OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V lese × 1. kapitola



V lese × 1. kapitolaV inom svete, než žijeme my, žijú elfovia, čarodejníci a rôzne iné rasy. Po celé stáročia sa o existencii dlakov nevedelo a tí, ktorí nimi boli, mali ťažký život, ktorí sa snažili prežiť neodhalený v ríši trpaslíkov, víl, alebo kdekoľvek inde. Nepočítajúc život medzi elfami - tam sa celé tisícročia žiadny neobjavil. A v tomto pokojnom svete rastlín a liečivej vody sa len málokedy stane nedorozumenie. A keď už sa stane, tak stojí za to.

Strážne hlavice

×××××××××××××××

Vo vzduchu bol cítiť dym a bylinky. Nejako takto si predstavovala, že to bude voňať, keď zhorí dedina, v ktorej žila od narodenia. Ale pre tentokrát nehorelo nič, iba pár molekúl vo vzduchu – tie avšak plameň ihneď pohltili. Voz uprostred mosta už chvíľu stál a jej žalúdok ešte stále z toho hojdania a natriasania akoby plával na vode. Všetok tovar, ktorý s ňou ležal v zadnej časti vozu bol porozhadzovaný a veľa debničiek bolo rozbitých.

Skôr než vystrčila hlavu z vozu, sa ešte raz poriadne nadýchla a slovami upokojila svoj žalúdok krátkym a stručným: „Bude dobre.“

Vystrčila hlavu cez záves v prednej časti voza a rozhliadla sa. Hľadala toho idiota Twea.

Na svojom mieste však nesedel a kone vyplašene prešľapovali na mieste – jeden z ich postrojov sa roztrhol a tak tomu pravému by stačilo len potiahnuť a bol by slobodný. Našťastie to nevedel.

Zavrčala, prehrabala sa cez tovar a vyšla zadnou stranou vozu, nachádzajúc Twea ležiaceho na zemi, držiaceho sa za pravú ruku. Nespokojne vzdychal a prevaľoval sa. Poobzerala sa naokolo, či náhodou ešte nejaká strážna hlavica neplánuje vybuchnúť a prebehla ku nemu.

„Ako sa mohlo stať, že nás zasiahli hlavice, ty fagot?“ zavrčala a nasilu ho zodvihla zo zeme.

„Neviem,“ odvetil smutne, „možno... možno som nahneval strážneho.“

„Čo si spravil?!“

„Bol to idiot,“ zavrčal, „neustále sa pýtal čo vezieme na hrad a ja som mu stokrát vysvetlil, že potraviny do kuchyne.“

„No a?“

„No a on chcel vedieť čo všetko, tak som mu slušne povedal, že mu tých päťdesiat rôznych druhov jedál nebudem predsa hovoriť a on povedal, že musím, ale ja som odmietol a išiel som...“

Nadvihla obočie a pozrela sa za neho, priamo na blížiacich sa štyroch strážnikov.

„Papier si mal v taške,“ povedala, „ráno som ti ho dala, aby si ho dal strážnikovi a prízvukovala som ti, že mu ho máš dať, inak nás nepustí. A vidíš čo sa stalo?“

„Zabudol som ju doma.“

S hnevom dvihla ruku, udrela ho po hlave a odstrčila na bok. Smelým a odvážnym krokom vykročila oproti strážnikom.

„Prepáčte za toto nedorozumenie,“ povedala, „môj spoločník zabudol doma prijímaciu listinu.“

Strážnici však na jej vysvetlenie nereagovali a jeden ju chytil za ruku a kruto jej ju vykrútil dozadu. Jej rameno žalostne zaplakalo a namiesto kriku jej to vybilo dych. Ďalší jej vrazil medzi oči a ona sa stratila v tme.

Čo sa stalo s Tweom už nezistila.

 

Zobudila sa na to, že jej telo sa ocitlo v ľadovej vode. Prudko otvorila oči a obzrela sa. Jej telo sa ocitlo v ľadovej žltastej vode, z čoho usúdila, že sa ocitla v Trabaste. Nemala spútané ruky ani nohy, tak rýchlo vyplávala na hladinu. Bola v tmavej jaskyni plnej strážnikov a čarodejníkov s vysokými cylindrami na hlavách. Vyšplhala sa na breh, kde ju jeden strážny schmatol a hodil na kraj jaskyne.

