OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V zlatej klietke 5



V zlatej klietke 5Prvé zabitie.

gf

Z mesta ľahko prekĺzneme tak, aby si nás nikto nevšimol. Vyberieme sa po vychodenom chodníčku smerom do Luneville. Cesta bola príjemná a pokojná, celý čas, čo sme išli, sme stretávali rôznych ľudí s ich ochrancami. Niektorí na nás hľadeli, iní doslova zízali. Ako som si všimla, nie je obvyklé mať za ochrancu vysokú zver.

Unavený a vyčerpaný konečne prekročíme hranice Luneville. Bolo to hneď spoznať. Architektúra tohto mesta bola nezameniteľná. Vysoké budovy v renesančnom štýle. Nikde nebolo vidieť chudobu a ani jej náznak. Každý tu bol bohatí. Vlastne je to mesto boháčov a všetkých šľachticov a iných dôležitých papalášov, ako mi to kedysi vravel otec Remus... vlastne on nie je môj otec. Je to tyran.

Na každom rohu však bol nejaký vojak. Ďakovala som Bohu, že majú biele uniformy, tak ľahko rozpoznateľné. Snažili sme im vyhýbať, ale Tate mal s tým menšie problémy. Keď prechádzame okolo jedného malého obchodíka vtedy sa to stane. Spoza rohu vybehne skupina Svetlých a namieria na nás zbrane.

„Stáť! Ste zatknutí za velezradu!“ kričí jeden z nich.

Takže sme zradcovia národa, aké premyslené, prihovorí sa mi Tate.

Neschopná slova uskočím dozadu. Musíme nájsť Petra, je to naša priorita, pomyslím si. Tate mi dá za pravdu a vrhne sa na skupinu vojakov. Stála som tam ako paralyzovaná, ale po chvíli sa spamätám. Vytiahnem dýku, ktorú som mala za opaskom a zaútočím na prvého vojaka, ktorý mi prišiel do rany. Snažil sa vystreliť, ale ja som bola rýchlejšia a sekla som mu do ruky. Zbraň mu vyletela z rúk a kolenom ho kopnem do brucha a vojak sa prehne dopredu. Naskytne sa mi príležitosť a ja ju využijem. Krvavý fľak na chrbte vojaka sa stále zväčšoval a ja som práve zabila človeka.

Pozriem sa na svoje ruky, sú od krvi, ale nie od mojej.

„Ja som ho zabila. Zabila, zabila,“ opakujem stále.

Prestala som vnímať. Pred očami som stále mala kaluž krvi. Kľaknem si k telu vojaka a nohy si pritiahnem k sebe a začnem kolísať dopredu a dozadu. Prečo som ho vlastne zabila? Možno mal rodinu, možno ho doma čakala manželka s malým rozkošným dieťaťom, ale teraz už nepríde domov. Nepobozká svoju ženu, nedá pusu na čelo svojmu dieťaťu. Ako sa asi volá? Bude dostávať peniaze ako polosirota? Možno tento vojak dostane čestné uznanie, že chránil svoju vlasť. Ale jeho žene to bude na prd platné, manžela jej to nevráti. Nevráti sa kvôli mne. Som vrah. Čo ak sa zo mňa stane chladnokrvný vrah? Bude to Tate akceptovať?

„Dočerta, je vážne tak ťažká?“ ozve sa nejaký neznámy, mužský hlas. Nebodaj nás zajali?

Ach nie, nesplnila som svoju úlohu. Čo budem len robiť? Zabijú nás? Odvlečú nás do Paríža a budú nás tam držať pod zámkou dokonca nášho života? Ach nie.

„Keď chceš ja ju odnesiem,“ vraví Tate. V hlave mi nastane zmätok. Nič z toho som nechápala. Tate im pomáha? Hádam len to hrá.

„Nie, jeleň, si zranený a ja to zvládnem. Som predsa chlap, nie tak, braček?“ ozve sa znovu ten samý hlas. Začujem štekot psa.

„Samozrejme!“ ozve sa ďalší hlas.

Postupom času som precitla a otvorila som oči. Nad sebou zbadám tvár chlapa, ktorý ma nesie. Prvé, na čo zaostrím, je jeho jemne pokrivený nos. Chlap na mňa zaškúli a uvidím, že má strieborné oči. Aké zaujímavé. Usmeje sa.

„No, ako vidím, už si hore,“ povie a položí ma na nohy. Zakrúti sa mi hlava a Tate rýchlo ku mne priskočí a zachytí ma skôr, ako padnem na zem.

