OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 17. časť



Chameleónka - 17. časťStretnutie neznámych...

Venujem Soletke, Egg a Perle. :-*


 

Fantasy poviedky / Život Chameleóna.com

Čítate denník užívateľky POMSTITEĽKA (prispievateľ)

Pridané:      3.júla 13:07

Status:         obmedzený

Slovko na úvod:   Pokračovanie

 

Čo bolo ďalej?  Áno, sledovala som ju, ak sa na to pýtate.  Na konci prvého ročníka začala chodiť s tým chalanom. So Slnkom.  Poviem vám, nie je  nijako zvlášť pekný. Vysoký, chudý, vlasy na kohúta. Nemohla som veriť vlastným očiam. Vymenila ma za chalana! Myslela som, že už mi nemôže byť horšie, no stalo sa.

Po roku som sa ako tak spamätala. Prestala som si robiť nádeje, že ho nechá zajtra. Chameleónka jazdí  na dlhé trate. Ako som sa dostala na blog? Náhodou. Prisahám.  Omylom som klikla na link. Náhoda, alebo osud, že presne na jej poviedku?

Jasné, že som ju spoznala. Príbehy, aj štýl, ktorým písala. Veď koľkokrát som ju pozorovala ako zamyslene čumí do blba, potom sa strhne akoby dostala šok a rúti sa k papieru... vyzerala tak sexy! Tie žiariace oči, úsmev... Koľkoráz som čítala tie nápady, počúvala jej nadšený hlas... Nezaujímalo to, ale svorne som prikyvovala. Teraz som  videla ako žala úspech a bola som hrdá. Videla som aj kritiku, dostala parádne stierky. Podstatné je, že bola šťastná aj bezo mňa. Jej frajera som na blogu nevidela, preto som si o ňom zistila pár vecí.

A moje prvé slová boli: „...kokos, láska, ako s ním môžeš byť?“

 Slnko ani nevie, kým môj Mesiačik vlastne je! Nezaujíma sa o nič umelecké, žiadne jej hobby. Určite mu nikdy  nepovedala veci, ktoré mne šepkala do ucha, keď som u nej prespávala. On ani len netuší, aký diabol sa v nej skrýva! Ja áno! Milujem ju so všetkým, čo v sebe má, iba ju viem pochopiť. Čo zmôže on? Akoto, že sa s takým idiotom vôbec zahadzuje! Ako môže vrieskať slasťou pod jeho rukami, ako sa jej  opovažuje dotýkať?!

Zhlboka som sa nadýchla a uvoľnila zovreté päste. Za všetko mohli oni.

  Ničitelia ma pripravili aj o lásku, akoby toho nebolo dosť.  A tak sa mi v mysli začal rodiť plán. Plán ako ju znova získať, plán ako konečne dosiahnuť spravodlivosť a pomstiť sa.

 Som zvedavá, čo mi povie na tú erotickú poviedku. Neexistuje, aby ma po tomto nespoznala. Nebaví ma hrať sa na schovávačku. Aj tak ma nezastaví. Pozriem na hodinky. Šesť minút po jednej. O pol hodinu je tu perve69rt. Typujem, že tú poviedku okomentoval z vlaku... Som zvedavá, aký v skutočnosti je. Musím priznať, že je to dobre načasované. Chameleónka si poviedku všimne... pri najlepšom večer. Je na chate, kde nie je internet, takže môžem vypnúť. Musím sa rozptýliť, pretože na túto časť som sa najviac tešila a zároveň z nej mám panický strach. Čo ak...?

 

Fantasy poviedky / Život Chameleóna.com/ Súkromné denníky

Denník užívateľa perve69rt (žiadne práva)

Pridané:       3.júla 23:34

Status:          obmedzený

Slovko na úvod:    Prekvapenie!

 

Vystúpil som z vlaku a kráčal do priestrannej, šedej haly.  Nebolo tam toľko ľudí, koľko som očakával. Zopár dospelých, pár študentov.  Porozhliadal som sa. Rifľová košeľa... nie; krátke vlasy nie, tetovanie... Bingo!

Vykročil som k nej a premeriaval si dlhé čierne vlasy, padajúce do tváre, štíhle nohy a driek.

Počúvala hudbu a pozerala na čierne botasky. Zastal som pred ňou. Pozrela na hor.  

Vyvalila oči a otvorila ústa, kým ja som upustil slnečné a neveriacky vydýchol.

„Kráska!“ zvolal som bez dychu  a prv ako sa na čokoľvek zmohla som ju pobozkal. Šokovane stuhla, no potom sa váhavo poddala, akoby s nevôľou.

„Si... si to ty! Dopiče!“ neveriacky jej hľadím do očí a pohládzam tie ostré líca. „Hľadal som ťa všade možne! A... nakoniec na teba narazím úplnou náhodou!“ skoro kričím a usmievam sa ako mesiačik na hnoji. Usmeje sa a šibne pohľadom do boku.

„Nepôjdeme?“ ohliada sa po ľuďoch, čo na nás civejú. Červená sa. Zhrabnem slnečné a nasledujem ju.

„Poďme do nášho baru!“ navrhnem veselo a chytím ju okolo ramien. Cukne sa, ale ja to nevnímam.

„Zatvorili ho.“

„Ou... škoda.“  

Tvári sa divne. To bude tým šokom.  Mlčíme a smejeme sa ako čistý debili. Na čom sa vlastne rehlíme? Moceme sa po okolí až skončíme v cukrárni na Hlavnej. Krémovo- béžovej miestnosti so zrkadlami a vysokými pohovkami, kde sa dá dobre ukryť pred videním. Rozprávame si všetko. čo sme robili, koho sme spoznali...  obzerám si ju a ticho žasnem. Vyzerá neskutočne sexi! Hoci nemusím tetovania a prepichnuté uši. Na oboch má po tri náušnice. Vraj má také aj Chameleónka, podľa ED2a.  Keď je zmrzlinový pohár, prezerám si jej tetovanie.  Je to vták, ktorý vyrastá z ohňa a popola. Tuším sa volá... fénix? Asi tak. Skrátka, najprv som si myslel, že je tvorený ornamentmi, no teraz vidím, že sú to slová v rôznych jazykoch.

„Neznášaš vtákov a máš jedného na ruke... presvedčil som ťa snáď?“ podpichnem. Viem, je to hovadina, ale nič lepšie mi nenapadlo. 

Zacerí sa. „Nenamýšľaj si, zlato. Mám ho, pretože ma vystihuje.“

„A tie slová?“ vyzvedám.

Zaváha, no po chvíli odpovie. „Miluj a bojuj.“  Nedáva mi to zmysel, ale nenechá ma dlho premýšľať. Pýta sa na kamošov, nuž musím odpovedať.

 Sedíme si v cukrárni ešte pár minút, keď sa rozhodneme prevetrať. Vonku je strašné sparno a ľudí po kokot.  Rozmýšľame kam pôjdeme, ale všade je to rovnaké. Hold, sú prázdniny a každý si užíva pekné počasie. Akurát, že toto je už veľa aj na mňa.

Váhavo ma pozve k sebe. Býva v peknom domčeku, ktorý hýri všetkými farbami. Modro-biela kuchyňa s barovým pultom, najnovšie prepojenou s obývačkou pôsobí moderne a minimalisticky. Prázdny spájací priestor zaberajú odtiene prelínajúce sa do farieb, ktoré vrcholia v obývačke smaragdovo zeleným huňatým kobercom, s ktorého vyrastá peň, ktorý jej oco vlastnoručne nalakoval a prerobil na stolík tiahnuci sa pozdĺž pohovky a gauča. Bielu stenu dekorujú skrížené tomahavky, masky a mozaiky na bokoch,  na koženej hnedej pohovke a gauči je štrikovaná deka s indiánskymi vzormi. Je tu žltá, červená, oranžová, čierna občas zelená. Celú prednú stenu zaberá obývačková súprava s čerešňového dreva, kde sa vyníma plazma a fotky z dovoleniek, zábery z osláv. Taký divotvorný dom, no veľmi útulný. Cítil som sa ako doma.

 Jej izba ma preto zaskočí. Sterilne biele steny, čierny nábytok, červené a čierne doplnky, sem tam niečo tyrkysové. Má to moderný nádych, minimalistický štýl, ale je to strašne chladné. Na jednej strane je to úľava. Aspoň mi nie je horúco. Na druhej... neviem prečo, ale z každého rohu na mňa vrieska pocit bolesti a samoty. Je to skľučujúce... hoci... možno je to jej poviedkami, nad ktorými rozmýšľam celou cestou. V jej izbe náhle pochopím, že veľa z toho nie sú výmysly, ako som si doposiaľ myslel.

Naleje nám červené víno. Je sladké a krásne vonia za ovocím. Popíjame a užívame si ticho. Tvári sa... neutrálne.

„Netešíš sa, že ma vidíš?“ začnem uprene ju sledujúc. Táto otázka mi od stanice vŕta v hlave.

„Nečakala som, že ťa ešte niekedy stretnem,“ povie priamo, po chvíli však dodá: „Avšak musím uznať, že... som rada.“

Uškrniem sa. „Chýbala si mi.“

„Nemyslím.“

„Vážne,“ prikyvujem. „Veľmi. Len ma štve, že si tak rýchlo zdrhla.“

Zomkne pery a pozrie mimo. „Bola som... zmätená. Potrebovala som byť sama.“

„To chápem, ale... prečo si sa nevrátila?“

Zapýri sa a odkašle si.  „Zablúdila som,“ pípne.

Rozosmejem sa na celú miestnosť až mi skoro zabehne. „Dobré!“

„Joj! No a?“ bráni sa celá červená. „Nie som GPS, aby som si pamätala všetky trasy! Okrem toho, striedal si baby ako ponožky, a typujem, že sa to nezmenilo, podľa tej prezývky“ dodá s úsmevom, „takže mi nezazlievaj, že som odišla. Celý čas si  ma chcel pretiahnuť a podarilo sa ti to. Vedela som, že by si ma poslal do riti. Ušetrila som nám ten trápny rozhovor.“

„Mame som to musel  vysvetľovať inak,“ spravím grimasu a vety pred tým radšej premlčím. Mala pravdu. Vrátil by som sa s ňou do Prešova, zostal by som zopár dní len pre sex a potom by som sa už neozval, v tom charakternejšom prípade. Inak by som ju maximálne odviedol na stanicu.

„Ozaj, ako sa má?“ spýta sa.

Úsmev mi zmrzol. „Zomrela.“

„To... to mi je ľúto,“ šepne. Tupo prikývnem. „Sú to už dva roky.“ Vyschne mi v krku.

„A...“ zúfalo hľadá inú tému. Tuší, že sa mi to nechce rozoberať. „Ako sa máš? Pracuješ, či si na výške?“

„Robím recepčného v hoteli.“

„Slušné miesto,“ prikývne uznanlivo. 

„Hm... aj tak je to jedno,“ pokrčím plecami.

Spozornie. „Prečo?“

Pozriem jej do očí. Nič sa tam nezmenilo. Vytiahnem mobil a pripojím sa na net. Nechce sa mi to vysvetľovať. Je to príliš namáhavé. Strčím jej pod nos svoj denník. Aj tak to bolo určené jej. Čím skôr to uvidí tým lepšie. Za ten čas, čo číta si prezerám jej veci a skladám si o nej informácie.

Ty kokos! Moja Kráska je Pomstiteľka! Dievča, ktoré fantazíruje o vraždách a šikanovali ju! Som... mimo. Totálne mimo. Tieto fakty sú tak protichodné oproti spomienkam! Musí mi to vysvetliť, ale teraz som na rade ja. Zhrozene dočíta.

„Zomieraš? A... skutočne ti... na mne záleží?“ vydýchne neveriacky a oči sa jej plnia slzami. Vyzerá akoby si na niečo spomenula.. 

Posilním sa dúškom vína. „Áno.“

„Ja...“ pozrie na mňa vydesene a bolestne.

„Čo sa deje? Až tak ťa to rozrušilo?“

Vidím ako zvažuje svoje možnosti. Popár minútach sklopí zrak a porazenecky šepká.

„Chceš vedieť tajomstvo?“

Usmejem sa. „Že váhaš!“

Tupo prikývne a zrazu ma prepichne planúcim pohľadom.

„ V poviedke vravíš, že pohŕdaš súdením...“ hovorí.  „Prosím, tiež ma nesúď.“ Zhlboka sa nadýchne  a začne o Mesiaci, kto to naozaj je, čo si prežili na základnej. Nakoniec tichučko, že ju skoro nepočujem vraví o vražedných poviedkach, že sú pravdivé, skutočné. Rozpráva rýchlo, chvatne  a v očiach má toľko emócii, až rozmýšľam, či sa s tým vôbec niekedy niekomu zverila. Zrejme nie. Blog je asi jediné miesto, kde sa môže vyrozprávať.  Keď to však počujem mrazí ma a je mi zle, ale niečo v jej pohľade mi nedovolí zhnusene sa odtiahnuť, či začať vrieskať a zhrozene pochodovať po izbe.  Ježia sa mi vlasy, no aj tak ju objímam a trpezlivo počúvam. Kde sa to vo mne berie? náhle mi dopne význam slov miluj a bojuj na jej ramene. Láska a pomsta. Tak prosté a mrazivé.

„Celý čas som žila v tom, že Mel... Chameleónka..., že bola jediná, kto ma miloval a že sa to vráti. A teraz prídeš ty a povieš mi, že všetko, čo som pre ňu, pre nás, spravila bolo zbytočné?!“ zvolá na koniec. „Vieš ako som sa nenávidela? Brala som to ako neveru, že som sa s tebou vyspala a zakázala som si všetky myšlienky na teba! Uzavrela som tie týždne do hrobu a ... Teraz si tu, povieš mi, že ma ľúbiš, že zomieraš...?! “

Nechám ju, nech sa vyplače. Sám neviem ako mám reagovať. Milujem vrahyňu! Dopiči! Na druhej strane, je príjemné vedieť, že ku má rada. Síce nie tak, ako by som chcel, no aj to je niečo.

Sedíme mlčky hodinu. Nevieme, čo máme povedať. Dva roky sme o sebe nevedeli nič a teraz vieme viac, než chceme.

„Takže chemoterapia nezaberá?“ spýta sa pohrebným hlasom. Pokrútim hlavou.

„Nezaberá a ani ju nechcem. Zbytočne.“

„Prečo?“ nechápavo si ma premeria. „Veď máš prečo žiť.“  

„Hej? A pre koho? Teba?“ prsknem, ale moje srdce sa rozbúcha. Prosím, povedz áno! Nalieham v duchu.

„Aj.  Máš predsa priateľov a čo vieš... možno by si si našiel aj tú pravú...“ zatiahne.

Odfrknem si. Jasne.  „Zomrel by som tak či tak. Pár mesiacov ma nespasí, tak načo to naťahovať? Šetrím prachy aj stresy.“

Nesúhlasne zavrtí hlavou, no slabo sa usmieva. Napokon vzdychne.  

„Je mi to ľúto.“

„Rakoviny, či vrážd?“ nedalo mi to, hoci som vedel, že ľutuje mňa. Ach... ľútosť...! neznášam ju. Aj tak ju každý predstiera. Nikto to nemyslí naozaj, a keď sa otočím, počujem: „...zaslúžil si to.“  Svine svinské.

„Čo myslíš?“ Pretočí očami.

Zvrtnem sa k nej.  „Tak veľmi ju miluješ? Nedokážeš zabudnúť? Musela si to urobiť? Veď sa nevráti!“ vmietnem jej neľútostne do tváre.

„Musela som! Čo to nechápeš?“ zvrieskne a vyskočí na nohy. „Kvôli sebe, kvôli nám obom! Čítal si poviedky, nie? Ublížili nám. Zaslúžili si to! A ver mi, skúšala som zabudnúť...!  Vážne! Nejde to!“

„Ani pre mňa?“ šepnem.

„A ty ma chceš?“ hlesne neveriacky. „Po tom, s čím som sa ti priznala?“ 

„Zostáva mi rok života, Lucia. Rok! Odkedy som sa to dozvedel, túžil som ho stráviť s tebou. A ako som už napísal, neznášam súdenie ľudí, plus som ti sľúbil, že to ani nebudem robiť.  Pre mňa si taká, akou som ťa spoznal a... myslím, že si bola šťastná. Ver mi, že nič iné nechcem. Len si želám, aby si bola šťastná vedľa mňa.“

Na líce sa jej  spustia dve trblietavé slzy. Vidím jej rozhodnutie. Leskne sa jej v očiach.

Roztrasene ma pobozká  a jej hlas mi rozochvieva zatvorené viečka a srdce.

„Nezaslúžiš si lži,“ ševelí. „Áno, cítim k tebe niečo, ale milujem ju. Došla som tak ďaleko... ak to nedokončím...“ Otvorím oči. Chce odísť preč. Chytím ju za ruku a pritiahnem si ju k sebe.

„Milujem ťa, Lucia,“ konečne to poviem. Po prvý raz vyznám babe lásku. Ozajstnú, úprimnú lásku.

Nadýchne sa a privrie oči. Prisahám, že som počul ako vzlykla.

„Zabudni na mňa, prosím.“

„To nepôjde Kráska. Znamenáš pre mňa to isté, čo Chameleónka pre teba.“

Trpko sa zasmeje. „Sme podarená dvojka.“

Prikývnem a prinútim ju pozrieť mi do očí.

„Venuj mi jeden rok. Možno len pol, neviem ako rýchlo to pôjde. Nemiluješ ma, tak fajn, ale uvedom si, že Mesiac sa k tebe nevráti. Nevráti sa!“ prízvukujem jej načo sa mi snaží vymaniť. Pevnejšie ju zovriem. „V tomto sa dokonale chápeme. Tak prečo  nemôžeme byť na tú bolesť dvaja? Netrestaj sa zbytočne.“

Preglgne. A otvára ústa, no predbehnem ju: „Tie tri týždne si bola šťastná?“

Zovrie pery a nebadane pokývne hlavou.

„Zmiernila sa ti bolesť?“

Mlčí. Zatrasiem ňou.

„Hej,“ precedí cez zuby.

„A ak ti nebudem v ničom brániť... ani... vo vraždách?“ pri tom slove sa mi zachvie hlas.

Šokovane na mňa vyvalí oči.

„To by si urobil? Neudáš ma?“ podozrievavo gáni a hľadá náznak lži.

Pokrútim hlavou a pustím ju. „Chcem len rok tvojej spoločnosti. Chcem byť s tebou. Vidieť ťa, počuť ťa, cítiť tvoju vôňu...Možno si to nezaslúžim. Som hajzel a perverzák, sebec a sviňa...“ pokračujem ďalej vôbec sa nešetriac. „... a asi som sa zbláznil a možno si myslíš, že chcem, aby si so mnou bola s ľútosti... !“ neviem, čo ďalej. Som zúfalý. A možno... možno aj chcem, aby ma niekto poľutoval, naozajstne. Veď... je zlé chcieť niekoho, kto vás ma rád? Kto vám povie, že váš život mal nejaký zmysel? Že mu budete chýbať? Neverím, že na to nemám právo. Avšak... nemám nikoho takého. Mama je mŕtva a so sestrou sa nestretávam. Ani neviem, kde žije. Lucia bola prvá, kto mi ukázal iný život, iné názory a možnosti. Možno preto som sa do nej zamiloval...

Zmĺknem, lebo ani neviem, čo som hovoril.  Nadýchnem sa a konečne odhodím najväčšiu ťažobu. „Pravdou je, že  príliš neskoro som si uvedomil, že bez lásky som prázdny. A viem, že mi ju neopätuješ a rešpektujem to, no ja už nedokážem byť bez teba. Nie potom ako sme sa našli. Nedokážem to.  Musím byť pri tebe práve tak ako ty pri nej.“ Znova sa nadýchnem a  ukážem na jej izbu a počítač, „Žiješ v bolesti, no keď porovnávam poviedky a spomienky... myslím, že so mnou si bola šťastná. Slobodná. To je jediné ti môžem ponúknuť. Nie navždy, ale...“ sám neviem, čo kecám. Ako jej povedať, že som na nej závislý? Že je môj život? Nakoniec tie vety koktavo vyslovím a cítim sa o niečo ľahší, voľnejší, hoci sa červenám ako rajčina a mám pocit, že sa scvrkávam.

Hľadí na mňa svojimi nádhernými očami nežne a zmätene. Priloží mi prsty na pery.„Mám ťa naozaj rada...“ šepká. „Bol si jediný ku komu som bola úprimná, okrem nej.“

Zmĺkne a na pár minút je ticho, len si uprene hľadíme do očí.  Skloní zrak.

„Nebudeš ma od ničoho odhovárať,“ povie nakoniec nemastno neslano akoby komentovala počasie. „Neudáš ma ak znova zabijem a nebudeš ma prehovárať, aby som zostala, keď sa ku mne vráti.“

Usmejem sa od ucha k uchu. Tak toto je eufória? Najradšej by som skákal a objímal ju. Povedala áno!!! Áno! Áno!! Už viem ako sa cíti narkoman po tvrdom absťáku, keď si šľahne. Je to lepšie než orgazmus! Ako... ohňostroj! Výbuch šťastia, až neviem čo mám robiť. Bude so mnou!

 „Rob si čo chceš. Ja chcem Luciu, čo so mnou flákala školský výlet  a bola veselá. Ak budeš šťastná, pre mňa za mňa zabi aj celé mesto.“

„Hm...“ zaksichtí sa, akože premýšľa. „Nie, bola by ho škoda!“

Zasmejeme sa. Máme hlavy pár centimetrov od seba. Zaváha, a potom mi venuje kratučký bozk, no mne to príde ako večnosť.

„Fakt si mi chýbal. A ak je niečo načo mám slabosť, tak sa snažiť, aby ľudí, čo mám rada boli šťastný, teda... ak mám dobrú náladu.“

„V tom prípade sa mám za čo modliť,“ uškrniem sa.


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 17. časť:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!