„Meno?“ opýtal sa čarodejník s modrým cylindrom a neprimerane vysokým čelom. Ako každý čarodejník, bradu mal tak dlhú, ako to len šlo, zapletenú do vrkoča.

„Fayra May Loxlie, dcéra Ernesta Loxlieho z Luskáčikova,“ odpovedala, „kde je Twe?“

„Dozvieš sa,“ odpovedal strážny.

„Prečo si prišla na hrad?“ pokračoval čarodejník.

„Nesieme zásoby do kuchyne. Stalo sa nedorozumenie. Je to prvýkrát, čo nejdeme s otcom a Twe doma zabudol prijímaciu listinu a tak ju strážnikovi nedal. Asi nepremýšľal nad následkami. Môžete skontrolovať tovar, alebo poslať správu za mojim otcom. Dosvedčí vám, že toto je naozaj nedorozumenie.“

„To poviem ja sám,“ odpovedal čarodejník.

Niekto druhý ku nemu pristúpil. Mal na sebe podivnú a tenkú čiernu vestu s bielou košeľou a na hlave nízky klobúk. Žiadnu bradu nemal a ani brnenie, takže do okolia nezapadal. Jedno oko mal obyčajné hnedé a to druhé skryté pod čiernou páskou.

„Netrápte ju Izidor,“ dotkol sa čarodejníkovho pleca, „ten mladý už všetko povedal a víla od pána Loxlieho doniesla aj prijímaciu listinu. Prepustite ju!“

„Sám uznám za vhodné, kedy ju prepustiť,“ zavrčal, „vy mi do výsluchu nemáte čo zasahovať, Radegaz! Nemáte tu ani čo robiť. Mali by vás vziať do čierneho domu.“

Čierny dom bolo väzenie pre tých najväčších zločincov. Nachádzalo sa na vedľajšom ostrove a málokto tam prežil dlhšie než pár dní.

„To bolelo,“ chytil sa za srdce Radegaz, „ak si spomínate, nemáte žiadny dôkaz, takže nikam nepôjdem. Navyše všetko príliš zveličujete. Pustite túto mladú dámu – odvediem ju ku jej priateľovi.“

„Vy nikam nepôjdete!“ otočil sa Izidor na toho podivína a chytil ho za ruku, ktorá sa zrazu začala pomaličky meniť na kameň. Ale iba pomaličky a po chvíli sa tá ruka znovu menila naspäť, no čarodejníkove oči stále žiarili snažiac sa pokračovať v svojom kúzle. Ten podivín  sa len uškŕňal a po chvíli si vytrhol ruku zo zovretia.

„Skamenenie, je dosť slabý trik, pán Izidor,“ usmial sa Radegaz – ten podivín, a prešiel ku nej. Ponúkol jej ruku, aby sa postavila a nadvihol ľavé obočie – to jediné, ktoré bolo vidno.

„Ako sa opovažujete?!“ zavrčal čarodejník.

„Nuž, povedzme, že by ste nechceli, aby sa princ Gaust dozvedel, že mu tu bezdôvodne väzníte ženy...“

„Vy podradný golem,“ zavrčal čarodejník, ale to už obaja nastupovali na malú lodičku a nechávali ich za sebou v jaskyni.

Keď z nej vyšli, Fayra zistila, že jaskyňa leží pod hradom, na treťom poschodí Trabastu a naľavo sa rozprestierala malá dedinka, ku ktorej Radegaz mieril lodičku.

Hradné mesto sa pozostávalo z najväčšej časti z Trabastu – rieky farieb, ktorá vyvierala uprostred celého hradu. Vraj to bolo to najkrajšie miesto, ale len málokto mal tú možnosť ho vidieť. Z každej strany vyvierala voda inej farby s inými vlastnosťami. Žltá voda liečila, takže Hradné mesto sa stalo liečivým strediskom. Ostatné vody stekali cez jaskyne pod hradom a pokračovali v ceste celou krajinou. Okrem Trabastu Hradné mesto tvorili maličké osady a dedinky na rôznych poschodiach Trabastu a samotná mohutná stavba hradu.

„Kto ste?“ opýtala sa Fayra toho podivného Radegaza.

„Maximus Radegaz, syn... no neviem koho,“ odvetil s kamenným výrazom bez toho, aby sa na ňu pozrel, „čo je dôležitejšie, najlepší priateľ princa Gausta, ktorý sa veľmi dobre pobavil na vašom radostnom odpálení strážnych hlavíc.“

„Bolo to nedorozumenie,“ začala sa brániť.

„Ja viem,“ mykol plecami, „ale väčšia zábava to je, keď povieme, že to nedorozumenie nebolo. Môžeme sa tváriť, že ste atentátnička a váš priateľ bol vaša pomocná ruka, ktorá mala odpútať pozornosť... vlastne by som tomuto príbehu ihneď uveril, kebyže mi poviete, že nie ste elfka.“ Pri tých slovách sa na ňu otočil a pozrel sa do jej očí. „Máme to ale šťastie, že vy elfka ste, všakže?“

Fayra schytila svoje vlasy a skontrolovala, či jej prikrývajú malé a hlavne nešpicaté uši. Celé premočené, to ani nedokázali. Ale nič iné to na nej nemohlo prezradiť – veľa elfov sa narodilo s malými ušami s takmer nebadateľnými špicami na vrchu.

Keď už svoje vlasy držala a bolo jedno, či jej vidno uši, alebo nie, stiahla si ich do chvosta pomocou gumičky na zápästí.

Jej srdce sa rozbúchalo na hony, ale snažila sa to na sebe nedať poznať. Nemal ako vedieť, že nie je elfka.

„Podľa mňa je to hlúposť,“ povedala, „prečo berieme iné rasy tak podradene?“

„Hovorte o sebe, mladá slečna,“ mykol plecami a loďka sa prestala posúvať smerom ku brehu a zastala, hojdajúc sa na vode, ktorá by lodičku normálne mala posúvať vpred, „iné rasy sú mojou špecialitou.“

Fayra sa obzrela na okolo. Už jej prestalo byť všetko jedno. Tento človek začínal byť podozrivo nebezpečný. Teda človek... čo vlastne bol? Díval sa na ňu kamenným výrazom a nenechal na sebe poznať žiadnu emóciu. Ak by zistil, že naozaj nie je elfka... nebolo by jednoduchšie nechať ju u čarodejníka, ktorý by ju poslal pred súd?

Pred súdom bola už štyrikrát. Vždy dokázali to, že nie je elfka, ale vzhľadom na to, že žije medzi nimi desaťročia a jej rodičia sú slušní ľudia, ktorí pracujú pre kráľa a pre vlasť jej odlišnosť nakoniec zatajili. Dohoda medzi súdom a Loxlieovcami ostala tajná, ale predsa len bola potom vždy pri takomto chytení pokojná.

„Prečo žiadna iná rasa nemôže prejsť cez hradby Hradného mesta – nepočítajúc čarodejníkov?“ zmenila tému.

„Je to v zákone,“ pokrčil plecami, „viac neviem. Ale vy ste ho pár krát porušila, či nehovorím pravdu?“

„Čo odo mňa chcete?!“ zavrčala a zamračila sa na neho.

„Spravodlivosť?“ mykol plecami znovu, ale to už ona nečakala.

Spod nechtov jej vyliezli pazúry a ona plnou silou škrabla jeho tvár, pri čom roztrhla povraz, ktorý držal jeho pásku cez oko a šikovne vyskočila do vody, plávajúc ďaleko od neho. Snažila sa premeniť na rybu, vďaka čomu by sa rýchlejšie dostala na breh a on by ju našiel len ťažko, ale uprostred jej premeny, sa akoby vovalila voda Trabastu do jej vnútra a ona s bolesťou ostala ako človek, od bolesti nemožná pohybu. Mala chuť plakať, celé jej vnútro ju pálilo a horelo. Dookola strácala a získavala vedomie. Akoby sa zasekla uprostred utrpenia. Mohla to byť pokojne večnosť, keď ju čosi vytiahlo naspäť do loďky.

Jej telo ešte stále ale kričalo od bolesti a ona nebola schopná vnímať, len kričať – a kričala, ako sa to dalo. Ale len do momentu, kým jej niekto nezapchal ústa a nezačal ju utierať a vyzliekať. Od bolesti jej to, ale samozrejme bolo jedno. Len nech to prestane – kým to neprestane, nemienila sa ani pohnúť.

Keď na sebe mala len spodničku a korzet, telo jej zrazu zaplavila odporná horúčava a zo sekundy na sekundu sa na jej tele namiesto mokrého Trabastu ocitol jej vlastný pot a bolesť pomaličky ustupovala. Aj ústa sa jej uvoľnili.

„Čo to bol za debilný nápad meniť sa v žltej vode Trabastu?!“ začula známy hlas, ktorý ešte pred chvíľou hovoril čosi o zákone a o rasách.

Pozrela sa na toho podivína Maximusa, ako sa nad ňou skláňa. Prvá vec, ktorú si však všimla bolo to, že bol kompletne premočený a jeho ľavé oko sa divne mihalo a bolo celé skrvavené. A navyše, bolo iné – tigrie žlté oko s čiernou zrenicou a jemná srsť naokolo. Keď zistil, že už sa nezviera v bolestiach priložil si ruku k tomu oku a zrazu na ňom bola len zaschnutá krv a prestalo sa mihať.

„Teraz nevidím, ďakujem,“ zavrčal.

„Č-č-čo si zač?!“ zaspätkovala a odsunula sa od neho čo najďalej to šlo.

„Upokoj sa!“ odtiahol sa a oprel sa na druhej strane lodičky o kraj. „Očividne tiež nie som elf.“

„To vidím. Čo si zač?“

„Nazvime to... nedorobený dlak? Na rozdiel do teba sa viem premeniť len na mačkovité šelmy. A menší deficit je to oko. Preto nosím tú pásku. Keď ma Gaust prvýkrát uvidel, povedal, že by som mal ísť robiť piráta.“

„Na-narozdiel odo mňa? Ty vieš...?“

„Myslela si si, že si jediná – tak ako ja,“ mykol plecami, „predpokladám, že netušíš kto sú tvoji rodičia – prinajmenšom otec.“

„Loxlieovci.“

„Omyl. Loxlieovci sú milá elfská rodina, ktorá nemohla mať dieťa a jedného dňa ťa našli ležať uprostred lesa, keď si sa premenila na človeka a tvoji rodičia – pravdepodobne nejaký dlaci, ktorí celý život netušili, že nimi sú – sa zľakli a utiekli.“

„O čom to hovoríš?!“

Po chvíli si uvedomila, že pred ním je len v spodničke a korzete a rýchlo sa poobzerala, kde má oblečenie. To sa premočené váľalo na podlahe. Siahla po ňom, ale tesne pred tým sa zastavila.

„Ak sa nepokúsiš premeniť, keď sa ťa tá voda dotýka, mala by si byť v poriadku,“ upokojil ju a ona siahla po oblečení a prevliekla si ho cez hlavu.

„Ako to, že som tak rýchlo suchá? A prečo si... ma...?“ zavrčala. Bol to neslušný fagan, ktorý nemal spôsoby.

„Máš priveľa otázok a ja ti na ne nemienim odpovedať.“ Mykol plecami a uškrnul sa. „O chvíľu sa vrátime na breh ku tvojmu priateľovi Tweodorovi Lupockému a ty budeš naďalej žiť spokojný život. To čo sa stalo tu, ti bude môcť byť jedno. Zastavil som ťa len kvôli tomu, aby som niečo zistil – a zistil som, čo som potreboval.“

Lodička sa začala hýbať ku brehu. A on zaklonil hlavu. Premočené končeky vlasov nechal, aby jemne hladili hladinu vody a vyzeralo to, že zaspal. Fayra už nevydala ani hláska. Mala toľko otázok, ale ten podivín ju desil. Čím skôr bude od neho ďalej, tým bude lepšie.

Keď sa lodička dotkla brehu, Maximus sa na ňu ani nepozrel. Rozlúčil sa s krátkym monológom: „Tvoj priateľ ťa čaká pri spodnej bráne. Snáď sa už nestretneme, Fayra. May. Loxlieová.“

Bez slova vystúpila a rozutekala sa od toho podivína čo najďalej. Za najbližším rohom sa však ešte obzrela. Rukami sa opieral o kraj lodičky, ktorá pomaličky plávala opačným smerom, než sa pohyboval prúd vody a díval sa na ňu. Zamračila sa a nahnevane sa stratila za rohom.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V lese × 1. kapitola:

1. mima33 admin
26.10.2015 [8:43]

mima33Ahoj, na OS nie je povolené používať v texte caps lock, tak sa tomu, prosím, nabudúce vyvaruj. Ďakujem.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!