Impérium - 2. časť • OurStories.cz ~ naše povídky

Keď sa Elizabeth prebudí, dozvie sa veci, o ktorých sa jej nikdy nesnívalo. No aj tak ešte nebude poznať celú pravdu.

03.08.2015 (16:00) • sophie1 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 838×

Ako sa po pár minútach ukázalo, výsosťou mysleli kráľovnú Veľkej Británie, čiže Elizabeth.

Stále v tom nemala jasno a stále si bola na sto percent istá, že je to vtip. Ako mohla byť kráľovnou, keď na tróne si šťastne sedela Alžbeta II. a po nej nasledovali jej potomkovia? A keby sa nešťastnou náhodou minuli aj tí, tak by to pokračovalo ďalej, z iných vrstiev kráľovskej rodiny. Ona na tom zozname nebola. V žilách jej neprúdila modrá, kráľovská krv. Vylúčené.

To isté zopakovala prítomným v sieni. Hneď zabudla na frašku s rozbitou vázou a presunula sa ku kreslu. Bola v strede miestnosti, čiže nikto nemal problém s tým, že ju nevidí.

„Skôr, než odpovieme na vaše otázky, vaše veličenstvo, mali by sme vás prv oboznámiť s rokom a dobou, v ktorej sa nachádzame," začal starší sivovlasý pán, ktorý predtým nesúhlasným pohľadom obdaroval čiernovlasého mladíka, keď ju oslovil menom.

„Ako to myslíte? Je rok 2015. Presnejšie by dnes mal byť 10. máj," odfrkla si.

Prítomní si vymenili pohľady a znova ich upreli na ňu.

„To je vaša doba, aspoň bola," odpovedal a pokračoval. „Teraz sa nachádzame v roku 2699. Aspoň s dňom ste sa trafili," uchechtal sa, no keď ho obdarovala prižmúreným pohľadom, stíchol.

„Keď sa nachádzame v „roku 2699", čo to všetko? Myslím tým, vaše oblečenie. To sa vytratilo dávno pred tým, než som sa narodila. Nemali by sa tu všade povaľovať najmodernejšie prístroje a vonku lietať autá? Ako som si všimla, vonku to vyzerá úplne normálne." Stihla sa presunúť k oknu a hľadela von. „Dokonca tam ani žiadne autá nie sú," povedala tichším hlasom. Otočila sa naspäť na prítomných a ticho sa dožadovala vysvetlenia.

„Aj to bolo. Ľudstvu sa dostalo najväčšieho rozkvetu. Ale bolo im to málo. Svet aký ste poznali, výsosť, už veľmi dlho neexistuje. Zapríčinili si to ľudia sami. Masívny počet tovární, ktoré s autami znečisťovali prostredie, neslýchane prudký úhyn zvierat a...vojny. Tie boli najničivejšie, aké ľudia a tento svet mohli zažiť. Prežilo len pár miliónov ľudí a zvierat ešte menej. Ale od vtedy sa to všetko pomaly, ale isto obnovuje. Dá sa povedať, že ľudstvo znova zažije svoj vrchol, a to príde čoskoro. Ale vojny toho zobrali príliš. Aj nám, aj Zemi. Rozhodli sme sa žiť starým spôsobom života, to vysvetľuje to oblečenie. Žiadne autá, ako ste to volali. Na dopravu slúžia kone. Žiadne masové výroby nepotrebných vecí. Všetko je proste po starom," dopovedal.

„Po veľmi starom," šepla.

Nemohla uveriť tomu, čo jej hovorili. Takto si budúcnosť vôbec nepredstavovala. A určite sa v nej nevidela. Dávno mala voňať fialky odspodu. Teraz mal byť jej náhrobok unikátne starý. Ak by vôbec stál pevne nad zemou. Možno by to nebol len jej hrob. Dávno by sa na ňu zabudlo a k nej by pochovali ďalších. Dávno by na ňu zabudli.

Mala by deti? A jej deti svoje deti? Chodili by na jej hrob jej potomkovia? Mysleli by na ňu ako na čosi veľmi dlho pochované v zemi? Alebo by sa im vybavil obraz z rozprávania o vždy usmiatej, no tvrdohlavej Elizabeth Greenovej?

Z týchto morbídnych myšlienok ju vytiahlo zakašľanie staršieho pána. Svoje myšlienky opäť usmernila na rozhovor.

„Ako sme my, ľudia, mohli byť takí hlúpi? Čo zabudli na druhú svetovú vojnu? Koľko ľudí pripravila o život?" rozhorčene začala.

„Na druhú svetovú vojnu sa dávno zabudlo. Generácie, ktoré rozpútali vojnu zabudli, že ich predkovia pre ňu trpeli," odpovedal sivovlasý pán.

„Kto rozpútal vojny? Len mi nehovorte, že znovu Nemecko," spýtala sa.

„Nemecké cisárstvo, presne tak," pritakal. „ Začalo tretiu svetovú vojnu a potom sa pridali ďalšie štáty, ktoré medzi sebou mali konflikty. Bolo to ako začarovaný kolotoč. Všetky podrobnosti sa dozviete časom. Je nemožné, aby sme vám povedali všetko, čo sa stalo už takmer v poslednom pol tisícročí."

Pokrútil hlavou, akoby si na niečo spomenul a podišiel bližšie ku mne. „Prepáčte mi moju nerozvážnu zábudlivosť, vaša výsosť. Ešte som sa vám nepredstavil. Som Archibald Derrick Crown, tajomník Snemovne lordov," uklonil sa.

Podala mu ruku a on jej ju pobozkal. Čakala, že jej ňou potrasie. Po pár sekundách preto vytiahla ruku z jeho zovretia.

„Tak, Archibald Derrick Crown, tajomník Snemovne lordov, nevysvetlili ste mi jednu najzákladnejšiu vec." Pozrela po všetkých prítomných a hneď presunula svoju pozornosť späť na Archibalda. „Prečo si myslíte, že som vašou kráľovnou a ako som sa sem, dofrasa, dostala?!" Založila si ruky a čakala na vysvetlenie.

Z úst tu prítomných žien sa vydrali slabé zhíknutia. Nevšímala si to a čakala na odpoveď.

„No, pár vecičiek, ktoré zhotovili zabudnuté generácie, sme si nechali. Napríklad stroj času." Vystrčil bradu.

„To nemyslíte vážne," šepla s otvorenými ústami. „Stroj času? Viete si predstaviť, koľko dohadov a pokusov a ešte dvakrát toľko bolo o zhotovení stroja času? Komu sa to podarilo?"

„Leonardovi Penhallowovi, v roku 2650," odpovedal čiernovlasý mladík.

„Skvelý vynálezca a ešte lepší tieňolovec."

„Tieňolovec? To je nejaké nové povolanie?"

„Dámy, čo keby ste zašli na čaj vedľa do salóna, hm?" zatrilkoval milým hláskom Archibald. Usmial sa na nich a pohľad presunul na zvyšných pánov. „A vy? Čo keby ste ich odprevadili?" To už povedal odmeranejším, nadradeným tónom.

V miestnosti ostali len traja. Vzduch sa začal pomaly riediť a Elizabeth sa začalo oveľa lepšie dýchať. Znovu si sadla do kresla, lebo ju začali chytať mdloby. Bola hladná a vyčerpaná. Škvŕkanie sa rozľahlo po celej sieni ako nenaladený hudobný nástroj.

„Hneď ako tu skončíme vám niečo prinesú." Usmial sa na ňu Archibald.

Čiernovlasý mladík sa zatiaľ jedným bokom opieral o kozub a prezeral si dlhý nôž. Preglgla a pozrela sa na Archibalda.

„Tak, kde sme to skončili? Aha. Takže, ako začať... ?" Odpil si z pohára a začal. „Tieňo-" začal, no nestihol dopovedať.

„Myslím, že o tom by som mal hovoriť ja, Derrick," povedal mladík.

„A vy ste?" spýtala sa.

„Som Jonathan Lightwood," odpovedal. „A som tieňolovec."

„A to je...?" spýtala sa znova.

„Sme druh podobný ľuďom," vyprskol to slovo ako nadávku a kývol na Archibalda. „No sme obohatení o krv anjela. Nášho stvoriteľa. Chránime svet ľudí pred démonmi, aj keď o nás nevedia. Až na pár výnimiek, samozrejme," odfrkol.

„Myslíte si, že po tom všetkom čo ste mi dnes stihli povedať uverím na démonov? V tom sa naozaj mýlite."

„Je to tak, výsosť," povedal Archibald.

„A prečo o tom musím vedieť aj ja?" Bolo toho na ňu priveľa. V živote sa jej nesnívalo o dni ako je tento.

Stroj času? Kráľovná Veľkej Británie? Anjeli a démoni? Uštipnite ma, určite spím.

„Lebo ste kráľovnou Veľkej Británie a preto, lebo ste jednou z nás," odpovedal Jonathan.

„Čože? V živote som neverila na démonov! To určite nemôže byť pravda. Toto všetko." Švihla rukou.

„Viem, že je to pre vás neuveriteľné, no zvyknete si, časom," snažil sa ju utešiť Archibald.

„Ja, chcem si ísť ľahnúť. Necítim sa dobre. Nemôžem to všetko vstrebať za päť minút," povedala tichším hlasom.

Postavila sa a hneď zavávrovala. Prázdny žalúdok, únava a neuveriteľné poznania tohto dňa si pýtajú svoju daň. Jonathan jej podoprel ruku a vyšiel s ňou von.

Trvalo by večnosť, kým by sa došuchtala hore. Zahundral. Zdvihol ju do svojho náručia a vyniesol hore. Len ťažko bola pri vedomí, inak by to rázne odmietla.

Jej myseľ už plávala v hlbokom spánku, takže necítila, že už ju dávno nenesie Jonathan a, že už obýva svoju izbu, ktorá na veľmi dlhý čas bude jej domovom.

Po dvoch týždňoch bez internetu je tu pokračovanie. :)

Autor: sophie1, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction