OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Za každú cenu - 2. kapitola

16.09.2015 (09:00) • Jessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1063×

2. kapitola

„Opakujte si, pretože všetko, čo pri tabuli nebudete vedieť, môže byť použité proti vám,“ vyhrážal sa pán Miller, učiteľ dejepisu, popri čom si rukou prehrabol tie „tri“ úbohé výrastky na hlave.

Sam sa chopila zošita s poznámkami, v rýchlosti pohľadom prebehla po dvoch zaplnených stránkach a v duchu zaplakala.

Po nepodarenej hodine matematiky, kedy si myslela, že žiadna ďalšia katastrofa nad ňou už  visieť nebude, ju učiteľka Greenová z čista–jasna vyvolala z literatúry a nakoľko jej téma „tragédia“ poskytovala iba pár chabých poznatkov o tom nešťastne zaľúbenom páre od Shakespeara,  jej vedomosti z tohto odboru neboli dostatočne bohaté natoľko, aby to vytiahla na A. Nakoľko však literatúra patrila k predmetom, ktoré vcelku obľubovala a ovládala, zachránili ju otázky z opakovania. Vďaka tomu šla k lavici v spoločnosti hlbokého výdychu a B-čkom v kapse. Opäť sa potvrdil zákon schválnosti - človek sa na jeden deň poriadne nepripraví a akurát vtedy si naňho učitelia spomenú.

Ruky pod lavicou nenápadne zopäla a modlila sa k tomu najvyššiemu, aby sa nad ňou aspoň teraz zľutoval a nedovolil pánovi Millerovi vyvolať ju. Jej úpenlivé prosby boli nakoniec vyslyšané a zhlboka si vydýchla, keď sa pred tabuľu dostavila Amanda.  

„Pst, Sam!“ sykla Mary a ona v rýchlosti otočila hlavu doprava.  Mary jej na lavicu hodila malý pokrčený papierik. Opatrne ho roztvorila, snažiac sa príliš nešuchotať, a začítala sa do Maryinho škrabopisu. Dnes večer to teda platí, nie?

Sam prikývla a Mary sa so spokojným úsmevom otočila dopredu.

Čas sa vliekol ako korytnačka s druhou korytnačkou na pancieri. Dejepis bol poslednou hodinou, študentov následne čakalo vykúpenie v podobe víkendu, ktorý očakávali s vrelou túžbou. Sam si minúty krátila sledovaním zasneženej scenérie za oknom.

„Čo ste vraveli, Amanda? Či nič?“ učiteľ zvýšil hlas. Sam pozrela na spolužiačku a podľa jej postoja s rukami vo vačkoch a nechápavého výrazu v tvári usúdila, že nad dejepisnými knihami včerajší večer nestrávila.

„Že mi to nejako nenapadá.“

„Dobre, hlboko sa zamyslite. Tak ešte raz, kde sa odohralo bostonské pitie čaju?“

„Ehm... v Paríži?“ pípla nesmelým hláskom a pár študentov, ktorí venovali jej odpovedi pozornosť, sa zachechtalo.

Miller si plesol dlaňou po čele. „Toto nemá význam. Môžete sa posadiť, máte to za F. To je strašné, ako decká v dnešnej dobe strácajú záujem o históriu...“

V duchu neustáleho frflania pána Millera sa niesol aj zvyšok hodiny, kým nedošlo k spaseniu - zazvoneniu.  Sam si nahádzala veci do tašky v rekordnom čase a v spoločnosti Mary opustila triedu.

„Lizzy sa ma pýtala, či by sa k nám večer mohla pridať,“ spustila Mary konverzačným tónom cestou na obed.

„Čo si jej povedala?“

„Že môže,“ pokrčila ramenami. Vchádzali do jedálne a pretláčajúc sa cez hŕstku študentov kráčali k pultu.  

„Tak fajn, ale veľmi dúfam, že Toma so sebou brať nehodlá.“ Sam sa chopila červenej umelohmotnej tácky a začala na ňu nakladať ryžu.

Ak sa na škole nachádzal najotravnejší pár, bola to práve Elizabeth s Thomasom. Tie ich večne sladké rečičky sa nedali počúvať a skutočne by bola nerada, ak by ich musela trpieť aj dnes večer. Samozrejme, ak boli osamote, jeden bez toho druhého, dalo sa s nimi vychádzať v pohode. Lizzy bola fajn spoločníčka, pravdaže, kým ste tému nestočili na Toma, o ktorom by vám na posedenie povedala všetky jeho klady, až by ste sa pri jeho „dokonalosti“ cítili ako spodina spoločnosti. 

