OurStories.cz ~ naše povídky » Ochranca srdca - Kapitola 25.

30.06.2012 (10:00) • LiliDarknight • • komentováno 3× • zobrazeno 1909×

Kapitola 25.

Elyon mala dokorán otvorené oči a hoci pozerala okolo seba, nevidela nič, len stále temnejúcu tmu. Ani nevedela ako dlho len tak leží schúlená vo vysokej tváre. Slzy jej už dávno vyschli, no aj tak sa nevedela ani hnúť. Myseľ jej neustále trýznila jediná ťaživá myšlienka. Nemohla sa prestať viniť z toho, čo sa stalo. Láska nebola hriech, bola požehnaním. A predsa za ňu Edith zaplatila najvyššiu cenu. Keď sa z neba spustil dážď, ani sa nepohla. Nechala si tvár bičovať krutou ostrosťou tých studených kvapôčok. Akoby samotné nebesá smútili nad premárneným mladým životom a prelievali smútok za jej vlastnú vinu. Triasla sa od zimy aj strachu a strácala nádej. Ako by Keith mohol ešte niekedy pohliadnuť na takú ženu, akou sa práve stala? Krutosť, ktorú v sebe tak náhle vzkriesila, sa predsa nedá len tak uschovať na večný spánok. Bolo to v nej, len to driemalo a vyčkávalo. Ako mačka na love.

Keď sa vedľa nej čosi náhle pohlo, ostala nehybná. Nemala dostatok síl na to, aby sa bránila. A akékoľvek divé zviera môže v nej udusiť svoj neutíchajúci hlad. Možno to bude dobré ukončenie jej múk a žiaľu. No keď miesto bolesti zacítila mierny tlak, keď ju niekto obránil na chrbát, predsa len musela niečo urobiť. Pozrela nad seba a miesto zamračenej oblohy alebo padajúceho smútku nebies zbadala pár ustaraných očí, ktoré na ňu vzhliadali zo známej tváre.

„Panebože, vďaka ti! Myslel som si, že si po smrti,“ šepkal a v hlase sa mu jasne zračila úľava.

Elyon naňho len nemo pozerala. „Vane,“ vyslovila tichučko. Na to jediné sa zmohla.

Prudko sa na ňu zamračil. „Elyon čo sa tu stalo?“

Bola priveľmi unavená na to, aby mu čokoľvek vysvetľovala. Chcela len zaspať a nikdy sa neprebudiť, aby nemusela myslieť na to, čo sa stalo. Hoci milosrdná tma začala prikrývať všetkých a všetko, no ona to aj tak všetko cítila. Privrela viečka a potriasla hlavou v náznaku nesúhlasu. Neverila, že by dokázala cez svoje pevne zovreté zuby pretisnúť čo i len jediné slovíčko.

Bola už dosť veľká tma na to, aby videla ako sa tvári, ale keď k nej napriahol ruku, mykla sa.

„Elyon, musíme ísť. Klepeš sa od zimy. Poď, lebo to nedopadne dobre,“ oslovil ju takým nežným hlasom, až sa musela presvedčiť, že je to naozaj Vane a nie niekto iný, hoci mal jeho tvár.

Keď konečne dokázala pochopiť jeho slová, opäť potriasla hlavou. Nemohla odtiaľto odísť. Nie, keď tu ostane Edith. Nemohla ju tu nechať napospas divej zveri. Už tak mala dosť ťažkú nákovu viny zavesenú okolo krku. Viac by toho už nezniesla. Nie v túto chvíľu. Ale ako to, preboha živého, mala povedať Vaneovi? On nevedel, čo sa tu stalo, inak by k nej nebol taký dobrý. Taký milý, akoby ona bola zranená a potrebovala pomoc od Cornelie a jej veľkej kapsy plnej bylín. Ako by bola malým, vystrašeným dievčatkom, ktoré potrebuje útechu od Kenny. Bola priveľmi vyľakaná a zmierená s osudom vyhnanca, ktorý ju teraz iste čaká, na to, aby odmietala aspoň záblesky posledného prejavu dobrej vôle. A jednako vedela, že si to nezaslúži.

„Ne-nemôžem... Edith...“ zamrmlala nezreteľne. Vane sa musel nahnúť takmer až k jej ústam, aby zachytil jej ako šelest vetru tichý hlas, keď sa tie slová snažila pretisnúť na svetlo sveta po druhýkrát.

Bol pri nej príliš blízko na to, aby nevidela jeho pohľad plný hnevu. „Musíme ju tu nechať.“

Po prvý raz, odkedy na ňu prehovoril, sa do jeho hlasu vkradla tvrdosť, ktorú tam občas začula aj predtým – keď hrešil niektorého z bojovníkov za niečo, čo urobil zle alebo vôbec. Teraz vedela prečo tak hovorí a aj čo to zavinilo. Ona bola teraz to zlo, ktoré sa mu protivilo.

„Zvery.“ Tým jediným slovom sa snažila prezradiť mu, ako veľmi na tom záleží.

Odrazu jeho tvár zjemnil trpký úsmev. Keď k nej natiahol ruku, mimovoľne sa prikrčila. Očakávala ranu, ale tá neprišla. Chytro roztvorila oči, ktoré privrela v predzvesti bolesti, a všimla si, ako sa zarazil. Opatrne sa na ňu usmial a ruku k nej sunul pomalšie. Už-už sa chystala odtiahnuť, no vtom jeho teplá dlaň prikryla jej studené líce a pohladila ju. Znovu privrela oči, tentoraz pred silou citov, ktoré sa mu zjavili v tvári. Nesmel ľutovať ju. Ona je živá. Mŕtvi zasluhujú toľký cit, to Edith ho mal dať. Nie jej.

„Elyon,“ oslovil ju opäť tým nežným, tichým hlasom, „je úplná tma. Nevidím poriadne ani na teba. Iste nás už hľadajú. Poď, pôjdeme ich nájsť. Oni pomôžu... s... Edith.“ Zazdalo sa jej, že jej meno akoby zo seba vychrlil, ale bola priveľmi unavená na to, aby sa tým zapodievala.

„Poď zoberieme ťa do tepla,“ pošepol a skôr, ako stihla žmurknúť, vyskočil na rovné nohy, čím potiahol aj ju. Až v tú chvíľu si uvedomila plnú silu svojho chvenia. Kolená sa jej takmer podlomili a keby ju Vane nezachytil za lakeť, bola by padla späť do svojho zeleného hrobu.

„Opatrne,“ poznamenal len tak.

Elyon bola zmätená. Prečo na ňu hovoril stále tým ako hodváb jemným hlasom a tónom akým sa rozpráva s na smrť chorým? No nechcela a nemohla sa pýtať. Vedela, že teraz, hoci ju berie domov, robí to len preto, aby ju mohli potrestať. Pred všetkými. Zaslúžila by si to. Keby boli takí bezcitní ako ona, bez milosti by ju sťali.

Keď ju objal okolo pliec a viedol krokom čo noha nohu minie po vysokej tráve zase smerom k rieke, nevyslovila ani slovko nevôle. Nevidela si takmer ani na špičku nosa, z ktorého jej neustále kvapkalo, lebo nebo ešte neprestalo smútiť. Nemala ani potuchy kam vôbec stúpa, či ide rovno alebo sa prepadá do pekiel. Proste len nasledovala jeho tiché vedenie. Keby nebolo jeho mocnej ruky, bola by jej voda v rieke podbila nohy. Dážď premenil tichučko tečúcu stuhu vody v rozzúrenú riavu, ktorá túžila hltať ľudí. Akoby vedela o všetkom, čo sa stalo ani nie pred pol dňom na lúke, zahryzla sa Elyon do nôh a túžila si ich privlastniť. Vane ju v poslednú chvíľu strhol k sebe a sám sa začal predierať vpred cez vodu.

„Ďakujem,“ šepla sotva počuteľne, keď nohami opäť stúpila na pevnú zem.

Bez slova kývol hlavou a stále ju objímajúc jednou rukou okolo pliec ju viedol povedľa seba smerom, odkiaľ asi prišli. Nemala ani potuchy, ani si netrúfala odhadovať, podľa čoho vlastne vie, kam má ísť. Neodvážila sa spýtať. Všetku silu, ktorá jej ostala, sa snažila vložiť do toho, aby sa udržala na vlastných nohách. Hoci to Vane bol zranený, a Elyon si neodvažovala ani len hádať ako veľmi, bol to stále on, kto ju podopieral. Niesol takmer celé jej telo, hoci stále išla po vlastných nohách. Nedokázala sa prinútiť zmeniť to, no nemohla mu ani ďakovať. Keby otvorila ústa, začali by jej drkotať zuby zimou. Cítila, ako sa celá chveje. Tartan mala premočený a pripútaný k telu akoby tam prirástol. Bol chladný a každou ďalšou kvapkou ju silnejšie ťahal k zemi.

Odrazu Vane zastal uprostred kroku a stiahol ju k sebe. Bol to taký prudký pohyb, až prekvapene zalapala po dychu.

„Elyon,“ oslovil ju ticho bolestným hlasom, „musíš mi vytiahnuť ten šíp. Zlomil som ho, ale stále tam je.“

Nezmohla by sa na slovo ani keby mohla a chcela hovoriť. Zamýšľala len odmietavo pokrútiť hlavou, ale vtom jej napadlo, že keď ona nevidí naňho, on bude na tom rovnako. Ešte skôr, ako stihla prinútiť svoje ústa pustiť do sveta odpoveď, ktorá ju doslova tlačila v hrdle, začal ju kamsi ťahať. Doslova za ním viala ako plátno vo vetre. Až keď dážď, ktorý ju doteraz nemilosrdne bičoval do tváre, zredol a nahradili ho len občasné zatúlané kvapky, pochopila, že ju doviedol na miesto v lese. Nemala sa ako presvedčiť, tak natiahla ruku pred seba, či niečo nepozná aspoň na dotyk. Keď sa jej do dlane zaryla hrubá kôra, bola si viac ako istá, že je skrytá pod baldachýnom ihličia a zelene.  

Prudko zastal, ale Elyon zastala až keď vrazila do jeho statnej postavy. Jasne počula, ako sykol od bolesti. Osteň viny ju bodol už v tak rozorvanom srdci. Kedy prestane ubližovať ľuďom okolo seba? No on miesto toho, aby vyslovil svoje výčitky nahlas a dal im tak jasnú podobu, len ju pevne chytil za ruky. Aj v tej tme cítila, ako na ňu upiera zrak.

„Elyon, vytiahni ten šíp,“ prikázal jej a otočil sa k nej chrbtom. Následne pokľakol na jedno koleno, aby mohla lepšie dočiahnuť. Pamätala si, kde približne sa zabodol.

S povzdychom sa rozhodla urobiť o čo ju požiadal. Tak či tak nemala na výber. Keď natiahla ruku, aby sa pokúsila uchopiť koniec šípu, ktorý ani nevidela, objavila sa jej v mysli takmer zabudnutá spomienka na podobnú chvíľu. Líšila sa len tým, že miesto Vaneovej statnej postavy sa pred ňou týčil o nič menej mohutný chrbát jeho brata. Jediná myšlienka na Keitha ju takmer zrazila na kolená. Dušu jej zachvátil nový plameň trýzne, ktorý neuhasí ani ten najhorší lejak. Tak veľmi ho milovala. Potrebovala ho a teraz oňho príde. V duchu sa s ním neustále lúčila a spomínala na spolu prežité chvíle. Šťastie od nej opäť uletelo ako motýľ na lúke plnej kvetov. Každý ho má toľko, koľko mu ho Boh dopraje. Ona si svoje nezaslúžila, tak oň prišla.

„Elyon,“ napomenul ju odrazu hlas ostro, až sa mykla.

Stratená vo vlastnom nešťastí úplne zabudla na svoju úlohu. Cítila miernu horúčosť v lícach, ale snažila sa ju nevšímať. Miesto toho napriahla ruku, aby sa pokúsila nájsť šíp. Nemusela hľadať dlho. Rukou pohodila smerom, kde si myslela, že by mohol mať chrbát. Odrazu sa jej po ruke roztancovala neznesiteľná, pálivá bolesť, akoby sa jej tam zabodlo niekoľko dýk. Akoby z veľkej diaľky počula, ako sa jej Vane pýta, čo sa stalo. Neodpovedala, nevedela čo povedať. Tušila, že našla svoj cieľ, tak opäť natiahla ruku, tentoraz obozretnejšie. Medzi prsty jej akoby samo od seba zapadlo rozštiepené ostrie odlomeného šípu. Uchopila ho do oboch rúk, zhlboka sa nadýchla a prudko potiahla k sebe. Použila na to všetku silu, ktorá jej ešte ostala, až napokon pocítila, ako sa poddáva pod jej rukami. Tichú temnou lesnej noci osvietil mocný rev zraneného človeka.

Vane povedal niečo v jazyku, ktorý Elyon nepoznala. „Ostaneme tu na noc, Elyon. Je priveľká tma na to, aby som vedel kam ideme. Poď ku mne,“ volal ju k sebe.

Chcela niečo namietnuť, ale nedokázala nič pretisnúť von z úst. Akoby jej odrazu skamenel jazyk aj pery. Mračila sa, no Vane ju nemohol vidieť. Mala tam ostať, pri Edith. Čo ak sa jej niečo stane, kým nadíde ráno? Nemohla dovoliť, aby niekto zhanobil jej telo. Už to stačilo, že ju zabila tak nečistým spôsobom. Nie je nič horšie ako zomrieť bez dôvodu. Zbytočne. Aj jej smrť bola taká. Z rúk pravého vraha, zlého človeka nehodného lásky. Boh ju zatratí a v pekelných ohňoch ju bude naveky nútiť pykať za taký bezbožný skutok. Ale to nie je dostatočný trest. Nie. Vedela, že Keith už tiež patrí minulosti, aj Cornelia, aj Kenna. Nikto z nich nebude chcieť žiť pod jednou strechou s vrahyňou, ani v jej blízkosti. Vane ostával s ňou len preto, že nemal inú možnosť. Cítila to v srdci. A predsa keď ju chytil za ruku a prinútil ju sadnúť si k nemu na studenú zem, bola za to rada. Hoci sa nechvela o nič menej, cítila pri sebe inú živú bytosť. Viac ako kedykoľvek predtým potrebovala niečo, čím by sa uistila, že je to všetko naozaj.

„Pokús sa zaspať,“ pošepol jej do ucha tým nežným hlasom.

Bola unavená a netúžila po ničom inom ako na chvíľu zavrieť oči a zabudnúť na srdce, ktoré stále bolestne bilo, hoci by už malo byť z kameňa. Aby bolo rovnako bezcitné ako ona. Keď si ju Vane pritisol bližšie k sebe a objal ju rukou okolo pliec, nepohla sa ani o piaď, na chvíľu dokonca aj prestala dýchať. Z tej zimy sa jej oči zatvárali samé od seba. Cítila, akoby nemala žiadne city. Ako bútľavý strom, v ktorom už nežijú ani tie lesné včely. Len prázdna nádoba, ktorá kedysi niesla pozostatok života. A napriek tomu, že nevedela, čo čakať od rána, zaspala.

Nebolo to také pokojné ako očakávala, alebo v čo dúfala. Temné prízraky s čiernymi vlasmi a planúcimi modrými očami jej neustále kričali do uší. Ten škrekot sa zarýval do každého kúsku tela, cítila ho aj v končekoch prstov na nohách. Nevedela rozoznať, čo to zavýja, z čoho ju obviňuje. Až kým nezačula posledné slovo. Vrah. Vrah. Vrah. Chcela sa prebudiť, no nemohla. Akoby ju tam tá žena-prízrak držala uväznenú v okovách. Nemohla sa pohnúť, ani žmurknúť a nemohla zodvihnúť ruky, aby si zakryla uši. Len tam stála sama v temnote a načúvala tomu neľudskému kriku a vzlykom. Snažila sa utiecť, no nemohla. Odrazu sa z tej tmy vynorila biela ruka s dýkou a zabodla sa do nej. Ostrá bolesť jej roztrhala srdce... S polohlasným výkrikom sa prebudila.

Prudko dýchala a snažila sa prinútiť svoje srdce ostať pri nej. V lese vládlo pološero, vďaka ktorému videla, že Vane spí len na dotyk od nej. Jej výkrik, ktorý jej samej naháňal hrôzu, ho neprebudil. Doslova sa dusila vlastnou snahou konečne sa zhlboka nadýchnuť. Prudko vyskočila na nohy a začala sa obzerať okolo seba. Vybrala si smer, ktorým mohla byť nejaká cestička von a rozbehla sa tam. Potrebovala sa dostať preč, utiecť od všetkých blízkych. Musela sa vrátiť späť k Edith, aby sa presvedčila, že jej nikto a nič v noci neublížilo. Začínalo jej byť pod stále mokrým tartanom teplo, ale nevnímala to. V mysli si neustále dookola opakovala, že to musí urobiť. A potom utiecť niekam ďaleko a už sa nevrátiť. Nemohla by sa pozrieť do očí nikomu zo svojej rodiny. A predovšetkým Keithovi... Keith. Pri jeho mene zastala uprostred kroku. Nemohla by žiť s vedomím, že ju nenávidí a vie, čoho všetkého je schopná. Aby každý deň bola vedľa neho a trpela tým, čo vykonala.

Utekala ďalej. Ani nevedela kde je, ale stále nútila svoje roztrasené nohy pokračovať. Srdce cítila až v krku. Nakoniec sa predsa len zastavila, a aj to len preto, lebo zakopla a dopadla za tvrdú zem. Hlavou pri tom udrela do ďalšieho koreňa, ktorý jej akoby posmešne mával spod zeme. Posadila sa a porozhliadla. Napriek šeru nevidela tak dobre ako by chcela. Nikdy predtým tu nebola. Mohla byť len na pár krokov od Vanea alebo Edith. Snažila sa znovu postaviť na nohy, no podlomili sa jej kolená. So sľubom, že bude pokračovať o chvíľku, sa oprela o vysoký strom a zavrela oči. To, že opäť zaspáva, si uvedomila v tú chvíľu, keď ju prebudilo zvláštne šuchotanie.

Kapitola 24. ¦¦ Kapitola 26.

Kapitola je tu o jeden deň skôr z jedného dôvodu - ja v sobotu nebudem doma, keďže idem navštíviť svoje milované dvojčátko a písanie bude to posledné, na čo budem myslieť. :)

Ak sa vám zdala táto kapitola zmätená, tak sa ospravedlňujem, ale bol to zámer. Duša človeka je rovnako krehká a občas zmätená nech žijete v akomkoľvek čase. Rovnako je na tom aj Elyon a ja dúfam, že to tak budete brať. Ak sa vám to nepáčilo, pokojne buďte kritickí.

Vaša Lili :)

P. S.: Ak vám chýba Kenna, nebojte sa, ona ešte príde. Teraz je na návšteve u svojej sestry a tá býva na samote v lese, takže nemá čas chodiť za Elyon. Ale nebojte sa, ešte si ju užijete. Nakoniec budete prosiť, aby odišla. ;)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 25.: