OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Impérium - 1. časť

11.07.2015 (15:00) • sophie1 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 906×

Čo je lepšie v krásne slnečné ráno, ako si sadnúť na terasu v pyžame s obľúbenou knihou v jednej ruke a s dobrou kávou v druhej? Ja si neviem predstaviť väčší relax. Mám šťastie, že moja spolubývajúca Clara ešte spí, inak by ma hnala do upratovania. Ale keďže som ju včera so sebou vytiahla na poriadne divokú party, tak skoro nevstane.

Bolo len sedem hodín a slnko sa snažilo dostať cez malé škáry oblakov, no nedarilo sa mu. V Londýne je to takto na dennom poriadku. Skoro stále vládne pochmúrne, oblačné počasie. Rýchlo som si na to zvykla. Väčšinou takéto počasie ľuďom neprospieva. Nemajú náladu a nič sa im nechce robiť. No ľudia ako ja to využijú na premýšľanie. 

Z riadkov ma vyrušilo zvonenie zvončeka. Nespomínam si, že by som niekoho pozvala. A okrem Clary, ktorá si často zabúda kľúče, nikto nezvoní. No, pokiaľ viem, Clara vyspáva poriadnu opicu. Určite to bude znova ten nosič letákov.

Pred tromi týždňami som mu poriadne vynadala a až do teraz sa neukázal. Žeby mu bolo treba pripomenúť moju nahnevanú tvár? Namosúrene som položila kávu s knihou na stolík a došuchtala som sa k dverám. Zdvihla som slúchadlo, no nik sa neozval. 

„Haló?" zavolala som do slúchadla. Nič.

Zaklapla som ho a prevrátila som oči. Určite to budú tie deti zo susednej ulice. 

Ja a Clara bývame v trojposchodovom bytovom dome. Je to naozaj veľmi stará a krásna ulica. No realitný makléri nám, samozrejme, nepovedali, že vedľajšiu ulicu tvoria páry s deťmi. Vraj je pre nich čerstvý vzduch „dôležitý". No my sme sa nechceli vzdať tohto krásneho bytu. Bývali sme na najvyššom poschodí, čiže sme mali privilégium terasy.

Na schodoch stála Clara, ktorá si šúchala oči. Jej útla postava vyzerala vo veľkom vyťahanom tričku naozaj groteskne. Pár blond pramienkov jej padalo z drdola tak ako aj mne. S malým rozdielom, že ja som mala tmavé vlasy.

„Prvá opica je najhoršia, ver mi," zasmiala som sa nad jej uboleným výrazom.

„Bože, cítim sa ako po pitve, všetko ma bolí. A z huby mi páchne ako po konskom lajne." Vystrúhala grimasu a hodila sa na gauč.

Hodila som po nej aspirín a priniesla som jej pohár vody. Ani som jej ho nestihla podať a niekto zaklopal na dvere. 

„Bože, ja tých zasranov zabijem," vstala som a nahnevane som šla k dverám.

„Prisahám, že ak tam budú tí smradi, tak..." otvorila som dvere.

Namiesto malých smradov, ako som ich nazvala, na mňa pozeralo asi desať párov očí. Za mojimi dverami stálo vojenské komando s puškami. Od prekvapenia som cúvla, no oni po mne vyštartovali ako po zločincovi. Obkolesili ma za jednu sekundu. Na krku som pocítila slabé štipnutie. Stihla som sa otočiť ku Clare a videla, že jej pichli malú striekačku do krku. To vysvetľuje to štipnutie. 

Zahmlilo sa mi pred očami a zatočila sa mi hlava. Uprela som zrak k dverám a zbadala muža s krátkymi, čiernymi, kučeravými vlasmi. Bol oblečený úplne inak. Jeho dobre udržiavanú postavu obopínal čierny výstroj a za opaskom nemal automatické pištole ako ostatní. Pohŕdavo sa obzrel po komande a odfrkol si.

A potom.... nič. Len tma.

Prebudila som sa na otrasnú bolesť hlavy. Pomaly som otvorila oči. Nad sebou som videla drevenú časť postele. Posteľ bola zakrytá bielym baldachýnom, ktorý povieval zo strany na stranu. Bola som prikrytá ťažkou bielou prikrývkou a ležala som na veľkých bielych vankúšoch, na ktorých boli vyšité krásne vzory. 

Odtiahla som zo seba ťažkú prikrývku, no aspoň som sa o to pokúšala. Cítila som sa veľmi slabá. Odtiahla som baldachýn a nohy mi padli na príjemne chladnú podlahu z lešteného dreva.

Poobzerala som sa po izbe a nevedela som, čo si mám myslieť. Bola to tá najväčšia izba akú som kedy videla. Všade boli krásne pozlátené kusy nábytku z minulého storočia. A ten strop! Strop bol obohatený o maľby anjelov. Až potom som si všimla čo mám oblečené. 

Mala som sa sebe dlhú bielu nočnú košeľu, s vyšívanými zlatými vzormi. Také, aké boli na vankúšoch. Boli naozaj dlhé, dokonca mali vlečku. Golier mali až ku krku a rukávy boli tak isto dlhé. Moje husté vlnité vlasy mi šteklili líca, tak som si ich prehodila dozadu. 

Otvorila som masívne dvere vedúce na chodbu. Chodba bola dlhá v oboch smeroch a vládlo v nej prítmie. Intuícia mi šepla ísť doprava. Steny lemovali obrazy ľudí. Ženy, muži, deti, dokonca aj domáce zvieratá na mňa hľadeli.

Bosá som kráčala po príjemne mäkkom koberci, ktorý mi šteklil chodidlá. Chodba ma zaviedla na obrovské schodisko. Vybrala som sa dole. Rukou som sa zachytávala zábradlia, pretože som sa ešte stále necítila v plnej sile. 

Zišla som dole a smer cesty som znova nechala na intuíciu. Šla som tam, kde som uznala za vhodné. Akoby nohy vedeli, kam ma majú viesť. Ocitla som sa pred podobne masívnymi dverami, ako boli v izbe, v ktorej som ležala. Začalo ma prekvapovať, že som sa vôbec nečudovala, kde to som a čo tu robím.

A kde, do čerta, je Clara?

Za dverami som počula hlasnú vravu, a tak som pomaly otvorila dvere. Keď som vošla dnu, vrava utíchla na minimum a všetky prekvapené pohľady sa upreli na moju tvár. Pár mužov bolo oblečených vo vojenských uniformách. Ako z múzea. No videla som mužov aj vo voľných nohaviciach a košeliach. Pár žien sedelo v krásnych šatách z minulého storočia. 

Vlasy mali pospletané v krásnych účesoch, aké by sa mi nikdy nepodarilo vytvoriť. Ako s návodmi na youtube. Určite nie s mojimi nedokonalými rukami na detaily. A potom som zbadala chlapa s čiernymi vlasmi, ktorý vošiel ako posledný do nášho bytu. S miernym úškrnom na tvári si ma premeral zhora nadol, a potom naspäť. Jeho oči už ostali na mojej tvári. 

Prekrížila som si ruky na hrudi, aby som sa aspoň trochu ochránila pred očami toho čiernovlasého nespratníka. Zabudla som, že stojím v nočnej košeli pred očami veľkého počtu ľudí. 

Vyprskla som do smiechu. Oči sa mi plnili slzami a ja som sa smiala z plného hrdla. Môj smiech sa ozýval v priestrannom salóne a bol to jediný zvuk v tejto miestnosti. Nemohla som prestať. Od bolesti brucha som sa musela rukou o niečo oprieť.

Vystrela som pravú ruku do strany a zrazu sa ozval škriepivý zvuk rozbíjajúceho sa skla. A tak to aj bolo. Namiesto steny som zo stojana zvalila modrobielu vázu, ktorá vyzerala veľmi draho. No aspoň bola, kým som do nej nestrčila a nerozbila ju. Môj smiech ustal.

Prehltla som a s miernym zahanbením som pozrela na ľudí. Pozerali z vázy na mňa a naspäť. Jediný, ktorému teraz bolo do smiechu, bol čiernovlasý chlapec. 

Nahodila som na nich triumfálny úsmev a pľasla som rukami.

„Tak a mám vás! Clara, kde si? Už môžeš vyjsť von! Odhalila som vás! Teraz už môže vyjsť tučný, zaprdený chlap so skrytou kamerou a povedať mi, že ste ma nachytali! Ha, ale nenachytali. Dostala som vás. Naozaj dobré, Clara. Ale na moju múdru hlavu nemáš!" V mysli som sa potľapkala po pleci za dobre odvedenú prácu a usmievala sa na všetkých v miestnosti. 

„Clara? Neblbni a poď von. Bol to žart, však?" Po dlhšom tichu a neozývajúcej sa Clare som teraz tichšie zopakovala: „Však?" znova som preglgla. „Mohol by mi niekto už konečne niečo povedať? A prestaňte na mňa čumieť," oborila som sa na nich.

Ako prvý prehovoril čiernovlasý chlapec. Bol výnimočne pekný. „Všetko ti vysvetlíme, Katherine," povedal s úškrnom.

Jeden z mužov si nesúhlasne odkašľal a prísne pozrel na chlapca.

On mu opätoval pohŕdavý pohľad, ale opravil sa: „Vaša výsosť," dopovedal a hlavou sa uklonil. 

Nevedela som, čo povedať. Jednoznačne si zo mňa uťahujú. Čo za výsosť? 

Autor: sophie1, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Impérium - 1. časť: