť?

Po dlhom tichu si Dreg uvedomil, že by mal pokračovať v načatej vete. „Som archivár a tým pádom musím poznať všetky jazyky, v ktorých sa kedysi zaznamenávali údaje. A ver mi, ak ti hovorím, že použitie toho slova nie je náhodné. Jeden kráľ, už presne neviem ktorý, tak volal svoju manželku.“

Vďaka ostrému zraku dokázal rozpoznať, ako sa mu kútiky úst zamykali od túžby rozosmiať sa. „To žil s vlastnou sestrou, že ju tak volal?“

„Očividne ťa nepresvedčím,“ rezignoval Dreg.

Porozhliadol sa okolo a nešťastne si uvedomil, že čas do začiatku jeho očistca v podobe prominentného plesu, sa až nebezpečne kráti. A on nehodlal nechať Zoey ani na sekundu osamote. Nie dovtedy, kým si jeho zadubený spoločník neuvedomí, ako idiotsky sa správa. A možno sa mu podarí zistiť, kto je v skutočnosti tá ľudská žena. A či je v nej vôbec niečo z človeka.

„Musím ísť. Nejdeš na ten ples?“ spýtal sa, hoci odpoveď poznal. A pritom ho Zoey možno bude potrebovať.

„Necítim sa v nálade na plesanie,“ zatiahol ironicky.

Dreg prevrátil očami nad jeho detinskosťou. Vzápätí v duchu sám sebe vynadal, že sa to vážne chystá urobiť, ale očividne nemal iného východiska. Ak chcel prinútiť svojho priateľa, aby robil to, čo je jeho povinnosťou, musel sa uchýliť k tomu najhoršiemu, čo mal k dispozícii.

Otočil sa preto na päte a keď bol niekoľko metrov od neho, prehodil cez plece: „Je škoda, že nemôžeš ísť, som si ale istý, že Luka veľmi rád Zoey zabaví.“

Pri mohutnosti zavrčania, ktoré neotriaslo len ním, ale aj celým sídlom, bol vážne vďačný za fakt, že sa v ňom skrývala mačka s veľmi šikovnými a rýchlymi nohami. Byť gepardom malo svoje výhody.

***

Tú namyslenú a očividne príliš ambicióznu ženskú, ktorá samú seba označovala za kráľovnú, nakoniec nenapadla, hoci bola vo veľkom pokušení.

Krv sa jej varila v žilách, ruky mala zovreté do pästí a zuby jej škrípali v takmer márne snahe zadržať v jej vnútri zvuk, ktorý sa jej dvíhal z hrdla. Netušila, čo mal predstavovať, ale tak trochu ju desil. Nuž, možno o čosi viac. Ale to nebolo nič v porovnaní s tým, čo sa jej zmocnilo za zlosť, keď sa jej čelom postavil svalnatý manekýn na steroidoch a pýtal sa jej, čo má za problém.

Za normálnych okolností by ho odbila nejakou nie práve slušnou poznámkou, možno by sa ho pokúsila nejakým fyzickým spôsobom zbaviť. Ale keď sa k nemu postavil aj zvyšok jeho kamošov, radšej rýchlo sklapla a tichým, vrčivým tónom oznámila, že to oni si dali zavolať ju a nie naopak. Od tej sekundy mala striedavo chuť otrieskať si hlavu o stenu, alebo rozmlátiť o ňu niečo iné. Po prípade niekoho.

Ale ani jej vnútorné stavy, ktoré jej raz spôsobia žalúdočné vredy, ju neochránili pred jej blížiacou sa samovraždou. Verejnou samovraždou.

Fakt, že na ňu bol niekto schopný navliecť šaty, bol sám o sebe dosť kritický. Neznášala sukne a čokoľvek, čo jej bránilo vo voľnom pohybe a akokoľvek ohrozovalo jej dýchanie. Korzet bol podľa jej skromného úsudku mučiacim nástrojom a obliecť si ho sa rovnalo skoku z K2. Hoci tú horu by možno prežila. Predsa len, bolo tam veľa snehu.

Ale ak vám niekto efektívnym spôsobom zamedzí dýchanie, neovplyvní to len spôsob chôdze, ale aj mozgovú činnosť. Z toho nedostatku kyslíka musela, zákonite, proste osprostieť. Inak si nevedela vysvetliť fakt, že v dlhých, svetlomodrých šatách so sukňou krajšou než majú striptérky; v topánkach na opätku, ktoré by sa mali zapisovať do zbrojného preukazu a s účesom ako Maria Antoinette po vrazení prstov do zástrčky, dobrovoľne kývla na účasť na snobskom bále.

Tanec v jej podaní by mali premenovať na zúfalé volanie o pomoc.

Pod váhou vlastného fňukania potriasla hlavou. Ani jeden pramienok z jej podivnej vlasovej kreácie sa nepohol, všetko ostalo na svojom mieste, akoby to tam nalepili. Musela uznať, že niečo na tej žene, ktorá sa na ňu pozerala zo zrkadla, jej imponovalo. Bolo to trochu schizofrenické prehlásenie, ale tak to cítila. Toto nebola ona, neznášala výstredné oblečenie a všetku parádu. Make-up bola zbytočnosť a sukne výmyslom chlapov, vďaka ktorému mali možnosť všetko si dôkladne prehliadnuť zo všetkých uhlov. Takáto podobizeň sa proste nespájala s ňou, to ani v najmenšom. Necítila sa tak dobre, ale na jednej strane... si pripadala krásna. Ako žena.

Očividne sa priotrávila výparmi z voňavky.

Jej sebaľútosť prerušilo až klopanie na dvere. Pochybovala, že ju prišiel niekto zabiť, takže sa len obrnila a snažila sa zachovať si kamennú tvár. Čím skôr to všetko začne, tým skôr bude môcť odísť.

Netušila, čo sa to s ňou dialo. Utekať z boja nebol jej štýl. Iste, nebola samovrah, takže dokázala niekedy ustúpiť. Ale vedome sa snažiť zdupkať ešte skôr, ako sa to všetko začalo a pritom jej ani nešlo o zdravie či život? Mala pocit, že to má niečo spoločné so zranením nohy, na ktorú krívala čoraz horšie. Miestnosť sa tiež točila to rytmu nejakej divokej pesničky. Čo mohlo byť obsiahnuté v tej guľke, že to z nej robilo umrnčanú blondínu?

„Páni,“ ozvalo sa odo dvier. Bleskoro sa otočila a namrznene si uvedomila, že na ňu z prahu slintá Dreg.

Pretočila očami a ruky si založila na hrudi. „Ešte si sa nenaučil, že po zaklopaní máš počkať, kým ťa niekto nevyzve, aby si vstúpil?“

Nevinne pokrčil ramenami, ale nespúšťal z nej pohľad. Tými očami, akoby ju na chvíľu úplne obnažil. „Zdalo sa mi, že si zaliezla do svojej ulity, tak som ťa z nej prišiel vybrať.“

Venovala mu nasrdený pohľad. „Tvoja matka má veľmi originálny spôsob, ako niekomu prejaviť svoju vďačnosť. Povedz, žijú tí šťastlivci aspoň tak dlho, aby o tom mohli niekomu porozprávať?“

On sa na nej očividne zabával. „Nebuď taká negatívna. Zatancuješ si, naješ sa, napiješ... možno sa ti to zapáči.“

„To ani náhodou, radšej by som dobrovoľne vliezla do jamy plnej hadov. Aj keď, podľa tvojho výrazu presne tam mierime. Nádhera,“ vyštekla ironicky a rukou pohodila k svojim šatám. „Myslíš, že by si niekto všimol, keby som si tú maškaru vyzliekla? Mám pocit, že bez tých šiat by som bola viac oblečená ako s nimi.“

„Ver mi, v porovnaní s niektorými róbami vyzerajú tvoje šaty ako mníšsky habit.“ Potmehúdsky sa usmial a vošiel dovnútra. Do určitej miery ju upokojilo, že ani on vo svojom obleku nevyzeral práve najlepšie. Iste, dodávalo mu to divnú eleganciu, ktorá bola príťažlivá, ale dosť to kazila skutočnosť, ako si neustále poťahoval kravatu a žmolil rukávy. „A okrem toho, tie šaty na tebe vyzerajú naozaj skvele.“

Prižmúrila na neho oči. „Vyzerám snáď, že chcem niečo takéto počuť?“ V duchu sa snažila samú seba presvedčiť, že ju jeho slová nepotešili.

„Nie, ale ja som ich potreboval vysloviť.“ Usmial sa a na chvíľu vyzeral takmer ľudsky. Ale potom sa jeho tvár zatvrdila. „Môžeme ísť?“

„Nedostanem ani posledné jedlo pred smrťou? Hanbite sa, aj väzni majú väčšia práva než vaši úbohí hostia.“

Kútik úst sa mu vydvihol v úškrne. „Keby som ťa poznal, povedal by som, že sa práve správaš melodramaticky.“

Pohľad, ktorý mu venovala, vo všetkých farebných odtieňoch popisoval salvu nadávok, ktorými ho častovala v duchu. „Nie, práve naopak, len sa snažím poukázať na fakt, že miesto celej tejto frašky ste mi skôr mali dať obed.“

„Neboj sa, teraz sa naješ.“

Neprijala jeho ponúkanú ruku a len sa postavila po jeho boku. Snažila sa nevidieť jeho trpiteľský výraz, keď sa vzoprela miestnym spoločenským konvenciám. Len pomaly udržovala nejakým spôsobom jeho tempo, hoci sa to v opätkoch robilo len veľmi ťažko. Zdalo sa jej, že udržať sa na visutej hrazde by bolo omnoho ľahšie. A prejsť po lane nad celý mestom bolo odrazu rovnako jednoduché ako kráčať po schodoch v podnapitom stave. Vyžadovalo si to trochu cviku, ale dalo sa to zvládnuť. Naproti tomu sa vo svojej momentálnej obuvi cítila viac ako nemotorne, čo nikdy nebolo dobrým znamením.

„Robíte tu takéto parády často?“ spýtala sa, keď kútikom oka cez okno zachytila počet zaparkovaných áut na dvore. A zdalo sa, že ďalšie prichádzajú.

Dreg pokrútil hlavou. „Nie veľmi, ale toto je výnimočná oslava. Naša malá Caladwen sa vrátila domov. Všetci sa z toho tešia a chcú ju vidieť, preto ich matka aj poslala. A navyše je to taký začiatok pred zajtrajšou slávnosťou.“

„Ešte niečo extravagantnejšie ako toto?“ dorážala zvedavo a bradou pokynula na výzdobu pred nimi i čašníkov pripravených ponúknuť pomoc.

„Je to niečo ako tradícia. Naša rodina Deň modrej Luny oslavuje už celé stáročia. Kedysi sa konali mnohé obrady, sobášili sa snúbenci, veštilo sa. Uctievali si mŕtvych aj živých a ďakovali bohom za všetko, čo im za celý rok dali. Ale v súčasnosti je to len možnosť ako ukázať, kto je bohatší. Mrzí ma, že nikto na staré zvyky už nemyslí. Rád by som videl v skutočnosť veľkoleposť tohto sviatku. Takto si to môžem len predstavovať.“

Zoey naklonila hlavu na stranu. „Znie to ako nejaký pohanský rituál.“

„Bolo to omnoho viac ako len to. Sila a mágia obsiahnutá v ten jedinej noci sa ani nedá popísať slovami. Proste len...“ Povzdychol si. „Ty asi moje zapálenie nechápeš, však?“

Trochu rozpačito sa zachmúrila. „Ja na takéto veci skutočne nie som. Ale hovor ďalej, ten tvoj entuziazmus môže byť nákazlivý. Tento večer by sa mohol stať aspoň do určitej miery znesiteľným.“

„Zdá sa mi to, alebo sa z teba stal ufňukanec?“

Hej, zásah do čierneho! Päťdesiat bodov, cink-cink-cink! „To sa ti len sníva. Tie šaty a topánky zo mňa robia asi slečinku v nebezpečenstve. Ver mi, zdanie klame. Aj v týchto vražedných ihlách ti dokážem nakopať pozadie.“

Nonšalantne pohodil ramenom a jeho tvár ozdobila maska znudenosti. „Tvoj grafický jazyk je veľmi poučný. Bohužiaľ túto lekciu nedokončím. Musím sa ísť venovať iným hosťom a ty sa musíš ukázať ostatným. Moja matka ťa o polnoci predstaví a potom môžeš ísť späť do svojej izby. Dokonca ti dovolím utiecť ako Popoluške.“

„Aby moja topánka nezostala zabodnutá v tvojom zadku,“ prehovorila do jeho chrbta, keďže sa už otáčal a mieril niekam von.

Pozrel na ňu cez rameno, ale nezastavil. „Čo to máš s tým mojím zadkom? To sa ti tak páči?“

„Len si nezačni namýšľať. Len je dosť efektné, keď niekoho do tej časti tela nakopeš. Keď už nič iné, ta je to presvedčivé, že to myslíš vážne.“

„Forma úchylky?“ nadhodil.

Zoey sa uškrnula. „Čo si budeme hovoriť, každý potrebuje svoj druh fetišu. Môj ja nakopávanie zadkov.“

Dreg na to už nič neodpovedal, len sa otočil späť smerom, ktorým kráčal a celou halou sa ozýval jeho hurónsky smiech. Zoey sa pristihla, že sa tiež usmieva. Ten šašo bol otravný, ale nejakým spôsobom sa mu podarilo vrátiť ju späť do normálu aj napriek jej zjavnému nepohodliu. V duchu si urobila mentálnu poznámku, aby ho ako terapeuta nevyužívala príliš často. Mohlo by jej to zničiť reputáciu.

„A môj zadok by ste neušetrili?“ ozval sa za ňou hlas s výrazným ruským prízvukom.

Prudko sa otočila a stálo ju všetky sily, aby pod náporom neistoty v nohách nezakolísala. Nakoniec sa jej podarilo to ustáť. Zodvihla pohľad a hoci bola vďaka opätkom vyššia než obyčajne, musela poriadne zakloniť hlavu, aby videla, s kým má tu česť.

Tvrdiť, že bolo ten chlap príťažlivý, bolo asi také trúfalé ako označiť leva za malého kocúrika. Netušila, kde sa tí sexi chlapi brali, ale začínalo jej to pomaly liezť na nervy. A tento okrem toho okolo seba šíril zvláštne kúzlo, kvôli ktorému bolo odvrátiť sa takmer nemožné.

Napriek svojmu prízvuku mal tmavú, olivovú pokožku, ktorá prudko kontrastovala s jeho bielym smokingom. No neboli to súmerné rysy jeho tváre alebo tmavé vlasy, ktoré ju zaujali najviac. Stred jej záujmu predstavovali jeho zvláštne, zlaté oči s nádychom zelenej.

Takú farbu mohli spôsobiť len kontaktné šošovky. Ale aký odtieň mali, to netušila.

„Moje meno je Luka, a čo tvoje, blestjaščij angel?“

Zoey sa zamračila a skôr, ako stihla odpovedať, ozval sa spoza jej chrbta iný hlas: „Nie je pre teba, tak čo keby si išiel poľovať niekam inam, Luka? Skôr, ako ti ten zadok rozkopem ja.“

Hrubý a nevrlý hlas mohol patriť len jedinému človeku. Prudko sa otočila, krásny Rus razom zabudnutý. Očami pátrala po miestnosti, až konečne našla toho, koho hľadala od momentu, keď sa prebudila. Ani netušila, že podvedome čaká na jeho príchod, až keď jej teraz pri pohľade naňho neodľahlo.

Zatiaľ čo Dreg vyzeral v obleku smiešne a ten Rus akoby ho nosil každý deň, jej záchranca v kapucni okolo seba šírili zvláštnu auru divokej elegancie. Nemal na sebe sako, len čiernu košeľu a niekoľko vrchných gombičiek mal rozopnutých. Odhaľoval tak napätú pokožku, pod ktorej mu aj pri chôdzi pracovali všetky svaly. Tenká látka zvýrazňovala jeho príťažlivé telo a Zoey si v duchu vynadala, že ju takýmto spôsobom priťahuje. Bol to idiot, ale mal v sebe niečo živočíšne, čomu nedokázala odolať. V čase, keď pred ňou zastal, bola pripravená ísť s ním kdekoľvek. Jej hormóny sa očividne zbláznili.

„Poď, Luka nie je nič pre teba. A keby som bol tebou, držal by som sa od neho ďalej,“ zavrčal nevrlo, čo len potrhlo jeho už tak hlboký hlas. Po chrbte jej prešiel mráz.

Naprázdno prehltla. „A prečo by som mala odísť od jedného cudzinca s druhým? Od neho som sa dozvedela aspoň meno, o tebe neviem nič okrem faktu, že zachraňuješ ľudí aj napriek tomu, že nechceš.“ Bože, čo to z nej vyšlo? Kde sa vypína stupidita v jej reči?

Zazdalo sa jej, akoby mu myklo kútikom úst. „Theo.“

Privrela oči. Cítila sa, akoby ju jeho hlas zabalil do mäkučkej prikrývky. Niečo ju nútilo približovať sa k nemu, položiť na neho ruky a pohladiť každý kus jeho tela. Nemala vládu na vlastnými reakciami. Nedokázala sa ovládnuť. Bola plne v jeho moci.

Pousmiala sa. „Zoey.“

Kapitola 8. ¦¦ Kapitola 10.


 

blestjaščij angel = prekrásny anjel

*Slovo piti sa v skutočnosti vyskytuje hneď v niekoľkých jazykoch, ale kvôli zjavnej skutočnosti som ti tento fakt pozmenila. Snáď ma za to nejaký lingvista neukrižuje. :D



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 9.:

3. izzie22
16.12.2014 [13:00]

No páni! Emoticon
Človek sa na na hodinku odtrhne od učenia a čaká ho takéto úžasné prekvapenie Emoticon .
Myslím, že pri tejto poviedke som ti ešte nepovedala ako veľmi ťa milujem. TO BOLO ÚŽASNÉ!

Dreg sa mi začína páčiť Emoticon , myslím že keď sa z neho nevyvinie nejaký hajzlík postupom času alebo ho nezabiješ, bude to jedna z mojich obľúbených postáv.
Luka... zatiaľ sa moc neprejavil, no myslím, že keď si ho tam už spomenula máš v pláne ho tam udržať aspoň tak dlho aby robil starosti Theovi
Theo Emoticon Emoticon čo k tomu dodať asi len Emoticon .

P.S.: k minulej kapitole- i ja čítam Emoticon

2. PrincessCaroline přispěvatel
15.12.2014 [13:11]

PrincessCarolineNormáálne som mala chuť na konci skočiť Theovi okolo krku a zbytok si nechám po 22. hodine Emoticon

Mohlo by to tak byť, ako si to myslím? Že Zoey a Caladwen by mohli byť...nejaká rodina? Emoticon Alebo... nechám si to pre seba Emoticon

Luka vyzerá zaujímavo, bude tam ešte niekde? Že čo je zač?
Drega som si hneď obľúbila, je to môj typ, aj keď v obleku vyzerá smiešne, prežijem Emoticon

Uvidí Zoey Caladwen v ľudskej podobe? Premení sa to mača alebo bude tvrdohlavé? A kde vlastne je? A čo Dante? Ten mi začína chýbať Emoticon

Jeez, toľko mužov Emoticon A jedna zlá kráľovná Emoticon

1. Blacky
15.12.2014 [8:19]

Dreg sa mi páči. Nemôžem si pomôcť. Hádam, že by z nich mohli byť kamoši. Viac nie, bo som ju už spárovala, a keďže sú snúbencami nič iné ti ani neodporúčam urobiť. Sú si súdený a ani ty im to nemôžeš prekaziť. Emoticon Emoticon

No, nenapadlo by ma, že Piti môže niečo znamenať. A pri tej zmienke, ža tak volal dakto svoju ženu som sa musela rozosmiať lebo v zápëtí Theo zahlásil to, na čo som myslela ja. Si zobral vlastnú sestru Uchyl? proste Theove postrehy sú smrtonostné.

dnes mala Zoe fakt super náladu a jej hlášky či už tie vyslovené alebo v pomyselnej verzií ma bavili. Chcela som ti ich sem pár vypísať no v hlave mi rezonuje len tá: Aby som si ju nazabudla v tvojej zadnici, síce pri Zoe by sa mi tam hodilo viac zadku,ale ty si autor a pobavilo ma to neskutočne.

mám rada, podpichovačky a hlavne keď máš dobrého súpera, čo ti famózne sekunduje. A ZOe je dobrý hráč a Dreg bol stvorený pre ňu.
Myslím v týchto podpichovačných záležitostiach.

Theo je čudák. A dúfam, že ho takého ponecháš čo najdlhšie aj keď samozrejme by mohol mať svetlé chvíľočky voči Zoey. Chcela by som ho vidieť viac z jeho pohľadu. Hádam nám z neho ešte kúsok umožníš.

Ten ples dopadne katastrofou, že? Možno ju niekto spozná? Juj to by bolo niečo.
Emoticon

Teším sa na ďalšiu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!