OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 25.



Zúfalá - Kapitola 25.Správny čas raz príde

Kapitola 25.

Sam sedela v obývačke. V ruke zvierala telefón. Už pred nejakým časom dotelefonovala s matkinou bývalou kolegyňou Hayley. Podávala jej správy o jej zdravotnom stave. Ten sa každý deň zlepšoval. To isté sa nedalo povedať o jej psychike.

Najskôr zakázala Sam pristúp do jej izby. V nemocnici museli rešpektovať jej prianie. Hlavne keď sa začala rozčuľovať až tak, že hrozilo zranenie. Sam preto veľmi ochotne vykázali. Keďže tam nemohla chodiť, musela nájsť iný spôsob, ako sa dozvedieť najnovšie správy.

Podľa všetkého Hayley nesúhlasila s tým, ako sa jej matka správa. Snažila sa ju presvedčiť. Lenže to bolo zbytočné. Ak sa raz zaťala, len tak nezmenila názor. Škoda, že túto svoju vlastnosť využívala vo všetkých nesprávnych momentoch. Teraz jej nečakaný spojenec v nemocnici oznámil to, čoho sa Sam tak veľmi bála – podľa vyšetrení jej matku prihlásili na liečbu. Uznali ju nebezpečnou hlavne pre seba, takže jej pobyt na psychiatrii doslova nanútili.

Lenže najskôr bude musieť podstúpiť liečenie a operáciu. Operáciu ešte skôr ako liečenie. Hayley dokázala zariadiť, aby mohla Sam zaplatiť poplatky po častiach. Lenže ani to neznamenalo bohvieakú výhru. Stále potrebovala peniaze a tie nemala. Nie dostatok.  

V duchu kalkulovala so svojimi možnosťami. Bude musieť zavolať Gine a požiadať ju o pomoc. Možno Peterovi sľúbila, že bude tráviť čas len s ním, ale slovo proste nemohla dodržať. Potrebovala viac než čo mala na účte. A nemienila si pýtať peniaze od niekoho iného.

Bola taká zaneprázdnená plánovaním, že si nevšímala svoje okolie. Až neskoro si uvedomila, že to bola chyba. V momente, keď do miestnosti vošiel jej otec. Opakom ruky si rýchlo pošúchala oči, aby zakryla slzy stekajúce jej po lícach. No napriek jej snahe si ich všimol. Jasne o tom vypovedal jeho starostlivý výraz.

„Sam, nevedel som, že si doma,“ začal opatrne. „Bolo tu také ticho... myslel som si, že si ešte v škole.“

Odkašlala si a vzápätí pokrčila plecami. „Vyučujúca nám ochorela, takže nám zrušili prednášku. Preto som prišla skôr. Inak by som tam sedela až do večera.“

Otec k nej pristúpil. Asi sa cítil povzbudený jej odpoveďou, v ktorej chýbala jej typická uštipačnosť. Nebolo to tak, že sa mu snažila vedome ublížiť. Skôr chránila samú seba. Čo bolo takmer absurdné. Doteraz jej predsa nezáležalo, čo sa s ňou deje. Pokým bola Liz v bezpečí a o jej matku bolo postarané, s ňou mohli pokojne vytierať aj dlážku. Zvláštne, že sa to zmenilo len preto, lebo prechodne zmenila bydlisko.

„Trápi ťa niečo?“ spýtal sa takmer šepkom.

Sam si opäť pretrela tvár. Ani netušila, čo mu mala povedať.

„Len nejaké ťažkosti s mamou. Nič, čo by sme nevyriešili.“

Otec sa však nedal oklamať jej hranou nonšalantnosťou. Posadil sa vedľa nej na pohovku a ruky jej prikryl vlastnou obrovskou dlaňou. Nemala nutkanie odtiahnuť sa. Skôr túžila po tom, aby ju objal. Čo bolo viac ako len smiešne. Ona predsa ne vyžadovala útechu. Určite za to mohli jej vlastné slzy, ktoré sa jej opäť natlačili do očí. Nebyť ich, určite by odkráčala so zdvihnutou hlavou.

„Nechcem, aby si mala pocit, že so mnou nemôžeš hovoriť,“ prihovoril sa jej.

Povzdychla si. „Nie je veľmi o čom hovoriť. Len mama sa dostala do problémov, ale dá sa to vyriešiť. Len keby dokázala prijať pomoc. Ale teba to nemusí trápiť. Už nie je súčasťou tvojho života.“

„To, že sme sa rozviedli neznamená, že mi je ľahostajné, čo sa s ňou stane.“

Sam sa mu zadívala do očí. „Doteraz to vyzeralo inak.“

Jej otec sa zhlboka nadýchol. Očami blúdil po miestnosti. Akoby hľadal nejaký záchytný bod. No nenachádzal ho. Nakoniec sa zadíval na dcéru. V pohľade sa mu ukrývala nečakaná bolesť. Sam naklonila hlavu na stranu. Na jednej strane sa s ním nechcela rozprávať. Na tej druhej to vyzeralo, akoby mala zadok prilepený k pohovke. Nedokázala vstať.

„Myslím, že prišiel čas, aby sme konečne viedli ten rozhovor, na ktorý obaja čakáme,“ prehovoril jej otec potichu. Sotva otváral ústa. No ona ho počula.

„Možno áno,“ prisvedčila.

Zrazu vstal a prešiel k oknu. Nenasledovala ho. Otočil sa jej chrbtom. Nevnímala to osobne. Čokoľvek jej chcel povedať, nechcel sa pri tom na Ňu pozerať. Možno kvôli tomu, aby neprišiel o odvahu. Možno kvôli hanbe. Nech to bolo akokoľvek, bola pripravená počúvať. Dúfala v to.

„S tvojou matkou som sa spoznal ešte na strednej,“ začal pomaly a Sam pochopila, že mal v pláne povedať jej úplne všetko. Aj to, čo už sama poznala. „Nebola to veľká láska. Skôr sme sa jeden druhému páčili. Zabávali sme sa. Asi až príliš svedomito, pretože raz mi oznámila, že je tehotná. Obaja sme mali len šestnásť.“

Sam prikývla, hoci ju nemohol vidieť. „Viem, matka mi to hovorila. Všetci vás súdili a chceli, aby matka išla na zákrok. Aby ste si nezničili život. Hovorili, že ste ešte sami deti a nemali by ste sa ešte starať o vlastného potomka.“

Jej otec sa žalostne zasmial. „A my sme im uverili!“ vykríkol. „Boli sme takí vystrašení, že sme sa nechali presvedčiť. Tvoja matka išla do nemocnice. V poslednej chvíli si to ale rozmyslela a utiekla odtiaľ. Rovno ku mne. Nikdy mi nepovedala, čo jej pomohlo, čo ju nakoniec zlomilo. Nepýtal som sa na to. Dôležité bolo, že čakala moje dieťa a ja som sa o ňu chcel postať. Hoci som v tom bol skutočne nešikovný.“

„Obaja ste predsa boli mladí. Nemohli od vás očakávať, že budete dokonalí rodičia.“ Už nechcela dodávať, že vek nezaručuje aj skúsenosti. Po troch deťoch jej rodičia neboli o nič lepší alebo starostlivejší.

„Nakoniec nám to nejako fungovalo. Žili sme v záhradnom domčeku mojej rodiny. Snažili sme sa jeden o druhého starať. Dokonca sme sa obaja dostali na vysokú. Keď som mal osemnásť rokov, požiadal som ju o ruku. Nie preto, že by som ju tak miloval, ale... bola to matka môjho syna. Chcel som sa zachovať zodpovedne. Okrem toho, myslel som si, že stačí, ak budeme priatelia. Mýlil som sa.“

Sam urobila to, čo už dávno nie – načrela do vlastných spomienok na časy, keď jej rodičia neboli rozvedení. Ich rodina určite nebola dokonalá. To si uvedomoval každý. Nikdy mamu a otca nevidela, že by sa bozkávali alebo si nejako inak prejavovali náklonnosť. Niekedy dokonca mala pochybnosť o tom, že majú radi ju a Jareda.

„Takže ste nemali idylické manželstvo,“ skonštatovala nakoniec Sam.

„Nie, to naozaj nie,“ priznal pomaly. „Ale snažili sme sa. Pokúšali. Naučili sme sa spolu vychádzať kvôli deťom. Naučili sme sa po ničom príliš netúžiť. Boli sme manželia. Mali sme byť jeden druhému verný. Napriek tomu sme sa ale často hádali. Aj preto som toľko času trávil v práci. Bolo to jednoduchšie ako čeliť tomu, že naša šťastná rodina bola len fraška pre ostatných. Bolo to divadlo. Ale keď sa narodila Liz, chcel som to všetko zmeniť. Kvôli nej. Pretože sme o ňu skoro prišli a ja som si uvedomil, že celé tie roky som mal všetko, čo som potreboval, len som si to nedokázal priznať.“

Sam sa zamračila. „Celý ten čas... sme si s Jaredom mysleli, že si nás len proste nemal dosť rád. Radšej si bol v práci ako s nami. A potom prišla Liz a... tá malá potvorka si ťa hneď omotala okolo prstu... a...“

Uprel na ňu rýchly pohľad cez plece. „Asi to tak naozaj vyzeralo, však. Vtedy som si to ale neuvedomil. Proste som chcel, aby Liz mala dokonalý domov. Aby naša rodina nebola len pretvárkou. A pritom som všetko zničil.“ Opäť odvráti pohľad. „A potom Amanda požiadala o rozvod. Ako dôvod uviedla, že som sa nevenoval rodine. Čo nebolo klamstvo. Až kým sa nenarodila Liz, bol som skôr ženatý s prácou než s ňou. Ako druhý dôvod uviedla moju neveru.“

Už to nevydržala. Postavila sa. No ostala stáť na mieste. Potom sa opäť posadila. Uvažovala. Nikdy sa na to otca nepýtala. Hoci tušila, že on nebol neverný. To skôr matka. Ona mala priateľa a chcela sa zbaviť manžela. Takže klamala, aby ho mohla vykresliť v horšom svetle.

„A bola to pravda?“ spýtala sa nakoniec, keď prekonala zábrany.

Jej otec pomaly pokrútil hlavou. „Som síce všeličím, ale vždy som bol verný. Hoci ma naša manželstvo nikdy nenapĺňalo, nehľadal som z neho cestu von. Ak som aj našiel niekoho, kto mi imponoval, ignoroval som to. No napriek tomu, že si to Amanda vymyslela, rozhodol som sa jej vyhovieť. Ak si takto vymýšľala, očividne hľadala cestu von. A ja som jej ju nakoniec poskytol.“

„Ale prečo? Nemusel si to predsa robiť!“ okríkla ho. Nerozumela jeho dôvodom. Dovolil svojej vtedajšej manželke, aby si z neho urobila rohožku. Sam potrebovala porozumieť jeho pohnútkam.

Zvesil hlavu. Ruku si vplietol do vlasov. „Pretože som mal pocit, že som sklamal. Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažil, nedokázal som naplniť Amandine očakávania. Zlyhal som. Rodina sa mi rozpadla pod rukami. A ja som to dovolil. Prikývol som na jej podmienky. Dal som jej peniaze, kúpil som jej byt, dovolil som jej privlastniť si aj teba a Liz. A to všetko preto, že som sklamal. Samého seba aj ostatných. Ostali mi len Jared. Ten ma presvedčil, aby sme odišli. Že to tak bude lepšie. Prídem na iné myšlienky. Vyrovnám sa s tým. Nestalo sa tak.“

„Čo sa stalo?“ Sam dúfala, že jej dá odpoveď.

Potrebovala tomu konečne porozumieť. O rozvode rodičov vedela. Ale netušila, čo sa stalo po ňom. No jej otec tam len tak stál a neustále bol ticho. Miesto toho, aby rozprával, vyhŕňal si rukávy na košeli. Akoby mu bolo teplo. Naplnila ju horkosť. No tá rovnako aj odišla. V momente, keď sa jej otec otočil čelom. Predlaktia vystrel pred seba, aby si ich mohla lepšie pozrieť. A potom to zbadala. Tenké jazvičky. Museli to byť dlhé a hlboké rany. Akoby sa...

Ruky jej vyleteli k hrdlu. „Ty si sa...“ Nedokázala dokončiť.

Jej otec prikývol. Akoby jej rozumel aj bez slov. „Pocit zlyhania bol až príliš ťažký. Chcel som sa ho zbaviť za každú cenu. Tak som hľadal cestu von. Nebyť Jareda a jeho rýchleho zásahu, teraz by som tu už nebol.“

Sam prehltla hrču, ktorá jej navrela v hrdle. „Koľko... ako...“ Hlas mala zastretý.

„Koľkokrát som sa o to pokúšal?“ pomohol jej otec. Len prikývla. „Neviem, možno šesť- alebo sedemkrát. Prestal som počítať. Neskôr som to robil len preto, aby som cítil tú bolesť. Teraz si uvedomujem, že som tým musel Jaredovi nesmierne ublížiť. Všetkého sa vzdal, len aby sa o mňa mohol postarať. Držal ma nad vodou. Vozil ma na ďalšie a ďalšie terapie, ktoré nepomáhali. Zahladzoval za mnou stopy. Klamal ostatným, kde som. Dokonca ma zastupoval v práci. Aby moji obchodní partneri nezistili, aký som nestabilný. Aby som neprišiel o prácu úplne. A to všetko medzi tým, ako dával pozor, či si zase neberiem do ruky nôž, aby som to ukončil.“

V jeho slovách bolo nesmierne zúfalstvo... a bolesť. Zvieralo jej z toho srdce i hrdlo. Do očí sa jej tlačili slzy. Preliali cez okraje viečok. Kvapkali jej po brade až na tričko. Plakala. Kvôli nemu. Jeho bolesti. Pre to všetko, čo sa stalo. Pre bratovu lojalitu. V ten moment pochopila, prečo sa zdráhal s ňou hovoriť. Vybral si ochraňovať otca. Nechcel sám seba dostať do situácie, aby to musel ľutovať.

Otec k nej pristúpil. Utrel jej slzy z líca. „Neplač pre mňa, Sam. Ja si to nezaslúžim.“

Potriasla hlavou na znak nesúhlasu. „Ako... ako... dlho... ako...“

„Ako dlho trvalo, kým som sa dal dokopy?“ Opäť len kývla. „Skoro štyri roky. Z toho viac ako dva som strávil striedavo na terapii a potom zatvorený vo svojej izbe. Môj život prakticky riadil Jared a ja som ho v tom nechal samého. Nebyť Lucy, možno nikdy by som sa nedal dokopy.“

„Ona bola tvoja... terapeutka?“ pošepla, pretože zo seba nedokázala dostať nič hlasnejšie.

Prekvapivo sa zasmial. „Nie, nie je to také romantické. Lucy je žena, ktorú som takmer zrazil na ceste.“ Sam sa prekvapene nadýchla. „Ani neviem, kam som išiel. No ona mi odrazu skočila do cesty. Tiež neviem prečo. Len tak-tak som dobrzdil. Ale aj tak skončila na mojej kapote. Odviezli ju do nemocnice. Ja som sa bál, že som jej vážne ublížil. Ona ma prosila, aby som sa postaral o jej dcéru. Vtlačila mi do ruky kľúče. Doteraz netuším, prečo mi tak veľmi verila.“ Pokrútil hlavou. Doteraz tomu nemohol uveriť.

Sam sa zamračila. „Myslela som si, že Amelie je tvoja dcéra?“

„Ona je moja dcéra,“ povedal vážne. „Síce nie biologicky, no osvojil som si ju. Zamiloval som sa do nej už v tej chvíli, keď som ju prvýkrát uvidel. Trávil som s ňou stále viac času. Pri nej neexistovala žiadna vina, žiadne zlyhanie. Ona sa stále smiala. Upokojovala ma. Rovnako ako jej matka. Lucy mi ukázala, že jedno zlyhanie neznamená koniec sveta. Každý má právo na druhú šancu. Dokonca aj ja.“

Dlho len mlčala. Netušila, čo by mala odpovedať. Pravdou bolo, že s tým súhlasila. Chcela sa na otca hnevať, no nemohla. Nevykašlal sa na nich vedome. Prosto len netušil, ako by mal ďalej pokračovať. Bol len človek. Neznamenalo to síce, že sa vyparil aj jej hnev, no teraz mu aspoň rozumela. Nemohol sa im ozvať, pretože mal dosť problémov sám so sebou. Bol zaneprázdnený pokusmi zabiť sa.

„Keď som sa konečne dal dokopy, chcel som všetko urovnať aj s vami. S Jaredom sme písali listy. Volali sme. Ale nič z toho nepomohlo. Myslel som si, že s nami nechcete mať nič spoločné. Postupne som sa vzdával. Zase. Dohovorila mi až Lucy. To vďaka nej sme sa nakoniec vrátili späť.“

Sam sa pousmiala. „Takže by som jej mala asi poďakovať.“

Otec k nej pristúpil bližšie a ruky jej položil na plecia. „Ja viem, že tento rozhovor asi nestačí. Len som mal pocit, že by si mala poznať dôvody, pre ktoré som s vami stratil kontakt. Ani moja vlastná psychika ma síce neospravedlňuje. Neprosím o prepáčenie. Len som nechcel, aby si sa hnevala na Jareda.“

Pomaly sa usmiala. „Myslím, že ja som sa hnevať prestala už dávno.“

Prikývol. „Mal som ti to povedať už dávno. Ale... hanbil som sa. Som váš otec. To ja som vám mal byť oporou. A miesto toho som hľadal spôsob, ako sa zabiť.“ Sam sa strhla pri jeho výbere slov. Zdalo sa, že chcel byť voči sebe viac ako len trochu krutý. Akoby si musel pripomenúť, ako málo stačilo, aby zomrel.

„Zdá sa, že to máme v rodine,“ zahundrala. Ani netušila, prečo to vlastne povedala. Možno len chcela skoncovať s tajomstvami. Už ju unavovali.

Otec sa zamračil. „Čo tým myslíš? Snáď ty... alebo Liz... a...“ zakoktal sa.

Pokrútila hlavou. „Nie, ani jedna z nás. Ide o mamu.“

Na chvíľu si ju len prezeral. Akoby sa snažil z jej výrazu čosi vyčítať. No nedarilo sa mu. Nakoniec sa nadýchol a opatrne sa jej spýtal:

„Chceš o tom hovoriť?“

A ona naozaj chcela. Keby sa jej spýtal, aby mu o tom povedala, odmietla by. Považovala by to za príkaz. Tým skôr by sa stiahla. Pochybovala by o jeho dobrých úmysloch. Lenže keď jej dal takto na výber... Uvedomila si, že mu na nej záležalo dostatočne na to, aby ju nenútil k niečomu, na čo nebola pripravená. Iste, chcel vedieť, čo sa jej odohrávalo v hlave. Zároveň jej však nechal pomyslenie na to, že si môže zachovať vlastné tajomstvá.

Čo je nesmierne dôležité.

Možno aj kvôli tomu výberu slov sa nakoniec predsa len podvolila. Posadila sa späť na pohovku. On si prisadol. Nenaliehal na ňu. Doprial jej čas. A keď sa konečne rozhovorila, neprerušoval ju. Povedala mu všetko. Teda to, čo mohla. O tom, ako mama urobila nesprávne rozhodnutie. Ako prišla o prácu kvôli bolestiam chrbta. A potom o ďalšiu a o ďalšiu.

Hovorila takmer bez prestávky. Vykreslila, ako sa zmenila žena, s ktorou žil dlhé roky. Fyzicky i psychicky. Keď sa dostala až k tomu, ako sa pokúsila zabiť liekmi, len stuhol. Skončila až vtedy, keď mu zhrnula rozhovor s Hayley.

O sebe mu však nepovedala ani slovo. Nevidela na to dôvod. Jej tajomstvá patrili len jej samotnej. Na ne nemal právo nikto. Navyše neboli dôležité. Nie v tejto chvíli. Jej rozhodnutie pracovať nesúviselo s matkiným stavom. To, že bola spoločníčkou, neovplyvnilo rozhodnutie zabiť sa. V kontexte toho zvyšku to nebolo dôležité.

Teraz potrebovala rozprávať o svojej matke.

Rozprávať o nej a veriť, že by to mohlo dopadnúť dobre.

Kapitola 24. ¦ Kapitola 26.


Ani som sa nenazdala a už je za nami 25. kapitola a príbeh sa stále niekam posúva. Perla sa často pýta, koľko kapitol na vás ešte čaká. Poviem to takto - dnes som dopísala 31. kapitolu a ešte stále neviem, koľko ich bude predtým, než sa mi podarí všetko uzavrieť tak, ako to plánujem. Ale nič nemienim uponáhľať. Čo vám bohvieakú odpoveď asi nedalo.

Ako sa vám zatiaľ pozdáva vývoj príbehu?

Kapitolu by som rada venovala Perle, SunShines, Blacky, Pioggii a kamik. Ďakujem za krásne komentáre, za vašu podporu a predovšetkým ďakujem za to, že to so mnou, a hlavne so Sam, dokážete vydržať.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 25.:

7. Blacky
03.07.2017 [11:06]

Ja tomu rozumiem. Ale ked sa clovek stane rodicom je v prvom rade rodicom. Preto to mozno vidim inak ako Sam. A preto ich mozno sudim viac ako ostatni. A preto su v mojich ociach sebci.

6. LiliDarknight webmaster
03.07.2017 [9:49]

LiliDarknightPerla, ani Sam sa veľmi nepozdáva ísť do práce poza jeho chrbát, ale tak ona má pocit, že nemá na výber. A všetci vieme, ako taká situácia dopadne, že. Emoticon
Samini rodičia sú veľmi zložité postavy a sama som prekvapená, ako veľmi zložité nakoniec sú. Na jednej strane by som ich aj ja chcela nenávidieť, ale na to som až príliš chápavá. Ako Sam. To s ňou mám spoločné.
A nie, Sam v päťdesiatke nepriapadá do úvahy. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Pioggia, som rada, že sa ti kapitola páčila. Posun medzi Adamom a Sam? Nuž, možno aj to príde.
Ďakujem za komentár. Emoticon

Blacky, chudák Jared sa len snažil byť dobrým synom a ty si mu proste nerozumela. Emoticon
Jej rodičov by som ale nenazývala trestom. Sú to proste len ľudia, ktorí si všeličím v živote prešli a v určitom momente ich životov sa rozhodli, že to bolo proste príliš a chceli nájsť vytúžený pokoj. Aspoň na chvíľu. Nie je to sebecké alebo úbohé, je to takmer až tragické. A Sam si to uvedomuje, preto svojich rodičov neodsudzuje. Čo by sme nemali robiť ani my.
Ďakujem za komentár. Emoticon

5. Blacky
03.07.2017 [9:16]

fajn, pripustam, ze mozno Jared nie je taky nimand Emoticon spokojna? Aj ked jej otec... no necham to tak. Len ma mrzi, ze je Sam obklopena takymi slabými osobami. Neviem, potrebovala by niekoho silného rozvazneho. O koho by sa bez obav mohla opriet, a nemusela by sa bat ze by sa zrutil. Pockaj! Heureka! Má Adama! Ten chalanisko je poslom z nebies. Stale som si viac a viac istá. AKoby tito dvaj stroskotanci mohli byt stopercentne pri nej ked nie su schopní zvládnut vsedné trampoty života? Och je este hlupejsi ako jej matka, ona mala bolesti on len... Ach. koncim tu temu o nom. Len, zasa, je mi tak luto Mojej Sam. ti dvaja su trest. Ale aspon ze jej otec sa nakoniec pozviechal.

Nepaci sa mi predstava ze by zradila deduska. dufam ze dostane rozum a neurobi to, aj ked samozrejme rozumiem preco to musi urobit.

Jej otec by isto pomohol, aj ked na jej mieste tiez by som od neho nechcela ani cent.Uz nie je jeho starostou.

Ale aspon ze sa porozpravali. A mozno, len mozno to speje k uzmiereniu?

tesim sa na dalsiu.

4. Pioggia
03.07.2017 [0:30]

Ďakujem za venovanie Emoticon Ku kapitole môžem povedať len wow Emoticon Chudák ten jej otec musel byť totálne na dne je mi ich všetkých hrozne ľúto Emoticon Ale som rada že sa konečne porozprávali a vedia už obaja pravdu Emoticon Teším sa na pokračovanie dúfam že už tam bude nejaký posun medzi Adamom a Sám Emoticon Emoticon Emoticon

3. Perla přispěvatel
02.07.2017 [20:55]

PerlaOh, drahá, taká som rada, že si tí dvaja konečne povedali väčšinu minulosti.Emoticon Emoticon Emoticon Okrem jej povolania, samozrejme. Nepáči sa mi predstava, že by sa mala vrátiť k tej činnosti poza chrbát toho deduška. Emoticon Nepríde mi to správne a aj keď chápem, že jej otec má rodinu, o ktorú sa musí postarať, musí mu predsa záležať na ich mame, či nie? Emoticon

Tá žena je tak dokonalá postava. Pri nej som v rozpore sama so sebou, pretože by som ju mala nenávidieť. Za jej hrozný prístup k Sam, za to, čím všetkým si musela kvôli nej prejsť, ako sa k nej teraz chová.... Ale aj tak nemôžem povedať, že ju nenávidím. Myslím, že si prešla v živote veľa vecami a chce to radšej ukončiť ako bojovať. Z vlastnej skúsenost viem, aké lákavé je vzdať všetko, keď sa ti zrúti celý svet a svetlé chvíle sú v nedohľadne. Dúfam, že sa z toho ale dostane a znova nájde cestu k dvéram a k synovi. Sam jej podľa mňa odpustí a rada by ju prijala, je to jej mama. No ona bude musieť najprv odpustiť sama sebe. Emoticon A to je niekedy to najťažšie. Emoticon

Chápem jej otca, pretože vlastne urobil to isté, ako jej mama. Vzdal to. Klesol na dno, z ktorého sa nevedel dostať. A možno aj preto, že sa mu z neho nakoniec podarilo pozbierať, nezaujíma ma tak a nedokážem nijako ospravedlniť jeho nezáujem o živote Sam a Liz. Mal ich osobne vyhľadať oveľa skôr. Ale na druhej strane... lepšie neskôr ako nikdy, že?

Kapitola bola skvelá, drahá, čítanie som si náležite užila. Vieš, že mi nevadí, ani keď tých kapitol bude 1000? Myslím, že Sam sa má stále kam posunúť a mne by nevadilo čítať o nej ako o päťdesiatročnej. Emoticon Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
02.07.2017 [18:46]

LiliDarknightSunShines, som rada, že sa ti kapitola páčila. Ja sama som na tento ich rozhovor čakala asi od začiatku príbehu, takže sa z neho teším asi rovnako ako ty. Emoticon Emoticon
Ďakujem za kompliment aj za komentár. Emoticon Emoticon

1. SunShines
02.07.2017 [17:43]

Toto bola neskutočne nádherná kapitola! Som taká rada, že sa Sam s otcom konečne porozprávala a že my môžeme vidieť aj jeho a Jaredovu stranu príbehu, lebo to zrazu dáva väčší zmysel. Tušila som, že Paul nebude typ človeka, ktorý by sa na nich len tak vykašľal, ale toto mi konečne ukázalo prečo to robil.
Tak dúfam, že aj týmto rozhovorom sa im začne vzťah konečne zlepšovať a nájdu si k sebe cestu. Emoticon A že nejako pomôžu aj ich mame...
A že vydržať s vami? Vieš o koľko je ťažšie vydržať bez vás? Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!