OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zrodená z popola 7. kapitola

14.02.2011 (20:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 820×

7. kapitola

Hneď ako sa trochu spamätala, vytrhla mu svoju ruku z oceľového zovretia. Otočila sa k nemu čelom a zadívala sa mu priamo do očí.

„Čo ti o tom vieš?“ vyštekla a otočila sa na Nata.

„Všetko Emily. Všetko.“

Nate to zopodiaľ sledoval. Nechápal o čom to ten chalan kecá.

„Počkaj na mňa v aute,“ zadívala sa naňho.

„Prosím, Nate,“ dodala, keď videla, že sa k ničomu nemá.

„Fajn, verím ti, že vieš, čo robíš,“ odsekol namosúrene. S veľkou neochotou, ale predsa sa nakoniec vydal k autu.

Emily sledovala miznúcu Natovu postavu, otočila sa na Archiho a nahodila naštvaný výraz.

„Tak a teraz, čo o tom vieš? A ako vlastne vieš o mojich snoch?“

„Pretože sa snívajú takým ako si ty a ja.“ Ukazoval na ňu a hneď potom na seba.

„Ako viem, že neklameš a nechceš ma oklamať a potom napríklad okradnúť alebo čo ja viem, zabiť?“

„Tak príklad, hej?“ Zdvihol obočie. Keď prikývla pokračoval. „Začína sa to plameňmi, však? Začneš horieť a potom sa nečinne pozeráš ako temný tieň vyvraždí celú dedinu. Nemôžeš sa pohnúť, no strašne by si im chcela pomôcť. Nejde to. Potom zomrieš a pozeráš sa na všetko akoby zhora. Preletíš ďalej a vidíš ako všetko pod tebou horí a ten tieň. On stále pokračuje ďalej a ďalej. Zabíja a ty cítiš, akoby si tu krv mala na rukách ty. A keď sa znovu vrátiš nohami na zem všetci tvojej krvi sú mŕtvi a ty si na svete jediná. Tieň stojí proti tebe a zasiahne ťa zvláštnym bleskom. Trafil som sa?“

Emily načisto stratila reč. Ako tento človek vedel o jej snoch? A navyše, vedel aj ich obsah.

„Kto si?“ spýtala sa trasúcim hlasom.

„Priateľ.“

„To sotva.“ Pochybovačne pokrútila hlavou.

„Nechceš si to nechať vysvetliť?“ vyzvedal neustále vysmiaty Archi.

„Zavolám Natovi a môžeme zájsť na tú večeru,“ povzdychla si rezignovane. Teraz jej ten chlapík neprišiel ani najmenej sympatický. Začala si prehrabávať vrecká.

„Do čerta,“ zakliala, keď zistila, že nemá mobil. Zodvihla svoj zrak na Archibalda. Namiesto neho mala pred nosom strčený najnovší typ telefónu. Také to dotykové monštrum, na ktoré by ani náhodou nemala nervy. No ako sa hovorí, z núdze cnosť.

„Ďakujem,“ zašepkala a prijala ponúkaný telefón.

Vytočila Natove číslo z pamäti a čakala, kým sa v aparáte dotyčný ozve.

„Prosím?“ ohlásil sa nedôverčivo.

„Nate? To som ja, Emily. Čo keby si šiel domov a ja neskôr prídem,“ oznámila mu placho.

„Ani náhodou. Musíš byť vyčerpaná a... To je jedno. S tým chlapom ťa proste nepustím.“

„Nie si môj otec Nathan. Do desiatej som doma,“ dopovedala a ukončila hovor. Podala mobil Archimu a spýtavo sa naňho zahľadela.

„Nasledujte ma milady.“ Pokynul rukou smerom hlbšie do obchoďáku. Váhavo vykročila a po očku neustále sledovala toho zvláštneho chlapa. Sakra, veď musel mať aspoň meter deväťdesiat. Z myšlienok ju vytrhol nepríjemne piskľavý hlas servírky.

„Dobrý večer. Stôl pre dvoch?“ vyzvedala.

„Poprosili by sme.“ Zazubil sa na ňu Archi.

„Samozrejme, poďte za mnou, prosím.“

„Takto to chodí bežne? Hodíš na ženu jeden z tých tvojich mega sexi úsmevov a padne ti k nohám?“ spýtala sa, keď videla servírkin zasnený pohľad.

„Myslíš, že môj úsmev je sexi?“ Pobavene na ňu hľadel.

„Neodpovedal si mi na otázku.“

Mlčal.

Sadli si k stolu, servírka im podala jedálne lístky a odišla obsluhovať inam. Emily začala blúdiť očami po popísanom papieri. Zrak jej padol na odrážku s názvom cestoviny.

„Výborne, takže, ja si dám bolonské cestoviny a minerálku s citrónom a pán...“

„Gordon blue s hranolčekmi a kolu, prosím,“ doplnil ju s radosťou.

„Povieš mi teda niečo o tých mojich snoch?“ Naklonila sa k nemu, keď jej servírka zmizla z dohľadu.

„Fakt si myslíš, že môj úsmev je sexi?“ nereagoval na jej otázku. Emily mala chuť mu ten pripečený výraz trochu poopraviť. Najlepšie päsťou.

„Nie, je otravný,“ odsekla namosúrene.

„Klameš,“ obvinil ju a znovu na ňu ceril zuby. Neodporovala mu.

„Tie sny. Prečo ich mám?“

„Je to niečo ako zasvätenie. Ide o to, že v tých snoch,“ zmĺkol, keď prišla obsluha s ich objednávkou, „sa akoby zoznamuješ so svojím nepriateľom.“

„To je asi najlogickejšie vysvetlenie,“ zamrmlal si pre seba.

„Ako to myslíš, s nepriateľom? Som priateľský človek.“

„Presnejšie by bolo, bola si človek. Nerád sa o týchto záležitostiach bavím na verejnosti. Čo keby som ťa zajtra vyzdvihol a zašli by sme do Centra?“ spýtal sa a vložil si do úst hranolček. Zaskočil ju tón, akým vyslovil druhú časť tej vety. Bola človekom? A čo je z nej teraz?

Prenikavo hľadel do jej očí a jej myseľ zaplavil zvláštny pocit dôvery. Tak veľmi mu chcela odporovať, nakoniec len súhlasne pokývala hlavou.

Po zvyšok večera sa bavili o obyčajných veciach ako filmy, hudba a rôzne iné záujmy. Emily zistila, že Archi je zarytý fanúšik Star Wars a Fredyho Kruegera.

„Zaujímavá kombinácia,“ pomyslela si, len čo prestal básniť o neónových mečoch.

„Pôjdeme?“ Postavil sa od stola a pri tanier hodil bankovku. Počkal, kým vstane a zamieril k východu.

„Odveziem ťa domov alebo ešte niekam zájdeme?“

„Domov, prosím,“ povedala to skoro nepočuteľne. Aj tak ju počul. Už jej to ani neprišlo divné.

„Tak fajn. Nech sa páči.“ Rukou naznačil smer k čiernemu športovému Bentley a Em len neveriacky vyvalila oči.

„Tvoje?“ Em vedela, že to auto stojí hotový balík. Často si prezerala otcove časopisy, čo sa povaľovali po celom dome.

„Mám rád kvalitnú a rýchlu jazdu,“ vysvetlil, akoby sa nechumelilo.

Emily sa usadila, zapla si bezpečnostný pás. Cesta ubehla naozaj rýchlo a v príjemnom tichu. Archi nechával Em priestor na vstrebanie počiatočných informácii.

„Už sme tu, Em.“ Poobzerala sa okolo seba. Naozaj už stáli pred Nathanovým domom.

„Ako si vedel...“ Vetu nedokončila. Načo aj? Aj tak vedela, že jej Archi neodpovie.

„Dobrú noc,“ zašepkala a vystúpila z auta.

„Dobrú. Zajtra o jednej ťa vyzdvihnem,“ zakričal za ňou. „A ďakujem.“

Doma ju ako inak čakal výsluch a prednáška o jej nezodpovednosti. Klamať, že to bol jej dávny známy jej ani nenapadlo. Aj tak by jej neuveril. Takmer všetkých jej priateľov poznal osobne a tých pár čo nie, z fotiek. Poslušne mu všetko prerozprávala. Teda samozrejme, že až na tie časti o snoch, tieňoch a hlavne o tom, že podľa Archa už nie je človek. Nate pozorne sledoval každú Emilinu reakciu a pobavene hľadel na zbožný údiv v jej očiach, keď rozprávala o Archiho Bentley. Pobavenie však vystriedal hnev, hneď ako mu Em oznámila, že zajtra má ďalšiu stretávku s tým divným chlapom z nákupného strediska.

„Hnusný zazobaný somár. Ešte aj to jeho meno pôsobí snobsky,“ nadával cestou do postele. Videl ho raz v živote a už ho neznášal. Aj jediná svetlá myšlienka naňho mu bola proti srsti. A najviac ho štvalo, že Emily v tú noc nekričala zo sna.

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrodená z popola 7. kapitola: