OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V klietke 7. kapitola

02.11.2012 (15:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1160×

Z minulej kapitoly:

„Takže... máš na starosti môj výsluch,“ skonštatuje, ani čo by mi čítala myšlienky. I keď jej hlas znel vyrovnane, tak na nej samej spozorujem, že sa nepatrne prikrčila.

„Predchádzajúci rozhovor si počula rovnako, ako ja,“ potvrdím.

„Ver tomu, že ti nič nepoviem,“ prehlási skalopevne a zatne drobné ruky v päste.

„Ja ťa ani nútiť nebudem,“ odpoviem. Zvlečiem si rukavice a položím ich zrovnané na stôl – potrebujem zistiť maximum, preto sa dnes nebudem obmedzovať len na dotyk prstov. Pomaly nimi pohýbem, ozve sa zapraskanie kĺbov. Je pre mňa zvláštne zvliecť si po takom dlhom čase druhú kožu. Sandra viditeľne zbledne. Zhrozím sa, keď mi konečne dôjde prečo– pod tým gestom si predstavila prípravu pred mlátením. Nesnažím sa ju však upokojiť, aj tak by mi neverila. Prečo aj? Veď teraz stojíme na opačných stranách barikády.

„Vlastne, chcem od teba len jednu vec,“ povzbudivo sa na ňu usmejem, „na oplátku ti sľubujem, že ti neublížim.“

Kapitola siedma: Samanthin príbeh

Tentoraz neletím, lež nekontrolovateľne padám.

Po hlave sa rútim spomienkami, v ktorých nemám čo robiť, cítim sa v nich taký malý a bezvýznamný ako ešte nikdy. Tápam v tme, ktorá sa znenazdajky zmení na oslnivé svetlo, ani čoby som vyšiel rýchlosťou svetla z tmavého vlakového tunela – okolo seba vidím nespočet tvárí a okamihov, ktoré tvoria jej život, spomienky. Sú neuveriteľne ostré - s tými šmuhami, ktoré bežne pri prezeraní spomienok vídavam, to nemá nič spoločné. Zmätene sa obzerám – je nemožné zachytiť naraz toľko vnemov. Začnú sa na mňa rútiť, dusiť ma, je ich priveľa, neviem, ako sa im vyhnúť. Kľaknem si a zavriem oči v márnej snahe im uniknúť, no nepomáha to.

„Dosť!“ zvolám zúfalo. Ony však narážajú do môjho tela ďalej. V tom si niečo uvedomím. Niečo také nečakané, až na chvíľu zabudnem na ten prazvláštny útok.

To všetko robí Sandra.

Samozrejme! Veď je to jej myseľ. Toto je jej spôsob ako ma vypudiť zo svojej hlavy, vydesiť ma a donútiť, aby som sám dobrovoľne odišiel. Naplní ma to prekvapením i obdivom zároveň – v tejto rovine, v spomienkach, sa mi ešte nikto nepokúšal vzdorovať. Je veľmi vynaliezavá, duchaprítomná.

Obrazy do mňa i naďalej narážajú, nútia ma sa pozerať. Treští mi z toho v hlave. A tie hlasy! Je ich toľko, až sa prekrývajú v súrodej vlne, ktorá je taká vysoká, až trhá bubienky. Zakryjem si uši dlaňami. V hlave mi zostane len jedna zmysluplná myšlienka – bojuj!

Zhlboka sa nadýchnem a predstavím si, že mám všetko opäť pod kontrolou, aj keď je pre mňa teraz veľmi ťažké sústrediť sa na to. V duchu si zhmotňujem, ako väčšinou lietam spomienkami. Podstrkujem Sandre presvedčenie, že som len tichým pozorovateľom, ktorý jej nedokáže ublížiť. Čičíkam ju tou predstavou, vlastne jej ju vnucujem. Teraz záleží len na tom, kto z nás je silnejší. Neprestávam, viem, že od toho záleží, či sa pohnem ďalej.

Po chvíli nastane zázračná zmena, hlasy stíchnu a všetko opäť sčernie. A ja? Opäť letím.

 ***

Budem len pozorovateľom, alebo sa stanem účastníkom deja, ktorý je uväznení bez vlastnej vôle v niektorom z tiel, ktoré vystupuje v spomienkach?

S úľavou si uvedomím, že ešte stále cítim svoje ruky a nohy, ovládam svoje pohyby. Dnes som teda tým prvým.

Vynútil som si túto pozíciu svojím želaním, tak ako aj stíšenie Sandrinho vedomia? Alebo to, že som pozorovateľom, je len náhoda? Až doteraz som nad tým nikdy nerozmýšľal, nenapadlo ma, že by som to mohol ovládať. Nechal som sa unášať prúdom, a to je chyba, ktorú by som už nemal zopakovať.

Do uší sa mi dostane vrzgot, ktorý ma vytrhne z mojich úvah. Kroky v snehu, ktorý je všade okolo mňa, záplava vysokých vĺn bielej, ktoré sa mi v niektorých miestach siahajú až po pás, dotýkajú sa spodných vetiev všadeprítomných jedlí. A tým všetkým sa predierajú dve osoby, dievčatá. Dychčia, hýbu zimným tichom. Mali by byť tichšie a opatrnejšie, ak chcú zostať nepozorované.

Blížia sa ku mne, navzájom sa podopierajú. Sú však ešte ďaleko, tak sa im vyberiem naproti. Jedna kríva, ťahá za sebou ľavú nohu a drží sa za bok. Je to Sandra. Podídem pred ňu a aj keď ma nemôže vidieť, tak sa ju inštinktívne snažím podoprieť. Zakľajem, keď si uvedomím, že nemôžem urobiť nič – moje ruky len neškodne prejdú jej telom, ani čo by som bol duch. Je mi ľúto, že jej nemôžem pomôcť, ten bok ju dozaista poriadne bolí.

Ako zázrakom nájdu cestičku, kde je sneh nižší a pomaly po nej postupujú, krok za krokom. Ja postupujem hneď za nimi. Som veľmi rád, že mne sa teraz nohy do snehu zabárať nemôžu. Upriem zrak na tú druhú, ktorá nie je zranená, doteraz som všetku pozornosť venoval Sandre. Šokovanie zamrznem na mieste.

Je to taktiež Sandra. Sú tu dve.

Našla Sandrina myseľ snáď nový spôsob ako ma zmiasť? Veľmi by som sa tomu ani nedivil, predsa len, už som zistil, že Sandra sa len tak ľahko nevzdáva.

S úľavou si však vzápätí uvedomím, že nie sú presnými kópiami. Jedna je predsa zranená a tá druhá nie. Okrem toho, tá, čo kríva má na sebe bundu a je bledá ako sama smrť, ledva kráča, zatiaľ čo tá druhá má na sebe len obtiahnuté tielko, ktoré jej odhaľuje neopálené ramená. Ale ona má v lícach zdravú červeň, aj keď sa trasie.

Sú to dvojičky.

„Prečo mi to robíš? Polož ma na zem, chcem spať,“ zasyčí šeptavo tá ranená.

„Ak to spravím, tak zomrieš, to veľmi dobre vieš. A to ti nedovolím. Zachránila si mi život, tak sa prestaň toľko sťažovať. Neďaleko je ten zrub, kde si odpočinieme, už sme takmer tam.“

 „A čo im povieš, keď tam dôjdeme?“ pokračuje prvá. Vidieť na nej, že sa už chce rozlúčiť so životom a hnevá sa na sestru, že jej to nechce dovoliť.

„Zaklopeš a poprosíš ich, či by sa nezištne nepostarali o dva vyhladnuté krky, z čoho jeden je ťažko postrelený? Veď nás vyženú!“ Chvíľu je ticho, na zdravú dvojičku dopadli slová jej sestry. Za tou zranenou zostávajú v snehu veľké krvavé kvapky. Modlím sa, aby ich nikto nesledoval – lepšiu stopu ani nemohli zanechať. Premýšľam nad tým, ktorej z tých dvoch teraz spomienky čítam, ktorú z nich v skutočnosti vypočúvam.

 ***

Stará ošarpaná drevenica učupená v lese. Má dve poschodia, netesniace okná a teraz sa k tomu pridali aj vypáčené dvere. A predsa je to ich útočisko. Posledný azyl utekajúcich sestier – dvojičiek.

S povzdychom sa presuniem do toho zrubu, ani sa neobťažujem použiť dvere. Proste prejdem stenou, využívam jednu z mála výhod cestovania spomienkami – som nehmotný a pokiaľ sa nestanem nedobrovoľne niekým, kto v spomienkach vystupuje, tak si v podstate môžem robiť čo chcem, až na zmenenie danej spomienky.

Začnem prehľadávať izby, pekne jednu po druhej. Sú zariadené pomerne dobre, aj keď drevenica z vonku vyzerá strašne. Je tu dokonca aj čisto – vidno, že majitelia sa tu snažia udržať určitý štandard. No vojna sa podpíše na všetkom, bez ohľadu na to, ako tvrdo sa snažíme o opak.

Nakoniec ich nájdem na prízemí. Obidve sú v malej izbe vedľa kuchyne, v ktorej je len jedna posteľ. No zato má veľké okno s výhľadom na les. Potichu sa pripojím k scéne.

„Prosím ťa, Samantha, čo keby si prestala všetko teplé dávať len mne? Veď zamrzneš!“ podotkne vyčítavo ranená a pomaly si na posteli sadne. A skutočne, v jej okolí sa nachádza snáď všetko šatstvo zrubu – dokonca aj záclony. No aj cez to všetko je bledá, očí sa jej neprirodzene lesknú únavou. Rád by som vedel, koľko času prešlo medzi touto a prvou spomienkou.

„Nepreháňaj Sandra, už som si na to zvykla. To len tebe je stále taká zima.“ To, že za ten chlad nemôže ročné obdobie ale jej zdravotný stav obidve z rozhovoru vynechajú. Do očí mi udrie niečo iné, čo ma zmätie – podľa toho, čo viem je Sandra tá, ktorej spomienky čítam. No pokiaľ viem, Sandra v prítomnosti je zdravá a bez zranení. Tá zo spomienok má smrť takmer na jazyku... nie je možné, aby sa Sandra stihla medzičasom úplne vyliečiť z takýchto zranení, tieto spomienky nie sú až také staré. Nesedí to. Klamala tá dvojička, ktorá teraz sedí vo vypočúvačke o svojom mene? Prečo by to robila?

„Tak dobre,“ podvolí sa tá zdravá, očividne Samantha. Zdráhavo si od Sandri zoberie jednu deku a prehodí si ju cez plecia.

„Myslím, že by nám prospel čaj. Niekde som počula, že sa dá spraviť aj z mladého ihličia, jednoducho sa vylúhuje vo vode namiesto čaju. Čo myslíš, skúsime to? Je v tom vraj veľa vitamínu C,“ začne mudrovať, ledva nad ňou nezagúľam očami. To im teraz fakt pomôže, vitamín C.

Samantha sa postaví a trochu sa ponaťahuje – očividne tu už spolu sedia dlhšie. Potom podíde k dverám.

„Samantha?“ zastaví ju sestra tesne pred odchodom.

„Áno?“

„Ja... vidím ich,“ prizná sa zdráhavo Sandra a privrie oči.

„Koho?“ spýta sa Samantha zmätene so strachom v hlase.

„Rodičov. Občas ich vídavam stáť pri okne, hlavne v noci. Usmievajú sa na mňa a aj keď nič nehovoria, tak viem, že ma volajú, aby som šla s nimi.“ Na krku jej vystupujú modrasté žily, strašidelne výrazné oproti jej bledej tvári, ktorá medzičasom nabrala nezdravý žltkastý nádych. Na povlečení postele vidieť zaschnuté krvavé fľaky. Rana na boku sa jej ešte ani zďaleka neuzatvorila, aj keď ju má obviazanú. Až teraz si uvedomím, ako vážne je ranená.

„Prosím ťa, to mi ani nehovor. Musíš tu so mnou zostať. Proste musíš,“ na to vzlykne a vybehne z miestnosti.

Scéna sa mi opäť zmení priamo pred očami.

Tentoraz stojím v rohu kuchyne, sledujem Samanthu ako varí z prekvapivo veľkých zásob potravín zrubu. Šikovne sa obracia nad hrncom, pridáva do neho všelijaké koreniny. Podľa vône si domyslím, že je to dobrá hrachová polievka.

Samantha ochutná svoj výtvor, privrie oči a potichu zamľaská – očividne jej tam niečo chýba. Nakoniec tam prisype ešte trochu soli a sama pre seba si prikývne. Polievku spokojne naberie do dvoch hrnčekov, priberie k nim aj dva tvrdé rožky. Ešte siahne do poličky nad sporákom a zoberie odtiaľ malú škatuľku, bohvie, čo je v nej. So svojím nákladom vpochoduje do Sandrinej izby. Až po jej odchode si uvedomím, ako nenápadne zapĺňala priestor kuchyne, dodávala mu teplo a pohyb. To všetko vytvorilo predstavu niečoho... príjemného. Pokrútim hlavou nad tým nezmyslom a poberiem sa za ňou.

„Sandra,“ zatrasie Samantha jemne ramenom spiacej sestry. Tá zareaguje až vtedy, keď sa jej do nosa dostane vôňa teplého jedla, ťažkopádne si sadne.

„Daj si, poriadne som sa na nej nadrela. Je takmer ako od mamy,“ na to si Samantha sama dá ukážkový hlt. Sandra nechápavo hľadí na tvrdý rožok, ktorý jej Samantha vložila do ruky spolu s polievkou.

„Namoč si ho do polievky, aby zmäkol,“ prevráti Samantha očami. Sandra prikývne. Pije pomaly, ani čo by ju prehĺtanie bolelo. Na posteľ si položí poloplný hrnček. Samantha si to samozrejme všimne a s náznakom sklamania sa spýta.

„Nechutí ti?“

„Nie, ja len nie som veľmi hladná.“ Samantha sa zamračí a otrči k sestre ruku so škatuľkou.

„Zober si to, tento liek by ti mal pomôcť.“

„Odkiaľ to vieš? Je tu dosť veľa liekov, pokojne si sa mohla pomýliť.“

„Nie som sprostá. Spomínam si, že niekedy ho používala aj mama, keď mala chrípku.“

„Aj tak,“ vzdychne Sandra, no liek si zoberie. „Zaujímalo by ma, prečo práve tu, v takom ošumelom zrube, je schovaných toľko liekov – takmer celá kuchyňa je ich plná!“ pokrúti hlavou.

„Možno práve preto,“ zamyslí sa Samantha. „Je to nenápadné, asi ich tu schovali pre zlodejmi, ktorí by také bohatstvo sotva hľadali v tak zle vyzerajúcom zrube. Pod lampou je vždy najväčšia tma.“ Samantha ju chytí povzbudzujúco za ruku. Hneď na to na Sandru vytreští oči.

„Celá horíš, Sandra. To mi ani nemôžeš povedať, že máš horúčku?“ oborí sa na ňu zlostne.

„A na čo by to bolo dobré? Lieky si mi už dala, veď je to len obyčajná teplota.“

„To myslíš vážne?“ zrúkne, postaví sa a ruky si dá vbok. Sandra len nevzrušene mykne plecami.

„Idem vonku po sneh, spravím ti ľadové obklady,“ zavrčí Samantha zlostne.

„Ani náhodou. Potrebujem sa len vypotiť v teple, zimy mám tak akurát po krk.“

„Neodporuj mi, toto nie je z chrípky. Prečo musíš svoje zranenia toľko podceňovať?“

„Sam,“ začne Sandra zdrobneninou prosebne, „chcem od teba len jednu jedinú vec, tak ju prosím sprav. Viem, čo robím.“ Samantha na Sandru zazerá s rukami tentorat preloženými na hrudi, priam ju prepaľuje pohľadom. Sandra zaryto mlčí.

„Nechcem sa s tebou hádať,“ vzdychne ranená Sandra zmierlivo. „Nemohla by si mi miesto toho obkladu niečo zaspievať?“ Samantha si vzdychne, no prisadne si k nej, všimnem si, že pri zmienke spevu trochu pookreje.

„Čo by si chcela počuť? Nejakú nemeckú uspávanku?“

„Nech idú do čerta všetky nemecké piesne,“ odpovie jej Sandra tak prekvapivo, až mi to na tvári vyvolá úsmev, „len pre Nemcov a ich vojny sme teraz v tejto situácii. Chcem počuť niečo americké, jednu z tých piesní, ktoré nám zakazovali.“ Samantha sa nad tým len ticho zasmeje. Chytí sestru za ruky a spustí čistým sopránom pieseň, ktorú pozná snáď každý,

„Somewhere over the rainbow way up high

There's a land that I heard of once in a lullaby

Somewhere over the rainbow skies are blue

And the dreams that you dare to dream really do come true

Someday I wish upon a star

And wake up where the clouds are far behind me

Where troubles smelled like lemon drops

Way above the chimney tops

That's where you'll find me

Somewhere over the rainbow blue birds fly

Birds fly over the rainbow

Why then, oh why can't I.“

„Why then, oh why can´t I,“ pripojí sa i Sandra. Na to zatiahne s výrazným prízvukom, „strašne komolíš slová, Sam.“

„To ty si ma ju učila, sestrička,“ vráti jej Samantha hravo. Obe sa na tom schuti zasmejú, je príjemné počuť ten radostný zvuk práve od nich. V tom okamihu sa úprimnej radosti neubránim ani ja. Táto spomienka je svetlým okamihom v inak tmavých časoch, za ktorý som veľmi vďačný.

No nič dobré nevydrží dlho, to najkrajšie vždy niečo preruší. Tak je to aj tu, obidve stíchnu ako zarezané, keď začujú ten nečakaný zvuk.

Búchanie na dvere.

Dutý zvuk búchania na dvere sa ozve raz, potom druhý krát. Sandra a Samantha sa k sebe len ticho túlia na posteli – ani jedna z nich nevie, čo si počať. Sú bez dovolenia v cudzom príbytku, okrem toho, vyjedajú niekomu vzácne zásoby jedla a liekov. Milosrdní ľudia by pochopili, že to pre ne bolo nutnosťou, ale tých je teraz tak málo... pre dnešných ľudí sú tieto dve len príživníčkami, parazitmi. Búchanie sa pomaly stupňuje, až sa z neho stane nepretržitý zlostný rachot.

Ďalšie buchnutie je omnoho ostrejšie ako tie predošlé, človek za dverami sa sem nesnaží prebojovať len rukami. To prinúti Samanthu konať.

„Čo to stváraš?“ sykne Sandra varovne keď vidí, ako jej sestra vstáva z postele, na ktorej doteraz spolu s ňou sedela.

„Musím niečo spraviť skôr, ako sa sem prebojujú.“ Nečaká na ďalšie protesty svojej sestry a bez ďalšieho vysvetľovania vyjde z miestnosti. Ja sa zatiaľ postavím k vystrašenej slabej Sandre, ktorá za ňou len nemo pozerá. Nerobím to ani tak pre Sandru, ako skôr pre Samanthu, chcem jej pomôcť aspoň, postrážiť milovanú sestru, keď už prejavila takú odvahu postaviť sa nepriateľom. Kiež by som skutočne aj mohol niečo zmeniť...

Najprv sa ozve hlasné zaškrípanie dreva – to Samantha odsúva od dverí skriňu, ktorú použila ako provizórnu barikádu, náhradu zámky, ktorý pri svojom príchode zničila. Potom s napätím počúvam tichý rozhovor- mužský nevítaný hlas naberá na intenzite. Nemám teraz tú silu ani odvahu na to, aby som sa išiel pozrieť čo sa tam deje, hlavne preto, že to nemôžem ani v najmenšom pozmeniť, ochrániť Samanthu. Pokrútim hlavou a sťažka sa zvalím na posteľ vedľa stŕpnutej Sandry - už nechcem vedieť, ako sa to skončí, chcem len odísť.

Do miestnosti napochoduje mohutný fúzatý nemec. Z každého záhybu tváre mu kričí hnev, jeho čierne čižmy zanechávajú na podlahe mokré šľapaje. Niečo nezrozumiteľne vykrikuje, rozoznávam len šťavnaté nadávky.

„Vyjedáte zásoby, ktoré som tu schoval pre rodinu, pripravujete nás o lieky. Akým právom? Hlúpe husi! Príživnice, naničhodné drzé parazity! Vypadnite, pokiaľ je vám život milý!“ pritom výrazne gestikuluje a máva vo vzduchu päsťami, z môjho pohľadu to vyzerá skôr smiešne ako nebezpečne. Do miestnosti za ním dôjde jeho mladšia a krajšia verzia, syn. Netvári sa potešene, ale ani nie nahnevane, proste ako niekto, kto chápe ich situáciu a berie zlé správy za samozrejmosť. A za ním sa dovlečie Samantha so klonenou hlavou.

„Vysvetlila som vám, čo sa stalo, pane. Nemali sme na výber, to snáď chápete. A už som sa vám ospravedlnila,“ jej hlas je pokojný ako už dlho nie, je si istá svojou pravdou.

„Mlč,“ poradí jej ticho ten syn a chytí ju za rameno.

„Vďaka, Wolfgang,“ zamrmle zlostný fúzač, prstami si stlačí koreň nosa. Sandra zatiaľ len ticho čaká na verdikt, tak, ako i ja.

„Zmiznite mi z očí,“ povie im nakoniec, „ a buďte rady, že ste nedopadli horšie.“ Mohol od nich bez problémov žiadať náhradu za spôsobené škody, alebo si na ne pokojne mohol vymyslieť i niečo horšie, mohol ich obviniť z vlúpania, kradnutia. Išlo by to ľahko, vzhľadom na to, že ani jedna nemala modré oči a blonďavé vlasy.

„Ale moja sestra nemôže, je zranená,“ podotkne Samantha prosebne, brada sa jej traisie.

„To ma nezaujíma, vypadnite.“ Ten chlap v sebe očividne nemá ani kúska citu. Wolfgang sa k tomu nevyjadruje. Už nedrží Samanthu, radšej sa postavil k stene s pohľadom upretým na Sandru. Bohvie, čo sa mu preháňa hlavou.

Samantha sa mu snaží ešte niečo povedať, dohodnúť sa s ním, no ten chlap sa tvári neústupčivo. Radšej sa zamerám na Sandru, ktorá zatiaľ pomaly spustí nohy z postele. Z tváre jej pritom zmizne všetka farba. Pokúsi sa postaviť, no nohy ju zradia – okamžite k nej priskočí Wolfgang a zachráni ju pred pádom. To už je u nej aj Samantha, podopiera ju z druhej strany.

„Prosím,“ skúsi Samantha poslednýkrát a zúfalo vzlykne, „sám vidíte, že to nezvládne-„

„Von!“ preruší ju a vytiahne pištoľ, ktorú mal doteraz skrytú za opaskom. Zamieri ju na Samanthu. Všetci traja stŕpnu, s dvojičkami aj Wolfgang.

„Otec, myslím, že by sme mali-„

„Ani náhodou!“ skočí mu ten chlap do reči, tak, ako aj Samanthe a umlčí ho pohľadom. Wolfgang so zaťatou čeľusťou pokrúti hlavou.

„Až napočítam do troch, tak vás tu už nechcem ani cítiť, inak vystrelím,“ zahlási.

„Raz... dva...“ na to uvoľní poistku zbrane a namieri hlaveň priamo na Sandru. Tí traja sa však ani nehnú, ako keby sa dohodli. Je to márne – všetci vedia, že ak Sandra odíde z tohto domu, tak neprežije.

„Tr-„ to smrtiace slovo nikdy nedopovie, zamrie mu na perách. Tvár mu náhle naberie neprirodzene červený odtieň, ktorý postupne naberá fialkastý podtón, zbraň mu po chvíľu s dramatickým buchotom vypadne z ruky na zem. Voľnými rukami sa chytí za hrdlo, naprázdno otvára ústa ako ryba na suchu. Všetci na to s úžasom šokovaní hľadíme. Uvedomím si, čo sa deje, až keď padne doluznak na zem a začne mykať končatinami.

On sa dusí.

„Otec!“ zvolá Wolfgang, pustí Sandru a kľakne si k nemu na zem. Tiché spojenectvo, ktoré vzniklo medzi ním a dievčatami sa vytratí. I on pochopil, čo sa to deje – snaží sa dať otcovi umelé dýchanie, hľadá príčinu otcovej neschopnosti lapiť dych. Walfgangov otec zatiaľ hystericky gúľa očami, stráca vedomie. Pocítim temné zadosťučinenie, toto je jeho trest za to, že chcel vyhodiť dve bezbranné ženy do tuhej zimy, k tomu jedna z nich nemôže od bolesti ani len chodiť.

„Pľúca má ako kameň, nechcú sa mu stiahnuť, ale v hrdle nič nemá!“ skríkne Wolfgang. Začne mu dávať masáž srdca, no nepomáha to. Jeho hrudník sa skutočne nie a nie stiahnuť, Bohvie prečo.

Otočím sa, zvedavý, ako na tú scénu reagujú Samantha so Sandrou, no to, čo zazriem za vymyká všetkým mojim očakávaniam.

Samantha stojí so zavretými očami, jemne sa hompáľa na mieste, ruky má mierne vystreté od tela, ako keby niekomu ponúkala pomocnú ruku. Jej sestra si medzičasom opäť sadla, nevydržala stáť. Na boku sa jej už vytvorila čerstvá krvavá škvrna, no ona si to nevšíma. Upiera zdesený pohľad na svoje dvojča.

Samantha zatiaľ pokračuje v prapodivnej činnosti, k tomu si aj mrmle niečo popod nos. Nerozumiem jej, ten jazyk absolútne nie je podobný nemčine. Zrazu prestane, ako by niekto uťal. Vystrie sa a uprie smaragdový pohľad na Wolfgangovho otca. Ten už naberá bielu farbu, na čelo mu vystupuje studený pot, to všetko v priebehu pár sekúnd. Pozorne sa na tú scénu zapozerám ešte raz – ale s odstupom, nezaujato. Všimnem si, že to vyzerá takmer tak, ako keby Samantha silnela a rástla s každým nádychom, o ktorý bol otec Wolfganga obratý. Vlasy jej začnú prazvláštne viať v neexistujúcom vánku.

Je to jednoduché, aj keď nemožné – to ona ho dusí.

„Samantha, to nesmieš!“ prikáže jej Sandra s plačom na krajíčku, nevyzerá byť veľmi prekvapená vývojom udalostí, skôr len poriadne vydesená. Samantha však neprestáva, ignoruje jej prosby.

„Hexe!“ prekľaje ju Wolfgang, nazve ju čarodejnicou. Do rúk berie otcovu nabitú zbraň a bez váhania strieľa, no je priveľmi vydesený, takmer sa netrafí. Zasiahne ju len do ramena. No stačí to na omráčenie a na to, aby Samantha stratila potrebnú koncentráciu. Ako podťatá padne na zem.

„Samantha!“ skríkne Sandra hystericky a doslova sa k sestre doplazí. Wolfgang sa zatiaľ opäť venuje otcovi, ktorý sa potupne preberá k životu.

„Sandra,“ vráti jej šeptom Samantha. „Ja som nechcela...“

„Ja viem, Sam,“ povie jej setra a nežne jej odhrnie vlasy z tváre. Aj keď Samanthine zranenie nie je priveľmi vážne, postrelenie je vždy dosť bolestivé. Samanthe pomaly klesnú viečka, stráca vedomie. Nastane tma.

Tu sa jej spomienky končia.

Poznámka autorky:

Hexe (nem.) - čarodejnica

Pieseň, ktorú spieva Samantha, sa volá Somewhere, over the rainbow (http://www.youtube.com/watch?v=duwgBUatsdM)

Tak, dúfam, že ste došli až dokonca a že táto kapitola nebola až priveľmi zmätená. Dnes vám nepoviem, čo vás čaká nabudúce - nechajte sa prekvapiť, rovnako, ako ja. :D

Pekné prázdniny, som zvedavá na vaše komentáre. :) Leylon

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V klietke 7. kapitola: