OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 44.



Zúfalá - Kapitola 44.Strácanie a nachádzanie

Kapitola 44.

Adam sa posledného pol dňa neustále pozeral na hodiny. Pomaly odpočítaval sekundy a každé tiknutie ručičiek mu v hlave znelo ako gong. V miestnosti síce nebol sám, ale to ho nijako neupokojovalo. Pán Sanders spolu s jeho otcom sa pokúšali zistiť nejaké informácie.

Ešte stále vedeli, kto Sam naozaj uniesol.

Podozrenie padlo na Johna, ale nemohli si byť úplne istí. Síce Sam odniesol z domu, ale to ešte nemuselo nič znamenať. Chcel tomu veriť. Už len kvôli pánovi Sandersovi, no nedarilo sa mu. Kedykoľvek si predstavil tvár Johna Sandersa – keď za ním prišiel, aby ho poprosil o pomoc s prehlásením vlastného o otca za nesvojprávneho –, varila sa v ňom krv.

Bol schopný všetkého.

Možno k tomu patril aj únos nevinného dievčaťa.

Sam. Jeho Sam...

Netušil, čo sa s ňou stalo. Od toho prvého telefonátu sa už neozvala. Mobil mala vypnutý. Čas utekal. Chcel veriť, že ešte majú nádej. Dostanú šancu zachrániť ju. No s každou ubehnutou minútou sa dúfanie menilo v zúfanie. Jeho telo ovládalo čoraz väčšine zúfalstvo. Rukami si vošiel do vlasov. Čochvíľa si ich všetky vytrhá. A aj tak mu to nepomôže.

Do miestnosti, v ktorej momentálne sedel len on s Jaredom a Nataly, vošiel jeho otec s pánom Sandersom v závese. V ruke držal niekoľko papierov a práve s niekým ukončoval hovor. Paul s nimi nebol. On sa neochotne ponúkol, že sa vráti domov k Lucy a všetko sa jej pokúsi vysvetliť.

A postará sa o to, aby sa Liz o tom všetkom nedozvedela.

„Zistili ste niečo?“ vyzvedal opatrne Jared.

Adam mu bol vďačný za prebranie iniciatívy. On nebol schopný čokoľvek vysloviť.

Adamov otec pokrútil hlavou. „Nezistili sme nič kľúčové. Pokúšali sme sa dovolať Johnovi, ale nezdvíha. Jeden môj kamarát vystopoval jeho telefón, ale nechal ho položený u seba v byte na nočnom stolíku. Samin mobil je stále vypnutý, ale v momente, ako ho zapne, mali by sme zistiť, kde sa nachádza. Zatiaľ nemáme veľa informácií. Tieto papiere,“ zašušťal tým, čo držal v ruke, „mi práve doniesli. Sú to výpisy hovorov. Podľa všetkého John v poslednom čase opakovane volal na jedno číslo.“

Všetci sa podvedome naklonili bližšie. „A čie je to číslo?“ spýtal sa nakoniec Jared.

„Nie je registrované,“ odvetil Adamov otec a divne sa pritom usmieval.

„Tak prečo si potom taký nadšený? V niečom ti to nepomôže!“ obvinil ho Adam. Za posledného pol dňa sa zmenil na besné zviera, ktoré bolo schopné na každého len vrčať.

„Lebo ja viem, komu to číslo patrí.“ Všetci mlčali, aby mu dali najavo, aby pokračoval. „Patrí Gine, jednej žene z agentúry. V poslednom čase som s ňou bol v kontakte kvôli... súkromným záležitostiam. Je to telefón, ktorý ma doma, nie je to oficiálny kontakt v agentúre. Ale pravdepodobne nie je doma, pretože neodpovedá.“

Adam sa snažil nepredstavovať si svojho otca v spoločnosti nijakej ženy. Táto Gina... Potom si to konečne pospájal. Veľa toho nenaspal, takže sa nemohol čudovať, že mu to nemylsí práve najlepšie. Veď Gina bola tá kvázi Samina priateľka a spolupracovníčka z agentúry, od ktorej získal telefónne číslo pána Sandersa.