„Nie, ten musí pomáhať otcovi s opravou auta.“ Na Saminej tvári sa zračil škodoradostný úsmev a mala chuť pomädliť si dlane.

Na dnešný večer sa úprimne tešila kvôli vidine vypnutia mozgu a zábavy. Žiadna škola, učenie ani hádky, ktoré jej rodičia vedú minimálne jedenkrát do týždňa - aj to musia byť hviezdy správne naklonené. S určitosťou sa podobná situácia, kedy jej k ich ignorovaniu nepomôže ani najvyššia hlasitosť v MP3, zopakuje a mala ciťák, že práve dnes - prinajhoršom zajtra - nastane deň D.

Otec sa bude rozčuľovať nad matkou, kde a hlavne s kým trávila celý deň, keď sa vrátila domov tak neskoro, pričom sa mu jej alibi týkajúce sa porady v práci nebudú zdať ani len spolovice pravdivé. Matku o chvíľu pokus o pokojné vysvetlenie prejde a hádka uzrie svetlo sveta. Za toľký čas  sa Sam naučila do ich šarvátok nestrkať nos, to však neznamenalo, že sa jej nedotýkali. Vedela, že ak by sa zaplietla do ich rozporu, nemohla by jednať neutrálne, v konečnom dôsledku by bola nútená vybrať si stranu, čo rozhodne nemala v pláne. Jedného z rodičov by si určite znepriatelila, na to  ich poznala dosť dobre.

V duchu si povzdychla a snažila sa tok myšlienok presmerovať na bezpečnejšiu zónu. Nech  sa však pokúšala akokoľvek, najskrytejší kútik jej mysle sa skutočne začal zaoberať myšlienkou, čo by sa stalo, keby nadišiel deň, v ktorom by si mohla zvoliť len jedného z nich. Čosi jej našepkávalo, že pred výberom neutečie, neustále na ňu číha a čaká, kedy sa naplní jeho čas.

***

Bar U otráveného jablka nepatril v Seattli k špičke, ale ponúkal celkom široký výber drinkov za rozumnú cenu, akú boli z času na čas ochotní obetovať aj stredoškolskí študenti. Ďalším faktorom, pre ktorý dievčatá navštevovali práve tento bar, bola Maryina známosť v podobe mladého barmana, ktorý napriek tomu, že ani jedna z nich zatiaľ nedovŕšila dvadsať jeden rokov, vždy prižmúril očko a predal im pár alkoholických drinkov. Záhadu pre Sam predstavoval fakt, že doposiaľ na jeho počínanie nikto neprišiel, a keď aj, aspoň o tom mlčal.

Čo sa týkalo Sam, vystačila by si aj s obyčajnou kolou - nikdy nepociťovala extra potrebu do seba nasilu liať čosi alkoholické, preto tak ako vždy, i dnes skončila pri jednom pive.

„Baby, ja sa tak teším na zajtra,“ vypískla Mary a takmer na sedačke potiahnutej čiernym semišom poskočila. Oprela sa o malý guľatý stôl, pričom jedným lakťom takmer skončila v popolníku, a zasnený pohľad presmerovala na stenu za Sam a Lizzy.  

„Čo je zajtra?“ divila sa Lizzy a hodila na Sam nechápavý pohľad.

„Mary má rande,“ vysvetlila. Rande, ktoré stále úplne neschvaľovala, ale veď čo pre Mary znamenali názory svojej najlepšej kamarátky, ak nie len plané reči?

„Fíha,“ vydýchla Lizzy, „a kto je ten šťastlivec?“

„To si vystihla - šťastlivec. Škoda, že medzi nich patria vždy takí blbci. Svet je nespravodlivý.“

„Hej! Eric je v pohode!“ vybafla Mary, ktorá sa konečne prebudila z rozjímania, a prepálila Sam zlostným pohľadom.

„Eric? Eric Marley?“ Lizzy div nevypadli oči. Jediná reakcia, na ktorú  sa Sam zmohla, bolo prikývnutie.

„Ale veď on randí s Miley, nie?“ pokračovala stále udiveným hlasom.

„Už nie,“ pousmiala sa Mary potmehúdsky, „minulý týždeň sa rozišli.“

„Kto to ukončil?“ zaujímalo Sam. Poznámku o „pradávnom“ minulotýždňovom rozchode sa radšej rozhodla zanechať bez komentára.

„Samozrejme, že Eric, hádam si si nemyslela, že tá trapoška. V tom prípade by nebola normálna.“ Mary sa chytila za čelo a pokrútila hlavou.

Podľa nej bolo každé dievča - vrátane Sam -, ktoré nepodľahlo Ericovmu šarmu, čudné a nemalo to v hlave v poriadku. Mary vedela o antipatiách, ktoré Sam chovala k jeho osobe a boli časy, kedy sa pokúšala o zmenu jej názoru. Bolo pre ňu nepochopiteľné, ako sa Sam chalan ako on mohol nepáčiť. Nebola to celkom pravda, veď Pán Boh ju obdaril dvomi zdravými očami, takže aj ona musela uznať, že patril medzi pekných chlapov.

Ale čo bola vonkajšia krása najdôležitejšia? Čo z toho, ak mal peknú tvár, ale pritom to bol obyčajný ťuťmák, ktorého hviezda prichádzajúcimi rokmi pohasne a všetci jeho úžasní priatelia sa spoločne s tou naivnou hŕstkou zamilovaných tínedžeriek po strednej škole roztrúsia po celých Štátoch, viac si naňho nespomenúc?

Po strednej z neho nebude žiadny dievčenský idol a každá žena, ktorá mu venuje svoj čas, si neskôr uvedomí, že muž, ktorý si nevidí pred nos a nevymení ani žiarovku bez predošlého návodu z internetu, za veľa nestojí.

Sam sa namiesto odpovede načiahla k poháru s pivom a pohľadom zablúdila k mohutnému mužovi sediacemu pri bare. Mal oblečený tmavý kabát a čiernu šiltovku. Z neznámeho dôvodu sa jej zmocnil divný pocit, ktorý však potlačila skôr, než by sa z neho stali obavy.

Jej pozornosť o niekoľko sekúnd pritiahol zvuk mobilného telefónu. Lizzy sa v okamihu rozžiarila a Sam ihneď vedela, kto je volajúcim. Celkom nerozumela jej pohnútkam ani toľkému množstvu entuziazmu, ktorý sa jej zmocnil vždy, keď Toma čo i len počula.

Bude aj Sam jedného dňa za niekým takto šalieť? Bude si o niekoho robiť toľké starosti, priať si byť s ním neustále a myslieť naňho každú minútu z dňa? Nájde sa aj pre ňu voľakto, pre koho sa oplatí dať ruku do ohňa a za koho sa oplatí bojovať?

Nájde sa niekto, koho bude tak veľmi ľúbiť? Ale najhlavnejšia otázka znela - nájde sa niekto, kto ju bude ľúbiť takú, aká je? Odpovede na všetky otázky boli zatiaľ vpísané iba vo hviezdach a Sam by zaujímalo, či ich niekedy vôbec bude poznať.

„Aha, pri bare je Jimmy, ospravedlňte ma, baby, o chvíľu prídem,“ oznámila Mary a v okamihu vyskočila na nohy. Kým však odišla z ich blízkosti, zo slušnosti sa spýtala: „Nemám vám ešte niečo priniesť?“ Sam s poďakovaním pokrútila hlavou v zápornom geste. Lizzy jej otázku prehliadla, pretože si už s Tomom hrkútali čosi neodkladné.

Sam pohľadom nasledovala Mary, ktorá sa práve priateľsky objímala s chlapcom v ich veku.  Poznala ho viac-menej z videnia, spoločne s Mary boli vonku asi dvakrát, ale ona si s ním nemala veľmi čo povedať. Vedela o ňom len toľko, že sa s Mary spoločne hrávali na pieskovisku pred panelákom a bol prvým chlapcom, ktorému dala v škôlke pusu. A po tom, ako sa  presťahovali, sa začali vídať omnoho zriedkavejšie.  

Sam sa oprela hlavou o stenu a započúvala sa do hudby rinúcej z reproduktorov. Hrali ľúbostné piesne - pomalé, precítené, so štipkou radosti, ktorú spevákovi jeho vyvolená  poskytovala a zároveň s dávkou smútku z reality, že mu nepatrí. Zatvorila viečka, počúvajúc spevákovmu hlasu a slovám piesne, a Lizzy, ktorá stále diskutovala s Tomom. Keď viečka o pár minút opäť otvorila, pohľad stočila k Mary, Jimmymu a pár ďalším existenciám pri bare. Popíjali akési drinky a o čomsi horlivo diskutovali.

„Tak, ja pôjdem,“ povedala Lizzy, keď zložila hovor.

„Už?“

Lizzy prikývla. „Hej, Tommy má po zvyšok večera voľno, tak chcem byť ešte aj s ním.“

„Ide ti aspoň naproti?“

Prikývla. „Už vyrazil, stretávame sa na rohu Chamberley Street.“

„No dobre, pozdravuj ho.“

Dievčatá sa rozlúčili a Sam zostala sama. Mary v spoločnosti nejakých chlapov tancovala pri bare s pohárom ďalšieho drinku, nevenujúc Sam žiadnu pozornosť. Jimmy však už pravdepodobne odišiel, pretože nebol nikde na blízku, a Sam dúfala, že čoskoro sa k nej Mary opäť pripojí.

Od stola pri dverách sa ozval hurónsky smiech, kvôli čomu tadiaľ hodila očkom. Panebože, kde sa tu vzal?  

Pred očami sa jej vynímal profil Matthewa Hartleyho, obklopeného troma ďalšími kamarátmi.

Onedlho k nim pricupitala od baru mladá blondína s dvomi pohármi piva. Nebola to čašníčka, takže pravdepodobne patrila k ich bande. Jeden z chlapov ju capol po zadku, načo sa stočila a čapla mu po ruke. Následne ho obdarila koketným úsmevom, sadla si mu na kolená a keď ho objala okolo krku, obdarila ho vášnivým bozkom. Ako zvieratká, to je úroveň...

Sam sa začervenala aj za nich a jej pohľad sa zasekol na Hartleym. Venoval sa mobilu a na tvári mu hral široký úsmev. Ešte nikdy ho nevidela natoľko vysmiateho. Doslova ako slniečko... na hnoji.

Sam premýšľala, že sa pripojí k Mary, ale keď ju zbadala tancovať kúsok od baru, rozhodla sa zotrvať na svojom mieste. Jimmy pri nej stále nebol, asi naozaj odišiel, takže dúfala, že sa k nej Mary čoskoro opäť vráti. Čas si skrátila prezeraním Facebooku a popíjaním piva.

Keď sa neskôr vracala späť z toalety, uvidela Mary sedieť pri bare. Tentokrát samu, čo v nej vzbudilo zvláštne podozrenie. Hlavu mala položenú na pulte a rukami si objímala brucho. Okolo nej boli porozkladané štyri prázdne poháre.

 „Jimmy už odišiel?“ spýtala sa, keď k nej podišla. Mary neochotne zdvihla hlavu a prepálila Sam nahnevaným pohľadom. „Už dávno...“ brblala napoly nezrozumiteľne. Oči mala červené a Sam sa jej temer zľakla.

„Pánabeka, Mary, čo si stvárala?“ zhrozila sa, schytila ju za plecia a stočila k sebe, aby si ju lepšie prezrela. V tvári bola nezvyčajne bledá a na čele sa jej leskli kvapôčky potu. Keď jej priložila dlaň na čelo, zistila, že má vysokú horúčku.

„Neviem, čo sa to so mnou deje. Všetko okolo mňa sa točí... Je mi strašne zle,“ mrmlala, tvár skrúcajúc do bolestnej grimasy. Ľavou rukou sa chytila za brucho a pravú si priložila na čelo. 

„Ideme domov,“ vyhlásila Sam nekompromisne, pomohla jej zísť z barovej stoličky a objala ju okolo pása, aby nestratila balans.

„Hej! A čo účet?“ dožadoval sa pozornosti starší barman.

Maryinmu známemu očividne skončila zmena, pretože ak by ju videl v takomto stave, pravdepodobne by ju nechal ísť. Mary sa opäť oprela o stoličku, plytko dýchajúc. Sam vytiahla z vačku niekoľko bankoviek a hodila ich na pult. Účet ju nezaujímal, jediné, po čom túžila, bolo opustiť bar. „Drobné si nechajte.“

Chytila Mary okolo pása a pomaly s ňou vykročila k ich stolu. Maryine nohy sa podivne kymácali, celú svoju váhu premiestňovala na Sam, ktorá ju ledva držala.

„Cítim sa strašne, Sam, všetko sa točí, zastav to,“ šomrala malátne. Nohy sa jej odrazu podlomili, načo Sam nestihla včas zareagovať a obe sa v spoločnosti ďalších dvoch stoličiek zosunuli k zemi.

„Mary!“ skríkla vystrašene, keď jej kamarátka privrela viečka a z úst jej vytiekla podivná biela pena. Triasla ňou, ale nič sa nezmenilo, bola v bezvedomí. Sam oblial studený pot a ruky sa jej roztriasli. Toto nemohlo byť spôsobené alkoholom! Srdce sa jej divoko rozbúchalo, zostala úplne paralyzovaná, netušila, čo robiť.  

Nevšimla si kedy, ale odrazu sa pri nej skláňal barman, Matthew a jeho priatelia.

„Čo sa tu stalo?“ prehovoril barman a nervozitu v hlase skryť nedokázal.

„Ja... Ja neviem,“ koktala Sam. „Mary iba tvrdila, že je jej zle, potom sa zapotácala a odpadla.“

„Zavolajte niekto záchranku,“ vyhŕkol ktosi.

„To nie, potrvá dlho, kým prídu. Som tu autom, vezmem ju do nemocnice,“ vyhlásil Matthew a v okamihu ju bral do svojho náručia.

„Samantha, vezmite si všetky svoje veci, pôjdete so mnou.“ Sam sa ako v tranze zdvihla zo zeme a v rýchlosti uháňala k stolu.

Pohľady niektorých zákazníkov sa jej doslova vŕtali do chrbta, ona sa však snažila nevenovať im žiadnu pozornosť. Oba kabáty s kabelkami si prehodila cez ruku a rozbehla sa za Matthewom, ktorý sa medzičasom presunul k svojmu autu a kládol Mary na zadné sedadlá. 

„Dajte  mi jej kabát a posaďte sa.“ Roztrasenými rukami mu ho podala a on ním prikryl Mary. Sam si obliekla ten svoj, sadajúc si na miesto spolujazdca. Kým Matthew svižne cúval z parkoviska, ustarane hľadela na Mary.  

Ulice Seattlu boli aj v neskorých večerných hodinách zaplnené množstvom áut, Matthew pomedzi ne rýchlo kľučkoval. Sam sa triasla, oči mala od strachu zaplnené slzami a ruky si krížila na hrudi. Pár slaných kvapôčok jej pretieklo na líca.

„Upokojte sa, bude v poriadku, hneď sme v nemocnici,“ prehovoril pokojným hlasom, ktorý by, ak by sa neboli nachádzali v tejto situácii, Sam definovala dokonca za milý.

„Nedokážem si to vysvetliť, nič podobné sa jej nikdy nestalo,“ zachripela.

„Vám nič nie je?“

„Ja som v pohode.“

„Určite?“

„Áno, nebola som s ňou pri bare.“

„To je dobre.“

O chvíľu vchádzali do nemocničného areálu a Matthew zastal priamo pred vchodom nemocnice tak, ako to býva v amerických akčných filmoch. Vyskočil na rovné nohy, vzal Mary do náručia a podal Sam kľúč, aby zamkla auto.

Smerovali k recepcii, odkiaľ už staršia okuliarnatá sestrička volala doktora. Keď prišiel, na nosítkach Mary previezli do ambulancie a Sam v rýchlosti vysvetlila, čo sa stalo. Doktorovo hrubé obočie sa nakrčilo.

„Vyzerá to na predávkovanie drogami. Nie ste prví, čo sem prišli za podobných okolností. Bary nie sú v týchto dňoch bezpečné, chodí tam všelijaká háveď. Od Nového roka je to už siedmy prípad.“

„Veď odvtedy ubehlo len pol mesiaca,“ vyhŕkla Sam hystericky a mala pocit, akoby ju ktosi kopol do brucha. Predávkovanie drogami? Myslela si, že sa čosi také deje iba v kriminálnych seriáloch.

„Veď to... Mimochodom, vy dvaja ste jej príbuzní?“

„Nie,“ pokrútil hlavou Matthew. „Samantha,“ poukázal na ňu, „je jej kamarátka a ja som... ich známy.“

„V tom prípade bude nutné zavolať jej rodičom a oboznámiť ich. Musíme pacientke vypumpovať žalúdok.“

„Samozrejme,“ prikývol Matthew a spoločne so Sam čakali na chodbe. Matthew si vypýtal číslo na Maryinu mamu, Sam sa zosunula na umelohmotnú stoličku ako kôpka nešťastia a hlavu si zložila do dlaní, kým počúvala Matthewovmu vysvetľovaniu situácie pani Nicolsovej do telefónu.  

Sam sa modlila, aby bola Mary v poriadku. Najradšej by sa vrátila v čase, nikdy by ju nepustila k baru piť tie podivné ružové drinky. Naskytovala sa však ďalšia otázka - kto jej to svinstvo nasypal? Jimmy? O tom pochybovala. Stále tu však bol ten divný chlap, možno...

Najlepšie by bolo, ak by tam nikdy neboli šli. No teraz bolo neskoro na strkanie hlavy do piesku a plakania nad rozliatym mliekom.

„Nedáte si niečo na pitie?“ spýtal sa Matthew, načo iba pokrútila hlavou.

Žalúdok mala ako na vode a bála sa, že ak by doň vyliala čo i len kvapku hocakej tekutiny, prišlo by jej nevoľno. Maryini rodičia boli v nemocnici do dvadsiatich minút a začalo sa rodeo v pravom slova zmysle. Pani Nicolsová šalela, po celý čas si nervózne obhrýzala dokonalú manikúru a pán Nicols sa nervózne prechádzal po chodbe. So Sam prehodili pár mizerných viet, aj to sa pýtali iba na okolnosti situácie, takže opäť zopakovala slová, ktoré povedala pred pár minútami lekárovi.

Po nekonečných minútach sa konečne otvorili dvere od ambulancie a všetci spozorneli.

„Vy ste jej rodičia?“ uisťoval sa doktor pri pohľade na Nicolsovcov a tí len nemo prikývli.

„Bude v poriadku,“ pokračoval, „vypumpovali sme jej žalúdok, jednalo sa o predávkovanie drogami tak, ako som predpokladal. Mala šťastie, že jej nezlyhalo srdce, niekoľko minút navyše a mohlo to dopadnúť úplne inak.  Nemusíte mať však obavy, bude v poriadku, dokonca je možné, že si z toho nebude nič pamätať.“

„Preboha! Moja dcéra berie drogy!“ vykríkla pani Nicolsová.

„Pani, upokojte sa, nemyslím si, že si to vaša dcéra vzala schválne. Väčšinou sa jedná o nešťastie, ktosi jej to nasypal do pitia, nemohla vedieť, že má v pohári drogu. V poslednom čase sa nám to tu kopí, vaša dcéra nie je prvý prípad. Predtým sme už aj alarmovali políciu, začali bary kontrolovať pravidelnejšie, ale viete, nie je ľahké toho človeka vypátrať, sústreďuje sa na viacerých miestach.“ 

„Aj tak ju už v živote nikam nepustím! Prerazím ju!“

„Upokojte sa...“

„Upokojiť sa? Mám sa upokojiť?!“

„Susan, prestaň robiť scény!“ zamiešal sa do rozhovoru pán Nicols. „Myslíš si, že týmto jednaním niečo vyriešiš?“ Následne sa otočil späť na doktora.

„Ďakujeme vám veľmi pekne,“ povzdychol si so stopou úľavy v hlase.

Doktor sa pousmial. „Je to naša práca. Vážne bude v poriadku, nemusíte mať strach. Necháme si ju tu však aspoň tri dni na pozorovanie.“

„Mohli by sme ju vidieť?“

„O chvíľu ju prevezú na izbu, potom požiadajte sestričku, aby vás za ňou pustila.“

„Myslím, že nastal čas na odchod,“ zhodnotil Matthew smerom k Sam. „Tu už veľa nezmôžeme. Poďte, odveziem vás domov.“  

Po tom, čo sa rozlúčili s Nicolsovcami, sa vybrali k autu. Ani jeden neprehovoril, obaja boli zahĺbení vo vlastných myšlienkach. Sam premýšľala, ako o tomto incidente povie doma, pretože buď to urobí ona, alebo Maryina mama. Usúdila, že ak to spraví sama, napácha menšie zlo.

V aute ticho pokračovalo; cesta trvala dlhšie, pretože Matthew sa už natoľko neponáhľal. Z rádia v jemných tónoch hrala pomalá hudba. Sam sa hlavou oprela o sedadlo a sledovala okolie. Zmocňovala sa jej ohromná únava.

Cítila sa zvláštne. Prevládal v nej už o poznanie väčší pokoj, no uvedomenie, že sedí v aute so svojím učiteľom, jej prišlo prinajmenšom čudné.

„Kde to vlastne bývate? Neviem, kde vám mám zastať,“ ticho nakoniec prelomil Matthew. Sam nadiktovala svoju adresu a bližšie opísala, kde sa jej bydlisko nachádza, aby mal vôbec šajnu, ktorým smerom má pokračovať.

„Cítite sa lepšie?“ pokračoval po chvíli.

„Ale áno, som rada, že to takto dopadlo.“

„To aj ja.“

Sam sa zamračila a zvnútra si hryzla do líca, bojujúc s nutkaním, ktoré sa v nej zrodilo. Koniec koncov, aj vďaka jeho pohotovej reakcii bola Mary v poriadku. Odviezol ju do nemocnice, nenechal v štichu.

„Chcem sa vám poďakovať, neviem, čo by som robila, keby ste tam neboli.“

„Nie je zač. Povedal by som, že aj nabudúce, ale asi to nie je adekvátne, však?“

Sam nakrčila nos a letmo pokrútila hlavou. „Asi nie...“ Nastali štyri sekundy ticha, počas ktorých sa odhodlávala k vysloveniu nasledujúcich slov: „Chcem sa ešte ospravedlniť za to, že sme vám zničili piatkový večer s priateľmi.“ Veľmi nechápala, kde sa to v nej berie. Ráno mala chuť ho oskalpovať a večer mu ďakuje a ospravedlňuje sa. Život je nevyspytateľný.

„Vy nemôžete za to, čo sa prihodilo. Mohlo sa to stať hocikomu.“

Sam sa smutne pousmiala. „Verte či nie, ale pokiaľ som nablízku ja, alebo niekto, na kom mi záleží, stane sa to práve jemu.“

„Také strašné to hádam nebude,“ odvetil a Sam v jeho hlase začula pobavenie. Nastalo ticho, tentokrát to nepríjemné, trápne. Sam si žmolila prsty a sledovala vozovku.

„Poviete o tom v škole, však?“  spýtala sa, ale pohľadom jeho tvár nevyhľadala.

Matthew sa zhlboka nadýchol. „Asi by som mal.“

„No jasné.“ Už teraz mala des z rečí, ktoré sa s určitosťou spustia. Všetci si budú myslieť, že Mary droguje, fetuje a ktovie čo ešte, nikto nebude brať ohľad na skutočnosť, že sa iba stala úbohou obeťou. Tvrdenie, že nebola prvým podobným prípadom, príliš neobstojí.

Práve odbáčali k Saminmu paneláku a o chvíľu zastali pred jej vchodom.

„Ten nápad sa vám príliš nepáči,“ konštatoval.

Sam sa bez stopy humoru zasmiala. „Nemá dôvod sa mi páčiť.“ Zmĺkla, po chvíli pokračujúc o poznanie zmierlivejším tónom. „Ja len že... Nestalo sa to počas školy, tak načo to toľko riešiť?“

„Nezdá sa vám to voči ostatným neférové?“

„Čo presne máte na mysli?“

„Pozrite sa,“ povzdychol si. „Ak o tom budeme mlčať a nič nepovieme, ohrozíme tým aj ostatných študentov. Dnes sa to stalo Mary, nabudúce to môže byť niekto ďalší. Verejnosť si zaslúži byť informovaná.“  

„Ja viem, len...“ zasekla sa. „Dobre, to je jedno, je to vaša povinnosť.“ Chopila sa kľučky a následne z auta takmer vypadla. Nohy mala premrznuté a nepríjemne jej v nich brnelo.

„Prosím vás, opatrne, nieže sa budeme do nemocnice vracať.“

„Urobím, čo bude v mojich silách.“

„Vy sa so mnou budete stále hádať, však?“ krátko sa zasmial a ona sa bez odpovede začervenala.

„Dobrú noc,“ pokračoval stále veselo. Sam si hľadajúc stratený hlas odkašľala, a predtým, než jej odfrčal z dohľadu, ticho zamrmlala: „Dobrú.“ 

Ďalšia kapitola je úspešne za nami, dúfam, že príliš nesklamala. :) Krásne ďakujem za komentáre aj k minulej kapitole, veľmi-veľmi ma potešili. Budem rada, ak sa tu budeme stretávať aj naďalej. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za každú cenu - 2. kapitola: