OurStories.cz ~ naše povídky » Ochranca srdca - Kapitola 4.



Ochranca srdca - Kapitola 4. Cesta sa začína

Kapitola 4.

Keith sa zadíval na jej zmätenú tvár. V očiach jej zazrel hnev, no to by ho neodradilo. Po prvý raz vo svojom živote skutočne nevedel, čo povedať. Ako vôbec mal odpovedať? Ani nevedel, čo jej teta urobila pre to, aby dostala neter späť na Vysočinu. Dopekla, veď ani netušil, o čom to presne hovorí!

„Mám ťa priviesť späť,“ povedal namiesto čohokoľvek iného, považujúc vec za uzavretú. Ale to sa mýlil. Očividne mýlil.

Dievčina, hoci ešte veľmi slabá, sa naňho mračila ani sto čertov. „To je od teba skutočne veľkodušné, ale ja tvoju pomoc nepotrebujem! Zaveď ma späť k tete Kenne. Tam je moje miesto.“

Keith zaťal päste, aj sánku. Opovážlivosť toho dievčiska ho nesmierne urážala. Kto si vôbec myslí, že je? Jemu nebude rozkazovať! Nedovolil to ani mužom, nieto ešte bezmocnému a zranenému dievčaťu.

„Nikam nepôjdeš. Jedine ak so mnou na Vysočinu. Koniec rečí!“ pretisol pomedzi zuby a s úmyslom privolať tú druhú ženskú s krížikom, vykročil k dverám. Urobil sotva dva kroky, keď sa rozrazili a dovnútra vošiel zadýchaný Merill s Colinom v závese. Uprel na nich prenikavý pohľad.

„Našli nás,“ povedal bez úvodu Merill.

Keith polohlasne zaklial. Ešte toto mu chýbalo k tej sláve božej! „Zožeň zásoby, Colin. Ty, Merill, choď a povedz to tej žene. Musíme odísť. Hneď teraz.“

Merill bez jediného slova obišiel Colina. Potom iba začul, ako rozdáva príkazy a súri všetkých do pohybu. Len Colin stále stál na mieste a tváril sa nesúhlasne. V ruke stále zvieral rukoväť malej dýky.

„Nebudeme s nimi bojovať, Colin. Nie, keď máme so sebou to zranené dievča,“ povedal mu, akoby čítal v jeho mysli. Očividne dobre, pretože ten namiesto zbytočného odvrávania len mlčky kývol hlavou a odišiel.

„Ja s vami neodídem!“ prehlásila Elyon potichu, no s o to väčším dôrazom. Nikto jej nebude rozkazovať a už vôbec nie ďalší Škót. Veď len vďaka nim sa dostala tam, kde teraz je. Do svojho osobného predpeklia.

Keith sa na ňu zamračil, no kým stihol niečo povedať, objavila sa vo dverách žena s krížikom, ktorá mu neustále pripomínala ako sa volá. Jej spoločnosť neznášal najlepšie, ale teraz bol za ňu aj celkom rád. Výnimočne.

„Och, dievčatko moje!“ skríkla a vrhla sa k neteri. Opatrne ju objala, v duchu ďakujúc nebesiam, že ju nechali vo svete živých. No teraz nemali čas na nejaké rozprávanie, hoci by toho chcela neteri toľko povedať.

„Musíme ísť, Elyon. Iste za nami už poslal toho svojho psa. Nesmie nás nájsť,“ zvestovala jej so žalostným výrazom v tvári.

Elyon sa na ňu zamračila. „Ale kam pôjdeme? Veď on nás nájde všade!“

Vtedy si Keith odkašlal, akoby potreboval pripomínať, že je ešte stále v izbietke. „Ideme na Vysočinu. Tam budete v bezpečí. Obe.“ Založil si ruky na hrudi, aby dodal svojim slovám na vážnosti. Budú ho musieť poslúchnuť, ak chcú prežiť.

„Na žiadnu prekliatu Vysočinu sa nikdy nevrátim!“ skríkla Elyon.

Keith bez iskry zaujatia pozeral na jej rozhnevanú tvár. „Nemyslím, že som ti dal na výber. Bude tak, ako som povedal.“

Elyon zatínala päste od bezmocnej snahy. Kto si myslí, že je, keď jej chce rozkazovať? Teta Cornelia sa pre ňu stala mŕtvou v ten deň, keď ju odmietla prijať späť do svojho domu. Nepôjde k nej len preto, aby sa vyhla sobášu s nenávideným mužom! Nie! Keby len tak mohla ovládnuť svoje zoslabnuté telo. Hneď by ušla. Hocikam, kde by nebol ten namyslený človek, ktorý sa odhodlal rozkazovať jej.

„Nebude,“ trvala na svojom Elyon.

Kenna oboch so zaujatím sledovala. Ešte nikdy nestretla nikoho, kto by sa tvrdohlavosťou vyrovnal jej krehkej neteri. Tento muž to vedel. To, čo pozorovala v ich tvárach, jej ponúkalo jasnú predstavu ďalších rokov. Teraz len musí prísť na to, ako ich oboch dostať tam, kde potrebuje. Musí zasiahnuť.

„Elyon, pôjdeme s ním.“ Jej tichý hlas prinútil oboch, aby na ňu pozreli. Elyon s hnevom, Keith s nehybnou tvárou.

„Prečo?“ Jediným slovom dala najavo všetky svoje protesty.

Kenna sa na ňu zmierlivo usmiala. „Dievčatko, na Vysočine budeme v bezpečí. Klan nás ochráni. A ja chcem opäť vidieť svoju rodinu.“ Nebola čestná, no nemohla inak. Musela skúsiť všetko.

Elyon privrela oči nad svojou porážkou, ktorú jej teta uštedrila. „Dobre. Pôjdeme s ním na Vysočinu. Ale neočakávaj, že tam ostanem žiť.“

Odo dverí sa zrazu ozval hrmot, akoby sa rozostúpilo samotné nebo. Elyon tam prestrašene uprela zrak, pripravená bojovať o vlastný život. Keď zbadala vysokého mladíka, prikrčila sa na svojom lôžku. Ale len dovtedy, kým sa naňho ten strašný Škót neotočil.

„Čo sa deje, Colin?“

„Sú blízko, Keith. Merill vyrazil napred, aby ich zdržal. Starec tvrdí, že budú strážiť severnú hranicu. Vieš, kam musíme ísť.“ Na konci sa do jeho hlasu vkradla nečakaná nenávisť.

Keith splna hrdla zaklial. Ako mohol byť taký prekliaty blázon a nahovárať si, že budú mať pred nimi náskok aspoň pol dňa?

„Vieš, čo máš robiť.“ Colin nepotreboval vedieť viac. So strohým prikývnutím vybehol z domca a stratil sa v lese.

Elyon sa zamračila, ako sa snažila prísť na to, čo sa deje. „O čo sa jedná?“ 

Keith sa len veľmi neochotne presunul pohľadom na jej tvár. Nemal vo zvyku čokoľvek vysvetľovať. Ale jej bude musieť. „Nedali nám na výber, budeme musieť prejsť krížom cez Nížinu. Vohnali nás do náručia nepriateľa. Pôjdeme cez zem McLeoda.“

Kenna si pritisla ruky k hrudi, keď konečne pochopila. „Ale s McLeodom máte spor. Dlhé roky.“

„Áno,“ prisvedčil stroho. Pretože nevidel dôvod viac sa zdržiavať, podišiel k lôžku a zodvihol si Elyon do náručia. Za jej hlasných protestov.

„To si vyprosím, takéto správanie! Nie som slúžtička z kuchyne, aby si si takto trúfal!“ A hoci jej to pôsobilo neznesiteľné muky, mykala sa v jeho zovretí. Ale bolo to márne. Akoby sa holými rukami snažila bojovať proti skale.

Keith pevne stisol zuby, keď neprestávala bojovať. „Prestaň, lebo ťa zviažem! Chcem ťa len dostať do voza. Tak prestaň vyvádzať!“

Pri jeho zlostnom kriku sa obe – aj Elyon, aj Kenna – prekvapene strhli. Elyon ihneď prestala bojovať, no stále sa naňho zlostne mračila. Srdce jej búšilo, akoby sa každú chvíľu malo vybrať do sveta. Snažila sa prinútiť ho spomaliť, no nedarilo sa jej. Pravdou však bolo, že ju ten Škót vyľakal. Keď na ňu strýko takto zlostne kričal, vždy prišla rana. Aj teraz nejakú očakávala. Vedela, že príde. Buď skôr, alebo neskôr.

Mlčky sa nechala položiť na slamou vystlaný voz. Až keď si s námahou sadla, všimla si Duana, ktorý stál povedľa. A žena po jeho boku s vráskavou tvárou musela byť jeho manželkou. Zahanbila sa pri pohľade na nich. Ani im nepoďakovala za záchranu života.

„Duane, ďakujem za všetko. Nech vás oboch Boh žehná,“ povedala im jednoducho. Vedela, že to nepostačí, ale nezmohla sa na viac.  

Starý správca sa na ňu srdečne usmial. „Aj vás nech požehná, lady Elyon.“

Keith sledoval ich rozhovor len okrajovo. Pozorne sledoval les a keď z neho vybehli Merill s Colinom, zamračil sa. Obával sa toho, čo to mohlo znamenať.

„Sú za nami! Musíme rýchlo odísť!“ zakričal Merill, odväzujú kone.

„Sadni si na koňa a drž sa za mnou,“ rozkázal Elyon, akoby zabudol, že je slabá a zranená.

Len s veľkým sebazaprením sa Elyon dokázala zodvihnúť a zoskočiť z voza. Síce bola odpočinutá, ale tak dlho už v ústach nemala nič, len sucho. Ale neurobí mu radosť tým, že by to priznala. Dokáže tomu nafúkanému Škótovi, že ona sa ho nezľakne tak ľahko.

Podišla k Eos, ktorá bola zapriahnutá vo voze. Rýchlo ju odväzujúc, snažila sa vysadnúť na jej chrbát. No bola príliš slabá a úkon, ktorý jej nikdy nerobil problémy, teraz nedokázala urobiť. Nechcela žiadať o pomoc, no ani nemusela. Duane k nej potichu pristúpil a rýchlo ju vysadil na kobylu. Elyon mu len mlčky poďakovala. Bála sa, že ho už nikdy neuvidí. Sklonila sa a dala starcovi bozk na líce.

„Ďakujem,“ šepla mu do ucha.

No on sa namiesto odpovede len sklonil, aby mohol kobyle dať uzdu. Potom tenký remienok vtlačil do Elyoniných slabých prstov a aj s koňom ju doviedol až k zamračenému Škótovi. Ako tam tak sedel na svojom žrebcovi, vyzeral nesmierne silný a neohrozený. A Elyon si ho až teraz prezrela.

Už na prvý pohľad bol iný ako anglickí muži, hoci mal oblečené to isté. Bol vyšší a silný ako hora. Dlhé vlasy mu teraz voľne splývali okolo krku a vážne oči farby poludňajšej oblohy si ju bez záujmu premeriavali. Z toho pohľadu bola zvláštne rozochvená.

„Poďme!“ skríkol odrazu, až podskočila. Bolestne zovrúc v prstoch uzdu, vyrazila vpred. Cítila, ako jej ubúdajú sily, ktoré ani nemala, no nebola ochotná priznať si to. S vetrom opreteky, držala sa v tesnom závese za Škótom. Eos aj bez pobádania vedela, čo od nej čaká.  

Za sebou počula dupot ďalších kopýt, no neobávala sa. Vedela, že je to len teta Kenna a tí dvaja Škóti, ktorých mená ešte nepoznala. Boli rovnako mlčanliví ako ich veliteľ. No nepúšťali okolo seba takú hrôzu ako on. Akoby sa mu páčilo, keď sa ho všetci báli. A cválajúc medzi vysokými stromami, nejavil ani náznak záujmu o čokoľvek.

Elyon sa zdalo, že tie rytmické pohyby, ktoré ju predtým vždy upokojovali, ju teraz isto iste pripravia o život. S každých, aj nepatrným, pohybom kobyly zatínala zuby od neznesiteľných múk. V duchu preklínajúc všetkých mužov, snažila sa vydržať. Vpred ju už nehnala vidina slobody, či ochrany, ale prostá viera v prežitie. A tá sa každým okamihom zmenšovala.

Keď už si myslela, že snáď nikdy nezastavia, presvišťal zrazu okolo nej jeden Škót. Zastavil sa až vedľa toho, ktorý ich viedol. Nepočula, čo mu povedal, ale nech už to bolo čokoľvek, odrazu obaja zastali. Elyon vďačne, no z posledných síl, zatiahla uzdu, aby prinútila Eos zastať. Kobyla tak poslušne urobila. Keď zastali, uvedomila si aká jej je zima, ako jej lomcuje celým telom a zuby jej cvakajú. No bolo to nič oproti bolesti, ktorá sa pokúšala o jej zdravý rozum.

„Striasli sme ich. Rozložíme na noc tábor,“ kázal pokojným hlasom Škót-veliteľ.

Elyon vedela, že by mala zosadnúť, ale náhle nemala v údoch ani toľkú silu, aby to urobila. Zatvorila oči v nemej proste nebesám, aby jej zoslali to máličko sily, ktorú na to bude potrebovať. Boh sa však očividne rozhodol, že to urobí inak. Jej naprotiveň. Namiesto toho ju obral aj o tú omrvinu vôle, ktorá jej ostala. Cítila, ako jej z meravých prstov vykĺzla uzda. Nakláňajúc sa na bok, presne vedela, čo sa stane. Keď o chvíľku s prudkým výdychom padla na mokrú a studenú zem, neprekvapilo ju to. To urobil až pár mocných rúk, ktorý ju takmer okamžite zodvihol, následne ju zabaliac do akejsi teplej látky. Nemala silu, aby si ju pritiahla bližšie.

Až potom, keď ju niekto niekam uložil, jej uši akoby sa prebudili. Počula okolo seba vzrušené hlasy. Jeden hrubý a mužský a druhý vysoký a rozčúlený. Ten patril tete Kenne. Určite teraz kričala na toho Škóta za jeho bezohľadnosť. Elyon si prisahala, že sa jej neskôr popýta, prečo sa hádali.

Náhle bolo okolo nej opäť ticho. Teda, aspoň sa tak nazdala. Cítila ako ju niečo hreje, niečo iné ako látka, v ktorej bola uložená. Chcela sa k tej horúčosti primknúť bližšie, ale nedokázala to. A skôr, ako sa jej to vôbec zdarilo, aj tak zaspala.

Keith vedel, že Elyon, zabalená v jeho tartane a ležiaca pri ohni, zaspala aj podľa toho, že sa prestala mračiť. Chtiac-nechtiac musel obdivovať jej nesmiernu silu. Nechcel ju zranenú hnať lesom s vetrom opreteky a k tomu ešte na neosedlanom koni, ale nemohol konať inak. Keby to nebol urobil, boli by možno teraz všetci mŕtvi, alebo aj horšie – pripútaní a mučení v tej podzemnej kobke na starom hrade.

„Nemysli si, že si ma udobríš! Elyon je slabá, ako si ju mohol nútiť sadnúť na koňa?!“ rozhorčovala sa opäť tá žena. Ticho si povzdychnúc, zodvihol sa zo zeme.

„Pozri, žena. Keby som to nebol urobil, sme teraz všetci mŕtvi.“ Tými slovami bola preňho hádka uzavretá a dal to jasne najavo aj tým, že odišiel hlbšie do lesa, hľadajúc nejakú vodu. Len o pár metrov ďalej v tmavnúcom lese zbadal úzku stuhu lesného potoka.

Zadíval sa späť k táboru. Videl, ako jeho dvaja druhovia potichu chodia okolo spiacej dievčiny a snažia sa pri tom nevšímať si jej stále rozohnenú tetu. Pokrútil hlavou a radšej si zobliekol anglickú košeľu. Rýchlo sa opláchnuc, vrátil sa do tábora. Nevšímajúc si žiadne výčitky, rýchlo zo svojho sedlového vaku vybral chlieb a syr, ktorý mu dal starec. Nechcel to prijať, lebo vedel, že sami majú málo, ale nedal sa presvedčiť. A on nemal ani čas a ani chuť bojovať ešte aj s ním.

Jedlo zložil na jeden rozložený tartan blízko ohňa. Sám sa usadil len kúsok ďalej, opierajúc sa chrbtom o mohutný kmeň stromu. Zapozeral sa na spiace telo dievčiny. Vedel, že by sa tiež mala posilniť, no nemal to srdce budiť ju. Nech si už o ňom mysleli čokoľvek, nebol bezcitný neznaboh. Bol proste... Škót.

V hlbokom lese sa rýchlo stmievalo. Videl, ako sa ostatní najedli a pomaly ukladali k spánku. Chvíľu potom, ako aj druhá žena zaspala, preniesol ju Colin bližšie k ohňu, zabaliac ju do tartanu, na ktorom mali predtým rozložené jedlo. Sám sa k nej potom uložil. Obrátený chrbtom. Merill urobil to isté, pričom chránil vlastným telom aj dievčinu.

Keith ešte dlho potom sedel takmer bez pohnutia. Bol vysilený ako už dávno nie, ale odmietal ísť spať. Musel sa presvedčiť, že budú v bezpečí. Hoci na anglickej pôde asi sotva. Celý stuhnutý priložil na dohasínajúci oheň suché konáre. Keď si už-už sadal na svoje pôvodné miesto, čosi začul. No bolo to príliš tichučké. Po chvíli sa to však ozvalo opäť. Zadíval sa smerom, odkiaľ si myslel, že to prichádza. To, čo uvidel, ho prekvapilo.

Pozeral sa na tú dievčinu. To ona vydávala tie zvuky, stony. Vymotala sa z tartanu a stále okolo seba hádzala rukami, akoby sa pre niečím bránila. Alebo pred niekým. Očividne bola v zajatí nočných môr.

Hnaný pudom, o ktorom ani nevedel, že ho má, vykročil k nej. Mal v úmysle nejako ju prebudiť a opäť zabaliť do tartanu, aby jej nebola zima. No to len dovtedy, kým sa jej nedotkol. V tom momente sa prudko mykla, až ho zvalila na zem. Jej ľahké telo dopadlo kúsok od neho. Chytil ju za rameno, no namiesto toho, aby ňou prudko mykol, si ju pritiahol k sebe. Pomaly sa prevalil na chrbát. Obratne si ju potom pritiahol na svoju hruď a rýchlo ich oboch prikryl tartanom. Keď jej z tváre odhrnul strapaté kadere, vzdychla. A primkla sa k nemu bližšie.

Chvíľu nevedel, čo robiť. Nebolo to po prvýkrát, čo mal v náručí ženu, ale nikdy nie preto, aby ju utešil alebo chránil. Vždy len ukojil svoju túžbu a odišiel. No teraz nie. Zachvátil ho horúci pocit. Nemusel ani premýšľať, aby vedel, čo to je. O to viac ho vlastný hlad  zaskočil. Nemal by takto myslieť na to dievča. On má predsa Edith. Vždy poddajnú ženu pripravenú zahriať mu lôžko kedykoľvek bude chcieť. Tak prečo má odrazu myseľ plnú dievčaťa, ktoré mu vzdoruje od prvej chvíle ako otvorila oči?

Rýchlo potriasol hlavou a prinútil sa myslieť na niečo iné. Aj napriek tomu to nebola tvár lemovaná havraními vlasmi, ktorá ho viedla do ríše snov. Boli to nezvyčajne veľké zelené oči.

Kapitola 3. ¦¦ Kapitola 5.


Neviem prečo, ale táto kapitola sa mi písala takmer sama. Ani som nepostrehla a už som písala posledné slovo. Tak dúfam, že sa vám bude páčiť.

Kapitolu by som rada venovala týmto skvelým ľudkom: dvojčátku blotikovi, ratolesti voldy, ratolesti Ner, sistr Mills, jaja, Hejly a semiske. Keď som poviedku začala písať, ani vo sne by mi nenapadlo, že bude mať takýto ohlas. A vaše komentáre ma neuveriteľne hrejú pri srdiečku a posúvajú ďalej. Ďakujem za ne. ;)

S pozdravom vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 4. :

7. Texie admin
27.09.2013 [21:37]

TexieTi dva se tedy hledali. Jeden tvrdohlavější než druhý. Neprve kopou vztekle okolo sebe a pak až se ptají.

6. semiska přispěvatel
29.03.2012 [23:18]

semiskaHm, v Keithovi se začíná objevovat něco nového nepoznaného. Emoticon Emoticon Emoticon Jsme na něj zvědavá, jak se s tím vypořádá. Emoticon Jsme ráda, že jim unikli a držím jim palce, aby se vrátili na Vysočinu v pořádku. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. voldy
26.03.2012 [20:31]

Ani nevies aka som rada ze som v tvojom venovani =D sa prave na monitor usmievam ako dement =D tato kapitola bola dokonala, cim dlhsie to je tym viacej sa prepracovavame k stavnatemu jadru pribehu. je to tak okuzlujuce... boli spolu tak uzasny ze nemam slov.. ale najlepsia je aj tak tea kenna... uzasna zena... skvela skvela kapitola =D Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. jaja
25.03.2012 [18:55]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. blotik přispěvatel
25.03.2012 [18:29]

blotikNEvím proč, ale když jsi napsala: osobní předpeklí, nějak... jako by mě to chytlo za srdce nebo tak nějak? Prostě je to skvělé, ani nevím proč, ale ty mě určitě chápeš, že jo?
Jinak je celkově ta povídka úžasná. A jde vidět, že se ti tahle kapitola psala dobře, protože je krásně dlouhá. Ale nemůžu říct, že je lepší, než ty předešlé, protože všechny, co jsi napsala jsou stejně úžasné a nepřekonatelné. Prostě... ach. Emoticon Emoticon
A těším se na další sobotu a s tím i na další kapitolu. Stejně tě za to obdivuju. Dokážeš napsat jednu kapitolu za jeden den, hned. Prostě se nezasekneš. Seš nejúžasnější MINE, jakou jsem si mohla přát. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Alexa Feratu
25.03.2012 [12:57]

skvělé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
24.03.2012 [18:37]

NerissaDěkuji za věnování. Emoticon K téhle kapitole... Nevím, pořád si nějak nenacházím cestu k tomu medvědovi. Keith... Na mě moc velkej bručoun a trošku výbušnej. A ne, ani mu nepřičtu body za ochranářské pudy na konci. Má přece Edith! Sice nevím, kdo to je, ale doufám, že si umí udržet chlapa...
Jinak je to čím dál tím víc zajímavější. A je tam akce. To mě těší. A Elyon je statečná. Má můj obdiv. Moc pěkná kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!