„Je Samina priateľka.“ Keď na ňu všetci len pozerali, trochu sa poopravil: „Teda, je to jej spolupracovníčka.“

„Nuž áno,“ zamračil sa na neho otec, „ale odkiaľ to vieš ty?“

Adam zodvihol obočie. „Od koho myslíš, že som získal číslo pána Sandersa? To ona mi ho dala, aby som mu mohol zavolať a dohodnúť sa s ním kvôli Sam. Teda, vtedy som ešte nevedel, komu vlastne idem volať. A ona bola až príliš ochotná zistiť mi ho...“ Vedel, že tak trochu táral, ale nevedel si pomôcť. V duchu sa mu začali objavovať doslova konšpiračné teórie, ktoré sa zamerali na Johna a Ginu pracujúcich spolu, aby sa mohli Sam zbaviť.

Potriasol hlavou. Musí sa sústrediť.

„Ak sa v poslednom čase stretávala s mojím synom, možno bude vedieť, kde momentálne je,“ navrhol pán Sasnders s náznakom nádeje.

Adam sa rýchlo postavil. Tak či tak nedokázal viac sedieť. „Zájdem do agentúry a skúsim zistiť, kde je. Musím niečo robiť, inak mi asi vybuchne hlava.“ To, že niečo podobné vyslovil nahlas, jasne vypovedalo o jeho rozpoložení. Ostatní vyzerali, že s jeho plánom súhlasia.

„Ja sa pokúsim získať čo najskôr tie výpisy z kreditiek. Banky si dávajú načas,“ posťažoval sa Adamov otec.

Adam sám na to už nič neodpovedal, pretože vtedy už mieril von z miestnosti. Auto mal stále zaparkované pred domom pána Sandersa, z ktorého sa prechodne stalo niečo ako ich základňa. Starý pán bola viac ako ochotný pomôcť im takýmto spôsobom. Miesto, kde mohli prespať, kde sa mohli najesť a kde mohli hovoriť o plánoch bez toho, by sa dostali do problémov.

Adam si bol istý, že minimálne časť z toho, čo práve robil jeho otec, nebola práve v súlade so zákonom. Ale nemienil otca kritizovať. Po toľkých rokoch mal konečne pocit, že jeho otec za niečo stojí. Nechcel prísť o tento novoobjavený rešpekt. Dokazoval to, že jeho otec stále mal srdce, hoci bolo zahrabané kdesi v hĺbke. Mal svojho syna rád.

Alebo aspoň tomu chcel Adam veriť.

Cesta späť do mesta trvala dlhšie, ako očakával. Začínalo opäť snežiť, čo komplikovalo premávku. Pretože odhŕňače nestíhali čistiť cesty. To v Adamovi prebúdzalo ešte väčší strach. Silnejšie zovrel volant, až mu zbeleli hánky. Inak by sa mu určite začali triasť.

Namáhavo dýchal pod náporom obáv. Netušil, kde je Sam. Nevedel, či je v poriadku. Dúfal len, jej je dostatočné teplo. Odniesli ju bez kabáta. Ak ju ukryli kdesi vonku, nevydrží ho dlho. Tá myšlienka ho nútila viac pristúpiť plynov pedál. Čo mu nebolo nič platné. Premávku to aj tak nezrýchlilo.

Keď nakoniec dorazil k budove agentúry, podarilo sa mu trochu sa pozbierať.

A potom mu tá milá pani sediaci na recepcii oznámila nie príliš potešujúcu správu:

„Teraz nikto z agentúry nepracuje kvôli tej snehovej kalamite. Tým pádom si nemôžete objednať služby ani jednej naše zamestnankyne. Za čo sa vám nesmierne ospravedlňujem. Som si istá, že táto situácia nebude trvať večnosť.“

Adam potriasol hlavou. „Ja tu nie som preto, aby som si objednal niečie služby. Hľadám istú Ginu. Spoločne sme pre môjho otca pripravovali prekvapenie na narodeniny. Chcel som s ňou doladiť posledné detaily.“

Čiernovlasá recepčná sa zamračila. „Myslím, že kvôli niečomu takémuto by som mohla urobiť...“ Následne potriasla hlavou. „Ak sa posadíte tamto,“ ukázala k niekoľkým kreslám v rohu recepcie, „zavolám vám ju. Je tu v agentúre. Nebude to trvať dlho. Môžem vám medzitým ponúknuť kávu, čaj alebo aspoň vodu?“

Zdvorilo odmietol celú nápojovú ponuku. Teraz by potreboval niečo s veľmi vysokým obsahom alkoholu. To však v bare nemali. Radšej sa len posadil do jedného z kresiel. Čakal. Nepáčilo sa mu, že nemôže konať priamo. Jeho trpezlivosť odišla na dovolenku. Každou minútou sa jeho nepokoj zväčšoval.

Potom sa však pred ním zjavila žena, ktorú okamžite spoznal.

Aj keď nikdy predtým ju nevidel oblečenú v niečom, čo ju tak veľmi zahaľovalo.

Keď ho zbadala, zamračila sa. „Dala som vám číslo, ktoré ste chceli. Myslela som, že tým moja práca končí. Alebo ste si ma prišli najať na niečo viac... vzrušujúce?“

Neuveriteľné. Musela sa stále pokúšať s niekým flirtovať?

„V poslednom čase ste sa často rozprávali s Johnom Sandersom. Niečo sa stalo a my sa ho pokúšame nájsť. Dúfal som, že by ste mi možno vedeli poradiť, kde ho hľadať.“

Pri vyslovení Johnovho mena sa Gina prestala usmievať. Posadila sa na kreslo po jeho ľavici.

„Je pravda, že som si s ním v poslednom čase volala, ale to neznamená, že viem, kde sa zdržiava.“

Zdalo sa mu to, alebo bola až nezvyčajne ostražitá?

„Mne je jedno, kvôli čomu ste si volali. No niečo sa...“ Povzdychol si. „Takto, budem úprimný. Som si istý, že poznáte Sam. Ste predsa priateľky. No Sam včera večer zmizla. Povedala, že ju niekto uniesol. Odvtedy ju nemôžem nikde nájsť, mobil má vypnutý a posledný, kto ju videl, bol John Sanders. Pri tom, ako ju v bezvedomí vynášal z domu svojho otca.“

Adam netušil, prečo jej to všetko rozprával. Mal i to predsa držať v tajnosti. No hromadilo sa v ňom príliš veľa napätia. A strachu. A obáv. Ak by teraz niekomu nepovedal pravdu, neskončilo by to dobre. Na chvíľu si užíval premenlivý pocit úľavy. Až potom si všimol, ako prekvapene pôsobí Gina. Prekvapene a... vydesene?

„Ja s tým ale nemám nič spoločné,“ ohradila sa automaticky.

Ak bola nevinná, nemala predsa cítiť potrebu obhajovať sa.

„Pozrite sa, ja netvrdím, že s tým máte niečo spoločné. Len viem, že v poslednom čase ste si s Johnom často telefonovali.“

Gina si tvár schovala do dlaní. „Áno, telefonovali sme spolu. Pretože mi platil za to, aby som Sam špehovala.“

„Aby ste čo?“ vyhŕkol prekvapene.

Švihla po ňom pohľadom. „Pst, ticho!“ upozornila ho naliehavo. „Mohla by som sa kvôli tomu dostať do problémov.“ Poobzerala sa okolo seba, akoby pátrala po neviditeľných nastražených ušiach. „John Sanders ma kontaktoval pred niekoľkými týždňami s tým, že sa chce zbaviť priateľky svojho otca. Teda, chcel zariadiť, aby jej jeho otec prestal platiť za spoločnosť. Ja som na to pristúpila, pretože som chcela... prosto sa mi nepáčilo, že po tom všetkom, čo som pre ňu urobila, ona zlízala všetku smotanu! Ona získala VIP klienta, nemusí sa tak drieť a zarába poriadny balík. A John Sanders ju o to chcel pripraviť. Jasné, že som súhlasila. Netuším, ako to chcel dosiahnuť, ale pravdepodobne chcel svojho otca presvedčiť, že si Sam niečo začala s ním. Čo je naozaj smiešne. John určite nie je jej typ.“

„Takže ste Sam špehovali?“ prehodil napol znechutene. Rozumel žiarlivosť lepšie, než ktokoľvek iný. Lenže kvôli tomu sa Sam dostala do problémov. Možno. Nemal v sebe toľko veľkorysosti. Nie v tejto situácii.

Gina pokrčila plecami. „Len som mu vždy dala vedieť, keď sa mala Sam stretnúť s jeho otcom. Aby tam mohol prísť ešte pred nimi a predstierať, že sa tam mal stretnúť so Sam. Ja vlastne ani neviem, čo chcel urobiť. Ale prečo by ju...“

Zrazu sa zarazila. Vyzerala, akoby si na niečo spomenula.

Lenže nepovedala nič. Len si povzdychla.

„Každopádne, už niekoľko dní sa neozval. Naposledy som s ním hovorila minulý týždeň a vtedy plánoval pozvať Sam niekam na víkend. Myslím, že do hôr. Niečo ako romantický víkend v tajnosti, o ktorom by sa náhodou dozvedel jeho otec. Plánoval to tak, že by ich tam jeho otec načapal.“

„Neviete, kde ju plánoval zobrať?“ Adam netušil, či by to mohla byť stopa, ale momentálne bolo všetko lepšie ako nič. Svoju dychtivosť zakrýval len ťažko.

Pokrútila hlavou. „Nie, o tom nič neviem,“ odvetila rýchlo. Až príliš rýchlo.

Buď bol paranoidný, alebo naozaj vedela viac, než mu povedala.

Lenže on sa nevedel hrať na dobrého a zlého policajta. Nevedel vypočúvať ľudí. Chcel len mať pocit, že niečo naozaj robí. Jeho inak povestná logika sa kamsi vytrácala. Pripadal si ako stratený. Niekde uprostred búrky. Netušil, ktorým smerom je domov. Nebol si istý tým, že ešte niekedy nájde pokoj.

Rukou si pošúchal čelo. „Nechám vám tu svoje číslo. Zavoláte mi, ak sa stretnete s Johnom?“

Neochotne si od neho zobrala papierik s číslom. No potom prisľúbila, že sa mu ozve. Vyzeralo to ako úprimné prehlásenie. Nijako ho to však neupokojilo. Veľa toho nedokázal. Cítil sa byť úplne zbytočný. Bezmocný. Na nič. Šoféroval späť k domu pána Sandersa. Netušil, koľko trvala cesta. Bol stratený vo svojich predstavách. V tých čiernych, ktoré mu pripomínali, aký prázdny bude jeho život bez Sam. Odmietal myslieť na to najhoršie. Jeho podvedomie však malo iný názor.

Keď dorazil, mal pocit, že dom sa zmenil na ešte pochmúrnejšie miesto.

Hoci dovtedy pochyboval o tom, že je to vôbec možné.

„Nič nevie,“ povedal hneď, ako vstúpil do obývačke, ktorú predtým všetci obývali.

Zarazil sa však a neprezradil viac. Nie po tom, ako si všimol, že na pohovke sedí Liz a túli sa k bratovi. Vyčítavo sa zadíval na Paula. Predsa sa dohodli, že ju z toho vynechajú!

„Prečo si sem priviedol Liz?“ spýtal sa ho čo najpokojnejšie.

Takže vlastne pripomínal vrčiaceho psa.

Paul zodvihol ruky v nevinnom geste. „Snažil som sa zabrániť v tom, aby sa o tom všetkom dozvedela. NO ona počúvala za dverami, keď som sa rozprával s Lucy. Keď som bool na odchode, čakala ma pri vchodových dverách. Nie nebrala ako odpoveď.“

Keby bola situácia iná, zasmial by sa na tom.

Liz by bola dokonalým generálom.

Lenže situácia nebola iná.

Podišiel k Liz. „Mala si radšej ostať doma.“

Krútila hlavou a po lícach jej stekali slzy. „Nebudem doma čakať, kým mi oznámite, čo sa stalo. Čo by ste mi aj tak nepovedali. Snažili by ste sa tváriť, že sa nič nestalo. Keby som nepočúvala za dverami, nikdy by som sa pravdu nedozvedela.“

„Chceli sme ťa len chrániť.“

„Hej, to som už niekde počula.“

Vedel, že rozhovorom s ňou nič nezmení. Už sa rozhodla. A nechcel ju viac trápiť. Popravde bol aj rád, že je tu. Nejakým spôsobom ho upokojovala. AJ keď netušil, prečo tmu tak bolo. Možno preto, ako veľmi mu pripomínala Sam? Nemienil sa v tom vŕtať.

Podišiel k otcovi. „Gina tvrdí, že nič nevie. Špehovala Sam pre Johna, ale už niekoľko dní sa jej neozval. Aj keď by som bol ochotný tvrdiť, že mi niečo nepovedala.“

Tí, čo to začuli, sa s nažili tváriť povzbudzujúco, ale boli rovnako bezradní ako on. Dochádzali im možnosti. Ubehlo príliš veľa času. Počasie sa zhoršovalo. Informácie sa im nedostávali. Kým si Sam nezapne mobil, nebudú schopní ju nájsť. John im tiež unikal. Jeho auto nevedeli vypátrať. Jeho mobil im toho tiež veľa neprezradí.

„Čo ten výpis z banky?“

Jeho otec pokrútil hlavou. „Podľa všetkého dnes vybral väčšiu hotovosť z jedného bankomatu v meste. Poznám tú oblasť. Je to chudobnejšia štvrť, kde nemajú kamery. Zdá sa, že má dostatok rozumu na to, aby sa aspoň sčasti chránil.“

Adam mal pocit, akoby ho niekto bodal. Každá zlá správa bola ďalšou dýkou, ktorá sa snažila zmeniť jeho srdce na ementál. Zatiaľ sa im darilo. Krvácal snáď všade. Začínal strácať úsudok. Najradšej by vybehol von a kričal do padajúceho snehu. Čokoľvek, by sa aspoň sčasti zbavil toho príšerného strachu. Lenže ani to nedokázal. Nemohol len tak odísť. Utiecť. Vzdať sa.

Príliš Sam miloval na to, aby sa jej dobrovoľne vzdal.

Rukami si vošiel do vlasov. „Možno prišiel čas na to, aby sme zavolali políciu.“

Paul sa na neho odmietavo zamračil. „Sam predsa nechcela, aby sme volali políciu.“

„Nechcela, aby sme do toho miešali políciu, aby sa o tom nedozvedela Liz. Ale ona o tom už vie. A pokiaľ si spomínam, dohodli sme sa, že policajtov zavoláme, keď sa nám minú možnosti.“

„Nemyslím si, že policajti nám v niečom pomôžu,“ polemizoval Paul, dívajúc sa na pána Sandersa. Pravdepodobne nechcel riskovať zdravie a dobré meno starého pána. Dostávali sa však do situácie, keď nebudú mať na výber.

Odpovedal však pán Sanders: „Majú aspoň viac ľudí.“ Povzdychol si. „Súhlasím s Adamom, mali by sme zavolať políciu. Táto naša pátracia akcia nemá žiadnu perspektívu. Čakáme, že sa niečo stane, čokoľvek. No zdá sa, že sme vyčerpali možnosti. Môj syn možno konal nepremyslene, ale nie je úplný hlupák. Pred,“ sklonil sa, aby niečo našiel v papieroch, „dvomi hodinami bol ešte v meste. Ak aj odišiel, nebude ďaleko. Mali by sme sa rozhodnúť skôr, ako bude neskoro.“

Zdalo sa, že Adam nebol sám v názore o Johnovi ako páchateľovi.

Aj jeho vlastný otec mal o synovi pochybnosti.

Všetci sa podvedome otočili na Adamovho otca. Keďže doteraz využívali jeho kontakty, tak trochu dúfali, že im teraz pomôže rozhodnúť sa. Sam bola nezvestná. Sama prehlásila, že ju niekto uniesol. To boli vážne dôvody. Aj keď polícia by ju začala hľadať aj keby len zmizla. Čím skôr oznámia jej zmiznutie, tým lepšie pre ňu.

„My tak trochu spolupracujeme s políciou aj teraz,“ priznal opatrne Adamov otec. „Teda, nie priamo s políciou,“ spresnil, keď to vyzeralo, že minimálne Paul mu začne nadávať. „Keď potrebujem získať informácie k prípadom, spolupracujem s jednou súkromnou agentúrou. Tú založili bývali policajti a agenti FBI. Sú diskrétni, majú dobré kontakty v policajných zboroch a dobré vybavenie. V tejto chvíli nám pomôžu viac ako polícia. Hlavne do toho nebudú pliesť médiá.“

Adam bol prekvapený konaním svojho otca. Hlavne jeho ochotou pomôcť.

„Tak čo navrhuješ? Máme tu len tak sedieť a čakať na správy?“

Otec k nemu pristúpil a položil mu ruku na plece. „V prípade únosov alebo útekov z domu je celý proces hlavne o čakaní. Bohužiaľ, nemám pre teba lepšiu odpoveď.“

Veril mu. Nechcel, no nemal na výber. Cítil, že je k nemu otec stopercentne úprimný. Nevedel, ako to bolo možné, no bolo tomu tak. Mohli len čakať. Dlhé minúty a nikdy nekončiace hodiny. Väčšina z nich sa prechádzala po miestnosti. Ako nervózne zvieratá zatvorené v malých klietkach. Telo mu doslova vibrovalo chuťou urobiť niečo.

Lenže nič nenašiel.

Pokúsil sa robiť spoločnosť Liz, ale aj tá to s ním nakoniec vzdala. Bol príliš nervózny. Alebo len nemal dostatočne znalosti kníh. Majordómus pána Sandersa sa snažil pravidelne ich kŕmiť. Nedarilo sa mu. Jeho voňavé jedlo väčšinou odchádzalo nedotknuté. Adam sa veľmi snažil čímsi si zamestnať zmysel. Ak bude vymýšľať jeden katastrofický scenár za druhým, zošalie z toho.

Pokúšal sa začítať do jednej z kníh pána Sandersa. Najskôr si nemohol nájsť pohodlnú polohu. Sedel v kresle. Na pohovke. Dokonca na zemi. Nakoniec si ľahol. To fungovalo. Približne dve stránky. Netušil, čo vlastne čítal. Až potom si uvedomil, že knihu držal hore nohami. Čítanie teda nepripadalo do úvahy. Prechádzaním zase znervózňoval ostatných. Pridal sa k Paulovi, ktorý popíjal whiskey v kancelárii pána Sandersa.

„Stále nič?“ spýtal sa Adam skôr zo zvyku. Naozaj nedúfal, že príde nejaká nová odpoveď.

Paul napriek tomu pokrútil hlavou. „Stále nič. Všetci sú pripravení v prípade, že sa niečo stane. Dokonca zavolali aj psovoda, aby mohol Sam vystopovať vo všetkom tom snehu.“ Hlavu sklonil k poháriku. „Naozaj dúfam, že sa niečo stane. Naozaj.“

Adam položil Paulovi ruku na plece. „Sam je silná.“

„Silnejšia, než by mala byť. Pretože sa nemohla na nikoho spoľahnúť. Len sama na seba.“ Pokrútil hlavou. „odišiel som a nestaral sa o ňu. A potom som si naivne myslel, že sa vrátim späť a všetko sa tým zmení. Bože, toľko som toho pokazil. Tak veľmi som jej ukrivdil. Ani som jej nedal šancu čokoľvek z toho vysvetliť. Kvôli mne odišla z domu!“ Sklonil hlavu, akoby sa hanbil. „Najviac zo všetkého sa bojím, že nedostanem príležitosť napraviť to.“

„Nestrácaj nádej. Ešte nemusí byť neskoro.“ Pomohlo by, keby svojim slovám aspoň napol veril.

Paul sa mu zadíval do očí. V tých jeho sa hromadili slzy. „Toto čakanie ma zabíja. Ale chcem, aby si vedel jedno. Som ti vďačný. Taký nesmierne vďačný, že si sa o Sam postaral. Stál si pri nej aj vtedy, keď som to ja nedokázal. Keď som ju ako rodič sklamal.“

Adam by bol menej prekvapený, keby mu niečo padlo na hlavu. „Ako si môžeš byť istý tým, že som pri nej stál? Veď sa nepoznáme tak dlho.“

„Nepotrebujem vedieť o vašom vzťahu. Viem len, že keď odišla z domu, išla za tebou. Pretože ti verila. Pretože vedela, že na teba sa môže spoľahnúť. A to nie je maličkosť.“

Adam nakoniec prijal Paulovu vďaku. Aj keď len kvôli tomu, že nevedel, čo odvetiť. No nakoniec bol toho ušetrený. Pretože mu zazvonil mobil. Najskôr stuhol. No potom až horúčkovito prehľadával vlastné vrecká. Keď vyberal telefón, triasla sa mu ruka. Nevolala však Sam. Neznáme číslo. Váhal, či odpovedať. Nakoniec hovor prijal.

Osoba na druhom konci spustila skôr, ako mohol čokoľvek povedať: „Viem, kde je Sam. Nie je na tom dobre, ale mala by to ešte chvíľu vydržať. Pozorne počúvaj. Poviem ti, kde ju nájdeš. Dvere som odomkla.“

Bola to Gina. Od vzrastajúceho nadšenia nedokázal prehovoriť.

Keď ukončila hovor, nezmohol sa ani na poďakovanie.

Zodvihol hlavu. Do miestnosti práve vošiel jeho otec. Tváril sa takmer nadšene.

„Viem, kde je Sam,“ povedal Adam v rovnako momente, ako jeho otec prehlásil: „Zapla si mobil.“

Nasledujúce minúty sa premenili na jednu obrovskú šmuhu. Všetci boli príliš vzrušení na to, aby pokojne sedeli a čakali. Prekrikovali sa navzájom. Nikto nechcel zostať v dome. Všetci sa chceli zúčastniť pátrania. Vonku prestalo snežiť. Nemohli viac strácať čas.

Adam cítil, ako sa v ňom buduje nádej. Ale aj obavy. Podľa toho, čo hovorila Gina, bola Sam za tvorená v nejakej búde v lese. Bola súčasťou vybavenia chaty, od ktorej dala kľúče Johnovi. Adam necítil zadosťučinenie, že sa vtedy nemýlil. To, že sa dozvedeli niečo viac, považoval takmer za zázrak. Bol nabitý nervóznou energiou. Prebudila sa v ňom nádej. Aj nové obavy. Cítil sa ako schizofrenik.

Zadíval sa von oknom na ubiehajúcu krajinu. Podľa nejakého programu boli už blízko. Lenže postupovali pomaly. Cesta za padla snehom. Budú sa musieť prebrodiť až na miesto určenia. Potom však ich navigátor prehlásil, že sú na mieste. Dorazili tam, odkiaľ vychádzal signál.

Okolo nich boli len sneh a stromy.

Povyskakovali z áut. Každý dostal do ruky baterku. Adam nevnímal, kto všetko tam bol. Možno všetci. Aj keby tam bolo celé mesto, nevnímal by to. Snažil sa sústrediť na hľadanie. Sneh vyzeral byť neporušený. Medzi stromami ho bolo, našťastie, pomenej. Nemohli byť ďaleko. Lenže bola takmer tma. Veľa toho nevideli. Gina povedala, že Sam je v budove. No jej telefón bol niekde tu. Možno ho stratila. Alebo ho niekto zahodil. Možno by mali...

Jeho zúrivé myšlienky prerušil až niečí výkrik: „Našiel som ju!“

Okamžite zamieril tým smerom. A nebol jediný. Vďaka hromadiacemu sa svetlu na jednom mieste ich poľahky našiel. Boli pri akomsi vyschnutom strome. Predral sa viac dopredu. Paul kľačal na zemi. V náručí niekoho zvieral. Osobu, ktorá vzdialene pripomínala Sam. Hoci bola nesmierne bledá a vlasy mala pokryté námrazou.

Zodvihol pohľad. Akoby vycítil Adamovu skúmavú pozornosť.

A potom vyslovil to jediné najsladšie slovo na svete: „Žije.“

Vtedy akoby sa zodvihlo závažie obáv, ktoré mu sedelo na hrudi. Po prvýkrát za posledné hodiny sa zhlboka nadýchol. Našli Sam. Bola živá. Všetko bude v poriadku. To ostatné môže počkať.

Našli ju...

To, že plače, si uvedomil až keď zacítil čosi studené na líci.

Kapitola 43. ¦ Kapitola 45.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 44.:

5. SunShines
07.09.2017 [20:04]

Som rada, že je Sam v poriadku, teda aspoň, že sa prebrala. Pre Adama to bolo strašné, ale myslím, že aspoň to ako sa zachoval jeho otec, bolo to povestné: všetko zlé je na niečo dobré.
Dokonca aj Gina v sebe našla nejaké hranice, či už to bolo kvôli ochrane seba samej alebo to bolo aj pre ňu už cez, je mi v podstate jedno, hlavne, že jej aspoň z časti pomohla.
Ale pána Sandersa je mi neskutočne ľúto. Pri jeho zdravotnom stave si nechcem predstaviť ako ho musí bolieť, že to, čo sa stalo Sam je vina jeho syna...

Teším sa na ďalšiu kapitolu! Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
07.09.2017 [17:22]

LiliDarknightPerla, je pravda, že sme Adamovho otca všetci tak trochu podcenili. Pôvodne sa v príbehu objaviť nemal, ale akosi sa nakoniec stalo, že sa tam pretlačil. To ten právnik v ňom. Emoticon
Tá epilógová predstava ma rozosmiala. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Perla přispěvatel
06.09.2017 [23:15]

PerlaA vieš, že som už Adamovho otca ani v príbehu nejako nečakala, až ma jeho príchod prekvapil? Emoticon Čo ma ale neprekvapilo, boli jeho kontakty. Myslím, že to je v pránickej brandži dosť časté... Emoticon Emoticon Emoticon Číslo na niekoho tu, na iného tam... hlavne, že to na konci všetko dobre dopadlo.

Uvažujem nad tým, čo si napísala, že sa nám príbeh už uzatvára. Nrozumiem ale, ako to všetko tak rýchle zbehlo. Ani mi to nepríde, že som už na 44 kapitole... Myslím, že by som ich zvládla prečítať ešte viac, než ma čaká. Emoticon Ale tak to si potom dáme asi re-read, vidím to tak. Emoticon

Každopádne som zvedavá na Saminu kapitolu, pretože aj keď nechcem, aby bol koniec, chce vedieť, ako to všetko dopadne a POTREBUJEM vidieť nádherný HE bez problémov.... (hej, ešte stále chcem epilóg v podaní nejakého obedu, kde budú všetci Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon a teraz môžeme pridať aj Adamovho otca, o trápnosť by bolo postarané Emoticon )
Skvelá kapitola, drahá. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
06.09.2017 [13:00]

LiliDarknightBlacky, máš pravdu, príbeh sa pomaly uzatvára. Ono to tak nevyzerá, ale niektoré veci sa dosť skoro vyriešia. Až to bude nečakané. Emoticon Ale naozaj neviem, na koľko kapitol to ešte vyjde. Sama to ešte nemám presne naplánované.
Nuž, real sa píše dosť ľahko, až som sama prekvapená. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon Som rada, že to nie je prehnane klišoidné a že príbeh má aj nejakú tú hĺbku. Znamená to, že to, čo robím, sa im sčasti aj darí.

1. Blacky
06.09.2017 [12:11]

Ten jeho otec ma neprestáva prekvapovať.
A som rada, že Gina zavolala. Bolo mi jasné, že jej ona nechala odomknuté, ale myslela som, že to nechá tak a nechá to na náhode.

John to má spočítané, a teším sa, keď za to zaplatí. Aj keď Adam má práve teraz pravdepodobne plnú hlavu niečoho iného, takže si budeme musieť počkať až sa Sam zotaví natoľko aby sa mohla dozvedieť viac.

Jej otec ho pravdepodobne rozštvrtí. Teším sa na ďalšiu som zvedavá koľko kapitol nás ešte čaká, lebo toto je akoby sa to už uzatváralo a ja dúfam, že ešte nie. ešte treba vyriešiť je prácu, vzťah s otcom, matkou, a drobnosti ako jej schopnosť nechať si pomáhať druhými a dôverovať nie len Adimu ale aj ostatným.

myslím, že aj real ti idú senzačne. Máš tam krásne boje morálky a A tiež sú tam sladké pasáže, ktoré však čitateľa nenútia pretáčať oči,a že som čítala veľa tých klišoidných vecí. Keď si povieš: Ako vážne? Ale hej, môj výber literatúry nie je brilantný.
Emoticon

Okej, teším sa na ďalšiu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!