OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 18.

07.06.2017 (09:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 978×

Kapitola 18.

Adam bol zvláštnym spôsobom nervózny, keď parkoval pred domom svojho najlepšieho kamaráta. Hoci to bolo v ten deň už druhýkrát. Z nejakého dôvodu chcel vyzerať naozaj reprezentatívne. Nikdy predtým mu nezáležalo na tom, ako vyzerá. Na otcove večierky by dokázal prísť v montérkach, keby nejaké vlastnil. Ale na večeru, ktorej sa mala zúčastniť aj Sam? Dobrovoľne si obliekol košeľu.

Hoci bolo úplne jedno, čo bude mať oblečené.

Všetci vedeli, že tu bol len ako druh špongie. Niečo, čo by zmiernilo ostrosť pohľadov ostatných. Aspoň v tom nebol sám. Podľa všetkého prišla aj Nataly. Začul jej smiech hneď, ako vošiel dovnútra. Keď vošiel do obývačky, za ruku ho držala Amelie, ktorá mu prišla otvoriť.

Porozhliadol sa okolo seba. Jared a Liz o niečom veľmi živo diskutovali. Rozhadzovali pri tom rukami. Nataly sa smiala na nich dvoch. Z opačnej strany miestnosti ich sledoval Paul s Lucy v náručí. Na tvári mu hral úsmev.

Adam nepochyboval o tom, že s Liz to budú mať všetko jednoduchšie. Ona bola prakticky ešte dieťa. Dokázala odpúšťať rýchlejšie. Nebránila sa novým začiatkom, hoci to pre ňu bolo ťažké. Sam sa však voči všetkému obrnila. Adam ju z toho nevinil. Miesto toho sa ju snažil pochopiť. Čo bola nehorázna zmena oproti tomu, čo si o nej myslel ten prvý večer, keď ju spoznal. Odvtedy svoje správanie už niekoľkokrát oľutoval. Rovnako ako teraz.

„Ideš akurát včas, večera bude o chvíľu,“ ozvala sa Lucy s úsmevom.

Adam sa porozhliadol okolo seba. „Kde je Sam?“

Okamžite cítil, ako sa nálada v miestnosti zmenila. Chvíľkovú radosť nahradili obavy. Snažil sa voči tomu obrniť, ale nedarilo sa mu. Teraz by bol najradšej s ňou. Keď si predtým telefonovali, cítil medzi nimi zvláštne puto. Hoci nehovorili o ničom konkrétnom – hlavne po tom, ako ho Sam ticho požiadala, aby prišiel –, ani jeden z nich nebol schopný skutočne hovor ukončiť. Nakoniec to za nich vyriešila Samina ospalosť. Proste uprostred vety zaspala.

Pri spomienke na ten moment sa musel usmievať.

„Je v izbe,“ odvetil potichu Paul.

Podľa všetkého aj na neho stretnutie s dcérou zapôsobilo. Možno rovnako mocne ako na Sam. Ale ani jeden z nich by to nepriznal. Nie nahlas. Táto rodina bude potrebovať asi viac ako len obyčajný rozhovor. No rozhodne to nemienil vysloviť. Nech si to všetci myslia. To stačí.

Adam si vytiahol ruku z Ameliinho zovretia. „Zájdem po ňu.“

Až keď bol na polceste po schodisku, uvedomil si, že by nemal vedieť, kde sa Sam nachádza. Odišiel predsa skôr, ako ju Paul stihol niekam odniesť. Len nad tým mávol rukou. Nebolo to veľmi dôležité. A ak to ostatným prišlo divné, nedali najavo žiadnu emóciu.

Nakoniec zastavil pred dverami, ktoré za sebou ukrývali hosťovskú izbu, o ktorej hovorila Sam. Dvakrát potichu zaklopal. Keď sa ozývalo len ticho, pomaly otvoril. Nazrel dovnútra. Všimol si, že nehybne leží na posteli zložená do malého klbka. Pod hlavou stále mala telefón.

Potichu sa zasmial.

Zatvoril dvere. Podišiel k nej. Posadil sa na posteľ. Niekoľko sekúnd rozmýšľal, čo by mal urobiť. Aký druh budenia bude najmenej drastický? Z princípu jej len jemne položil ruku na plece. Okamžite zareagoval. Odhadoval, že sa otočí. Dokonca by pochopil aj ranu päsťou. Lenže miesto toho sa Sam len odovzdane uvoľnila. Akoby mu dávala najavo, že si s ňou môže robiť, čo chce. Pri tej myšlienke mu po chrbte prebehol mráz.

„Sam?“ pošepkal potichu. „To som ja, Adam. Večera bude o chvíľu hotová.“

Keď spoznala jeho hlas, ihneď sa otočila. Zmätene sa poobzerala okolo seba. Akoby nemohla uveriť tomu, kde sa momentálne nachádza. Potom jej pohľad padol na telefón. Nechápavo ho zobrala do ruky. Obzerala si ho zo všetkých uhlov. Akoby očakávala, že čochvíľa môže vybuchnúť.

Hlava jej s hlasným žuchnutím dopadla na vankúš. „Ja som zaspala?“

Zasmial sa. „Už to tak bude.“

Následne jej pomohol posadiť sa. Nohy spustila z postele. Ešte stále sa okolo seba obzerala. Potom však náhle prestala. Akoby si konečne spomenula, kde sa nachádzala. Telefón opatrne položila na nočný stolík.

„Ani neviem, o čom sme sa rozprávali,“ priznala opatrne.

Pokrčil plecami. „Nebolo to veľmi dôležité. Myslím, že to súviselo s počasím alebo niečím podobne nudným.“

Mierne sa usmiala. „Koľko je hodín?“

„Bude sedem.“

„Musím si previazať rany,“ odvetila pomaly.

Automaticky sa natiahla k malej cestovnej taške, ktorú jej zbalila Liz. Podľa všetkého ju Sam ani neotvorila od momentu, keď tam strkala obväzy a bandáže z lekárne. Určite by dočiahla, keby sa viac natiahla. Keďže však chodidlá nechcela položiť na koberec, naťahovala sa proste zbytočne.

Po niekoľkých sekundách sa rozhodol ukončiť jej trápenie.

„Ukáž, pomôžem ti.“

Ruky jej položil do lona a sám siahol po taške. No namiesto toho, aby jej ju podal, sám sa posadil na zem. Vybral obväzy a všetko potrebné. Pustil sa do práce. Odmotal jej najskôr a jedno a potom aj druhé chodidlo. V hlave si opakoval rady lekárky. Tvrdila, že by s ranami nemali byť veľké problémy, nakoľko išlo o menšie poranenia.

Čupiac, položil si jednu jej nohu na stehno. Poloha to bola nanajvýš nepohodlná, ale aspoň mal dobrý výhľad. Odľahlo mu, keď si všimol, že je všetko v poriadku. Škrabance vydezinfikoval a znovu obviazal. Pri tom sa rukou neustále obtiera o priehlavok jej chodidla. Zakaždým stuhla a mierne zohla palce, čo vyústilo do jej tiché za nadávania, keď ju to za bolelo.

Na jednej strane mu to bolo ľúto, ale na tej druhej ho tešilo, ako silno reagovala na jeho prítomnosť. Ten istý postup zopakoval aj pri druhom chodidle. O niekoľko minút neskôr už bolo všetko hotové. Nohu jej opäť spustil popri posteli, neporiadok odpratal do koša. Keď sa jej nakoniec pozrel do očí, zbadal v nich čosi zvláštne. No nedokázal to identifikovať. Potľapkala vedľa seba na posteľ. Najskôr sa zamračil, no nakoniec prijal.

„Očakáva sa odo mňa, že pôjdem dole na večeru?“ spýtala sa opatrne.

Pošúchal si bradu. „No, povedal by som, že ti nikto nebude vyčítať, ak sa nezúčastníš večere. Ale hádam, že si od rána nejedla a tvoj žalúdok je asi poriadne prázdny. Takže ja osobne by som išiel dole už len kvôli tomu. Jedlo je jedlo.“

Zazrela na neho.

„Čo je?“ Ruky zodvihol do vzduchu v obrannom geste.

„Je to príšerne logické. Teraz nemôžem povedať, že nepôjdem.“

Na chvíľu zvažoval, že by ju objal. No nakoniec si to rozmyslel.

Najskôr to nebol dobrý nápad.

„Ako som povedal, je to len večera. Okrem tvojej rodiny tam budem aj ja a dokonca Nataly. Sme tvoja morálna podpora. A taktiež zabezpečíme, že sa tam nepozabíjate. Čo by sa nemalo stať, veď ide len o jedlo, nie?“

Sam však nevyzerala presvedčene. „Podľa mňa to bude... no... trápne. Nikto nebude vedieť, čo by mal povedať alebo urobiť. Jediný, kto si to nebude všímať, bude najskôr Liz alebo to malé dievča... zabudla som, ako sa volá.“

„Amelie,“ pripomenul jej. Čo veľmi neocenila, takže sa radšej spýtal: „Ale si hladná?“

„Hej, ale netuším, ako to s tým súvisí.“

„No, ak si hladná, budeš musieť ísť skôr alebo neskôr dole, aby si sa najedla, nie? A prečo nevyužiť fakt, že niekto navaril večeru a chce ti ju servírovať?“

Zamračila sa na naho. „Neznášam tú tvoju logiku,“ zopakovala.  

Adam mal konečne pocit, že hovorí so skutočnou Sam. Nie s tou, ktorá je uzavretá a plná bolesti. Toto bolo dievča plné neistoty. Videl, aká by mohla byť, keby sa všetko v jej živote nepokazilo. Prepadla ho ľútosť. No aj nádej.

„Zoberiem ťa teda dolu?“

Namiesto odpovede len prikývla. Nepýtal sa, či sa ešte chce prezliecť alebo niečo iné. Proste len vstal, sklonil sa k nej a zobral ju do náručia. Keď mu automaticky obmotala ruku okolo krku, len sa usmial. Vykročil k nej smerom k obývačke. Po ceste s ním spolupracovala, pretože za nimi zatvorila dvere.

Nepovedala ani slovo.

Dostatočná pochvala bola, ako veľmi sa pri ňom uvoľnila. Keď došli na miesto určenia, zistili, že ostatní sa už presunuli do jedálne. Adam len pohodil plecom. Vybral sa tým smerom. Miestnosť bola pomerne veľká a dominoval jej veľký oválny stôl s dvanástimi stoličkami. Prestreté boli na všetkých miestach, takže im asi dávali možnosť vybrať si, kde budú sedieť.

Jedno voľné miesto bolo medzi Jaredom a Liz, zvyšok tvoril prázdny priestor medzi Nataly a Lucy. Adam si myslel, že Sam bude chcieť sedieť pri Liz. No mýlil sa. Na polceste k miestu sa nadvihla a pošepla mu, že chce byť vedľa Nataly.

Bez zbytočných rečí poslúchol. Usadil ju na stoličku. Rozhodol sa, že sa posadí k nej. Dokonca ešte predtým, ako ho potiahla za rukáv, aby ho nemo požiadala o prítomnosť. Musel načrieť hlboko do svojho sebaovládania, aby sa neusmieval ako idiot.

V jedálni vládlo takmer až neprirodzené ticho.

To nakoniec narušila až Nataly, keď sa naklonila k Sam.

„Dnes som bola za vyučujúcimi, aby som im oznámila tvoj problém. Niektorým to neprekážalo, iní boli naštvaní. Vraj máš poslať kópiu papierov z nemocnice na sekretariát. Tá ich byrokracia je vážne zábavná,“ prehodila Nataly s pretočením očí.

Sam prikývla. „Určite to urobím. Ďakujem za pomoc.“

Ich rozhovor bol dosť hlasný na to, aby ho začuli ostatní.

„Vy dve študujete ten istý odbor?“ vyzvedal opatrne Paul.

Niektorí pri stole podvedome stŕpli. Len Liz a Amelie vyzerali akoby im nezáležalo na tom, čo sa deje okolo nich. Boli k sebe naklonené hlavami a na niečom sa smiali. Adam mal pocit, že Liz jej niečo rozpráva, ale istý si tým nebol. Viac pozornosti sledoval Sam. V duchu na ňu kričal, aby už konečne odpovedala. Lenže to nemalo žiadny efekt. Našťastie sa ukázalo, že nepotrebovala špeciálne povzbudenie.

„Obe študujeme grafický dizajn, aj keď obe sme si vybrali iné zameranie. Nataly má radšej komiksy, ja by som mala navrhovať interiéry alebo obálky kníh, prípadne časopisov. Ešte som sa nerozhodla.“ V jej hlase nebola žiadna výčitka, ani hnev. Len neutrálny tón.

Adam sa mierne usmial.

Paul prikývol. „Myslel som si, že budeš študovať skôr angličtinu, ako to urobil Jared.“

Sam sa prekvapene pozrela na brata.

Jared sa však pozeral do stola a predstieral, že im nevenuje pozornosť.

„Knihy už nie sú takou dôležitou súčasťou môjho života, ako kedysi,“ odvetila. „Takže som si vybrala niečo, čo mi zabezpečí aspoň slušné zamestnanie.“

Vtedy zodvihla hlavu aj Liz. Pohľad mala takmer ľútostivý. Paul preskakoval pohľadom medzi obomi sestrami. Jared vyslovene treštil oči. Očividne Sam povedala niečo, čo nikto z nich nepredpokladal. Ak mal Jared rád knihy, bola tu možnosť, že Sam prepadla podobnej láske. Potom sa nečudoval, že ostatných prekvapilo, ako rýchlo sa svojej záľuby vzdala.

Lucy, pravdepodobne, zacítila meniacu sa atmosféru a vyskočila na nohy. S ospravedlnením, že by mala servírovať jedlo pokiaľ je teplé, sa vybrala do kuchyne. Paul ju viac ako ochotne nasledoval. Adam cítil, ako si Sam vedľa neho poriadne vydýchla. Určite mala chuť odtiaľ odísť, ale napriek všetkému sa rozhodla dať tomu večeru šancu. Alebo bola proste vďačná za to, že konečne príde na rad jedno.

Stôl čoskoro pokrývali všakovaké misky s pariacim sa obsahom. Jednotlivé kusy riadu začali kolovať okolo všetkých stolovníkov. Lucy uvarila len klasickú večeru, takže pečené mäso, zemiaky, zeleninu a k tomu jablkovú omáčku, keďže im servírovala bravčovinu. Miestnosť sa čoskoro naplnila lahodnými vôňami.

Adam však viac pozornosti venoval Sam.

Tá sledovala obsah svojho taniera s istou dávkou obáv. Liz, na opačnej strane stola, sa na svoju porciu vrhla akoby nejedla aspoň týždeň. Sam nikdy nehovorila o tom, v akých podmienkach žili, ale pochyboval, že podobnú večeru mali často – ak vôbec. Zatiaľ čo ostatní sa s chuťou pustili do jedenia, Sam sa skôr prehrabovala v tom, čo pred ňou ležalo. Aby ju povzbudil, čo najnenápadnejšie natiahol ruku, v ktorej držal nôž, a malíčkom jej prešiel po hrane dlane.

Mierne sa zarazila, ale inak nedala najavo, že by si jeho blízkosť nejako uvedomovala. Periférne si všimol, že pery stisla do tenkej linky. No potom začala jesť o čosi menej ostýchavejšie. Po celý čas im jedinú spoločnosť robilo cinkanie príborov a posúvanie tanierov po doske stola. Toto bola situácia, v ktorej by niektorí ľudia tvrdili, že boli na zábavnejších pohreboch.

Nakoniec sa ich utrpenie skončilo o niekoľko minút neskôr, keď väčšina osadenstva dojedla.

Adam sa zadíval na spolustolovníkov. Paul s potešením sledoval Liz, ako doslova vymietla tanier. Naproti tomu Sam jedlu naozaj veľmi neublížila. Netušil, či to bolo následkom liekov, ktoré jej dala doktorka, alebo to bol výsledok celkovej atmosféry. Okrem vej však ublížila len Jaredovi.

„Chutilo ti?“ spýtal sa nakoniec Paul s mäkkým úsmevom na perách.

„Nikdy som nejedla nič lepšie!“ zašvitorila nadšene.

Sam vedľa neho doslova stuhla. Ruka, v ktorej ešte stále držala vidličku, sa jej začala nebezpečne triasť. Obalil ju svojou a pevne stisol. Netušil, čo všetko sa v nej muselo odohrávať, ale nebolo to dobré. Snažila sa Liz dať všetko, aj keď to bolo na úkor jej vlastného pohodlia. A teraz zisťovala, že to nestačilo. Liz si to však uvedomila a jej úsmev mierne zakolísal. Zadívala sa na Sam.

„Je to proste odlišné od cestovín.“ Jej dobrý zámer sa stratil niekde vo výbere slov.

Teraz jej ruku doslova musel fixovať, aby ňou nerozbila tanier pred sebou.

„Hej, to máš pravdu,“ povedala potichučky, „toto naozaj nie sú cestoviny.“

Vtedy si Adam uvedomil, že ak by ju nespomaľovali zranené nohy, už by odtiaľ utiekla.

Trápnosť situácie ešte zhoršila Amelie, hoci, rovnako ako Liz, nevedomky: „Moja mama je najlepšia kuchárka na svete! Nikto nikdy nenavarí tak dobre, ako ona.“

Odpoveďou na jej presvedčené slová boli rezervované úsmevy a tiché pokašliavanie. Nataly sa tvárila, akoby sa nevedela rozhodnúť, či by mala najskôr objať Sam, alebo by mala niekoho nakopnúť. Jared sa to snažil vyriešiť šalamúnsky a navrhol, aby si dali dezert. Čo spôsobilo, že Sam sa im ešte viac vzdialila. Zamračil sa na neho, ale bolo to zbytočné. Slová sa už nedali zobrať späť.

Lucy doslova vyskočila zo stoličky. Do kuchyne takmer utekala.

Nakoniec na stôl doniesla čokoládovú tortu.

Keď Sam odmietla so slovami, že nemá chuť na sladké, všetci to vnímali ako zlyhanie. Očividne sa niečo muselo pokaziť. Večera sa zvrhla na jednu trápnosť za druhou. Nepomáhalo ani to, že Liz a Amelie si nič z toho neuvedomovali. Doslova vylízali taniere a ešte chceli viac.

Dostali ďalší kúsok.

Zatiaľ čo ostatní tam sedeli takmer bez pohnutia a na tvárach mali výraz podobný bolesti. Zhoršilo sa to pri návrhu, že by mali odložiť riad. Adam ešte nikdy v živote nevidel toľko ľudí zodvihnúť sa naraz, aby vykonali to, čo sa im normálne hnusí. Amelie a Liz zamierili do obývačky. Sam ostala sedieť. Adam jej robil spoločnosť.

Keď konečne osameli, otočil sa jej čelom.

Ona však zanovito pozerala pred seba.

„Povedz niečo,“ vyzval ju.

Pokrčila plecami. „A čo by som mala hovoriť? Že to dopadlo presne tak, ako som si myslela? Že bolo hlúposť chodiť sem? Že som stále hladná, no nedokážem už nič zjesť?“

„Mysleli to dobre,“ poznamenal čo najneutrálnejšie.

Sam sa na neho otočila. V očiach mala až nekonečný smútok.

Zvieralo sa mu z toho srdce. „To je ten problém – ako sa všetci snažia. To jedlo, dokonalé stolovanie, vyberané spôsoby... akoby som potrebovala viac pripomienok toho, čo všetko ja a Liz nie sme. Akoby mi v tom chceli vymáchať nos.“ Voľnou rukou mávla neurčitým smerom. Poukazovala na všetko a zároveň na nič.

„Možno to tak pripadá len tebe?“

„To je na tom ešte horšie,“ šepla Sam.

Adam sa napriamil. „Chceš odísť domov?“ Pochopil by, ak by povedala áno. Dopekla, asi aj on sám by mal čo robiť, aby tu zotrval dlhšie, než je potrebné. Napriek jeho povzbudivým slovám, toto malo ďaleko k čomukoľvek, čo si predstavoval. Všetci sa len viac trápia.

Na jeho prekvapenie však Sam pokrútila hlavou. „Nie, zostanem. Ak nie kvôli sebe, tak kvôli Liz. Jej sa tu páči. Mala by dostať príležitosť lepšie spoznať svoju rodinu.“

Neušlo mu, že sa z toho popisu zámerne vyčlenila.

„A ak tu bude chcieť ostať aj potom, čo sa ti uzdravia nohy?“ spýtal sa opatrne.

Sam neodpovedala hneď. Vlastne len mlčala. Po niekoľkých minútach ho požiadala, aby ju odniesol späť do izby. Bez námietok vyhovel jej prianiu. Neobvinil ju z toho, že sa izoluje. Chcel jej dopriať pokoj. Vyšvihol si ju teda späť do náručia. V jeho tele sa prebúdzalo sklamanie.

Zdalo sa mu, že od tejto večere si sľuboval viac ako Jared a Paul dohromady. V hlave mu hlodalo toľko otázok, no ani jednu z nich nevyslovil nahlas. Miesto toho Sam mlčky odniesol do jej prechodnej izby. Tam ju opatrne položil na posteľ. Nakoniec sa posadil k nej. Ani jeden z nich necítil naliehavú potrebu hovoriť. Po niekoľkých minútach to Adam nevydržal:

„Neodpovedala si mi,“ pošepol. Obaja vedeli, o ktorej otázke presne hovorí.

Sam sa zhlboka nadýchla. „Nie, neodpovedala,“ zašomrala.

Obaja však vedeli, aká by bola odpoveď, keby naliehal. Sam by urobila čokoľvek, aby Liz bola šťastná. Dokonca by sa jej vzdala, ak by to znamenalo, že dostane od života to najlepšie.

Ako pravá matka.

Kapitola 17. ¦ Kapitola 19.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 18.: