OurStories.cz ~ naše povídky » Pád z neba - 2. kapitola



Pád z neba - 2. kapitolaPridávam sľúbenú kapitolu. Prvý úryvok je časť minulosti, pokojne napíšte, či ho chcete dlhší alebo kratší. K predchádzajúcej kapitole mi zanechala koment Lili a Rhea. Preto táto kapitola patrí Vám. Moje poďakovanie, užite si to. Vaša Elanor. ;)

Druhá kapitola

Minulosť

Podala som mu ruku, ale ten pohyb vo mne vyvolával zvláštny... nepríjemný pocit. Nedokázala som to pomenovať.

„Tom! Nemôžeš sa rozprávať s neznámymi ľuďmi, hlavne keď ležia na...“ počula som hlas, ktorý patril určite nejakému... ehm... mužovi? Určite mužovi, ktorý sa zrovna pretlačil cez niekoľkých ľudí a starostlivo sa pozeral na chlapca, ktorý ma už držal za ruku a jemne mi ju ťahal.

„Chcel som len pomôcť!“ odpovedal trochu hlasnejšie ako muž o poznanie starší s káravým pohľadom, ktorý teraz pozorne skúmal moju tvár. Tá jeho sa zamračila, keď si prezeral moje oblečenie.

 

„Čo sa vám stalo?“ spýtal sa ma ten modrooký muž a pristúpil ku mne. Aj on mi podal ruku a pokúsili sa ma postaviť.

Len čo som sa však chcela do nôh zaprieť, neudržali ma a... stále ten nepríjemne omamný pocit ovládal moje telo a teraz bol ešte silnejší. Cítila som, ako mi niečo mokré tečie z očí po tvári. Zosunula som sa na zem a ten pocit ma zrazu úplne pohltil. Hmla mi zastrela zrak.

„Je úplne premrznutá, vezmeme ju k nám, však Matt?“

„Nepoznáme ju, nevieme, odkiaľ prišla, či ju niekto nehľadá,“ vravel muž, ale keď sa na mňa pozrel, pokrútil záporne hlavou. Zohol sa ku mne, vzal ma do náručia a prezrel si ma ešte raz. Zavrela som oči a snažila sa identifikovať tie pocity, čo mnou prechádzali. Moja pamäť sa trochu vyjasnila a ja som si spomenula, za čo som bola potrestaná. A teraz som ľutovala...

 

Netrvalo to dlho a vošli sme do nejakého domu. Zrejme teda patril im.

„Už ste sa vrátili?“ volal ženský hlas a zrazu sa pred nami objavila nejaká žena. Už ma moja nevedomosť vážne hnevala! Bola som vyslovene hlúpa!

„Koho to nesiete? Úbožiatko! Donesiem jej deky. Posaď ju ku krbu, ja jej donesiem čaj,“ hovorila rýchlo a hneď aj zase odišla. Úbožiatko? Krb? Čaj?

Chcela som sa opýtať, ale ústa mi nešli otvoriť a zase ma zaplavil ten pocit... taký... zlý a... Ja sa z toho zbláznim! Čo sa to so mnou deje? Prečo to musí byť také iné?

***

Prítomnosť

Osud má vlastné pravidlá.  Dostihne nás tam, kde to nečakáme. Temné sily sa blížia.

 

Jemný opar lásky a krásy sa vznášal okolo mňa. Biele kytičky rovnomerne zdobili miestnosť spolu s tématickými stuhami. Hostia stáli v prekrásnych róbach a sledovali zamilovanú dvojicu vpredu. Nevesta mala klasické biele šaty a ženich bielu vestu s béžovým motýlikom. Neboli sme v kostole, ale na úrade. Nikomu to neprekážalo – svadba bola i napriek tomu plnohodnotná i dojímavá – usúdila som, keď som si všimla, ako mama nevesty plače od šťastia.

Charlie a Reneé práve vyslovili svoje áno.

Tá opojná radosť ma donútila zdvihnúť kútiky vyššie než som ich mala doteraz. Otočila som sa na staručkého Toma. Jeho radosť nebola asi očividná hneď. Bol už unavený, no aj tak sa hneď náhlil svojmu vnukovi potriasť rukou.

A ja som stála bokom, ponorená vo vlastných myšlienkach, až kým sa svet okolo mňa zrazu nestratil.  Chvíľu som videla len ostré svetlo a potom som sa dívala sama na seba.

Ležala som na zemi, ale kedže som skutočne stála mimo rozruchu, nik si to nevšimol. Ľudia by možno teraz povedali, že som len duša, ktorá opustila svoje telo. Len akýsi zhluk energie, svetla.

Ťažko by som dokázala popísať, ako som teraz vyzerala. Žiadny človek nikdy na vlastné oči neuzrel boha vo svojej pravej podobe.

Za sebou som cítila Nikéliu, moju pradávnu učiteľku zo sveta, z ktorého som bola vyhostená. Jej prenikavá tmavo.modrá aura sa vznášala kúsok odo mňa. Bolo zvláštne, opäť niekoho uzrieť v božskom tele. Dokázala som rozpoznať kontúry jej štíhleho tela, jej jemnú tvár. No nebola ľudská. Telo bohyne bola len tmavá žiara, ktorá jej tvorila tvary. (pzn.au. - na porovnanie: Ľudia majú zase telo pokryté kožou.) A okolo nej sa vznášala jej aura. Čím ďalej od nej, tým slabšia.

„Sé la nai, nomé va,“ (Maj sa na pozore.) prehovorila tichým hlasom v mojom rodnom jazyku. Vlasy sa jej začali vlniť okolo hlavy a vzduch z jej úsť sa ku mne niesol s modrou žiarou.

„Nú me va, zirema lí nae,“ (Choď na sever, temno sa blíži) pokračovala hlasom takým, ako sa na náš jazyk patrilo – nežne, ticho, mäkko. Len zirema – temnota – znela tvrdo a bojovne.

Nemo som na ňu hľadela. Nerozumela som, čo sa mi tým snaží povedať. Jej aura ku mne posielala pocity - bola nežná, starostlivá.

„Perth,“ povedala a ja som bola opäť oslepená žiarou. A potom tma. Zacítila som si ruky, snažila som sa pohnúť prstami. Išlo to. Našla som viečka a otvorila ich. Nado mnou stál staručký Tom.

 

„Dieťa, čo sa stalo?“ strachoval sa a podal mi ruku, aby mi pomohol vstať. Ja som sa však iba posadila.

„Musím sa presťahovať. Opäť. Nie kvôli veku. Ale bude sa ti to páčiť. Vraciam sa ja sever.“

Na Tomovej tvári sa zračil šťastný úsmev. Oči sa mu zasmiali, ale únava z nich nezišla.

„K môjmu vnukovi?“

„Ak by to bolo možné. Nebude mať podozrenie?“

„Už aj tak niečo tuší, drahá. Príliš dobre si pamätá, že som o tebe už dávno rozprával. Jeho nos je stále zvedavý, ako bol ten detský.“

Zamyslela som sa nad tým.

„Okrem toho sa ma pýtal, či máš kde byť. Či nie si sama. A myslím, žeby ťa bol prijal pod svoju strechu, ak bude mať pocit, že sa dozvie nejaké to tajomstvo.“

Zasmiala som sa. Akoby nevedel, po kom to má.

Tak je teda rozhodnuté.

 

V najbližšej hodine som sa stretla s Charliem a Reneé a požiadala som ich, o možnosť bývať u nich. Z ich rozprávania som vedela, že majú obrovský dom, v ktorom by som im nemala prekážať.

Musím priznať, že obaja vyzerali potešene.

„Ako je možné, že nie si s rodičmi?“ spytovala sa Reneé, kým Charlie volal do mojej školy a dojednával presun. Povedala som mu však, aby dohodol že papiere mi pošlú na novú adresu domov, nie do novej školy. A opäť pôjdem do prvého ročníka. Už som skoro maturovala!

„Ja rodičov nemám. Vždy som žila s Tomov. A ak nie s ním, tak som bývala na internáte. Študovala som,“ odpovedala som jej pravdivo.

„To je ale veľmi smutné.“

„Mne sa štúdium páči. Veľa ľudí som spoznala.“

„Ale si ešte taká mladá. 16 rokov, to nie je žiadny vek! Ja som skoro až  doteraz bývala so svojimi rodičmi. No, dúfam, že sa ti u nás bude páčiť. Ak máš záujem o knihy, históriu, prírodu... tak sa ti u nás bude rozhodne páčiť.“

Usmiala som sa. Prišiel tom a povedal, „všetko je vybavené.“

 

Na druhý deň bola sobota. Prišla som, ako bolo dohodnuté, na internát a zbalila som si všetky veci a všetky fotky, ktoré mala Vicky odložené, som zničila. Bolo mi to veľmi ľúto. Najviac zo všetkých mi prirástla k srdcu. Za tie dlhé roky čo chodím zo školy do školy... Ešte nikdy.

A preto som sa jej rozhodla nechať dopis. Mojej jedinej kamarátke oznámim, že ma nikdy neuvidí, že jej nenechávam nijaké hmotné spomienky...

 

Drahá Vicky,

Dnes je ten deň, o ktorom som ti často hovorila. Deň, keď odídem a už sa nikdy nestretneme. Myslela som si, že nejakú dobu ešte ostanem, no nemôžem. Cítim sa ako nejaký zločinec, čo uniká spravodlivému súdu, no nie je to tak.

Zanechávam ti list, v ktorom ti chcem povedať, že som zničila naše spoločné fotografie, no nechávam ti tu dopis a to, čo si si o mne napísala do denníka. Foto si však beriem späť.

Nechcem ťa rozosmutniť no musí to tak byť. A aj keď to nechcem, tak priznávam, že si moja jediná kamarátka, akú som kedy mala.

Toto je zbohom. Navždy.

 

Radšej som sa nepodpísala. Kto vlastne som? Všade sa volám inak. Kto sa v tom má vyznať? Potriasla som hlavou a nedovolila som smútku, aby si ma našiel. Vedela som to predsa.

Vzala som si veci a odniesla som ich do auta. Charlie ma tam už čakal. Len čo ma zbadal, vyskočil z auta a utekal hore pre moje kufre. Bola to dohoda – tichá.

A to bol počiatok cesty. Len čo som mala veci v aute, vyzdvihli sme Reneé a náhlili sme sa na letisko. Registrácia bola vybavená rýchlo. Do hodiny sme sedeli v lietadle a ja som sa tešila na nový domov.

Ale jedna vec ma ťažila. Temno sa blíži – nevedela som, čo to znamená. Aké temno? Pred čím ma varuje? A prečo ma k nemu posiela?

Vedela som, že odpovede musím zistiť sama. Ak ma za ním posiela Nikelia, znamená to, že je to mojím osudom. Ale tento trest som si predsa zavinila sama. No nie?

Zavrela som oči a bola som odhodlaná zaspať. Nedarilo sa mi. Pred očami som mala príliš veľa spomienok. Hlavne dve spomienky, ktoré tvorili hranice zabudnutému obdobiu.

 

Po prílete sme nasadli do auta, ktoré priviezol ich šofér. Nevychádzala som z údivu, ako veľmi sa veci zmenili. Voľakedy... Keď som ich spoznala, žila jeho rodina tak skromne, ako sa len dalo pre prežitie. A o pár desiatok rokov...

Krajina tu bola nádherná, sledovala som les a užívala som si to. Amerika sa mi vôbec nepáčila. Bola príliš moderná. Nedokázala som si na to privyknúť. Anglicko mi veľmi chýbalo.

Aj keď Perth nebol práve veľmi severne – zamyslela som sa – Nikelia mala na mysli asi niečo iné. Sever. V hlave som mala veľmi veľa úvah, no v tom sa čosi mihlo v lese. Pritiahlo to moju pozornosť. Bolo t pomerne ďaleko, ale ja som mala dobré oči. Človek, bol to človek a bežal cez les... tak veľmi mi pripomenul jednu veľmi živú spomienku... Ale stále nebola tak blízko, aby som si ju jasne vybavila. Nech už to prekliatie skončí...

 

A toto želanie sa splní už čoskoro.

Prológ a 1. kapitola < - > 3. kapitola



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pád z neba - 2. kapitola:

4. Elanor přispěvatel
01.10.2011 [13:50]

ElanorDakujem krásne za komentáre. Pokračovanie bude až tu bude. Nechcem radšej nič sľubovať ale pokúsim sa do troch dní (takže asi 3.10. ho pridám) ;) Ešte raz Ďakujem <3

3. Rhea
30.09.2011 [22:17]

Moc díky za věnování. Krásně to pokračuje a na to temno jsem přímo natěšená. Takže si prosím další kapču a kdyby to šlo, tak co nejdřív. Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
30.09.2011 [20:52]

LiliDarknightTak príbeh sa pomaličky rozbieha a to sa mi páči. Scéna z minulosti bola super, akoby som cítila zmätok našej hrdinky. Čo sa týkalo toho potom... Bol to len taký rozjazd, ale scéna na úrade sa mi naozaj páčila a zaujala ma. Som si istá, že okolo nej sa bude točiť väčšina príbehu, však? Už sa na to teším. Emoticon
Na zhrnutie - bolo to super, ale kde v háji zelenom kvitne pokračovanie? Rýchlo ho choď dať do vázy, nech nám nezvädne!
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Lilium přispěvatel
30.09.2011 [20:17]

LiliumHustý!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Ja som stráášne nedočkavá Emoticon kedy bude ďalšia kapča? Môže byť kľudne aj dlhšia Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!