OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V zlatej klietke 3

27.04.2014 (14:00) • Lilium • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 884×

Maj trpezlivosť. V pravý čas sa všetko zmení. Prianie nemôže privolať jesennú nádheru ani prinútiť zimu, aby ustúpila.

Trhnutím sa zobudím a zistím, že som vo svojej posteli. Nado mnou stála Olívia s ustaranou tvárou. Keď zbadá, že som sa prebrala, zrazu akoby ožije.

„Lana, ach, chvalabohu, prebrala si sa. Už sme sa báli, že si upadla do kómy,“ vydýchne si. Pred očami neustále mám dievčatko, statného jeleňa a ja pochopím, že toto celé nebol sen ani nejaký žartík. Bola to zdrvujúca skutočnosť.

„Koľko som spala?“ Olívia zakrúti hlavou a prstami niečo ráta. Dúfam, že hodiny.

„Asi tri dni. A hentá,“ Carmen, „už prišla. A požiadala ma, že keď sa zobudíš, máš ju okamžite vyhľadať. A prišla nejaká zmenená. Enrico vravel, že posilnila stráže okolo domu, teda aspoň si myslím, že to vravel. A teraz sú jedálni,  no Carmen aj vodca Remus, poviem Gustovi nech ti pripraví nejaké dobré raňajky,“ vychrlí všetko zo seba. Moc ju nevnímam, sústreďujem sa na fresku namaľovanú na strope. Bohvie, kedy bola namaľovaná.

„Nie je ti niečo? Nemám zavolať doktora?“ ozve sa starostlivo Olívia. Nezazlievam jej to, stará sa o mňa ako vlastné. Zakrútim hlavou a poviem jej nech ma nechá samú, ale musela som jej sľúbiť, že sa mi nič nestane a ak náhodou stane, mám ju okamžite vyhľadať. Keď odíde, zavŕtam sa do periny a zavriem unavene oči.

Dvere sú priamo pod tebou.

Chvíľu nad tým rozmýšľam a potom ma niečo napadne. Vstanem a zapriem sa do postele. Pomaly ju odsúvam a dáva mi to poriadne zabrať. Utriem si z čela slaný stekajúci pot. Ale zistenie ma poriadne sklame. Pod posteľou je len koberec a pár malých škatúľ a aj keď ho nadvihnem, nič zvláštne neuvidím, len podlahu.

Ak nie sú podo mnou kde tým pádom sú? Ak dievčatko vravelo pravdu, tak by mali byť priamo podo mnou. V hlave sa mi objaví mapka domu. Vyzerá ako nekonečné bludisko a postrehnem, že pod mojou izbou sa nachádza knižnica. Čo ak sú tie dvere v knižnici? Nič iné mi nezostáva, ako sa tam pozrieť a poriadne to preskúmať.

Knižnica je miesto, kde fantázia, múdrosť a myšlienky nemajú hraníc. Otec ma tam málokedy pustil, ale mne to nevadilo. Vedela som, kde si kľúče schováva a nerobilo mi žiadny problém potajme sa tam prešmyknúť. Je jedno ako som sa tam dostala, vždy ma uchvátila. Kníh je tam tak veľa, že nikdy som si nevedela nejakú vybrať, no aj keď som si vybrala je vôňa ma opantala. Milujem knihy a ich vôňu. Usmievam sa popod nos, keď vtom mi niekto zaklope.

„Lana, už máš raňajky nachystané,“ oznámi mi Olívia a ja sa vyberiem dole do jedálne, kde sedí žena. Červené vlasy jej divoko kontrastovali tmavomodrým hlbokým očiam. Tvár jemne nesymetrickú, ale to jej dodávalo zvláštny pôvab a šarm. Vedľa nej na stoličke sedel čierny panter, Blue. Kútikom oka zbadám, že otcovi to vyslovene vadilo. Podľa neho by mala byť zver pri nohách. No Carmen nie je toho názoru. Keď ma zbadá, šialene sa usmeje čím odhalí svoj dokonalý chrup.

„Zdravím, Lana,“ povie ostrým hlasom. Sadnem si oproti Carmen, kde je pripravená tácka s raňajkami.

„Je mi ľúto, čo sa ti stalo, aj na mňa by to bolo moc. Si silná bytosť, Lana,“ povie rozhodne Blue a pozrie sa na mňa dravými očami šelmy. Poďakujem a pustím sa do raňajok. Carmen odloží príbor a nožíkom jemne ťukne do pohára, aby upútala našu pozornosť.

„Keď sme už tu všetci takto pokope, chcela by som vám oznámiť jednu závažnú vec. Môj milý brat Remus to už vie, ale ty ešte nie,“ zamieri očami na mňa a pokračuje ďalej, „moja návšteva nebude trvať ako obvykle. Z dôvodu presunu jednotiek na Temnú stranu. Preto ples bude uskutočnení zajtra.“ Znechutene si odfrknem. Nikdy som nemala rada plesy. Umelé úsmevy, neustále pozdravy a chváliť namysleným ženám hodnostárov šaty. Je to vyčerpávajúce. Po raňajkách Carmen zvolala celé služobníctvo a oznámila im to, čo mne. Musím sa priznať, že vyzerali rovnako nadšene ako ja.

Keďže dnes mám voľný deň, rozhodnem sa ho tráviť tým, že budem hľadať tajomné dvere, o ktorých vedelo dievčatko z trhu. Ani neviem aké má meno. Ako prechádzam dlho chodbou povešanou rôznymi obrazmi o vytvorení puto medzi človekom a zvieraťom. Po pravej strane sú len jedny jediné dvere, tie ktoré vedú do knižnice. Skúsim, či sú dvere sú otvorené, ale nie sú. Zanadávam si a prehľadám najbližší kvetináč. Za sebou začujem kroky. Je to Blue. Vystrašene sa na ňu zazriem, no ona sa len usmeje svojím úsmevom a pokračuje svojou cestou pravdepodobne do svojej izby.

„Nič som nevidela.“ Na to si vydýchnem. Opriem sa o dvere a zošuchnem sa pozdĺž na zem. Zúfalo si zložím tvár do dlaní. Je ťažké vydržať medzi Chránenými. Závisť, ktorú cítim je neznesiteľná. Čudujem sa, že ešte netrpím syndrómom Nechránených. Mám z neho strach. Aj kto by nemal.

Pamätám si, ako som sa otčima spýtala, či aj ja budem mať niekedy ochrancu. Vtedy mi bolo desať. Na tú otázku mi doteraz neodpovedal a vždy pri zmienke o ochrancovi stŕpne a snaží sa rýchlo zmeniť tému, tak ako ostatní v dome. Všetci akoby mali tajomstvo, keď som bola malá nevadilo mi to, ale teraz mi to príde nadmieru podozrivé.

Sľúbim si, že nato prídem a vrátim sa späť do izby, kde za toaletným stolíkom sedela žena.

„Vravela som si, že ti donesiem šaty na zajtrajší ples,“ povie stále pozerajúc do zrkadla a prstom ukáže na posteľ.

„Teta Carmen, to ste nemuseli,“ prejdem k posteli.

„Ale musela, keďže zajtra nastane zlom v našich krehkých životoch. Aj v tvojom, Lana. Nech si aspoň slušne oblečená, keď sa niečo stane. Tak či tak Temná strana postupuje veľmi rýchlo a ja by som si mala plniť svoje povinnosti na fronte.“

Chytím látku do rúk a zhíknem. Šaty sú jemné ako detská rúčka, ale zároveň drsné ako ten najdrsnejší kameň na Zemi. Zaujme ma aj ich farba. Šaty sú na ramienka a od vrchu po pás sú jemne červené a ako prechádzam pohľadom dole, farba sa postupne menila na bielu.

„Sú nádherné.“ Carmen prikývne, zjavne spokojná so svojím výtvorom. Pozrie sa mi do tváre a zamračí sa.

„Jediné čo chýba k dokonalosti je úsmev,“ ozve sa po chvíli ticha. Postaví sa a napraví si vojenskú uniformu. Prejde pár krokov ku mne a dvomi prstami ma chytí za bradu. Premôžem sa a nejako sa len usmejem. V jej očiach sa zableskne náznak šialenstva.

„No vidíš, že to ide, dievča,“ poznamená a pustí ma. Pošúcham si bradu, má silný stisk, na sucho skonštatujem. Stále sedím na posteli a v rukách opäť držím darované šaty. Zrazu Carmen pretne ticho svojim ostrým hlasom.

„Chýbajú ti rodičia?“ V srdci ma pichne a v krku sa mi spraví hrča, ktorá mi nejde prehltnúť. Rodičia som nikdy nepoznala a predsa mi chýbajú. Zistila som to tak, že mi to jednoducho Carmen povedala, kedysi dávno. Otčim mi to potvrdil. Odvtedy som sa stiahla do seba a tajne dúfala, že raz zaklopú na dvere a spolu niekam odídeme, napríklad na okraj lesa by sme si postavili dom a žili tam spolu aj s našimi ochrancami. Ale nikdy sa to nestalo. Olívia mi vravela, že keď ma našli mala som na krku náhrdelník s malým príveskom. Nenosím ho z dôvodu, že sa mi pokazila retiazka a tak smutno odpočíva v šperkovnici niekoľko rokov.

Mlčím, zahĺbená v myšlienkach  a Carmen pochopí. Pohne sa smerom ku dverám.

„Zajtra chcem vidieť úsmev, Lana. Všetko sa zmení a nezabúdaj! Čakám na druhej strane!“ zvolá hravo.

Po zvyšok dňa sa pomotám v kuchyni a pomáham Gustovi s prípravou jedál na ples. Musela som sa nejako zabaviť, zahnať strašné myšlienky. Občas vybehnem hore skúšajúc dostať sa do knižnice, ale ani raz to neskončilo úspešne. Na večeru prídem načas a po celý čas, čo sme jedli, sme boli ticho. Chvíľami Nyra s Blue prehodili nejaké slovo o vysokej zvery v neďalekých lesoch. Po večeri s idem ľahnúť do postele. Chcela by som spať, ale pred očami mi neustále behali obrazy ľudí. Po dlhých hodinách prevracania sa, konečne zaspím.

Ráno ako obvykle ma zobudí Olívia s Brutusom.

„Dúfam, že dnes nebudeš dlho hore, zajtra ideš do školy,“ pripomenie mi. Ležérne prikývnem. Vyjdem na balkón, nadýchať sa čerstvého vzduchu, kde stretnem Blue.

„Ahoj,“ pozdraví ma svojím elegantným hlasom. Odzdravím ju a opriem sa o zábradlie.

„Blue, čo myslela Carmen tým, že sa nám zmenia životy?“ opýtam sa po chvíli. Blue na mňa pozrie a povzdychne si.

„Predovšetkým, tebe sa zmení život. Neviem čo ti mám povedať. Rada by som, ale stratilo by to svoje čaro,“ tentoraz si ja povzdychnem. Blue na mňa žmurkne a postaví sa na múrik, čo zároveň slúži ako zábradlie.

„Vidíme sa na plese, Lana.“ Zoskočí dole a rozbehne sa smerom do lesa.

„Všetci hovoríte tak tajnostkársky,“ šepnem a pozerám sa, ako Blue beží do lesa.

**­­­­­­­*­

Zasmejem sa na nepodarenom vtipe pána Chewlyho , nízkeho a plešatého pána, ktorý rád rozpráva vtipy. Ospravedlním sa a vyparím sa mu z dohľadu. Napijem sa drinku, ktorý sluha – Tomy – mi priniesol.

Všade sa ozýval smiech a džavot ľudí. Nebolo mi dobre, chcela som ísť spať. Ale Carmen ma vždy našla odviedla späť do sále. Ako prechádzam sálou, všade rozdávam úsmevy ako zadarmo, až ma z toho bolia ústa. Zrazu sa mi niekto dotkne ramena a ja sa otočím. Vysoký, vyšportovaný chlap so zeleným očami, sen každej ženy – generál Eric Chester. Na pleci mu leží jeho ochranca had.

„Zdravím, Lana,“ zostanem prekvapená. V duchu pretočím očami a väčšmi sa usmejem. Ukloním sa a on mávne rukou.

„Dúfam, že sa bavíte, lebo ak nie...“ žmurkne na mňa a zvodne sa usmeje. Chcem niečo povedať, ale ozve Carmenin hlas a ja som v tej v chvíli jej za to vďačná.

„Drahí moji priatelia a známy, som veľmi rada, že ste sa zúčastnili každoročného plesu. Aj keď je to tak trochu na rýchlo, ale to vám, ako vidím, zjavne nevadí,“ všetci sa na to zasmejú.

„Týmto by som chcela otvoriť ples. A na začiatok tohto skvelého plesu tu mám jedno prekvapenie. Všetci sa schovajte,“ všetci utíchnu a napäto čakajú, kým Carmen dopovie. Jej hlas sa znovu zaznie, no tentoraz sa priamo pozerala na mňa. Zhasnu svetlá a ja pomedzi kriku žien, začujem jej hlas.

„Je čas na schovávačku."

Dúfam, že sa Vám páčila, možno sa zdá, že je trochu chaotická, ale to musí byť ,inak sa nepohnem ďalej. :)

Lili. :)

Autor: Lilium (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V zlatej klietke 3: