OurStories.cz ~ naše povídky » Potomkovia anjelov - Kapitola 22.

05.02.2012 (18:00) • LiliDarknight • • komentováno 5× • zobrazeno 1591×

Kapitola 22.

Na obrovskej posteli sa s trhnutím posadila mladá žena. Dychčiac stále prudšie a prudšie, snažila sa urobiť si poriadok vo vlastných myšlienkach. No nedarilo sa jej to ani v najmenšom. Sny sa stupňovali každú noc. A čo bolo desivejšie, vedela, že sa to naplní, ak to nezastavia. A oni to musia zastaviť, sú poslednou nádejou všetkých národov.

„Nechaj ma hádať. Zase si videla niečo, o čom mi nemôžeš porozprávať,“ ozval sa takmer otrávený hlas odo dverí patriaci jej bratovi. Už si zvykla, že hneď, ako sa prebudí, má pri sebe práve jeho.

Pokrútila hlavou v snahe upratať si myšlienky. „Prepáč, Elijah, ale ja sama tomu ešte nerozumiem.“

S povzdychom sa posadil na kraj postele, uprúc na ňu svoje tmavé oči. „Bolí ma, keď ťa vidím utrápenú, sestrička. Chcem ti len pomôcť,“ ubezpečil ju, zovrúc jej chvejúcu sa ruku do svojich obrovských dlaní.

Chabo sa usmiala. „Ja viem, ale ten zmätok je veľmi veľký. Sny mi našepkávajú, že sa stane niečo naozaj veľké, možno boj o slobodu. Musím hovoriť s Galadriel.“

Akoby na potvrdenie svojich slov zavrela oči, pozrúc sa do seba. Nemusela sa nejako zvlášť sústreďovať, pretože puto medzi ňou a jej strážkyňou sa za posledné týždne doslova zocelilo. Dokonca si vedeli čítať aj emócie, čo bolo niekedy naozaj otravné. Hlavne vtedy, keď Galadriel myslela na svojho... druha. Zvláštne čo všetko odhalíte, keď o to ani nestojíte.

Galadriel, pošepla v mysli vyzývajúc ju i zdraviac zároveň.

V hlave sa jej ozval pobavený smiech. Čakala som, kedy sa ozveš, milá Lili. Chceš vedieť čo si počať s tým chaosom, ktorý máš teraz v hlave, však? hádala, hoci presne vedela, čo sa s jej zverenkyňou deje. Proste si prečítala jej myseľ.

Lili kývla hlavou, hoci ju dračica nemohla vidieť. Myslíš, že to všetko, čo vidím, sa skutočne stane? Alebo sa to zastaví, keď ju nájdeme? vyzvedala v duchu.

Doslova si predstavovala, ako Galadriel prevracia očami. Si jedna z najmocnejších bytostí na svete a ty sa ma opýtaš takú hlúposť? Nezastaví sa to, keď ju nájdete, ale ona je kľúčom k tomu všetkému. A ty vieš, kto to je.

Lili si porazenecky povzdychla. Znovu a znovu si prehrávala spomienku na tú príšerne známu tvár, ktorú vídala tak často. Je milý úsmev dokázal upokojiť aj diabla a takmer čierne oči, akoby videli až na dno duše každučkej bytosti. Inteligenciou sa mohla rovnať aj drakom. Lenže zmizla. Všetci si mysleli, že je mŕtva a dávno ju oplakali. Mýlili sa. Ona stále niekde žila, no na mieste, kde by ste nevyhnali ani toho najnenávidenejšieho nepriateľa. V strašidelných močariskách nájdete len smrť a utrpenie a kdesi tam by mala prežívať taká čistá bytosť? Nemožné. Lenže ak to tak nie je, prečo iné by sa jej to stále snívalo?

Ale ako sa tam dostaneme? Sami a bez pomoci? To miesto je na opačnej strane celej spoločnosti. Budeme musieť prejsť cez Mráciu, aby sme to dokázali. A to je pre niekoho ako som ja takmer istá smrť, skonštatovala nakoniec.

Galadriel sa na chvíľku odmlčala, akoby sa hádala sama so sebou. Viem, že je to riskantné, ale nemáte na výber. Nikdy ste nemali. Musíte dokončiť to, čo pred rokmi začali vaši rodičia. To je zmena, ktorú som videla. Všetko sa mení. Nič nebude ako predtým.

Lili pokrútila hlavou, zdráhajúc sa čo i len pomyslieť na to všetko, čo sa zmení. Nebolo to zlé, práveže naopak, ale cesta k takému životu viedla cez smrť a bolesť. Len keď to videla v snoch, behal jej z toho mráz po chrbte. Čo ak by sa to naozaj dialo?

Povzdychla si. Nech sa snažila akokoľvek odporovať, Galadriel mala pravdu. To, čo je dané, sa nedá zmeniť a nech by sa akokoľvek snažila tomu zabrániť, vždy by to viedlo k tomu istému. K boju, utrpeniu, smrti. Stratila by svoju rodinu a to všetko len kvôli nenásytnosti drahej Elizabeth. Keby tak veľmi netúžila po absolútnej moci, nikomu by nehrozilo nebezpečenstvo.

Prudko otvorila oči, akoby sa bála toho, čo má neustále v mysli. Podvedome sa vyhla pohľadu na brata a zadívala sa von oknom na pochmúrny deň. V Pardene nikdy nebolo také nepriaznivé počasie. Keď pršalo, tak len pár dní a aj to len preto, aby mali dobrú úrodu. Teraz tu bolo chladno už niekoľko týždňov. Vlastne odkedy odtiaľ odišla jej sestra Aeon s tým cudzincom. Pri spomienke na svoje dvojča ju pichlo pri srdci. Aj ona zomrie, ak sa nebude riadiť svojimi snami.

Čo mám urobiť? vyzvala Galadriel v duchu. V hlase sa jej nepodarilo zakryť rezignáciu.

Rozhodla si sa právne, Lili, pochválila ju dračica. Pred pár dňami sa mi poradilo spojiť s Gwithiel. Lili sa pri tom mene zarazila a chystala sa spýtať či počula dobre. Nemusela. Áno, je to moja sestra a ochrankyňa tej tvojej. Celé stáročia žila vo svete ľudí a čakala. Teraz, keď sa konečne spojili, dokážem sa na ňu naviazať. Aeon hľadá spôsob, ako sa sem vrátiť. Vie, že len s vami príde na to, ako to všetko vyriešiť.

Lili sa neporadilo zakryť eufóriu vo svojom hlase. Takže už čoskoro bude opäť s nami?

Nie, vy budete s ňou. Ale najskôr musíme Parden preniesť do sveta ľudí. Nie, zastavila ju skôr ako sa stihla niečo spýtať, na otázky bude dosť času aj potom. Teraz sem zvolaj Tiene. Musíte sa zbaviť svojich... žalárnikov. Nesmú ísť s nami, to by sa Elizabeth všetko dozvedela príliš skoro. Glandur a ja sa zatiaľ pripravíme.

Bez zbytočných otázok sa zadívala na svojho brata. „Zožeň ostatných. Musím vám všetko vysvetliť. Ale rýchlo!“ súrila ho, na perách záhadný úsmev plný očakávania.

***

Obrovské telo sa vymrštilo z postele a dopadnúc na zem, urobilo nehorázny hluk, ktorý by dokázal prebudiť aj mŕtveho. Vzápätí sa z klbka nôh, rúk a prikrývky ozvalo nadávanie také šťavnaté, že by sa pri ňom zahanbil aj ten najväčší vyvrheľ.

Muž si veľkou dlaňou pretrel spotené čelo, snažiac sa zachovať si chladnú hlavu. Ale vôbec sa mu to nedarilo. Veď komu aj hej, keby sa v každom jednom sne dokázal dostať do niečej, ale vždy tej istej, mysle, pritom netušiac, komu patrí? Po prvýkrát za svoj dlhý život si pripadal ako skutočný šialenec.

Videl tie obrazy a túžil ich konečne nejako rozlúštiť. Videl tam tváre, ktoré mu boli neznáme, no nejakým spôsobom vedel, že sú to bytosti z Náreu alebo Pardenu. Nevedel presne. Ale prečo by sa dostal do mysle práve niekomu takému? Nenávidel tie bytosti. Takže toto má byť druh trestu za jeho životný postoj?

No najviac ho desilo, že do tej mysle vstupoval celkom rád. Fascinovali ho zákutia duše tej bytosti. Nejakým spôsobom vedel, že je to žena. Veď ktorý muž by tak... láskavo myslel na tie bytosti? A hoci sa mu snívali samé hrôzostrašné predpovede, ktoré dokonca vydesili aj niekoho takého bezcitného ako je on, v podstate sa tešil. Bolo to zvrátené, ale vždy, keď sa ponoril do tej mysle, cítil sa zvláštne pokojný. Akoby skutočne žil.

Odrazu tok jeho zmätených myšlienok prerušilo naliehavé klopanie na dvere. Teda, skôr búšenie. „Drake, si v pohode?“ ozval sa hlas jeho verného spoločníka Vanea.

S povzdychom sa zviechal zo zeme, prikrývajúc si holý zadok. „Som v poriadku. Nerob si vrásky,“ zakričal na neho.

Spoza dverí sa ozval pobavený smiech. „Tak sa mi nesnaž prepadnúť do izby. Tvoju sestru to vytáča.“ Na to začul už len rázne kroky vzďaľujúce sa od jeho dvier.

Pri zmienke o sestre sa zamračil. Dokázal sa vyrovnať s tým, že Vice, jeho mladšia sestra, spávala s jeho priateľom. Síce mu to trvalo takmer pol tisícročia, ale nakoniec si na to, veľmi neochotne, zvykol. Lenže trápila ho tá druhá. Ktovie, kde je Macy koniec. Jasné, odviedol ju jeho úžasný, prehnane charakterný, brat Darren. Pokrútil hlavou. Nesmie si dovoliť dať na sebe znať nejakú emóciu. A hlavne nie obavy. Nie, on si to nesmie dovoliť....

S myšlienkou na zajtrajší výcvik si nakoniec opäť ľahol do postele. No aj napriek únave sa mu už nepodarilo zaspať.

***

Lili sa unavene zložila na stoličku v rohu izby. Odrazu mala pocit, akoby zostarla minimálne o sto rokov. Ale aj nad únavou prevládal pocit dokonalého vytrženia z toho, že už čoskoro opäť uvidí sestru. Bože, musí jej toho toľko porozprávať a na toľko sa jej povypytovať! Bola zvedavá či sa to, čo videla o nej a Darrenovi, naozaj vyplnilo, alebo ešte len vyplní.

Medzi dverami sa zjavila nevysoká postava lemovaná takmer čiernymi vlasmi. „Tí idioti, ktorých Elizabeth volá stáž, sú uspatí. Galadriel nás zvoláva vonku,“ oznámila jej nevzrušeným hlasom Nerissa. Nečakajúc na jej reakciu opäť odišla.

S povzdychom sa opäť postavila. Strašidelné obrazy budúcnosti jej nedovoľovali poriadne si oddýchnuť, čo si teraz vyberalo svoju daň. Keby to bolo možné, prisahala by, že zaspí aj postojačky. Ale to teraz bude musieť počkať. Najskôr musia odísť z tohto prekliateho miesta a začať plánovať veľký pád dokonalej Elizabeth. Pri tej predstave sa musela usmiať.

Kráčajúc po chodbe premietala, čo všetko sa stalo odkedy jej sestra odišla. Mala pocit, že už nič nie je ako predtým. Dokonca ani to prekliate slnko už nesvieti!

Vyšla z tmavej chodby a ocitla sa na malom nádvorí, kde predtým vyučovali lekcie boja. Teraz tam len tak postávala takmer polovica školy. Decká spoločne s Tieňmi obklopovali dvanástich poviazaných strážcov. Na prvý pohľad vyzerali mŕtvi, no Lili vedela svoje. Teraz len spali. Keď sa prebudia, bude ich ukrutne bolieť hlava. Usmiala sa s pocitom totálnej škodoradosti. Bola to aspoň malá satisfakcia za týždne ich nezenesiteľnej prítomnosti.

„A čo teraz?“ vyzvedala Lili, pozerajúc priamo na statné telo svojej ochrankyne. Bolo len prirodzené, že sa prestali s Glandurom skrývať pred ostatnými obyvateľmi Akadémie. Zvláštne bolo, ako pokojne to všetci zobrali, dokonca aj tí najmenší. Vôbec sa ich nebáli. Jasné, nemali dôvod, ale aj tak to bol menší šok.

Dračica pokývala hlavou. Strážcov tu necháme. Vieme ich vylúčiť z prenosu. Síce to bude trošku ťažšie, ale nič, čo by sme nezvládli. Nebudem ti to vysvetľovať dopodrobna, Lili. Vieš, že nemôžem. Ale nemusíte sa báť, upokojovala ju v mysli Galadriel.

Lili sa neurčito usmiala. „Ak nás tam dostanete, nepotrebujem vedieť podrobnosti.“

„Ale ako to chcete urobiť?“ ozvala sa odrazu Nerissa, naliehavo hľadiac na drakov. „Celý svet predsa nemôžete len tak zobrať a vložiť ho do iného. To sa nedá.“

Galadriel len nemo pozrela na Lili, aby to vysvetlila. Neochotne sa ujala slova. „To nie je tak, Ner. Keby chceli presunúť úplne celý Parden, nebolo by to také jednoduché. Pravdou však je, že tento svet je aj tak len kúzlo, dokonalé čary. Do sveta ľudí však presunieme len Akadémiu a okolité osady. Posnažíme sa dostať čo najbližšie k Aeon, ale jej stopa slabne. Musíme preto konať rýchlo,“ povedala skrátene. Dúfala, že im to postačí. Nechcelo sa jej to vysvetľovať do úplných podrobností. To by tam stáli minimálne do zajtra. Ak nie aj dlhšie.

Nerissa kýval hlavou. „Nuž dobre, nechám sa prekvapiť. Začnite.“

Bez ďalších zbytočných slov sa vybrala na druhý koniec priestranstva, kde už stál Elijah. Upokojujúco sa na ňu usmial, ale nemalo to žiadny efekt. Ešte nikdy predtým nikto z nich nezažil podobne veľké čary. Obávala sa, že sa niečo nepodarí.

Pozerala Galadriel priamo do očí. Si si istá, že sa vám to podarí? Nechcem, aby sa niekomu niečo stalo.

Neboj sa, zasmiala sa, bude to v poriadku. Na druhej strane nám pomáha Gwithiel. A nezabúdaj, že dračia moc je takmer neobmedzená. Bude to v poriadku, uistila ju naposledy.

Lili pocítila, ako odišla z jej mysle. Ani nevedela na čo tu stála, ale nedokázala sa pohnúť. Úkosom pozerala na brata, no ten sa tváril rovnako rozpačito ako sa ona cítila. S pokrútením hlavy sa pozerala okolo seba. Keď sa už-už chcela spýtať, či sa im darí, zacítila okolo seba vírenie vzduchu. Bolo to hrejivé, ako pohladenie starostlivej ruky, ale ona dobre vedela, že je to len zdanie. Zavrela oči a užívala si ten príjemný, a tak trochu šteklivý, pocit. Vietor okolo nich sa zodvihol s novou intenzitou, no nebála sa ho. Prinášal so sebou teplý vzduch, ktorý jej tak dlho chýbal. No nebol to ten svieži vánok nesúci slanú príchuť oceánu. Tento bol suchý. V nose ju dokonca šteklili maličké zrnká... piesku? Nebola si istá.

Odrazu, ani nevedela ako, pocítila niečo ako trhnutie. Trvalo sotva sekundu a opäť zmizlo. A teplý vánok s ním. Prudko otvorila oči, aby sa presvedčila, že sa jej to len nesnívalo. Keď sa poobzerala okolo seba, mala pocit, že stále sníva a niekto by ju mal prebudiť. Stála síce stála za múrmi Akadémie, ale prostredie sa zmenilo. Vzduch bol omnoho teplejší a suchší, vysoké stromy zmizli a nahradili ich... vysoké kopy zlatistého piesku. Piesku!

„Sme v ľudskom svete,“ zamrmlala si pre seba Lili. Pohľad na ostatných ju v tom len utvrdil.

„Lili,“ ozval sa vedľa nej hlas patriaci elfskej podobe Galadriel, „poď za mnou. Ideme za Aeon,“ povedala jej potichu, ale tak, aby to počul aj Elijah.

Usmiali sa na seba a bez zbytočných rečí sa vybrali za Galadriel. Na svoje veľké prekvapenie však zistili, že ani nemusia ísť nejako ďaleko. Prešli len za bránu Akadémie, potom sa vybrali vľavo. Ani nie o desať minút už vchádzali do malého, bieleho domčeka. Lili netušila, čo tam robia, no nechcela sa pýtať. Ani nemusela, keď si všimla dve postavy stojace v neveľkej miestnosti obkolesené stovkami kníh. Nebol to nikto iný ako jej sestra s Darrenom. Zarazila sa na prahu dverí, vstrebávajúc nesmiernu radosť s opätovného stretnutia.

Už-už sa chcela pohnúť a prekvapiť svoju sestru, keď započula časť ich rozhovoru. Musela sa usmiať sama pre seba, keď zistila, že hovoria o ceste do Pardenu. Škoda, že ich už prebehli Galadriel s Glandurom.

„Ale to je nemožné...“ pošepol odrazu Darren, ako odpoveď na niečo, čo Lili nezačula. Rozhodla sa, že prišiel pravý čas vložiť sa do ich debaty.

„Nič nie je nemožné,“ predniesla tak nahlas, ako len dokázala, aby na seba upútala ich pozornosť. Úspešne, pretože sa na ňu obaja okamžite otočili, sánka padnutá takmer pri kolenách.

Prvá sa zo šoku prebrala Aeon a zoširoka sa usmejúc na sestru, hodila sa jej okolo krku, až ju takmer prevrhla. Keby za nimi nestál Elijah, váľali by sa po zemi, no ani jednej na tom nezáležalo.

„Lili!“ vykríkla šťastne, pevne ju stískajúc. Lili sa opäť cítila úplne pokojná. Pocit, že niečo v nej vrie, teraz zmizol.

„Ahoj, Aeon,“ povedala šťastne, zadívajúc sa dvojčaťu do očí.

No sestra sa od nej odtiahla so zamračeným výrazom v tvári. „Nemysli si, že sa mi tu len tak objavíš a nepovieš ani ako! Vieš, aké je to nebezpečné?“

Lili sa na ňu skepticky zahľadela, vstúpiac dovnútra, aby mohol vojsť aj Elijah. „Ty máš čo hovoriť o bezpečnosti. Chcela si ísť do Pardenu! To si sa zbláznila, alebo si tu dostala úpal?“

Elijah nad nimi len prevrátil očami a začala sa okázalo baviť s Darrenom. Bolo mu jasné, že budú ešte dlho čakať, kým sa dostanú k slovu. No aj napriek tomu bol šťastný, že je jeho rodina opäť úplná.

„Lili, nemohla som vás tam nechať. Nie teraz, keď sa nám vrátili spomienky. Neviem, ako ďalej, preto som po vás chcela ísť. Zober si, že aj tak musíme nájsť spôsob ako zvrhnúť Elizabeth. Za to, čo všetko urobila, musí zaplatiť,“ vysvetľovala Aeon s tvrdým výrazom v očiach.

„To nepopieram,“ prisvedčila jej sestra, „ale bezhlavo sa vrhnúť do Pardenu, kde sa to hemží strážcami? Myslela som, že chceš byť s Darrenom a nie, že sa chceš nechať zabiť pri prvej príležitosti!“ dodala vyčítavo.

Aeon zodvihla ruky na znak rezignácie. „Dobre, berme to tak, že si mi zabránila urobiť najväčšiu hlúposť v mojom živote. Lenže čo bude teraz?“

Lili úkosom pozerala na Elijaha, ale keď ju zaryto ignoroval a čosi šepkal Darrenovi, rozhodla sa, že prišla správna chvíľa povedať pravdu. „Musím ísť do močarísk.“

Čakala, že Aeon vybuchne, ale to, čo sa stalo potom, ju dokonale prekvapilo. Sestra ju schytila za rameno a silno s ňou trasúc, snažila sa vstrebať to, čo jej práve povedala. „Ty si sa zbláznila! Mne vyčítaš, že ísť do Pardenu je nebezpečné! A čo potom močariská?! Ty nielenže ideš riskovať, ty ideš spáchať samovraždu!“ triasla s ňou, ako s handrovou bábikou.

Lili už myslela, že z nej vytrasie aj minuloročný obed, keď zasiahol Elijah. Jediný pohybom ruky Aeon od nej odtiahol. Bola mu za to nesmierne vďačná. „Ak by si s ňou prestala na chvíľku triasť, možno by ti to aj vysvetlila,“ povedal pokojne, no aj on bol nesmierne zvedavý na odôvodnenie toho jej bláznovstva.

Sestra mu pohľadom poďakovala. „Skôr, ako si sa zo mňa pokúsila vytriasť ani neviem čo, som sa ti snažila povedať, že tam naozaj musíme ísť. V močariskách totiž žije naša sestra Allie.“ Aeon už-už otvárala ústa, ale sestra ju zastavila posunkom ruky. „Skôr, ako povieš, že je mŕtva... nie je a nikdy nebola, videla som ju v snoch. Je kľúčom k tomu, aby sme prišli na to, čo chce Elizabeth. Je to naša jediná šanca. A pôjdem tam sama, pretože ty si riskovala, keď si išla sem. A nechcem počuť žiadne námietky!“

Kapitola 21. ¦¦ Epilóg

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Nebojte sa, vidíte dobre, toto je skutočne posledná kapitola a čaká na nás už len epilóg. Ale len tejto série. Chystám totiž druhú a možno aj tretiu. Tá, čo bude nasledovať, bude o Lili a jej putovaní a taktiež o Drakeovi.

Teraz však žiadam o úprimný názor na túto kapitolu.

S pozdravom vaša Lili D. :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 22.: