OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Videotape 11. kapitola

11.11.2012 (19:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 920×

Rýchlo som hádzala veci do kufra. Len tie najnutnejšie. A najcennejšie, pomyslela som si, pamätajúc na žltú škatuľku, ktorá ešte zmenšila už aj tak malý priestor v kufri.

Po rozhovore s Nathalie som nemohla zaspať. Neustále som musela premýšľať nad tým, ako som Nathalie ranila. Nie John, ale ja. Bolo mi mizerne. Už som len otrávene vzdychla, keď som zacítila štípanie v očiach. Zase. Takto vkuse som neplakala už dávno.

Musela som odísť. To bolo nad slnko jasné. Nedokázala by som sa prizerať na ten Nathaliin obviňujúci pohľad. Nemienila som sa stretávať každý deň s Johnom po tom, čo sa stalo na maškarnom plese. Nemala som chuť čeliť Rachel a ešte tu bola tá vec so svadbou.

Po namáhajúcom boji so zipsom kufra – ktorý našťastie skončil mojou výhrou – som ho preniesla cez prah izby a potichu zavrela dvere. Rovnako opatrne som zliezla po schodoch do haly, aby som nikoho neupozornila na svoj zbabelý „útek“, alebo poprípade niekoho nezobudila. Takže keď som si pred hlavnými dverami obliekala kabát, zľakla som sa, keď sa za mnou obviňujúco ozval známy hlas.

„Odchádzaš!“

„Áno.“ Na viac som sa nezmohla a ďalej zapínala množstvo gombíkov drahého kabátu.

„A ako predtým, bez rozlúčky, bez žiadneho ahoj. Proste sa len vyparíš,“ vyčítal mi. Myslela som, že mi ten útek vtedy bol odpustený, keď ma tak obaja privítali bez jedinej poznámky. Ale asi som myslela zle.

„Prepáč, Parker. Keď ja sa proste neviem lúčiť.“ Odfrkol si.

„Chabá výhovorka, Al.“

„Mrzí ma to.“ Tejto vety som dnes mala už plné zuby. „Nathalie už vie o mne a Johnovi.“ Prikývol.

„Dovtípil som sa. Kam ideš?“ Už-už som chcela povedať, že je to moja vec, ale včas som sa zasekla a zamyslela nad tým. Bude lepšie, ak aspoň niekto bude vedieť, kde som. Nechcem, aby sa o mňa strachovali a tým dvom môžem povedať všetko. O tom som sa presvedčila už niekoľko krát.

„Do New Yorku.“ Zavrtel hlavou a odfrkol si.

„To sa tam ideš užierať?“ Teraz som mu už odsekla bez zábran.

„To je moja vec!“

„Ja viem, ale teraz kazíš veci jednu za druhou.“ No áno, milovala som ho za tú úprimnosť. Fakt! „Mimochodom, už si ho konečne nechala dohovoriť?“ Zamračila som sa. Nemala som poňatia o čom hovorí. Keď zbadal môj zmätený výraz, povzdychol si a dal si ruky do vreciek. „Jasné, že nie. Chad má pravdu. Obaja ste idioti.“ Nezdalo sa, že nejako rozšíri svoj monológ, tak aby mi to dávalo zmysel, takže som si vytiahla červené vlasy spod goliera kabátu, zohla sa po kufor a chcela odísť, keď ma Parkerov smutný hlas zastavil.

„Hej, takto sa nechcem rozlúčiť.“ Zvesila som ramená a položila som kufor zase na zem.

„Ani ja.“ Prišiel ku mne a objal ma. V jeho medveďom objatí som sa skoro strácala. Objímal ma pevne, ale jemne, nezabúdal, že som živá bytosť a môže ma behom mihnutia oka rozpučiť.

„Stretneme sa, keď sa vrátite do New Yorku. Pozdravuj Chada.“ Vyslobodila som sa od neho – i keď by som to nikdy nedokázala, keby nechcel on sám – zdvihla kufor a predtým, než som za sebou zavrela dvere, som k nemu poslala krátke ahoj. Nasadla som do auta a nechala voľný priebeh slzám, ktoré sa tak usilovne tlačili na povrch.

XXX

Po pár hodinách jazdy autom som sa konečne dostala do mesta. Ruky sa mi triasli, keď som stála pred dverami bytu a trvalo mi snáď ďalšiu hodinu, kým som zo zväzku kľúčov vydolovala ten správny. Ďalšia hodina mohla pokojne ubehnúť, kým som kľúčik strčila do zámku. A keď som konečne otočila kľúčom a odomkla zámku, vedela som, že to nebol dobrý nápad, vrátiť sa sem. Myslel si to i Parker, ale ja mám ako vždy vlastnú hlavu, však?

Ako v mrákotách som zatvorila dvere, kufor nechala v hale a prechádzala som z haly do obývačky až do kuchyne. Všetko bolo na svojom mieste. Byt vyzeral presne tak isto, ako keď som ho pred dvoma rokmi naposledy opustila. Doslova. Až na to, že na všetkom nábytku bola obrovská vrstva prachu. Ale keď si ho odmyslím... bože na kuchynskej linke bola ešte moja nedopitá káva, ktorú som si spravila, keď som šla k Peeteovi...

Dvere do bytu boli pootvorené. Pri stene som nahmatala vypínač a zažala svetlo. Bolo skoro ráno, slnko ešte len vychádzalo – z druhej strany tohto malého činžiaku. Bundu som si nezložila. Vešiak ani nebol na svojom mieste. Bola som tu už párkrát, ale nikdy som u Peeta nevidela taký neporiadok. Ten vešiak bol hodený cez celú malú chodbičku. Všade sa váľali vrecká... všetkého možného, plechovky od piva, ale i fľaše tvrdého. Takto to bolo najskôr vo všetkých miestnostiach. Vošla som do obývačky. Po zemi sa váľalo nejaké oblečenie. Zamračila som sa. Zabočila som za roh, kde mali byť dvere spálne. Dvere však boli doširoka otvorené. A keď som sa pozrela dovnútra, veľmi som si priala, aby ostali zavreté. Na posteli ležali Peete, John a nejaké dve....

Tresla som dverami a bola som prekvapená, že nevyleteli z pántov. Nevadilo by mi to. Mala som chuť rozbíjať veci. Hádzať ich o stenu. Vyhodiť tento byť do vzduchu. Pretože tak som na tom bola s emóciami. Explodovali! Dupala som nohami ako kôň a pokojne mi z nosa mohla fučať para. Došla som do spálne, zo spodku skrine som vytiahla modrý kufor a hodila ho na posteľ. Hádzala som do neho svoje oblečenie, ako mi prišlo pod ruku a netrápilo ma, že bude celé dokrkvané. To ma teraz fakt nezaujímalo. Z haly som počula ďalšie zabuchnutie dverí a po chvíli bol v spálni i udychčaný John.

„Al... nie, nie... neodchádzaj.“ Ignorovala som ho a balila ďalej. Chcel ku mne podísť bližšie, ale keď videl, ako som naložila so všetkým oblečením, ktorého som sa dotkla, radšej ostal stáť na mieste.

„Alyson, prosím ťa, nerob to. Nie je to tak, ako si myslíš.“

„Och, vážne nie? Pretože ja som myslela, že by si mi to nikdy nespravil – nikdy ma nič také ani nenapadlo – a myslela som si zle. Aj teraz? Tak ma oprav, prosím! Počúvam!“

„Ja som ťa nepodviedol!“ namietal rozhodne.

„Tak čo to bolo? Pretože ja ešte vidím dobre!“ kričala som na neho ďalej.

„Ja... ja neviem...“ Mračil sa.

„To je skvelé... fakt skvelé! Je mi fakticky lepšie! Ďakujem!“ rozhadzovala som do vzduchu rukami.

„Bože, správaš sa ako dieťa...“

„Čo? To ako vážne? Ty si neuveriteľný! Práve si mi zahol, týždeň pred stretnutím s mojimi rodičmi, a ty mi vyčítaš takúto stupídnu vec? Bože... Tak mi povedz, ako sa mám správať, pretože ja som si to necvičila! Ježišikriste!“

„Nepamätám si nič, jasné? Posledné, čo si pamätám, je bar, kde som bol s Peetem. Ale nepodviedol som ťa!“

„To určite. Takže to zvaľuješ na alkohol? Je mi jedno, ako si bol spitý. Odchádzam!“ Zavrela som kufor a odhodlane okolo neho prešla. Zastavila som sa v kuchyni, otvorila chladničku, vybrala odtiaľ bagetu a tiež ju ledabolo hodila do kufra. Ešte som neraňajkovala. Z linky som hrabla kľúče, ktoré som tam šľahla, keď som prišla, a chcela odísť. Zastavila ma jeho ruka na predlaktí. Otočil si ma k sebe.

„Al, ja som ťa nepodviedol, ver mi!“

„Ako to môžeš vedieť? S takou istotou? Povedal si, že si nič nepamätáš!“ hysterčila som ďalej.

„Al...“

„Nehovor mi tak!“ Pokojne mi môže začať vykať, mne je to jedno. My sa už nepoznáme! Znovu som zložila kufor na zem. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela na ľavú ruku. John predo mnou strnul a díval sa, ako si pomaly dávam prsteň dole. Položila som ho na kuchynskú linku.

„Alyson...“

„Ahoj.“ Otočila som sa mu chrbtom a vyšla von z bytu. Z výťahu som priam utekala, chcela som sa dostať do auta predtým, než cez slzy nebudem vidieť na krok. Ako som hľadala kľúč od auta, počula som na chodníku cinkavý zvuk. Obzrela som sa a keby sa od neho neodrazilo slnko a priamo mne do očí, tak si ho ani nevšimnem - môj snubný prsteň.

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Videotape 11. kapitola: