OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Umenie prežiť - 4. kapitola

17.12.2011 (10:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1498×

Štvrtá kapitola

Izolácia je najhorší možný poradca.

Po tom, čo sa mi podarilo zaspať, ma trápili nočné mory.

Nikdy som zo spánku nekričala, ale v túto noc som počula kričať nielen seba.

***

Ráno ma prebudili dotieravé slnečné lúče. Prevalila som sa na druhý bok a pozrela sa na budík položený na stolíku. Bolo desať hodín. Musela som vstať. V bruchu mi zaškvŕkalo a tak som sa s námahou postavila a odvliekla sa do kúpeľne.

Po menšej rannej očiste som sa v izbe prezliekla a potom zišla po schodoch do obývačky. Usmiala som sa, keď som ho zbadala ležať na gauči. Ležal chrbtom otočený ku mne a blonďavé vlasy mal strapaté.

Nathan.

Pri tej myšlienke som sa ešte väčšmi usmiala.

Odrazu sa prevalil na druhý bok a rozospato sa na mňa pozrel.

„Koľko je hodín?“ spýtal sa. Hlas mal zachrípnutý.

„Desať,“ odpovedala som jednoducho.

Postavil sa a kráčal smerom ku mne. Mohla som si všimnúť, aká krása z neho vyžaruje, ale pripadal mi zničene a unavene. A obväz, ktorý mal uviazaný okolo trupu a brucha mu premokal krvou.

Zanadávala som a natiahla k nemu ruku.

„Nechápem, prečo stále krvácaš,“ povedala som a nervózne si hrýzla pery.

Zaviedla som ho do izby, ktorá kedysi bývala otcovo pracovňou a kde som ho prvý krát uzdravovala. Posadila som ho na stoličku a zbehla do kúpeľne po nový obväz. Vyčistila som mu ranu a znovu obviazala. Ranu mal stále škaredo roztvorenú. Zamračila som sa a skusla si spodnú peru tak silno, až to zabolelo.

V tej chvíli sa mykol a prudko na stoličke vystrel. Zhypnotizovane na mňa hľadel a pomaly sa ku mne približoval. Nadvihol sa trochu zo stoličky a jemne pootvoril pery. Oči sa mu zúžili a keď ohrnul peru, zbadala som ostré tesáky.

Stuhnuto som na neho hľadela a čakala čo sa bude diať. Zatvorila som oči a očakávala najhoršie, keď som počula tupý náraz. Otvorila som oči a videla, ako sa rýchlo dosadol na stoličku a odsunul sa odo mňa na dva metre ďaleko. Rukami pevne zvieral sedadlo stoličky a prisahala by som, že som začula praskanie dreva.

„Potrebujem krv,“  takmer zakvílil a kŕčovito odo mňa odvrátil tvár.

Len som prikývla a otočila sa, aby som ho zaviedla do pivnice. Z vrecka som vybrala servítku a priložila si ju na krvácajúcu peru. Kým som odomykala dvere pivnice, prehovoril.

„Aj keď si to zakrývaš servítkou, stále ju dokážem cítiť.“ Jeho hlas znel podivne drsne a frustrovane.

Otočila som sa k nemu s nemou otázkou v očiach.

„Jej pach je všade okolo nás.“

Nevedela som čo na to povedať, ale odpoveď nechcel. Natiahol ruku a odomkol dvere za ňa. Prstami zavadil o môj bok. Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa. Po schodoch som zišla dolu a zažala jedinú žiarovku v pivnici. Prešla som až k obrovskej chladničke a kývla hlavou na znak, nech ju otvorí. Obozretne okolo mňa prešiel a otvoril chladničku.

„To je...“ nedokázal dokončiť vetu.

„Bola to Sueina krv, ale teraz je tvoja,“ povedala som a sadla si na starý gauč na druhom konci malej pivnice.

Vybral jedno vrecko a zavrel chladničku. Zubami ho otvoril a začala hltavo piť krv. Nedbal na to, že mu tečie po brade. Prázdne vrecko hodil na zem a nepozerajúc sa na mňa, svojou prirodzenou rýchlosťou otvoril znovu chladničku a vybral ďalšie vrecko. Toto už pil pomalšie, ale stále hltavo.

Nemohla som z neho spustiť oči. Vyzeral tak fascinujúco, tak úchvatne. Keď sa ku mne znovu otočil, jeho oči žiarili a jeho ametystová pokožka vyzerala znovu hladko. V tvári mal zahanbený výraz.

„Prosím, nepozeraj sa na mňa takto.“

„Ako?“ Nechápala som.

„Akoby som bol nejaký experiment. Omyl prírody.“

„Prepáč, nechcela som,“ ospravedlnila sa a pozrela sa radšej inam.

Počula som, ako si sadol na kreslo oproti mne.

„Takže... čo so mnou chceš urobiť?“ spýtal sa a ja som k nemu prekvapene vzhliadla.

Čo s ním urobím?

Doteraz som nad touto otázkou nepremýšľala. Nebol čas. Popravde som netušila.

A tak som sa k nemu rozhodla byť úprimná.

„Neviem.“
Chvíľu ma prevŕtaval pohľadom a potom sa zasmial. Jeho smiech bol suchý a chýbalo v ňom pobavenie.

„Budeš ma schovávať?“

„Ak budem musieť.“ Bol to rozhodne lepší nápad, ako nechať ho ísť. To by bola samovražda.

„V tejto pivnici?“

„Ak sa ti tu bude páčiť...“

Tentoraz sa skutočne zasmial a nakoniec prikývol.

„Tak dobre.“ A tak potichu, ako si myslel že hovorí, zamrmlal: „si neuveriteľná.“

Zaklonil hlavu a zavrel oči.

Chcela som niečo povedať, ale v tej chvíli mi nahlas zaškvŕkalo v žalúdku. Po tom, čo sa stalo, som úplne zabudla na svoj hlad. Obrátil sa znovu ku mne s úsmevom na perách.

„Mala by si sa naraňajkovať.“

Po krvi sa mu zrejme zlepšila nálada.

Len som nemo prikývla a postavila sa z mäkkého gauča. Vyšla som z pivnice a prešla do kuchyne. Otvorila som chladničku na normálne jedlo, bohužiaľ práve teraz takmer prázdnu. Jediné, čo som v nej našla, bola škatuľa mlieka a päť vajec. Vzala som dve a položila ich na pult. Zo skrine som vybrala panvicu a položila ju na sporák a zapálila ho.

Naliala som trochu oleja na panvicu a čakala, kým sa trochu nahreje. Potom som do nej naliala rozmiechané vajíčka a miešala ich, kým nevyzerali ako vcelku jedlá praženica.

Netušila som, že je v miestnosti, až kým som sa neotočila s tanierom a vidličkou v ruke  a zbadala ho sedieť na jednej stoličke. Sedel na tom mieste, kde som väčšinou sedávala ja. Bolo to moje obľúbené miesto. Pretože presne naň vždy dopadal aspoň jeden svetelný lúč, ktorý príjemne hrial na tvári. V lete sa tu dalo až plávať v slnečnom svite, ale keďže bola zima, svetla ubúdalo. Bez slova som sa posadila na miesto oprosti nemu a začala jesť. Po chvíli ticha som k nemu vzhliadla a zistila, že ma pozorne skúma. Pod jeho pohľadom som sa zamrvila a on sa pozrel inam, ale na perách mu hral šibalský úsmev. Keby to bolo možné, určite by sa začervenal. Ale namiesto neho som sa začervenala ja.

„Kto je ten Dave?“ spýtal sa, keď som dojedla a postavila sa, aby som mohla umyť tanier aj panvicu.

Ustrnula som v polovici pohybu a neveriacky sa na neho pozrela.

„Nemusíš odpovedať, ja som bol len zvedavý. Môžeme to urobiť otázka za otázku...?“ navrhol a ja som sa po ďalší krát v tento deň nezmohla na slovo.

„To je v poriadku. Ja len umyjem riad, dobre?“

Spokojne sa usmial a vystrel sa na stoličke pohodlnejšie.

***

Usadili sme sa na gauč v obývačke, každý na jeden koniec. Nohy som si zložila pod seba a rukami objala veľký červený vankúš.

„Dave bol najlepší priateľ môjho otca. Po tom, čo naši zomreli sa snažil o nás so Sue postarať, ale Sue nechcela, aby nám pomáhal. Síce bola za jeho pomoc vďačná, ale chcela sa osamostatniť.“

„Vravela si, že v tú noc, keď k vám vtrhli, bol medzi nimi aj on. Prečo?“ spýtal sa. Čelo pokrčené do premýšľania.

„Bol to jeho nápad - Očista mesta. Vymyslel to potom čo zistil, že jeho láska je upírka.“

Prekvapene sa na mňa pozrela a obočie sa mu takmer strácalo v blonďavých vlasoch, tak vy skoro ho od údivu zdvihol.

„Zamiloval sa do ženy, ktorá žila v tomto meste. Bol do nej úplne zbláznený, ale ona ho milovala tiež. Ale nebola človek a to on netušil. Mala rovnako bledú pokožku ako ty a bola tak krásna, až to vyrážalo dych.

Spravila však chybu a rozhodla sa odhaliť mu jej pravú identitu. Tvrdil, že s aho pokúšala uhryznúť a on sa len pokúšal brániť, ale tomu neverím. Zabil ju úmyselne, pretože sa jednoducho bál.

Ako malému mu stará mama rozprávala príbehy o bytostiach, čo sa živia ľudskou krvou, o monštrách bez srdca. Nikdy tým báchorkám neveril, avšak, keď mu povedala, čo je, uveril. A rozhodol sa pozabíjať všetkých jej podobných. Tak to začalo.“

Pár sekúnd medzi nami panovalo ticho, ale Nathan ho prerušil.

„Videl som ho. Tú noc, čo som utiekol.“

Teraz som bola na rade s prekvapeným výrazom ja.

„Rozprával sa s mužom, ktorý nás strážil. Jediný z nás, čo sme boli v tom voze, som bol dostatočne pri sile, aby som mohol vyzrieť z malého otvoru s mrežami na dverách. Vtedy sa na mňa pozrel. Na chvíľu nič nepovedal, ani neurobil, len sa na mňa díval, ale potom si odpľul na zem a zmizol.“

„Ako vieš, že to bol on?“

„Počul som, ako ho ten muž nazval Dave.“

Len som prikývla a tuhšie objala vankúš, pretože mi prišlo podivne chladno.

Dave sa často o mňa staral, akoby bol môj otec. Dokonca som z neho mohla cítiť tu lásku. Nemohla som uveriť, veciam, ktoré vykonal. Keď odviedli Sue, zrútila som sa v jeho náruči, netušila som, že to zavinil on. Až keď sa ju chystali zaživa upáliť, Sue vykríkla, že mu to nezabudne a oči jej nenávisťou prekypujúcou v jej pohľade, stemneli. Keď som sa ho spýtala, čo tým myslela, priznal sa mi.

Začala som na neho kričať a vrieskať, ako mi to mohol urobiť?

„Urobil som to pre tvoje dobro! Aby som ťa mohol ochrániť!“ povedal a pohladil ma po tvári. To gesto bolo plné lásky, ale mne z neho prišlo zle.

Odstúpila som od neho a so slzami v očiach utiekla.

„Sme predátori. Je prirodzené, že sa nás bojíte,“ ozval sa po chvíli.

„Ja sa nebojím,“ povedala som pevne.

„Mala by si. Kedykoľvek by som chcel, mohol by som ťa zabiť,“

„Ak by si chcel, urobil by si to už dávnejšie.“

„Možno čakám na vhodnú príležitosť.“

< >

Tak tu sú :D

Kathleen

A Nathan a tiež by mi napadlo, že takto by v ďalších kapitolách vyzeral perex :)

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Umenie prežiť - 4. kapitola :