OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 15. kapitola



Americká Univerzita - 15. kapitolaNeskoro, no predsa - nová kapitola AU je konečne tu a spolu s ňou aj osud Sophie a Acherona, ktorí sa chytili do pasce. Takže, čo myslíte, ako to všetko dopadne?

15. kapitola

„Čo myslíš tým, zamknutí?!“

Ash pevne zovrie páku a pomyká ňou zo strany na stranu div, že ju neodtrhne. Mraziak je hermeticky uzavretý a okrem vetracieho otvoru, z ktorého dnu prúdi chladný vzduch, nevidím žiadny ďalší otvor. Pri dverách nám malá skrinka s číslami oznamuje, že teplota v mraziaku je necelých desať stupňov a stále klesá.

„Doriti!“ Z celej sily kopne do dverí. Oprie sa o stenu a skloní hlavu.

Pristúpim ku vchodu a vyzriem von úzkym priezorom. V sklade je tma, ani náznak po našich prenasledovateľoch. Povzdychnem si. „Myslím, že sme sa tu zamkli sami, ale mrazenie spustili Potomkovia,“ oznámim Acheronovi svoje podozrenie.

Zodvihne hlavu, ostrým pohľadom prevŕta mňa i dvere. „Inteligentní Potomkovia, čo? Perfektné, Drane. Toto mi naozaj chýbalo,“ odvetí ostro.  

Zamračím sa na neho. Znie to ako obvinenie. „Zabúdaš, že ja som nás sem nestrčila.“

Uchechtne sa. „Pokiaľ viem, tak si bola členkou komanda a hovoria ti Strážca, no i tak si vzdala boj s Potomkami a radšej si sa dala na útek ako bezbranná myška.“ Zahryznem si do pery, aby som sa ovládla. Ash zamľaská a postaví sa znovu proti dverám. „Nechajme to. Dôležité je, aby sme sa dostali von. Naše spory si vyriešime potom.“

Sledujem, ako znovu myká pákou a snaží sa otvoriť dvere. Čiernovlasý lev má pravdu, preto sa mu pokúsim pomôcť. Spolu chytíme páku, snažíme sa odtrhnúť dvere, až pokým nám na spánkoch nenaskočia kropaje potu a za nechty sa mi nedolámu do krvi. Ash do nich po chvíli znovu udrie, no okrem plytkej preliačiny sa nepohnú ani o piaď. Prešliapnem z nohy na nohu a pevnejšie zovriem skrehnuté boľavé prsty.

„Nemohol by si použiť živel, ktorý ovládaš, aby si nás odtiaľto dostal?“ navrhnem.

Ash sa zamyslí. Keďže nechodil na moje hodiny netuším, aký má živel a aký pokročilý je v jeho ovládaní. Na okamih ma premôže zvedavosť – ktorý živel bol hodný, aby ho ovládal kráľ Temných démonov?

„To nepôjde,“ pokrúti hlavou. „Ak by som použil vodný živel mohol by pomôcť mrazeniu, rovnako ako vzduch. A ak by som neprerazil ohňom, len by som nám zbytočne vzal potrebný kyslík. No a zem je  nám v takom uzavretom priestore naozaj zbytočná.“

Ohromene otvorím ústa. Toto som nečakala. „Úžasné. Ty dokážeš ovládať všetky živly?“

Ash sa na mňa pozrie ako na zaostalú. „Samozrejme. Mám to v zložke. Páni, Drane, zdá sa, že sa o svojich študentov vôbec nezaujímaš.“ Sklamane pokrúti hlavou a posadí sa na zem k stene. Odkopírujem jeho pohyby a posadím sa k stene oproti. Hlavu nechám unavene klesnúť dozadu. privriem oči.

Kým sme unikali pred Potomkami, mala som krv napustenú adrenalínom. Lenže teraz, čím dlhšie sa nehýbem, tým viac pociťujem, ako sa mi adrenalín z krvi vytráca a naplno sa prejavuje bolesť ľavej ruky. Najskôr som si ju sama porezala, potom mi do nej Potomok zabodol dýku. I keď mám ranu stále obviazanú a krv naokolo už zaschla do tmavých škvŕn, bolí to viac než by som chcela.

Pritiahnem si kolená k brade a objímem si ich rukami. Snažím sa udržať si čo najviac tepla. V miestnosti je stále chladnejšie, až to začína vadiť aj démonom.  

„Máš nejaký skvelý nápad, ako sa odtiaľto dostať skôr, než sa z nás stanú nanuky?“ spýta sa ma Acheron. Zavrtím hlavou. Začujem jeho povzdychnutie. „Myslím, že ak sa do rána nevrátim, bude mať Rais podozrenie, že sa niečo stalo. S trochou šťastia natrafí na tvoju krv a nájde nás tu.“

Jeho pozitívne myslenie ma udivuje. Mesto bolo veľké, existovala len malá šanca, že by jeho priateľ narazil na moju krv a ešte menšia, že by sa vydal po jej stope. Dovtedy zmrzneme na kosť a budú si nás pochutnávať Potomkovia. „Zákerné, prešibané bytosti,“ šepnem sama pre seba.

Trvá celú večnosť, čo už sedíme na mieste, nič nehovoríme a jediná vec, ktorá ma udržuje bdelú je bolesť. Keď začujem búchanie, otvorím oči. Ash stojí pri dverách a znovu do nich udiera päsťami. V kove vidieť odtlačky jeho hánok so stopami krvi. No žiadnu dieru.

„Neplytvaj energiou, Acheron,“ oslovím ho. „Pokiaľ nás Rais má naozaj nájsť za úsvitu, budeš potrebovať všetku energiu, aby si vydržal.“

„Nemôžem len tak nečinne sedieť. Potrebujem niečo robiť, aby som nezaspal,“ vysvetlí, pričom znovu udrie do dverí. Chápem ho. Ak tu zaspíme, bude to náš koniec.

Pozriem na teplomer. Teplota prekročila nulu a klesla na mínus sedem. Z úst mi vychádzajú biele obláčiky a na regáli pod klimatizáciou vidieť bielu námrazu. Ash unavene udrie posledný krát do dverí a prehrabne si vlasy. Svoj dokonalý účes má rozstrapatený.

„Chceš počuť, prečo pijem krv?“ spýtam sa ho.

„Zrazu by si mi to prezradila?“

„Buď môžeš ďalej biť päsťou do dverí a plytvať svojou energiou, alebo si ma vypočuť. Keďže sme sa dostali do takejto situácie, keď nie je jasné, či prežijeme, radšej by som volila druhý spôsob, ako sa vyhnúť ospalosti.“

Prezerá si ma, no potom sa posadí späť na svoje miesto a kývnutím hlavy mi dá súhlas, aby som rozpráva. Nadýchnem sa. Chladný vzduch mi zaplní pľúca.

„Vo svete démonov existuje choroba, kvôli ktorej Svetlí démoni nemajú schopnosť odoberať životnú energiu a živiť sa ňou,“ začnem. „Je veľmi vzácna, preto sa ňou lekári nezaoberajú, nehľadajú na ňu liek. Našťastie existuje už tak dlho, že naši predkovia našli dočasné riešenie. Pokiaľ sa budeme živiť pravidelne trochou krvi, posilní nás to a neumrieme. Lenže ak by sme to náhodou s krvou prehnali, mohlo by to mať katastrofálne následky.“ Zažmurkám. Do očí sa mi nahrnú teplé slzy a tak zameriam svoj pohľadom na stenu za Acheronom. „Táto choroba nie je dedičná, no v mojej rodine sa vyskytuje dosť často. I keď ju nemali moji rodiča, mal ju môj strýko. Bol to on, kto ma naučil, ako piť krv, aby som prežila. Lenže pred pár rokmi to s krvou prehnal a moc mu stúpla do hlavy. Zabil ľudskú rodinu. Odvtedy sa začalo dbať viac na zákon o pití krvi pre Svetlých démonov a robili sa náhodné kontroly. U nikoho sa už nič podobné však nezistilo. Strýka v tej dobe odsúdili na doživotie vo väzení Červená diera, no nikdy ho nechytili.“

Urobím prestávku. Čakám, kým Acheron niečo poznamená, alebo sa na niečo neopýta, no mlčí Preto mu sama položím vlastnú otázku: „Podľa teba, ako by asi zareagoval svet démonov, ak by sa dozvedel, že neter desivého vraha, sa tiež živý ľudskou krvou?“

„Poslali by ťa do väzenia. Rovnako, ako tvojho strýka. Alebo by ťa zabili,“ odvetí bez premýšľania.

Zdvihnem kútiky úst. „Dosť dobrý dôvod, aby som chránila svoje tajomstvo, nemyslíš? Aj keď som nemala v pláne zraniť Raisa, stále som ho mohla nechať v meste umrieť a sama sa vypariť.“

„Taká nie si,“ namietne. „Príliš ti záleží na všetkých dookola, aj keď by nemalo. Neverím, že by si svoje tajomstvo povýšila nad život niekoho iného.“ Ash má pravdu. Za krátky čas, čo som bola na univerzite, som neraz dokázala, že mi na démonoch záleží viac, než na sebe. Ak by som tam Raisa nechala umrieť, nemohla by som so sebou viac žiť. Teatrálne zatlieskam Acheronovi, za správne odpovede.

„Keďže teraz už poznáš moje tajomstvo, záleží len na tebe, ako s ním naložíš. Ale ak ťa smiem o niečo požiadať, nehovor mi dopredu, že si sa rozhodol nahlásiť ma Margaret alebo niekomu inému. Je lepšie zostať prekvapená a hnevať sa, než čakať okamih, kedy príde trest.“

Ash prikývne. Tvár má posiatu vlastnou krvou a prachom, preto nemôžem identifikovať, ako sa skutočne tvári. Pohľad má upretý na mňa, pričom sa mi zazdá, že jeho hnedé oči, chladné ako ľad, sa na okamih roztopia sťa láva. Keď zažmurkám, ten pocit zmizne rovnako rýchlo ako sa objavil. Unavene si položím hlavu späť na kolená a uvoľním stŕpnuté plecia.  

Čas nám uteká pomaly. V hlave rátam sekundy, aby som mala aspoň akú takú predstavu o čase, ktorý trávime v mraziaku. Po chvíli sa donútim zodvihnúť hlavu a skontrolujem teplotu. Napriek tomu, že som len päťdesiatkrát narátala celú minútu, teplota rapídne klesla na mínus dvadsať stupňov. Regál už úplne pokrýval biely povrch, ktorý začínal zdobiť i rohy kovových stien.

Skontrolujem Acherona. Sedí bez pohybu v rovnakej embriovej polohe ako ja. Hlavu má položenú na kolenách, nehýbe sa.

„Čo sa s nami stane, až tu umrieme?“

Zodvihne hlavu. Na zničenej tvári sa mu objaví posmešok. „Nemyslím si, že niekto taký otravný ako ty, by mohol tak ľahko umrieť, Drane. Sama si povedala, aby sme neplytvali energiou, tak zbytočne nerozprávaj a čakaj.“ Vráti sa k svojej pôvodnej polohe, ďalej si ma nevšíma. Prezerám si jeho dotrhané nohavice, ošúchanú školskú uniformu a premýšľam, v akom stave sú jeho zranenia. Moje rameno už tak nebolí, no nemyslím si, že je to práve dobrá správa.

„Acheron,“ oslovím ho znovu. Hlas mám akýsi slabší. „Dôvod, prečo tam veľmi nenávidíš Svetlých démonov je ten, že ťa uniesli, keď si bol malý?“

Tentoraz trvá trochu dlhšie, než na môj hlas zareaguje. „Si naozaj otravná, vieš o tom?“

Ignorujem jeho nepriateľské správanie. Premáha ma spánok a jediný spôsob, ako sa udržať hore, je viesť s ním rozhovor, nech je už o čomkoľvek. I keď sama nechápem, prečo mi napadlo práve to.

Ash nakoniec vyvráti hlavu dozadu, len aby sa vyhol môjmu pohľadu. „Kto kecal?“

„Doktorka Roxy,“ odvetím skôr, než si stihnem zahryznúť do jazyka. „Je to snáď nejaké tajomstvo? Mala som pocit, že o tom všetci vedia.“

„Ale áno, vedia. Lenže ako sa zdá, doktorka veľa hovorí. Preto by som si s ňou mal po príchode pohovoriť,“ povzdychne si.

„Vieš, kto ťa uniesol?“ vrátim sa späť k téme.

„Je to vôbec podstatné? Stalo sa to už dávno a nikoho to ani nezaujíma.“

„Mňa to zaujíma-“

„A neprestaneš, kým to zo mňa nevypáčiš, však?“ dokončí. „Si otravná.“

Zamračím sa na neho. Zdá sa, že mi odmietla odpovedať i keď pozná odpoveď na moju otázku. Nezáleží na tom, ako dlho na neho budem naliehať. Povzdychnem si a pokúsim sa zamestnať inak. Skrehnutými prstami si odmotám kus látky, ktorou mám zviazané plece. Do tela sa mi dostane ostrá bolesť, mám čo robiť, aby som nevykríkla. Rana mokvá, no nekrváca. Všetka krv okolo i na oblečení, je už dávno zaschnutá. Miesta okolo rany stmavli a je jasné, že tam za niekoľko hodín bude modrina. Dýka pôvodne nezasiahla tepnu, kosť a oblúkom sa vyhla pľúcam. Ešte na začiatku sa mi zdalo, že nezasiahla ani dôležité nervy, no keď teraz pokúsim zovrieť ruku do päste, prsty sa sotva pohnú.

„Je to vážne?“

Acheronov hlas ma vytiahne späť do mraziaka. Usmejem sa na neho. „Nie. Je to len škrabnutie,“ zaklamem. Vrátim provizórny obväz späť namiesto a s ťažkosťami ho zaviažem. Tvár m pretne bolestná grimasa.

„Nie je to kvôli tomu únosu,“ povie mi po chvíli. „Dôvod, prečo nenávidím Svetlých démonov. Teda, aspoň z časti to nie je kvôli tomu únosu. Ak by ma len uniesli, dokázal by som to stráviť, aj keby som mal ešte menej rokov. Nenávidím tvoj druh preto, čo kráľovná Svetlých démonov urobila potom, keď ma uniesli.“

V ústach mám zrazu akosi vyprahlo. Kráľovná Svetlých démonov? Helena? To ona ho dala uniesť? Ale prečo? Bolo všeobecne známe, že démoni dvoch druhom sa nemajú v láske a králi k tejto nevraživosti pristupovali ešte razantnejšie. Ale uniesť kráľa Temných démonov, navyše v takom mladom veku, aký to malo zmysel?

Nič sa nepýtam. Čakám a Ashom pohľad sa stane náhle skleneným a chladnejším než teplota v mraziaku. Pevnejšie si objímem kolená, nech sa tomu chladu ubránim.

„Mal som sotva desať, keď ma v noci prepadli moji vlastní ľudia a odviedli z postele,“ pokračuje. „Napichali ma drogami, takže som sa zobudil až o niekoľko dní. Bol som pripútaný o stoličku v tmavej chladnej miestnosti. Neskôr som zistil, že to bol hrad vo Francúzsku, ktorý využívala Helena ako svoje letné sídlo. Keď som sa prebral, predstavila sa mi a veľmi jasne mi povedala, že sa odtiaľ už živý nedostanem,“ uchechtne sa, akoby to bol dobrý vtip. „Chcela odo mňa vymámiť tajomstvá môjho druhu. Kde sídlia ostatní dvaja králi, ako sa k nim najlepšie dostať. Keď som jej neodpovedal, zahryzla sa mi do krku a pila moju krv, kým som nemal pocit, že umriem. Potom ma nechala tak. Dovolila, aby som sa vyliečil a na ďalší deň pokračovala. Tie isté otázky mi kládla celý týždeň, pričom každý deň sa trest zvyšoval. V tom okamihu som naozaj myslel, že ma umučí k smrti.“

„Panebože,“ neubránim sa povzdychu. „A čo bolo ďalej? Ako sa ti podarilo utiecť?“

„Jedného dňa som bol už taký slabý, že som sám sebe pripadal mŕtvy. Jeden z jej sluhov si to myslel tiež a priblížil sa ku mne. Neviem, kde sa vo mne zobralo ešte toľko sily, aby som ho napadol a vzal si jeho krv. Potom bolo už jednoduché uvoľniť si ruky a utiecť. Ako kráľ som poznal všetky sídla Temných démonov na svete. Takže, keď som zistil, v akej krajine sa nachádzam, vypátral som najbližších spojencov. A tí mi pomohli vrátiť sa späť do štátov.“

Jeho bolesť ma pichne pri srdci. Odolám pokušeniu podísť k nemu a pohladiť ho po vlasoch. Či povedať, že už tam nie je. Nič z toho by zrejem nezmiernilo bolesť v jeho tvári ani neroztopilo chlad, ktorý mu uzavrel srdce a vytvoril okolo neho ostré ľadovce.

Kráľovná Helena vládla od deväťdesiatych rokov minulého storočia. Kráľovská krv sa u nej zistila hneď po narodení, takže dostala dobrú výchovu. Už v mladom veku sa stala poslednou kráľovnou Svetlých démonov, preto sa často uchyľovala do samoty a nikto nikdy nevedel, kde sa nachádza. Jej život bol pre Svetlých dôležitý. No pred pár rokmi, ešte predtým, než som nastúpila na Americkú Univerzitu, svet náhle položila na kolená správa o jej smrti. Svetlí démoni odvtedy nemali svojho ochrancu a stali sa bezbrannými.

„Ak ťa uniesla, keď si mal desať, myslím, že to bol ten istý rok v ktorom umrela aj ona,“ poviem nahlas svoje podozrenie.

„Bravo. V škole si dávala naozaj pozor,“ zasmeje sa. „Helena zomrela asi päť dní po mojom vyslobodení. V tej dobe som sedel v lietadle na ceste domov.“

„Zabil si ju?“ spýtam sa. Aj keď by som sa za svoju otázku mala hanbiť, pretože po tom, čo mu spravila, by si smrť skutočne zaslúžila, musela som sa opýtať.

Ľahostajne nakloní hlavu. „Čo myslíš, Drane?“

Zachvejem sa – nechcem mu odpovedať. Svojej odpovede sa bojím viac ako tej jeho.

Ash pohodí rukou. „Nezabil som ju. Môžeš sa upokojiť. A keďže už chápeš môj postoj voči Svetlým démonom, možno sa mi ho prestaneš pokúšať vyvrátiť. Svetlých démonov nenávidím a nič nezmením ani v názore, že je to odpad, ktorý môžem využiť.“

Jeho slová sú ako dýky. Nemusia mať ani hmotnú podobu, aby ma skrz naskrz prebodli. Som zmätená. Ash si skutočne zaslúži, aby ho démoni ľutovali. Lenže na druhej strane mám sto chutí mu dať päsťou za jeho postoj.

Ash tleskne. „Takže, keď sme sa už obaja zapojili do tejto smiešnej súťaže o to, koho príbeh je smutnejší, vyliali si svoje zlomené srdcia a ty stále nemáš nejaký použiteľný nápad, ako sa odtiaľto dostať, mohli by sme sa obaja vrátiť späť k svojej bezúčelnej činnosti? Čo ty na to?“

Nepočká na moju odpoveď. Zloží si hlavu späť na kolená a ja pochopím, že náš rozhovor je u konca. Povzdychnem si. Čiernovlasý lev ani v tej najťažšej situácii nezahodí svoju aroganciu.

Znovu počítam. Keď nás napadli Potomkovia, bolo jedenásť. Kým som stretla Acherona, ručička bolo skoro na dvanástke. Kým sme sa bránili a nechali sa zavrieť v mraziaku, nemohla prejsť viac než pol hodina. Prvý krát som napočítala päťdesiat minút. Teplota v mraziaku bola dvadsať stupňov. Pokiaľ sa nemálim, práve mohli byť dve hodiny. Alebo možno viac. Čas nám plynul až príliš pomaly.

Pevnejšie si zovriem kolená. Mravčenie v prstoch zmizlo, pretože si ich už necítim. Končeky prstov mám modré. Ak nás Rais naozaj nájde a vyslobodí, bude niečo okolo šiestej. Alebo siedmej. V tej dobe budem mať ruku v takom dezolátnom stave, že o ňu najskôr prídem. Tá predstava ma ani trochu neteší, no nemám s ňou čo urobiť. Náhle sa mi zdá, že trochu si pospať by nemuselo byť až také vražedné, ako som na začiatku hovorila.

„Spíš?“ spýta sa ma Acheron, akoby mi čítal myšlienky, čím preruší dlhé ticho.

„Nie.“ Ale chce sa mi, dodám v mysli.

„Vieš, že nesmieš zaspať.“

„Viem,“ potvrdím automaticky. Prečo nie? Keď už sme tu zavretí, prečo by sme si nemohli aspoň trochu pospať.

 „Pozri sa na mňa.“

Zanadávam. Nehovoril, že máme obaja mlčať, aby sme neplytvali zbytočne energiou? Tak prečo je zrazu taký výrečný?! S ťažkosťami zodvihnem hlavu a venujem mu naštvaný pohľad. Alebo aspoň myslím, že sa ešte dokážem tak tváriť. Mám premrznutú tvár, preto netuším, či sa moje čelo krčí, či nie.

Ash sa náhle pohne, zloží si saku z uniformy. Chcem mu vynadať, že zamrzne, no on ma predbehne. „Sophia, poď sem!“

„Čože?“

„Pokiaľ nechceš umrznúť, poď ku mne!“ prikáže mi ostrejším hlasom.

Nerozumiem jeho slovám, no i tak sa pokúsim vstať. Tým sa pripravím o všetko teplo, ktoré som si ešte udržiavala. Nohy mám ťažké, ani keby neboli moje. Moja chôdza je nemotorná. Zastanem až tesne pri ňom, keď ma náhle stiahne za ruku k sebe. Pristanem obkročmo na jeho nohách. Vzápätí mi cez ramená prehodí svoje sako a pritiahne si ma k sebe. Objíme ma tak silno, až mi to vyrazí dych. Pokúsim sa odtiahnuť.

„Zbytočne sa nehýb, inak vezmeš aj posledné teplo, ktoré nám ostalo,“ varuje ma prísne.

Strniem. Nie som si istá, čo robiť, no táto poloha sa mi ani trochu nepáči. Znovu sa pohnem.

„Myslíš to vážne?“ zasyčí. Jeho zovretie zosilnie – akoby to ešte viac išlo – a tým ma nadobro zaklincuje k svojmu telu. Z jeho hrudi sála príjemné teplo, ktoré mi zohrieva líce. Zahryznem si do pery, zovriem premrznuté prsty a ruky si schovám medzi seba a jeho hruď. Ten chlad ho strasie, avšak neodtiahne sa.

Aj keď mi tá poloha nie je práve dvakrát príjemná, o niekoľko minút mi je to už jedno. Sústredím sa len na hrejivý zdroj tepla, ktorý predstavuje jeho hruď. Je to príjemnejšie než všetko, čo som doposiaľ zažila. Acheron sa mi po chvíli obtrie perami o ucho a hlava mu klesne na moje plece. Žeby bol rovnako unavený ako ja? Na túto otázku už nenájdem odpoveď. Zahmlieva sa mi pred očami a skôr, než sa nazdám, dovolím sladkej únave, aby ma premohla.

V sne pokrytom temnotou, blúdim cez bielu hmlu. Je mi chladno. Podlaha mi zamŕza pod nohami. Snažím sa utiecť, no končatiny mám príliš ťažké. Zakopnem. Sklátim sa k zemi ako vrece zemiakov a mráz ma rýchlo doháňa. Dlhými prstami ma chytí za členky.

„Sophia? Sophia!“ Z diaľky počujem hlas. Opakuje sa. Stále nástojčivejšie volá moje meno. Chcem mu odpovedať, ale som príliš vydesená z chladu, ktorý ma chce zabiť. Niečo mnou zatrasie.

Unavene sa pomrvím. Miesto, na ktorom ležím, je oveľa teplejšie, než sa mi sprvu zdalo. „Sophia!“ zaznie opäť. Tento raz to pripomína výkrik.

Nastane ticho. Prázdnota sa vráti a spolu s ňou aj vražedný mráz. Škrabnem nechtami po podlahe, čiernej a prázdnej. Vylámem si všetky nechty, prekvapivo to však nebolí. Viac ma bolia nohy, ktoré si už necítim.

Na perách náhle pocítim čosi vlhké, drapľavé i jemné zároveň a ústa mi naplní žieravina. Nemôžem sa nadýchnuť, ani ju vykašľať. Dusí ma. Môj svet sa ocitne v plameňoch, ktoré pohltia mráz i mňa. Oslobodí mi nohy, avšak zároveň ich sám pohltí. Z očí mi vytrysknú slzy v okamihu, keď sa mi podlaha rozpadne pod telom a ocitnem sa v bezváhovom stave obklopená ohňom. Spaľuje mi oči, tvár i telo. V tom okamihu si uvedomím, že zomriem.    

●●●

„Chceš ešte trochu?“ Dievčenský hlas ma preberie zo spánku. Otvorím oči. Svet predo mnou je rozmazaný. Potom rozoznám hodvábnu čiernu plachtu, vankúše rovnakej farby s bielymi ručne vyšívanými ornamentmi divokých zvierat a bielu stenu.

„Nie. To by stačilo. Môžeš odísť,“ ozve sa druhý hlas, ktorý mi je akýsi známy. Akoby ma pleskol niekto po líci, zvrtnem sa na posteli a posadím. Na druhej polovici veľkej postele sedí Acheron. Má rozopnutú tmavú košeľu, ktorá mu odhaľuje hrudník a svaly na bruchu. Práve sa od neho odťahuje tmavovlasá študentka, podľa uniformy Temná démonka. Nepoznám ju, no keď sa nám stretnú pohľady, pohŕdavo odfrkne a pohodí hlavou. Jej krk zdobia dve čerstvé krvavé stopy od tesákov.

„Pozrime sa, naša spiaca princezná konečne vstala,“ zasmeje sa Acheron. Odtrhnem svoj pohľad od chrbta odchádzajúceho dievčaťa, ktoré vyzerá, akoby vyhralo prvú cenu a nie sa z nej napil démon. Na Acheronovej tvári už nie sú žiadne stopy po zraneniach. Iba jeho ošúchané nohavice dokazujú, že sa v noci zúčastnil boja a skoro prehral.

„Ako sa cítiš?“ spýtam sa.

Zasmeje sa. V hnedých očiach sa mu objavia iskričky, nakloní sa ku mne a chrbtom ruky mi pohladí líce. „Si vážne neskutočná, Drane. Starať sa o druhých, keď sama ledva žiješ. Rany sa ti už zahojili, len na spánku máš modrinu. Zaujímavé.“ Ash sa načiahne k môjmu uchu, no už mu nedovolím dotknúť sa. Odstrčím mu ruku a zošuchnem sa z postele na zem. Nohy mám akési drevené a hlavu ťažšiu, než sa mi sprvu zdalo. Svet sa mi zatočí pred očami a musím privrieť oči, aby som to ustála.

„Tak počkať.“ Rukou si stlačím ľavé rameno, kde ma prebodol Potomok. Stále je obviazané, moja krv je nasiaknutá v látke, no neprejaví sa žiadna bolesť. Zakrvácané prsty mám tak isto zahojené, len nechty sú stále polámané. Moje zranenia sú preč, uvedomím si a zhrozene vyvalím oči. „Čo si mi urobil, že som sa vyliečila?“ vyšteknem na leva.

Uškrnie sa, akoby o nič nešlo. „Dal som ti len to, čo si potrebovala. Moja krv ťa vyliečila, tak by si mi mala prejaviť trochu vďaky a nie sa sťažovať, nemyslíš si?“

Bez rozmyslu sa napriahnem a strelím mu facku. V očiach sa mi objavia horúce slzy. „Si naozaj taký hlupák?“ vyšteknem. „Nepochopil si z mojich slov, že ak sa napijem priveľa krvi, tak sa zo mňa stane šialenec, ktorý bude zabíjať nevinných? Ako si mi mohol dať svoju krv bez toho, aby si vedeľa koľko jej potrebujem, alebo-“

Nestihnem to dokončiť. Ash sa po mne načiahne, stiahne ma späť do postele a ruky mi pritlačí do matraca. Na bledom líci mu svieti odtlačok mojej ruky. „Upokoj sa,“ prikáže mi. „Dal som ti len toľko, koľko si potrebovala, aby si sa vyzdravela. Ako náhle sa ti rany zocelili, prestal som. Ak by som to neurobil, umrela by si tam. Takže sa prestaň sťažovať a uvedom si, že si si u mňa spravila dlh. Nikdy by som svoju vzácnu krv nedal niekomu len z dobroty srdca. A už vôbec nie Svetlej démonke.“ Privrie oči a nasaje vzduch. Slzy mi vyschnú na lícach. „Dlžíš mi za záchranu svojho života, dva bozky a krv,“ zhrnie to.

Zavrtím sa pod náporom jeho tela, keď začujem to slovo na B. „Zneužil si situáciu a pobozkal ma?!“ skríknem. Ash sa zasmeje.

„Pekne dokážeš zmeniť tému. Samozrejme, že som ťa pobozkal, Drane. Inak by som tú krv do teba nedostal. A v tom okamihu mi nič lepšie nenapadlo.“

„Čert aby ťa vzal, ty prekliaty-“

„Niečo za niečo, Drane,“ preruší môj hnev. Výraz tváre mu zjemnie, smiech zmizne. Skloní sa, na tvár mi padnú pramene čiernych vlasov a na líci pocítim šteklenie od jeho dychu. V očiach sa mu objaví esencia niečoho neidentifikovateľného. Horúceho, čistého a predsa nebezpečného.

„Acheron-“

Obaja zareagujeme na hlas. Vo dverách stojí Rais, celý červený, akoby sme robili niečo zvrhlé. Využijem jeho príchod, Ashovu nesústredenosť a zhodím toho arogantného škroba na zem. Dopad je hlučný, plný nadávok a vyhrážok, no to už som na druhej strane postele a stojím na vlastných nohách.

Acheron sa pozviecha. „Dočerta s tebou, Rais. Čo chceš?“

Raisa jeho reakcia zarazí. „Videl som odchádzať to dievča, tak som myslel-“

„Mysleli ste správne, pán Rais,“ rýchlo mu pritakám. „Tu sme skončili. Odchádzam.“ Vybehnem z izby a ocitnem sa v ďalšej. Zastavím. Je to približne rovnako veľká miestnosť ako spálňa, no nábytok sa tu značne líši. Nie je tu žiadna posteľ ani skrine, lež pohovka, pár políc s knihami, televízor a malá chladnička v rohu.

„Čo sa deje? Myslel som si, že odchádzaš,“ šepne mi Ash do ucha. Objíme ma zozadu a pritlačí k svojej nahej hrudi. Vykríknem prekvapením.

„Acheron, tvoje správanie nie je vtipné.“ Chytím jeho chladné ruky a pokúsim sa z ich odtiahnuť. No je ako kliešť, ktorý sa nechce pustiť.

„Nesnažím sa byť vtipný, Drane. Už som ti to predsa povedal, niečo za niečo. A ty mi toho dlžíš sakramentsky veľa. Dnes ťa nechám tak, no mala by si byť pripravená, až si prídem po svoju prvú splátku.“

Čože? Ash povolí zovretie a končekom prsta mi prejde po krku. Na zátylku sa mi z neho postavia chĺpky.

„Mimochodom, stále si v mojej izbe. Východ je tamto.“ Ukáže na biele dvere a potom za sebou zabuchne čierne, ktoré vedú do jeho spálne. Ešte raz pohľadom preletím miestnosť. Takže Acheron má k dispozícii dve izby. Nedivím sa tomu. Je to predsa kráľ Temných démonov. Doma je určite zvyknutý na oveľa väčšie pohodlie a luxus.

Naštvane si prekrížim ruky na prsiach. Postihne ma nutkanie všetko spáliť na popol. Arogantný lev! Dovolil si ma pobozkať! Čo si o sebe myslí! A splátky? Chce snáď moju krv?! Tak to ani omylom! Nech sa skúsi priblížiť a vykopem ho z areálu školy. Zo skalopevným rozhodnutím vyjdem z jeho izby a poriadne tresnem dverami. No ako prechádzam po chlapčenskej chodbe cítim, ako ma zalieva horúčava


Naši verní komentátori!

Posledné dve kapitoly sme so Sophiu čítali o nejakých tých konšpiračných teóriách či tušeniach. Takže sme sa rozhodli prezvedieť, čo si kto myslí. Veľmi nás to zaujíma, aké pocity sme u vás príbehom vyvolali a preto by sme boli radi, keby ste do komentáru napísali, čo si myslíte o aktuálnom dianí na škole. :)

 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 15. kapitola:

7. SunShines
03.07.2016 [23:14]

Prečítala som si všetky kapitoly AU a musím uznať, že sú perfektné! Skvelý nápad a úžasné spracovanie, úplne som „žrala“ každú novú kapitolu Emoticon Aj keď som myslela, že ma to baviť nebude Emoticon

A v hlave sa mi vytvára milión teórií ako to bude ďalej pokračovať Emoticon Ale tak nechám sa prekvapiť.

Aj keď chápem Ashovu apatiu voči svetlým, nemyslím, že mu pri Sophii tá apatia vydrží tak dlho ako by chcel a ani jej to opovrhovanie jeho správaním Emoticon
Som zvedavá ako v tom bude zapletený strýko, teda myslím si, že nejako bude Emoticon
A Roxy a riaditeľ sú úplne super, veľmi som si ich obľúbila a zaujímalo by ma aj, čo sa skrýva za Romanom Emoticon a tak celkovo, kam to povedieš Emoticon
A teším sa na ďalšiu kapitolu! Emoticon

6. faux
30.06.2016 [21:05]

Děkuji za kapitolu,
jsem pravidelný a čekající čtenář i když moc nekomentuji. Podle mě jdou potomci po Sophii, proč ale, netuším.Strýc je tam zmiňovaný hodně, takže stejně jako jiní, tipuji, že se objeví naživo, nejen ve vzpomínkách. Acheron je kouzelný, baví mě, že je svůj a moc jsem se těšila, až se trochu projeví. Jen tak dál Emoticon

5. Květa
29.06.2016 [21:26]

Díky za další kapitolu. Také si myslím, že by za potomky mohl být její strýc. A Sophie se Ashovi určitě líbí. Jsem zvědavá jak si to bude chtít vybrat Emoticon

4. T
29.06.2016 [12:49]

Nemohla jsem se tohoto dílu dočkat a nejsme moc expert na teorie, spíš se ráda nechávám ohromit Emoticon

3. miky
29.06.2016 [12:46]

Tak toto bola zatial najlepsia cast Acheron je proste uzasny Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon ti potomkovia su vazne az nadpriemerne inteligentni az je to divne Emoticon mam taky pocit ze sa najde aj Sophiin stryko ktory ma nepochybne podiel na tom co sa deje (aspon si to teda myslim) Emoticon a co dodat viac ... tesim sa na splatky Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Trisha
29.06.2016 [10:23]

Skvele paci sa mi ze sa uprimne porozpravali a som zvedava co bude dalej. Spravanie potomkou sa mi nepaci. Rozhodne tu nieco nehra a mam svoju teoriu no itak si myslim ze nas poriadne na konci zasiahne poriadny sok.
BozK??? Naozaj?? Emoticon Tesim sa na tie splatky som zvedava a dufam ze to nebude LEN o krvi Emoticon

1. mima33 admin
29.06.2016 [9:44]

mima33S tými Potomkami to nebude len tak Emoticon skôr mi to príde akoby šli po niekom cielene. Žeby po Sophii? Emoticon Možno dokonca po Ashovi Emoticon Možností je veľmi veľa, ale tipujem, že na záver nás šokuješ - resp. dúfam v to Emoticon
Ten ich rozhovor bol úžasný a hlavne úprimný a normálny. Prišli mi ako dvaja obyčajní ľudia, dokonca priatelia, aj keď, samozrejme, Ashov sarkazmus to občas prebil, ale to je proste on
Emoticon
Takže bozk, haaaa Emoticon no podľa toho ako sa Acheron k Sophii chová nemám dojem, že by nenávidel všetkých Svetlých démonov ako to prehlasuje. Práve naopak. Začína to byť medzi nimi zaujímavé Emoticon
Teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!