„Kto si?“ prvá otázka vyletí zo mňa ako vystrelený šíp.

Chlap si pohodí svoje tmavé vlasy a zasmeje sa. Pri nohách si mu sadne pes rasy čierneho labradora. Pes veselo zavrtí chvostom a zasmeje sa tiež. „No moje meno Kristof a toto je Luke, môj ochranca,“ snaží sa povedať vážnym tónom, ale nepodarí sa mu to a vyprskne smiechom spolu so psom. Tate sa na mňa pozrie.

Kto sú tí ľudia? opýtam sa Tatea. Ten len zastrihá ušami.

Pomohli nám, keď ty si s plačom omdlela. Vyzerajú byť trafení, ale sú skvelí bojovníci, oboznámi ma Tate s našimi novými spoločníkmi. Stále som si nezvykla, že si dokážeme predávať myšlienky. Je to zvláštny pocit, keď viete, že sa vám niekto hrabe v hlave. Zistím, že sa nachádzame v nejakej uličke, ktorá je však slepá.

„Ďakujem za záchranu,“ pípnem potichu a pes pri Kristofových nohách zašteká.

„Nie je začo. Kvôli čomu ste prišli do mesta zlodejov?“ opýta sa Luke, snažiac strašidelným hlasom. Do mesta zlodejov? Prekvapene sa s Tateom na seba pozrieme.

„Mesto zlodejov? Prepáč, ale nerozumel som,“ spýta sa Tate. Kristof s Lukeom pretočia oči a mávnu rukou, labou.

„Kašlite na to. Prečo ste sem prišli v takýto nečas?“ opýta sa Kristof tentoraz vážnym hlasom.

„Hľadáme jedného človeka. Volá sa Peter-“ začne Tate, ale pes Luke ho preruší.

„Peter? Poznám iba jedného Petra a to Kirilovského.“  V tele sa mi rozlial dobrý pocit. Už sme skoro blízko. Blízko k nášmu cieľu a budeme v bezpečí.

„Zavediete nás k nemu?“ Kristof sa zasmeje.

Teraz si všimnem, že v ruke má zbraň a zvoľna si ju prehodí z ruky do ruky. Keď ma zbadá, ako si ho prezerám, zbraň si zasunie za opasok. 

„Hm, tak poďte, zavedieme vás za ním. Ale pôjdeme trochu inak, akoby ste si želali,“ žmurkne na mňa strieborným okom, ktoré ma tak neskutočne fascinuje. Luke veselo zašteká a mne iné nezostáva, ako sa pobrať za nimi. Tate za mnou si povzdychne.

Sledujem ich pohyby, také uvoľnené, vôbec nevyzerali ako zlodeji, no viedli nás v tmavých uličkách. Rukou som sa držala Tatea, aby som sa náhodou o niečo nepotkla. Jeho kožuch zvieram ako o život a čudujem sa, že ho to nebolí. Zrazu zastaneme pred barom. Vyzeral pochybne, nápis nad dverami ledva držal. Pred ním stáli dvaja statní chlapi so zbraňami v rukách – vyzerali ako Pat a Mat –, keď sa k nim priblížime, jeden z nich udrie svojho kolegu a hlavou kývne na nás.

„Kristof,“ povie Pat a odpľuje si vedľa seba. Mat si nabije zbraň a namieri na nášho nového spoločníka.

„Ty už tu nemáš, čo hľadať. Vypadni!“ ozve sa Mat. Tate sa pred neho postaví a hrabne kopýtkom.

„Je tu s nami,“ zahrmí. Chlapi sa na seba pozreli a nedali na sebe niečo poznať. Keď neodpovedali, ozvala som sa po prvýkrát za celý čas, čo tu stojíme.

„Hľadáme Petra Kirilovského.“ Obidvaja si ma začnú premeriavať od hlavy po päty a potom sa mi zadívajú do očí. Po dlhej chvíli ticha kývnu, aby sme ich nasledovali dnu do útrob baru.


Po veľmi, veľmi, veľmi dlhej dobe som sa rozhodla prihodiť sem ďalšiu kapitolu. Mrzí ma, že je krátka. Musíte brať do úvahy, že sú prázdniny a ja som ten typ, čo je radšej vonku ako doma. Hádam sa nehneváte.

Lil. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V zlatej klietke 5:

1. Nikol18 webmaster
20.07.2014 [17:03]

Nikol18*Je článek hotov? Pokud ano, zaškrtni "článek je hotov". Pokud ne dokonči ho, prosím, nejpozději do 14 dní od napsání tohoto komentáře. Díky. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!