A Beautiful Lie - 35. kapitola OurStories.cz ~ naše povídky

Mark žiada o odpustenie. Ale zaslúži si ho? A čo je podstatnejšie, dostane ho?

13.11.2011 (20:00) • Euriphia • • komentováno 0× • zobrazeno 704×

Musela som si to poriadne premyslieť. Bolo to ťažké rozhodnutie a stále som váhala. Mám ďalej žiť svoj život, ktorý sa blíži ku koncu, alebo sa mám zachrániť za cenu toho, že už nikdy neuvidím svoju rodinu a všetci, ktorí ma majú radi, budú musieť žiť s predstavou, že som mŕtva?

Ale musela som uznať, že Sebastianov plán bol takmer dokonalý. Verím tomu, že sa nám podarí zničiť Jeronima a som rada, že to bude vďaka mne. Samozrejme, je to riskantné, môže sa všeličo pokaziť, ale na to nechcem myslieť.

Ostávala mi však ešte jedna povinnosť. Povedať Blakeovi o tom pláne. Sebastian mi povedal, že za mnou dnes príde Blake, a vtedy mu mám všetko vysvetliť. Teda, ak sa rozhodnem, že to chcem spraviť. Ale... ja stále váham.

Práve som sedela v reštaurácii a čakala som na Marka, ktorý mi dnes ráno zavolal a povedal mi, že sa chce so mnou stretnúť. Neváhala som, veď to možno bude naše posledné stretnutie a bola by som rada, keby sa sme rozlúčili v dobrom.

Nevšimla som si, kedy Mark vošiel dovnútra, no teraz stál predo mnou a v ruke držal kyticu ruží.

„Prepáč mi to. Naozaj ma mrzí všetko, čo som povedal aj čo som spravil. Prosím, odpusť mi to.“ To, ako tu teraz stál, to, čo rozprával... Bolo to všetko pekné, ale ak by som sa rozhodla, že na všetko zabudnem a vrátime sa späť, neviem či by som sa potom dokázala všetkého vzdať. No na druhej strane, v tom prípade by moja smrť nikomu nepripadala ako podvod. Ale nemôžem využiť Marka pre vlastné účely.

„Mark...“ Musela som mu povedať nie. Inak to nešlo.

„Povedz mi len jednu vec,“ prerušil ma. „Spala si s ním aj po tom, ako sme sa rozišli?“ opýtal sa ma. Neviem, prečo ho to zaujímalo. Veď to, s kým som spala po našom rozchode je predsa len moja vec. Jeho do toho nič nie je. Ale aj tak som nemala dôvod klamať alebo niečo zatajiť, keď sa vlastne nič nestalo.

„Nie,“ povedala som úprimne a bola som si istá tým, že mi uveril.

„Kaitlyn, ja som ti už odpustil, ostatné je len na tebe. Zabudneme na všetko, čo sa stalo. Ja ťa stále milujem a som si istý, že aj ty mňa. Tak mi povedz, že chceš, aby sme boli spolu.“ Potrebovala som si to premyslieť, ale on chcel odpoveď hneď.

„Ospravedlň ma na chvíľu,“ povedala som mu a odišla som na toaletu. Vošla som dovnútra a prešla som rovno k umývadlu. Prepláchla som si tvár vodou, potom som si ju utrela a pozrela som sa na seba do zrkadla. „Čo mám spraviť?“ opýtala som sa samej seba. Nečakala som odpoveď, ale predsa len prišla.

„Odpusť mu a vráť sa k nemu,“ povedal mi známy hlas. V zrkadle som videla, že vedľa mňa stojí Sebastian. Otočila som sa k nemu. Nečakal na moju reakciu, pokračoval vo vysvetľovaní. „Bude to tak lepšie. Nikto nás nebude podozrievať. Všetko bude tak, ako predtým, budeš si s ním užívať zvyšný čas a potom z ničoho nič príde tá nehoda, kde obaja zomrieme.“

„Teba vôbec nezaujíma, ako by to ublížilo tvojmu bratovi?“ čudovala som sa.

„Kaitlyn, obete k tomu patria. Tak spravíš to?“ Musela som sa už rozhodnúť.

„Dobre,“ povedala som odhodlane. Je čas skončiť to. Potom budem môcť začať odznova. A Mark to nejako zvládne. Chvíľu bude smútiť, ale nakoniec to prekoná.

Vyšla som von a vrátila som sa za Markom. Vzala som mu z ruky tú kyticu a pobozkala som ho.

„Odpúšťam ti,“ povedala som. Do očí sa mi tlačili slzy, ale našťastie sa mi podarilo ich potlačiť. Mark nemôže vedieť, čo sa za týmto skrýva. Nemôže mať ani tušenie. Budem sa tváriť, že všetko je v poriadku... no potom príde tá rana.

„Ďakujem. Sľubujem ti, že začneme odznova. Zabudneme na všetko...“ šepkal mi do ucha pri tom, ako sme sa objímali. Až doteraz som bola strnulá, ale napokon sa mi podarilo uvoľniť sa. Musím to dotiahnuť do konca.

Usmiala som sa na Marka a pokúsila som sa zabudnúť na to, čo ma čaká. Ostávalo mi už len niekoľko dní, ktoré som chcela stráviť so svojimi blízkymi. Ale nesmú mať ani najmenšie podozrenie, že sa niečo chystá. Nemôžem sa s nimi rozprávať, ako by to bolo naposledy. Musím sa správať prirodzene.

No čaká ma ešte jedna povinnosť. Povedať o tom Blakeovi, a ak to bude potrebné, presvedčiť ho, že je to dobrý nápad. Pretože bez neho sa nič nestane. Niežeby som to v tom prípade nechcela, ale Sebastian stratí záujem a už mi nebude chcieť pomôcť. A sama to naozaj nedokážem.

„Otoč sa,“ povedal hlas za mojím chrbtom. Poslúchla som ho. Otočila som sa a na tvári sa mi zrazu zjavil úsmev. On bol trochu prekvapený, ale ja som mala predsa dôvod na radosť. Bola som taká šťastná, že som sa mu hodila okolo krku. Bola som presvedčená, že sa všetko podarí.

Pobozkala som Blakea, no vzápätí som to oľutovala. Veď teraz som s Markom. A budem s ním až do mojej fingovanej smrti.

„Viem, ako si môžem zachrániť život,“ povedala som Blakeovi.

„Ako?“ opýtal sa prekvapene.

„Vďaka tomu, čo dokážem,“ začala som. „Ale skôr, ako ti všetko vysvetlím, musíš vedieť, že v tom s nami pôjde aj Sebastian.“ Chvíľu som počkala, kým túto informáciu vstrebe. Nevyzeral nadšený, ale som si istá, že nakoniec nebude namietať.

„Vieš, čo si o ňom myslím,“ pripomenul mi Blake. Áno, poznala som jeho názor, ale ja som sa s ním nestotožňovala.

„Ja mu verím. Ale k veci. Ide o to, že som zistila, že dokážem ovplyvňovať ilúzie. Dokážem ich aj ukončiť, jediné, čo zatiaľ nedokážem, je ich vyvolať. Ale možno časom príde aj to.“ Blake o tom uvažoval.

„No jasné. V tej ilúzii, ktorú som vyvolal, keď si bola v kóme, sa diali veci, ktoré som neovplyvňoval. Vtedy som tomu nerozumel, ale teraz to už dáva zmysel. Bola si to ty. A ako je možné, že máš také schopnosti? Veď si iba človek...“

„Nemysli, že ty si niečo viac,“ pripomenula som mu. Stále si človek, iba máš „nadprirodzené“ schopnosti,“ oborila som sa naňho, ale on sa iba pousmial.

„Nemám žiadne nadprirodzené schopnosti. Všetko sa dá vysvetliť, rovnako ako aj toto. Ale je to tajomstvo, ktoré poznajú len tí vyvolení,“ vysvetlil mi.

„Myslím si, že to, čo dokážem, je zapríčinené tým, kto je môj otec,“ vrátila som sa k pôvodnej téme.

„To je možné. On má zvláštne schopnosti, ktoré si zdedila. Ale ak by skončil s touto „prácou“, boli by mu odobrané. No pochybujem o tom, že by ich tebe mohol niekto zobrať.“ V tom má asi pravdu. Takže mám výhodu. Tie schopnosti som získala, aj keď som o ne nikdy nežiadala a nikto mi ich nemôže odobrať. Teda aspoň dúfam. Ale čo ak by ma chceli zabiť aj kvôli tomu?

Potom som Blakeovi povedala celý plán, ktorý Sebastian vymyslel. Všetko som mu vysvetlila a on ma pozorne počúval. Čakala som, že bude namietať, ale on iba prikyvoval. Vyzeralo to, že sa mu dokonca ten plán páčil. Bola som rada. Aspoň som nemusela plytvať časom a energiou na presviedčanie.

Aj keď na konci mal nejaký zvláštny pohľad. No pripisovala som to tomu, že by bol radšej, keby to vymyslel sám. Ale to je jedno. Dôležité je, aby to vyšlo. A verím, že vďaka Sebastianovej pomoci to aj vyjde.

„Je to naozaj pekné. Ale prečo by nám chcel Sebastian pomôcť?“ To slovo nám sa mi nepáčilo. Ide tu predsa o mňa. Blake nie je ten, ktorý potrebuje zachrániť. A nepáči sa mi, že nás berie ako pár. Obávam sa, že očakáva, že keď bude po všetkom, budeme spolu. No ja si takto svoju budúcnosť rozhodne nepredstavujem... Ale na druhej strane, ak mi to, že si to bude myslieť, pomôže, tak ho zatiaľ nebudem presviedčať o opaku.

„Je tu ešte jedna vec, Blake. Sebastian za to niečo chce,“ vysvetlila som mu.

„Spravím čokoľvek, čo ti zachráni život.“ To by malo stačiť. Keby som sa od toho odosobnila, bolo by to romantické, ale momentálne to vidím iba ako nátlak. Cítim sa, akoby som bola zaseknutá niekde medzi Blakeom a Markom. Chcem od toho utiecť... Pretože v hĺbke, moje srdce túži ešte stále po Lecovi. Nedokážem naňho zabudnúť, aj keď od jeho smrti ubehlo už veľa času... No asi to ešte nebolo dosť. Možno keď začnem odznova, ďaleko od tohto miesta, podarí sa mi na všetko zabudnúť.

„Sebastian mi povedal, že keď zomrie Jeronimus, miesto Adalida bude patriť tebe...“ začala som.

„To je pravda,“ potvrdil mi Blake.

„To, čo Sebastian žiada je, aby si ho prenechal jemu.“ Blake sa netváril prekvapene, asi očakával takúto požiadavku.

„Spravím to. No aj ja mám jednu podmienku.“ Bála som sa toho, čo bude chcieť. „Buď so mnou.“ A je to tu. Dostala som sa do situácie, do ktorej som sa nechcela dostať. To, čo žiada, mu musím splniť, ak chcem prežiť. Vlastne to bude aj moje odvďačenie. No nie som si istá, či to chcem podstúpiť.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: