OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 21.

18.06.2017 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 947×

Kapitola 21.

Sam sedela pred miestnosťou, kde sa mala konať jej posledná prednáška. Nataly bola obďaleč a venovala plnú pozornosť Jaredovi. Odkedy vyšlo najavo, že sú súrodenci, upokojila sa jej priateľka dostatočne na to, aby zo svojho priateľa prestala robiť tajomstvo. Sam bola radšej, keď si mohla myslieť, že je len imaginárny. Teda, neliezol jej na nervy, lenže príliš sa vypytoval.

Samozrejme, že chceli vedieť, kam sa v ten večer vyparila. Poprosila Adama, aby si nechať pre seba všetko, čo sa dozvedel. Tým pádom musela vyslovene klamať len ona. Jej výhovorky boli príliš chabé na to, aby im niekto veril. Nikto sa však nepýtal na viac. Najskôr pochopili, že im nič nepovie.

Nechcela nikoho z nich zaťažiť.

Navyše tu bolo príliš veľa rizík.

Samina mama sa stále zotavovala po neúspešnom pokuse o samovraždu. Stále bola apatická a odmietala so Sam komunikovať. Čoskoro je však urobia tie vyšetrenia a potom... sa proste uvidí. Dúfala, že ak bude mlčať, nedozvie sa o tom ich otec. Doteraz ho nepotrebovali a nemalo by sa to tak rýchlo zmeniť. Hoci Liz mala na to iný názor. Aj teraz bola uňho.

Páčil sa jej taký život.

Smiech, bezstarostnosť a bezpečie.

Sam si uvedomovala, že sa blíži nevyhnutné rozhodnutie. To by jej však mohla skomplikovať sociálka. Ak sa začnú rýpať v tom, čo sa stalo, nedopadne to dobre. Ich matka bola stále opatrovníkom Liz. Má však príliš veľa psychických aj fyzických problémov.

Ak vyjde najavo, že nie je schopná postarať sa o dcéru... bude nasledovať ďalší súd.

Za predpokladu, že o Liz prejaví záujem ich otec. V opačnom prípade poputuje najskôr do pestúnskej rodiny. Sam si nebola istá, ako presne ten systém fungoval, ale nemala ilúzie. Tak či onak to mohlo skončiť tým, že príde o Liz. Čo ju desilo. Zvieralo sa jej z toho hrdlo. Ťažko sa jej dýchalo. Akoby sa jej pľúca scvrkli.

Zrazu sa strhla. Vedľa nej sa ktosi posadil. Prekvapene si uvedomila, že to bola Nataly.

„Sedíš tu tak sama. O čom tak premýšľaš?“

Sam sa poobzerala. Ešte stále čakali na príchod vyučujúceho.

Pokrčila plecami. „O všetkom a zároveň ničom. Uvažovala som aj o tom, že možno bolo lepšie, keď som si o Jaredovi myslela, že je len imaginárny. Aspoň som sa nemusela pozerať na to, ako stále cukrujete. Ako dve hrdličky.“

„A to som si myslela, že budeš šťastná. Konečne som ti dokázala, že som si nič z toho nevymyslela.“

„Len sa mi to zdá... šialené. Nikdy by som si nepomyslela, že chodíš práve s mojím bratom.“

Cítila, ako jej Nataly stlačila koleno. V tom geste nebolo nič sexuálne. Išlo len o uistenie priateľky, že to bude v poriadku. Sam sa tomu nechcelo veriť. Ostávalo toho príliš veľa nevyriešeného. Ešte stále sa nerozprávala ani s Jaredom, ani s otcom. Ich situáciu to skôr zhoršovalo. Nemohli sa pohnúť z miesta, kým nevyriešia minulosť. Ani jeden sa však príliš neponáhľal.

„Mne sa zdá divné, že som o tebe doteraz nevedela. Stále si neviem zvyknúť na ten pocit, že si jeho sestra,“ súhlasila Nataly. „Asi by bolo divné, keby som sa pýtala, ako na tom si, čo?“

Sam zodvihla obočie. „Som na tom asi tak... ako vždy, povedala by som.“

„Takže sa nič nezmenilo,“ skonštatovala Nataly.

„Ani sa nemohlo. Videla si, ako vyzerala spoločná večera. Otec má výčitky svedomia, Jared má výčitky svedomia. Ja som nahnevaná. To nevyzerá ako dobrá kombinácia na pokojný rozhovor. Navyše je tu ešte Lucy a Amelie. Tie dve toho vedia asi rovnako málo ako ja. Lucy sa snaží pôsobiť nedotklivo, ale asi ju to dosť zasiahlo. Mne aj Liz sa skôr vyhýba. Amelie na týchto dospeláckych drámach veľmi nezáleží a Liz... tá si... proste zvykla.“ Pokrčila plecami. „Zdá sa, že sa teší. Konečne má brata a otca.“

„A ty?“

Sam sa zatvárila nechápavo. „Čo je so mnou?“

„Ty nie si rada, že máš späť otca a brata?“

„Neviem, ešte som o tom nerozmýšľala,“ priznala sa potichu Sam. „Vždy som bola nahnevaná kvôli tomu, čo sa stalo. Ale keď sa na to pozerám... mám pochybnosti. Chcela by som, aby to medzi nami bolo v poriadku. Lenže to už možno nie je možné. Ale aspoň Liz bude šťastná.“

Nataly odpovedala až po niekoľkých sekundách.

„Je to pre teba naozaj dôležité, však?“ Sam sa zatvárila nechápavo, preto Nataly dodala: „To, aby bola Liz šťastná.“

„Nie je nič dôležitejšie,“ prisvedčila Sam. Nerozumela, prečo by sa na to Nataly pýtala.

Vtedy sa Nataly postavila. Z chodby vpravo sa vyrútil ich vyučujúcich. Sam teda tiež vstala. No skôr, ako sa stihla vybrať k dverám, zastavila ju Nataly svojimi slovami:

„Celý svoj život si podriadila starostlivosti o sestru. Ak je šťastná ona, ty si spokojná. Nemyslíš ale, že prišiel čas, aby si bola aj trochu sebecká? Liz by ti to určite nevyčítala. Zaslúžiš si, aby si mohla na chvíľu myslieť len na seba.“

Na to Sam nič nepovedala. Čo by aj tak mohla vysloviť? Svoj nesúhlas?

Pretože to by najskôr zo seba dostala. Na jej šťastí predsa nezáleží.

To sa naučila už dávno.

***

Sam bola príliš rozptýlená na to, aby dávala skutočne pozor. Dovolila zamestnankyniam agentúry, aby si s ňou robili, čo sa im zachcelo. Hoci dnešná procedúra bola omnoho rýchlejšie dokončená ako tá, ktorú absolvovala kvôli narodeninovej párty. Tej, na ktorej jej otec a brat zistili, čím sa živí.

Ani jeden z nich o tom odvtedy nehovoril. Viselo to ako tichá hrozba nad všetkými ich rozhovormi. Vďaka tomu sa v ich interakciách vždy zosobnila trápna atmosféra. Teraz však na tom nezáležalo. Dôležitejšia bola jej matka a výsledky jej vyšetrenia. Tie by mohli byť dostupné už v ten večer. Možno zajtra ráno. No jej zamestnávateľka očakáva, že sa naplno sústredí na stretnutie s Peterom Sandersom.

Netušila, kam s ním vlastne mala ísť.

Obliekli ju do krátky koktailových šiat tyrkysovej farby. Keďže jej nechali odhalené ramená, hádala, že do spoločnosti to asi nebude. Lenže to nebolo príliš rozhodujúce. Sam nebola dáma. Preto by nemala očakávať, že s ňou niekto bude zaobchádzať, akoby ňou bola. Pravdepodobne sa teraz stala majetkom jediného muža len kvôli jeho vlastnému egu.

O čom sa určite čoskoro sama presvedčí na vlastnej koži.

Pretože prípravy boli oficiálne ukončené a ona sedela v aute, ktoré patrilo mužovi, ktorý si ju na večer objednal. Ešte nikdy predtým sa jej nestalo, že by niekto myslel na dopravu svojej objednanej spoločníčky. Pretože voči nájomným ženám nebolo nutné využívať takt lebo gentlemanské spôsoby.

Chvíľkové pohodlie súkromného auta čoskoro vystriedal veľkolepý pohľad na sídlo, v ktorom ju očakávali. Bola to tá istá budova ako predtým, ale teraz si ju z nejakého dôvodu aj prezrela. Zvonku išlo o obyčajný dom, len bol o niečo väčší a honosnejší než tie v jeho okolí. Desivé však na ňom bolo to ticho. Nikde nečvirikali vrabce, nebolo počuť hovor. Len tiché pradenie motora. Aj napriek tomu, že vo vnútri boli rozsvietené asi všetky lustre, ktoré vlastnili.

Účty za elektrinu asi nepatrili k niečomu, čo by ich priveľmi trápilo.

Šofér nakoniec prerušil jej myšlienky, keď jej odkázal, že pán domu ju očakáva v salóne. Čo bolo len honosnejšie slov pre obývačku. Vykročila teda k hlavnému vchodu. Neprekvapilo ju, keď jej dvere otvoril postarší pán, ktorý musel by jedine majordómus. Na rukách mal dokonca rukavičky. V tom dome sa očividne niekto veľmi rád hral na snoba.

„Zavediem vás do salóna. Nasledujte ma, prosím,“ prehovoril na ňu muž. Mal príjemný hlas, dokonca sa na ňu usmieval. Bol nanajvýš slušný. Sam to oceňovala, hoci to bolo zbytočné. Nedovolila by si odísť ani keby jej tam všetci zaradom nadávali.

Ukázalo sa, že salón bol v skutočnosti malou miestnosťou, ktorá boli čímsi medzi obývačkou, pracovňou a knižnicou. Steny zdobili vysoké police. Muž za ňou zatvoril dvere so slovami, že pán Sanders za ňou čoskoro príde. Čudovala sa, že sa mu ešte neklaňal akoby bol členom dávnej aristokracie.

Možno to príde neskôr.

Sam sa tým veľmi nezaoberala. Miesto toho pozorovala svoje okolie. V nemom úžase sledovala zbierku jednotlivých titulov. Neposadila sa na miesto pri stolíku pred kozubom, kde na ňu čakala šálka čaju. Vybrala sa k policiam a s hlavou nahnutou k jednej strane čítala názvy. Išlo o zvláštnu zmes zväzkov známych filozofov a niekedy podozrivo znejúcich diel starých klasikov.

Keď sa za ňou ozvalo zdvorilé odkašlanie, nadskočila.

Pred ňou stál pán Sanders. Tentoraz nebol v obleku, ale napriek tomu mal oblečenú košeľu a vestu. Všetko mu dokonale ladilo k čiernym nohaviciam. Vyzeral elegantne bez toho, aby sa o to výraznejšie pokúšal. Vrásky okolo očí mu zvýrazňoval široký úsmev. Biele vlasy mal začesané, tvár hladkú.

„Vidím, že moja skromná zbierka ťa zaujala.“

Sam prebehla pohľadom po chrbtoch najbližších kníh. „Je pozoruhodná,“ súhlasila a pristihla sa pri tom, že skutočne úprimne.

Pán Sanders sa na ňu usmial. „Vidím, že si už pripravená. Tak by sme mali vyraziť. Rezervoval som nám stôl v jednej mojej obľúbenej reštaurácii.“ Niečo zo Saminho prekvapenie sa jej muselo objaviť na tvári, pretože starý pán sa usmial. „Viem, si zvyknutá na večierky a trochu zábavy, ale myslel som, že trochu pokoja by nám obom prospelo. Ešte teraz som roztrasený po tom, čo sa stalo na tej oslave. Chudák Paul.“

Mierne sa otriasla pri spomienke na otca. „Vy viete, čo sa stalo tomu... pánovi? Teda, prečo sa to stalo?“

„Nie,“ potriasol odmietavo hlavou, „neviem, čo presne sa stalo. Nepoznám sa s Paulom tak dobre. Neudržiavame komunikáciu. Kedysi dávno sme boli obchodnými partnermi. Zo slušnosti sa navzájom pozývame na večierky. Ale to, že mi nie je až taký blízky neznamená, že ma tá situácia nemrzí. Našťastie to bola len nevoľnosť a nie infarkt.“

„Áno, to je skutočne šťastie.“

Pán Sanders sa na ňu nečakane opäť usmial. „Pôjdeme?“

Sam bez zbytočných rečí vykročila smerom k dverám. Dovolila mu otvoriť jej ich. To gesto jej zvláštnym spôsobom zalichotilo, hoci z jeho strany muselo ísť o naučený zvyk. Keďže mal už šesťdesiat rokov, vyrastal v inej dobre. Vtedy bolo populárne bozkávanie chrbtov rúk, otváranie dverí a iné rozkošné zdvorilosti, ktoré niektoré príliš motivované ženy v súčasnosti nazývajú prejavmi sexizmu.

Pre Sam to bolo čosi nové a neopozerané.

Kvôli jej zamestnaniu si ľudia zvykli pozerať na ňu zvrchu. Naučila sa s tým žiť. Ale dnešný večer mal byť označený prekvapeniami. Namiesto účasti na večierku sedela v aute na ceste k reštaurácii, kde na ňu čakala len súkromná večera. Jej spoločník, už oblečený aj v saku, neustále o niečom hovoril. Sam sa pristihla pri tom, že dáva skutočný pozor.

Keď sa usmievala, bolo to úprimné.

Nemusela nič predstierať.

Tá ľahkosť, ktorú okúsila vtedy na večierku, sa vrátila. Nedávala si pozor na to, čo vypustí z úst. Konverzovala s niekým a skutočne ju to bavilo. To ju prekvapilo ešte viac ako fakt, že reštaurácia, do ktorej mierili, bola až vo vedľajšom meste. Nebola prehnane nóbl. Pôsobila pomerne taliansky, hoci to nemala s čím porovnávať. A to, že tam servírovali poväčšine cestoviny, predsa ešte nič neznamenalo.

Počas celej večere sa nedokázala poriadne uvoľniť. Stále očakávala, že to všetko skončí a do jej života sa vráti realita. Všetci ju doteraz chceli na niečo viac ako len spoločnosti. Nikto z nich jej nikdy neponúkol žiadny druh súkromia. Tento muž – ktorý by jej mohol byť starým otcom – však príliš veľa času trávil plnením jej požiadaviek.

Zabával sa s ňou, smial, rozprával jej historky o starých časoch.

Akoby s ňou len chcel tváriť čas.

Nakoniec to však nevydržala a na spiatočnej ceste z reštaurácie, usadená vedľa neho, sa ho spýtala: „Prečo som vlastne tu?“

Pána Sandersa to natoľko prekvapilo, že niekoľkokrát potriasol hlavou. „Myslel som, že je to očividné.“

Sam prikývla. Vedela, že to podobným spôsobom dopadne. Tento muž bol len príliš dobre vychovaný na to, aby sa dožadoval inej pozornosti len tak bez všetkého. Takže ju najskôr zobral na večeru. Sam sa k nemu priblížila o niečo bližšie.

Zachytila jeho zmätený pohľad.

Potom natiahla ruku a položila mu ju na sako. To už otvorene vypliešťal oči. Keď mu začala látku sťahovať z pliec, odtiahol sa od nej. O niekoľko sekúnd neskôr sedel na opačnej strane sedadla, akoby sa bál, že by ho snáď mohla pohrýzť. Prázdne ruky jej nečinne padli do lona. Niečo na tej situácii ju nútilo usmievať sa. Ale nakoniec sa ovládla.

„Tak na toto... totiž... ja... my...“ Odkašlal si. „Asi by som ti mal povedať, prečo si tu. Skôr, ako si to zle vysvetlíš.“ Posledné slová dodal veľmi rýchlo. Asi sa bál, že by sa na neho mohla vrhnúť.

„Prečo tu teda som, ak nie na potešenie?“

Všimla si, ako zbledol. „Na potešenie? Asi nerozumiem. Ja som predsa zaplatil len za tvoju spoločnosť!“ rozhorčil sa.

Sam tomu naozaj nerozumela. „To robia všetci. Zaplatia nám za to, aby sme sa zúčastnili ich večierkov, ale v skutočnosti chcú vždy niečo viac. Slúžime im na potešenie. Čo chcú, to dostanú. Veď si za to zaplatili.“

„Preboha! Ale veď to nejde! Tu hovoríme o ľudských bytostiach, nie o balíkoch mäsa!“ Pri vyslovovaní tých slov vyzeral byť poriadne zhrozený. Asi ako kňaz pri návšteve nevestinca hundrajúceho o morálnom úpadku ľudstva.

Netušila, prečo to prekvapovalo práve Petera Sandersa.

„Profesionálne spoločníčky nepredstavujú samotné osobnosti. V skutočnosti len reprezentujú službu, za ktorú si niekto zaplatí. Rozdiel medzi nami a prostitútkami je v tom, že nás nenájdete na ceste, ale objednáte si nás cez seriózne vyzerajúce agentúry.“

Ak si myslela, že predtým bol zhrozený, teraz bol doslova vydesený.

„Bože môj... tebe sa takéto zamestnanie páči?“

Sam prekvapene naklonila hlavu na stranu. „Na to sa ma ešte nikto nikdy nespýtal,“ povedala potichu. „Teda, nikto z klientov. Nikto z nich sa nikdy nezaujímal o to, či sa mi to páči. Predpokladali, že by som im dala kladnú odpoveď. Veď takto pracujem už dlho.“

Potriasol hlavou. Akoby sa snažil prebrať zo zlého sna. „Tvojim rodičom to neprekáža? To, že sa len tak predávaš?“

„Keby im to prekážalo, nebola by som tu.“

Nakoniec zvolila čo najviac diplomatickú odpoveď bez toho, aby musela vyslovene klamať. Matka nikdy neprejavila súhlas s jej zamestnaním. Sam si nebola ani istá, či o tom niečo vedela. A jej otec... tomu to najskôr aj prekážalo, ale zatiaľ svoje výhrady nevyslovil nahlas.

„Ak ťa to nebaví, ale musíš to robiť...“ zamyslel sa nahlas. „Ty potrebuješ tie peniaze, však?“

„Myslím, že to je zmyslom zamestnania. Aby človek zarobil peniaze a mal z čoho žiť.“

„Áno, ale ty by si sa teraz mala zaoberať skôr štúdiom alebo zábavou, nie prežitím.“

Sam už ani netušila, aký je význam slova zábava.

„Prečo ste si ma teda objednali? Prečo som tu, ak nechcete využiť moje služby?“ spýtala sa Sam, aby tak odpútala pozornosť od seba. Nie celkom sa jej to darilo.

Peter Sanders sa mierne usmial. „Neklamal som si, keď som hovoril, že mi pripomínaš moju Maggie. Samozrejme v čase, keď som ju spoznal.“ Potichu sa zasmial. „V ten večer, keď ťa môj syn priviedol, som po dlhom čase cítil aspoň kúsok šťastia. Na chvíľu som nemusel nič predstierať. Proste som sa zabával rozhovorom s mladou dámou. Žiadny obchod a nikto, kto by odo mňa len niečo chcel. Konečne niekto, kto nič nepredstieral.“

Takmer sa zasmiala. Život spoločníčky pozostával len z predstierania.

Lenže pravdou bolo, že rozhovor s týmto mužom si vtedy užívala aj ona.

„Takže ste zaplatili agentúre, aby ma nikomu inému... neprenajali, pretože ste sa so mnou chceli... rozprávať?“ uisťovala sa Sam.

Prvotnou odpoveďou jej bol smiech. „Znie to divne, však?“ priznal potichu. „Len som mal pocit, že by som ti mohol nejako pomôcť. V tvojej spoločnosti som sa cítil dobre a vedel som, že by som si náš rozhovor chcel zopakovať. Si naozaj zábavná a... keďže si spoločníčka, povedal som si, že to vyriešim oficiálnou cestou. Aby si v práci nemala problémy, tak som si ťa najal. Jediné vysvetlenie, ktoré mám, je, že som sa aspoň na chvíľu chcel prestať cítiť... sám.“

Sam cítila, ako sa jej čosi v hrudi stlačilo.

Proti svojej vôli sa usmiala.

„Teraz sa však dozvedám, že ti možno pomôžem mať trochu... viac... ehm... vlastne menej... fyzickú prácu.“

„Ale prečo by som mala niekomu odopierať niečo, za čo si zaplatí?“ odvetila na to Sam.

„Desí ma, že sa ma niečo takéto pýtaš,“ priznal pán Sanders a naozaj pri tom znel vydesene. „Ty predsa nie si tovar. Si ľudská bytosť. Hoci sa živíš tým, že robíš ostatným spoločnosť, neznamená, že im musíš všetko dovoliť. Nemali by predpokladať, že sa k tebe môžu správať ako k handre. Si predsa človek. Mladé dievča, ktoré sa ocitlo v zložitej situácii. Mali by ti pomôcť, nie ťa ničiť.“

Z jeho slov ostala mierne nesvoja. „A vy ma chcete zachrániť?“

Zasmial sa. „Nebol to môj zámer, ale možno to tak vyzerá. V skutočnosti som asi rovnako sebecký ako ostatní tvoji klienti. Ale ja od teba budem vyžadovať len to, aby si so mnou trávila čas. Budeme sa rozprávať, chodiť na večere, možno do divadla... na tú krátku chvíľu budeme predstierať, že ty si moja vnučka a ja milujúci starý otec a trávime spolu čas, ktorý nám ostal.“

Sam s prekvapením zisťovala, že je z jeho slov zvláštne dojatá.

Bála sa im však uveriť.

Kapitola 20. ¦ Kapitola 22.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 21.: