OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 39.



Zúfalá - Kapitola 39.Obeť v plánoch niekoho iného

Kapitola 39.

Sam si sadla na jedno z kresielok v kníhkupectve. Vo vnútri sa nepohybovalo veľa ľudí, ale možno za to mohol aj fakt, že bola nedeľa a otvorili ešte len pred desiatimi minútami. Jej to neprekážalo. Aspoň mala viac pokoja a priestoru na premýšľanie. V duchu sa pozastavila na spomienke spred niekoľkých dní.

Keď Jared prišiel do Adamovho bytu a našiel ich v objatí.

Keby nebola na verejnosti, otvorene by sa smiala. Jared nebol skutočne nahnevaný a Adam predstieral rozpaky. Tí dvaja boli naozaj úžasní priatelia. Sam bola rada, že Jared nebol prehnane ochranársky. V tomto prípade to nebolo potrebné.

Adam bol úžasný a...

Sam sa zamyslela.

Ani vlastne netušila, ako by mala pomenovať ich vzťah. Vlastne žiadny nemali. Len radi spolu trávili čas. Občas sa bozkávali. Dosť často sa k sebe túlili. Ale žiadnu nálepku si ešte nevybrali. Čiastočne kvôli tomu, že jej Adam doprial priestor. Hlavne ale kvôli jej práci. Nikdy si nemyslela, že bude predstavovať problém to, ako si zarába na živobytie. Nemyslela si, že niekedy bude mať dosť času na to, aby niekoho mohla zaujať.

No nepravdepodobné sa zmenilo na realitu.

Bola príliš opatrná v presnom pomenovávaní. Adam jej nebol ľahostajný. Podporoval ju. Rozumel jej. Povedala mu o sebe veci, o ktorých si myslela, že o nich nebude hovoriť ani s vlastným odrazom v zrkadle. Užívala si jeho blízkosť. Po tej prvej noci sa ani nesnažili kúpiť nové prikrývky alebo vankúše. Nerozprávali sa o tom. Sam sa prosto natrvalo presunula do Adamovej postele.

Niekoľko nasledujúcich nocí sa snažili predstierať, že jeden druhému doprajú osobný priestor. Hoci ráno museli vždy rozpletať hlavolam, na ktorý sa premenili ich končatiny. Včera večer toho Sam mala konečne dosť. Neobrátila sa Adamovi chrbtom. Uvelebila sa čo najbližšie k nemu. Stočila sa vedľa neho. Hlavu mu oprela o hruď. A potom si spokojne vydýchla.

Tesne predtým, ako zaspala, cítila, ako sa Adamove ruky pevne ovíjajú okolo jej tela. Ráno sa zobudila pokojná, oddýchnutá a s úsmevom na perách. Pretože toto bolo to, po čom túžila. To si vybrala. Adama s jeho starostlivosťou a sklonmi používať logiku na riešenie asi všetkého.

„Chcela som sa spýtať, o čom asi rozmýšľaš, ale keď vidím tvoj úsmev, asi by som sa mala pýtať na meno. Alebo ho už viem? Nezačína náhodou na A?“ ozval sa zrazu pred ňou Lizin hlas.

Otvorila oči a stretla sa s pohľadom svojej vysmiatej sestry.

„Liz,“ povedala nežne a natiahla sa, aby ju mohla objať. No ona uhla.

Teraz sa mračila. „Nie, žiadne objatia. Som na teba nahnevaná.“

Sam opustili všetky náznaky veselia. „Ja viem, že som nemala len tak odísť bez toho, aby som ti čokoľvek povedala, ale nechcela som, aby si si musela vyberať medzi novým domovom a mnou.“

„Hovoríš to, akoby to bolo jednoduché!“ rozhodila Liz rukami.

„Nie je to jednoduché. Nič v našich životoch nie je jednoduché. Ja viem, že to otec myslí dobre. Teda, aspoň v to dúfam. Ale nechcem, aby si sa s ním kvôli mne hádala. Tak som sa odsťahovala. Aby si sa nemusela trápiť rozhodovaním.“

„Nemusím sa tým trápiť, pretože si opäť rozhodla za mňa. Tak, ako to robíš vždy.“

Sam naklonila hlavu na stranu. Zašla nad tým, v akú silnú bytosť Liz vyrástla. Podľa veku bola možno dieťaťom, ale nesprávala sa tak. Ich život ju zocelil. Urobil z nej úžasného človeka. Osobu, na ktorú bola Sam nesmierne hrdá.

Bolo ťažké prinútiť sa nepozerať na ňu ako na dieťa. Pretože s ňou vyrástla. Starala sa o ňu. Bdela nad jej posteľou, keď ochorela. Ošetrovala jej rany. Utierala jej slzy. Zdieľala jej smiech. Nech otec hovoril čokoľvek, Sam sa cítila ako Lizina matka viac ako jej sestra. No ani to jej nedávalo právo, aby ju naveky vnímala ako bezmocné dieťa.

Liz sa o seba už vie postarať.

Prišiel čas, aby Sam prijala fakt, že Liz už nie je malé dievčatko.

Poklepala vedľa seba. „Poď, niečo ti prezradím,“ lákala ju. Hoci to bolo zložité rozhodnutie, na ktorom pracovala niekoľko dní, vedela že bolo správne. Prišiel čas, aby bola k Liz úprimná.

Sestra sa k nej posadila. Snáď prvýkrát boli v kníhkupectve a nezaujímali ich knihy.

„Čo mi chceš povedať?“ začala Liz opatrne.

Sam sa usmiala. „Zvykla som si na to, že moje rozhodnutia boli len moje. Urobila som ich, zmierila sa s nimi. Nemusela som nikomu nič vysvetľovať. Mama sa o to nezaujímala a ty si bola príliš malá. Lenže som zabudla, že si už vyrástla. Zabudla som, že sa môžeš rozhodovať sama za seba a nemusím to robiť za teba.“

„Ak sa mi snažíš ospravedlniť, veľmi ti to nejde,“ namietla Liz a ruky si ostentatívne založila na hrudi.

„Myslím, že sa ti to skôr snažím vysvetliť,“ odvetila so smiechom Sam. Vzápätí zvážnela. „Nikdy som ti nechcela ublížiť tým, že by som rozhodovala o tebe bez teba. Len som sa vždy nazdávala, že viem, čo je pre teba najlepšie. Čo bolo nanajvýš sebecké. Mala som sa ťa častejšie pýtať na názor,“ prisvedčila Sam, čo tiež nebolo vyložene ospravedlnenie. No ťažko mohla ľutovať niečo, čo by s radosťou urobila znovu. „Myslím, že prvýkrát som ti dovolila skutočne sa rozhodnúť, keď si ma presvedčila, aby sme išli bývať k otcovi.“

„Lebo si potrebovala pomoc, musela si sa zotaviť a bolo jasné, že u nás v byte by sa ti to veľmi nedarilo.“

„Myslím, že obe sme zdedili vlastnosť starať sa o ostatných spôsobom, aký my uznáme za vhodný. Bez ohľadu na to, či s tým daná osoba súhlasí alebo nie.“

Liz otvorila ústa, akoby chcela namietať. Potom si to rozmyslela. Sklonila hlavu. „Keď to povieš takto, máš pravdu.“

Sam sa rozhodla nerozvíjať ďalej tú myšlienku. Chcela predsa hovoriť o niečom inom. „išla som s tebou k otcovi, pretože som verila, že to bolo to najlepšie pre teba. U neho v dome si mala oveľa viac možností. Mala si priestor, novú priateľku a bola si v oveľa väčšom bezpečí ako v našom starom byte. Chcela som tam ostať len dovtedy, kým sa neuzdravím. Potom som plánovala odísť. Pretože som sa tam cítila ako votrelec.“ Priznať to nahlas bolo oveľa menej náročné, než si pôvodne myslela.

„Mám pocit, že ti niekto dohovoril.“

„Adam,“ prezradila jej. „Nebyť jeho, odišla by som oveľa skôr. Ty si chcela ostať a ak by si na tom trvala, odišla by som tak či tak. Pretože do toho nepatrím. Možno som tam kedysi vyrástla, ale už tam pre mňa nie je miesto.“

„To nie je pravda!“ namietla Liz. „Otec vždy hovoril, že si v dome vítaná. Je to aj tvoj domov!“

„Liz, môj domov to prestal byť v momente, ako sme sa odtiaľ po rozvode odsťahovali.“ Potriasla hlavou. „Ale chcela som, aby to bol tvoj domov. Snažila som sa. Naozaj. Zmierila som sa s otcom, snažila som sa zblížiť s Lucy. No bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažili, nikdy som sa tam necítila... pokojne. Neviem, ako to opísať. Bolo tam príjemne, ale cítila som sa ako na návšteve. Vedela som, že skôr alebo neskôr odtiaľ odídem. Bola som si tým istá. Rozhodla som sa. Navyše som už dosť stará na to, aby som rozmýšľal o vlastnom bývaní. Lenže napokon som vždy našla ospravedlnenie, prečo ostať ešte chvíľu.“

„A potom som ti povedala o tom, že tam chcem ostať.“

Prikývla, hoci to nebola otázka. „Pripomenula si mi moje rozhodnutie, na ktoré som takmer zabudla. Na jednej strane som vedela, že prišiel čas odísť. Na tej druhej som o teba nechcela prísť. Takže to za mňa vyriešil otec, keď začal hovoriť o tom teoretickom ultimáte.“

„Vieš, že to nemyslel vážne. Však?“ uisťovala sa Liz.

Sam sa nad tým zamyslela. Odpoveď však našla rýchlo. Vedela, že jej otec nebol krutý človek. To cítila a videla. Iste, bola na neho nahnevaná za to, čo urobil. Dotklo sa jej, ako ju úplne vyčlenil z rozhodovania o Liz. Zvykla si na to, že sa o ňu stará sama. Odrazu jej niekto chcel pomáhať. Na to sa jej zvykalo veľmi ťažko. Takže sa rozhodla prakticky ujsť. Samu seba dostala až do príliš zložitej situácie.

„Jedna moja časť si je istá tým, že mi nechcel ublížiť. Ale za predpokladu, že by sme sa cez Vianoce nepohádali, aj tak by som odišla. To miesto mám rada. Žije sa tam dobre. Ale ja tam úplne nepatrím.“

„Pretože tam nechceš patriť.“

Postrapatila Liz vlasy. Jej malý génius. „Máš pravdu, nechcem tam patriť. Hoci otcovi rozumiem a čiastočne som mu odpustila to, čo urobil, nemôžem zabudnúť. Práve preto, lebo mu tak veľmi rozumiem. Viem, ako sa cítil. Viem sa doňho vcítiť. A viem, že sa nezachoval správne. Nesnažil sa dostatočne. S Jaredom to bolo jednoduchšie. Je to môj brat, nie otec. Bolo jednoduchšie odpustiť mu. S otcom je to zložitejšie.“

„Tak si odišla.“

Sam si povzdychla. Netušila, že tento rozhovor bude taký náročný. „Viem, bolo to veľmi sebecké. Nechcela som ti ublížiť.“

„Som nahnevaná, ale som aj rada. Konečne si urobila niečo aj pre seba.“

Netušila, že čakala niekoho súhlas. Ale keď Liz vyslovila tie slová, mala Sam pocit, akoby jej niekto z pliec sňal obrovské závažie. To, že jej sestra rozumela, bolo skutočne oslobodzujúce. Rovnako ako fakt, že mohla byť celkom úprimná. Niektorým rozhodnutia nerozumela až do chvíle, kým sa ich nesnažila vysvetliť Liz.

Neuvedomovala si, že je na otca stále nahnevaná. Hlavne preto, lebo mal pocit, že im môže zasahovať do životov. Prestal sa o ne starať. Na niekoľko rokov na ne zabudol. A teraz sa vrátil a znovu sa snažil správať ako ich otec? To ju rozčuľovalo. Nie, vlastne ani to nie. Ubližovalo jej to. Pretože si vďaka tomu myslela, že nebola dosť dobrá na to, aby bol jej otcom aj predtým. Vtedy, keď ho najviac potrebovala.

„Kde teraz bývaš?“ skočila jej zrazu do myšlienok Liz.

Sam potriasla hlavou. „Prechodne som Adamovi zabrala gauč.“ Čo nebola tak celkom pravda.

Liz zvýskla, vďaka čomu si vyslúžila vyčítavý pohľad od zamestnankýň kníhkupectva. „Ja som to vedela! Vedela som, že sa ti páči! Konečne!“ Sam sa na ňu nechápavo pozerala. „Ale no tak, len slepý by nevidel, ako sa na seba pozeráte. Navyše si Adamovi dovoľovala oveľa viac, ako komukoľvek inému. Počúvala si jeho rady, vážila si si jeho názor. To by si neurobila len tak pre každého. A teraz spolu aj bývate!“

„Liz, je to len dočasné!“ upokojovala sestrino nadšenie.

Venovala jej veľavýznamný pohľad. „Sama seba sa spýtaj, či odtiaľ chceš naozaj odísť.“

Odpoveď poznala ešte skôr, ako stihla nad otázkou porozmýšľať. V Adamovej spoločnosti sa cítila dobre. Mohla sa smiať. Mohla plakať. Hovorila s ním prakticky o všetkom. Takisto túžila po jeho objatiach a dotykoch. Častokrát to bola ona, kto inicioval ich bozky.

Pokým ju Adam vyslovene nepožiada, aby sa odsťahovala, bude hľadať ospravedlnenia, prečo ostať dlhšie. Nie preto, lebo jej to prikazovala zodpovednosť. Bolo to len kvôli tomu, lebo... k nemu začínala niečo cítiť. Niečo silnejšie ako priateľstvo. Akoby medzi sebou mali zvláštne puto. S ním bola šťastnejšia.

„Tvoj výraz hovorí o tom, že by si mi dala zápornú odpoveď,“ podpichla ju Liz.

Za to si od Sam vyslúžila ďalšie postrapatenie vlasov. „No dobre, ty malá všetečnica. Chcem s ním ostať. Už si spokojná? Tak, povedala som to nahlas.“

Skôr, ako stihla niečo odvetiť, ozval sa jej mobil. Naliehavo jej oznamoval, že jej niekto posielal správu. Zamračenie siahla po telefóne. Prekvapilo jej, že jej písali z agentúry. Podľa všetkého si ju niekto vyžiadal ako spoločníčku. Bolo to naliehavé. Pán Sanders však nespomínal, že by s ňou chcel dnes tráviť čas.

Práve preto sa dohodla s Liz na stretnutí.

Pohodila plecom. Pán Sanders, pravdepodobne, potrebuje len poradiť. Nedávno spomínal, že chce vnuka zobrať na ten výlet. Možno si len ne vedel rady s výberom destinácie. Pokiaľ si pamätala dobre, v tomto nákupnom centre mala kanceláriu aj cestovná kancelária.

Mobil vrátila do vrecka. „Prepáč, Liz, musím ísť niečo rýchlo vybaviť. Ty zatiaľ ostaň tu a vyber si nejaké knihy. Potom môžeme zájsť na obed, ak budeš chcieť. Potom mi môžeš porozprávať o tej novej škole, ktorú si včera spomínala.“

Liz nadšene prikývla a rýchlo sa vrhla k regálu s knihami jej obľúbeného žánru.

Sam len neveriacky krútila hlavou. Sama vstala o niečo menej entuziasticky. Vybrala sa smerom, kde tušila existenciu kaviarne, ktorej meno zabudla v momente, ako si ho prečítala. Skôr ako to ju trápilo, prečo niektorá zamestnankyňa agentúry písala o viacerých osobách. Možno to bol len preklep, ale o tom veľmi pochybovala.

Stalo by sa to po prvý raz.

Lenže to jediné by vysvetľovalo, prečo hovorili o viacerých osobách, s ktorými sa tam mala stretnúť. Veď predsa robila spoločníčku výlučne len pánovi Sandersovi. Postaral sa o to, aby ju nemohol získať žiadny iný klient. Pretože jej tak chcel pomôcť, aby si mohla zarábať trošku dôstojnejšie. Usmiala sa. Bol to naozaj veľký gentleman.

Vlastne sa tešila, že ho dnes uvidí. Aspoň mu s čistým svedomím môže povedať, že robí všetko preto, aby k Liz bola čo najúprimnejšia. No keď vstúpila do kaviarne, nebol to pán Sanders, koho uvidela sedieť na stoličke. Bol to jeho syn. John. Okamžite ju prepadlo zlé tušenie. Prečo tu bol bez otca? V hlave si začínala zhromažďovať katastrofické scenáre.

Čo najrýchlejšie k nemu podišla. „Stalo sa niečo tvojmu otcovi?“ spýtala sa ho bez pozdravu.

John s úsmevom zodvihol obočie. „Prečo by sa malo niečo stať môjmu otcovi?“

„Pretože si tu ty, ale bez neho?“

„Samozrejme, že som tu bez neho. Prečo by som chcel tráviť čas s krásnou ženou a s otcom za chrbtom? Veď som ti predsa povedal, že ťa chcem lepšie spoznať. Ako to lepšie urobiť, než nad šálkou dobrej kávy?“

Sam by menej prekvapila lavína. „Takže si si myslel, že ma tu vylákaš a čo? Že sa budeme rozprávať, smiať a predstierať, akí dobrí sme priatelia? Lebo ak áno, dovoľ mi uviesť všetko na pravú mieru – povedala som, že zabudnem na to, ako si sa ku mne správal ten prvý raz, keď sme sa stretli. Ale to neznamená, že sa ti hodím okolo krku alebo že s tebou budem tráviť čas pomimo náhodných stretnutí, keď sa pridáš ku mne a pánovi Sandersovi.“

Jej odmietnutie ho nevyviedlo z miery.

Hoci by mohla odprisahať, že na ňu na okamih rozladene prižmúril oči.

Pravdepodobne si to len predstavila.

„Lenže ja ťa chcem spoznať. Si naozaj krásna žena.“ Zvláštne, hoci o nej hovoril pekne, necítila sa tým byť polichotená. Práve naopak. Mala pocit, akoby jej nadával.

„Tak ma nabudúce pozvi na kávu ako normálny človek a neplánuj za mojím chrbtom. Hoci ti ušetrím čas nabudúce – nepôjdem s tebou. Nie preto, že by som voči tebe cítila odpor,“ aspoň nie taký silný ako predtým, „ale kvôli tvojmu otcovi. Nechcem ho zradiť. Je ku mne milý. Určite mu nevrazím nôž do chrbta tým, že by som sa začala stretávať s jeho synom.“

Radšej by zašla na pohárik s kobrou než s ním.

Čo len vypovedalo o tom, ako veľmi sa jej z neho ježili chlpy na zátylku.

„No tak, môj otec sa o tom nemusí dozvedieť. Nemusíme mu to povedať.“ Veľavravne na ňu žmurkol. Sam sa musela veľmi ovládať, aby sa nemykla.

„Tak či onak mám dnes iný program. Vychutnaj si kávu. Bezo mňa.“ Posledné slová zdôraznila, akoby sa rozprávala s napol hluchým človekom, ktorému sa vybila batéria v načúvacom prístroji.

„Sam, nebuď ku mne taká krutá.“

Zodvihla bradu. „Som len úprimná. Nemám rada, keď o mne ľudia rozhodujú za mojím chrbtom. Keby si sa ma normálne spýtal, možno by som urobila výnimku a na tú kávu s tebou zašla. Lenže ty si automaticky predpokladal, že sa ti za toto všetko hodím k nohám. Dovoľ mi niečo ti poradiť – cesta k ženskému srdcu nevedie skrz ukážku tvojho vplyvu a veľkorysosti. Väčšine žien na tom nezáleží. Majú rady mužov, ktorí sa dajú tú námahu, aby o nich niečo zistili. Napríklad to, či pijú kávu alebo čaj predtým, než im tú kávu objednajú.“

Takmer škrípala zubami. Tak veľmi rada by na neho kričala. Bol frustrujúci v tom, ako veľmi sa jej snažil dostať pod kožu. Čím milší sa snažil byť, tým väčšmi od neho chcela utiecť. Mala by o tom povedať jeho otcovi. Možno potom by ju prestal otravovať. Lenže vedela, že to nikdy neurobí. Nemala v povahe zaťažovať ostatných svojimi problémami.

„Teraz už naozaj musím ísť. Prajem ti pekný zvyšok dňa,“ prehodila tlmene a otočila sa na odchod.

Nesnažil sa ju zastaviť, čo vypovedalo o tom, že nie je úplný idiot. Alebo ho naozaj urazila. Tak alebo onak, musela sa veľmi premáhať, aby k východu neutekala. Bola taká zaneprázdnená odchodom, že si nevšimla osobu, ktorá kráčala oproti nej. Až kým do nej nevrazila. Zrazila sa s pevnou mužskou hruďou silou, ktorá ju obrala o dych. Siná ruka sa natiahla a objala ju okolo pása. Len vďaka tomu bola schopná udržať sa na nohách.

Zodvihla hlavu, aby sa ospravedlnila.

Slová jej však zamreli na perách. Pretože sa dívala do veľmi známych modrých očí.

„Adam? Čo tu robíš?“

Nevinne sa usmieval a snažil sa zakryť, že v ruke drží žltú ružu.

Kvet, o ktorom ako jediný vedel, že je Saminým obľúbeným.

Zavrela oči. „Prosím ťa, povedz mi, že to nie je tak, ako to vyzerá.“

Zodvihol obočie. „Nie je to tak, ako to vyzerá.“

Tie slová vyslovil len preto, aby jej urobil radosť.

„To s tebou som sa tu mala stretnúť? To kvôli tebe mi posielali tú správu z agentúry?“

Adam ju odtiahol trošku stranou, pretože tak trochu blokovali vchod do kaviarne.

„Chcel som ti pomôcť so zaplatením tej pokuty. Hovorili sme o tom, ale na nič sme naozaj neprišli. Ja som medzitým vymyslel vlastný plán. Kontaktoval som tvojho VPI klienta. Dosť ma prekvapilo, že ide o Petera Sandersa. Ale asi by nemalo. Aspoň by dávalo zmysel, prečo si sa vtedy tak veľmi zaujímala o jeho syna. Hádam, že ty si tá žena, kvôli ktorej chcel dať otca zavrieť do ústavu ako nesvojprávneho.“

Akoby potrebovala pripomenutie, prečo Jacka neznášala.

„Tak si dostal nápad, že sa dohodneš s mojím klientom a čo? Zaplatíš agentúre za stretnutie so mnou? To je naozaj geniálny nápad.“

„Ja viem, že je to šialené, ale je to jediný spôsob, ako ti dať tie peniaze. Nezobrala by si si ich odo mňa. Sama si mi to povedala. Chcela si si ich zarobiť. Trávime spolu veľa času. Lenže teraz za ten čas aj zaplatím a veľká časť z tej čiastky sa dostane k tebe. Nenašiel som iný spôsob.“

Sam rozhodila rukami. Akoby to bolo také jednoduché!

„Takže platíš za moju spoločnosť? To sa z nás stáva? Spoločníčka a jej klient?“

Adam by vyzeral menej prekvapený, keby ho u drela. Bola však príliš nahnevaná na to, aby sa zaoberala jeho citmi. Najskôr ju rozzúril Jack a teraz Adam... Keby nebolo Jacka, nekričala by teraz na Adama. Bol len v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste. Keby sa stretli za iných okolností, sadla by si a vypočula by si jeho vysvetlenie predtým, než by začala kričať.

Lenže dnes naozaj nebol v hodný deň.

„Pána Sandersa považuješ za priateľa a dovolíš mu platiť za tvoju spoločnosť. V čom sa to líši od toho, čo chcem urobiť ja? Princíp je úplne rovnaký,“ povedal pokojne. Snažil sa ju svojim tónom učičíkať. Mala by mu to dovoliť.

Lenže na to v nej vírilo až príliš veľa pocitov.

„Pán Sanders je pre mňa ako starý otec. To nie je to isté. On nie je muž, ktorého...“ Zmĺkla. Prekvapilo ju, čo sa mu chystala povedať. Až doteraz si neuvedomila, že je to pravda. Zaskočilo ju. Dokonca aj mierne vydesilo. Bolo bezpečnejšie, keby to nebola pravda.

Bohužiaľ, Adam bol už tiež nahnevaný. Nemienil to nechať tak.

„On nie je kto? Nie je to muž, u ktorého bývaš? Nie je to muž, ktorý ti práve doniesol kvety? Čím nie je, Sam? Vysvetli mi to teda! Vysvetli mi, aký je rozdiel medzi ním a mnou? Čím sa tak veľmi líšime? Čím ťa tak veľmi odpudzujem, že je ti moja pomoc nepríjemná?!“

Cítila sa, akoby do nej zabodával dýku. Každé slovo sa zaborilo hlbšie než to predošlé.

Prebúdzal v nej to najdivokejšie. Chcela ho objať. Utešiť. Uistiť ho, že mu nechcela ublížiť.

Lenže zároveň na neho chcela kričať. Vybrala si tú poslednú možnosť.

„Pretože on nie je muž, ktorého začínam milovať!“ zakričala, nestarajúc sa o to, kto všetko ju bude počuť.

Potrebovala tie slová zo seba dostať. Pretože si konečne uvedomila, aké pravdivé boli.

Kapitola 38. ¦ Kapitola 40.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 39.:

5. LiliDarknight webmaster
23.08.2017 [10:26]

LiliDarknightPerla, je pravda, že Sam prešla veľmi dlhú cestu, hoci niekedy sa to nezdá. Začína si samú seba viac vážiť. Viac, než by dokázala sama pred sebou priznať. Našťastie má ale Liz a Adama, aby jej to povedali. Emoticon
Myslím, že vyznanie lásky som pôvodne plánovala trochu skôr, ale akosi sa mi to nepodarilo. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

4. Perla přispěvatel
22.08.2017 [22:52]

PerlaUvažovala som, či to nevyrieši nejako takto a teraz neviem či sa tešiť alebo obávať, kam to môže všetko zájsť. No dovtedy...
ONA MU TOPOVEDALA!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Omg, ja som taká šťastná, FINALLY!

Sam rrobí malé pokroky, no ja ich beriem ako míľové, pretože pri nej si človek aj slovo "začínam" vezme viac k srdcu. Je to skvelé, kam sa až dostala, prekvapila ma aj jej otvorenosť k Johnovi, niečo také by naša Sam zo začiatku príbehu vôbec neurobila. Naozaj nádhera.

Liz je... Emoticon Emoticon Emoticon Niekedy, keď čítam ich rozhvory a síce v nich spomenšie, že má en 12, predstavím si ju minimáne ako nejakú 15-16 ročnú, neviem prečo. Pôsobí tak vyspelo, na svoj vek hovorí múdro a snaží sa hľadať vo všetkom zmysel. Človek ju nemôže nemilovať.

Táto kapitola bola nádherná, veľmi sa mi páčila. Každé jedno slovo som si náležite vychutnala. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
21.08.2017 [15:48]

LiliDarknightSunShines, tak teraz sme dve, čo sme zvedavá na to, čo sa stane v ďalšej kapitole. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Blacky, myslím, že si Sam pochopila viac, ako ona pochopila samú seba. Tiež sa teším na to, ako jej to Adam bude vysvetľovať. AJ keď to asi nebude prebiehať tak, ako by sme si predstavovali. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 21.08.2017 [8:33]

Nikdy ma neprestane prekvapovať, ako super tá Liz je. A to nie je výčitka. Len som zrejme ako Sam a zabúdam, že je to super génius s dobrým sdrdiečkom v malom tele.

Rozumiem jej. tej reakcii. JA byť na jej mieste nechcela by som ho za zákazníka. To by potom každý bozk , každý dotyk bol zrazu o niečom inom ako o tom čo si môžem vziať ja sama. čo je len moje a nie som k tomu nútená. Adam bol niečím čo si sa sama vybrala, bol nikým kto jej dával všetko a bral si len toľko čo mu bola ochotná dať. A zrazu to má byť preč. V tej pomyselnej sfére, samozrejme.

Adam jej dúfam hopom vysvetlí svojou neodmyslitelnou logikou, že sa na ich vzťahu nič nemení, len jej chce pomôcť aby nik iný už na ňu nešiahal kým sama nebude chcieť aj s tými jeho maniermi jaskynného muža.

Na jeho vytipno logické vysvetlenie a snahu o uzmierenie a upokojenie Sam sa teším ešte hádam viac ako na jeho reakciu na jej vyhlásenie, že sa zamilováva.

Aj keď po prečítaní som sa škerila ako retard. Bola tak rozkošná.
teším sa na ďašiu. Zrejme ju už neprečítam hneď, lebo vo štvrtok odchádzame na týžďen na slovač ale ja sa vrátim. Emoticon

1. SunShines
20.08.2017 [17:56]

Takto rýchlo? Ou je Lili si skvelá! Emoticon
Som rada, že bola Sam ku Liz konečne úprimná. Že si to všetko vysvetlili a že ich vzťah sa posúva na novú úroveň.
Och, ten, John ma vytáča! Nič príjemné z neho nejde.
A Adamov plán? Verím, že to myslí dobre, ale...rozumiem aj Saminmu postoju. Ale to, čo mu povedala na konci! Emoticon To dievča ožilo a som veľmi zvedavá, čo na to Adam.
A čo máš pripravené v ďalšej kapitole. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!