OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 15.



Chybný klon - Kapitola 15.Vzťahy a rozhodnutia

Kapitola 15.

Dylan sa unavene zviezol do kresla, ktoré sa mu za posledných niekoľko dní takmer stalo domovom a zatvoril oči. Túžil aspoň na pár zanedbateľných minút utiecť do toho všetkého, čo sa okolo neho deje, ale očividne žiadal priveľa. No stačilo mu hoci len kútikom oka zahliadnuť vyčerpanú tvár svojej ženy a bol ochotný vyhrabať v sebe aj posledné zrnko sily, len aby jej bol oporou, ktorú teraz tak veľmi potrebovala. Hoci ju odmietala.

V mysli sa opäť nechcene začal prehrabávať spomienkami, ktoré by si najradšej z pamäte vyleptal kyselinou. Lenže to nebolo možné a mal neblahé tušenie, že tie momenty bude mať pred očami bez ohľadu na to, ako veľmi sa bude snažiť o opak. Veď dokonca aj teraz, vyčerpaný takmer k smrti, stále videl a počul všetko, čo sa stalo. A hlavne to cítil.

Ani najhoršiemu nepriateľovi by neželal, aby niečo takéto musel prežiť. Strach, ktorý dennodenne prežíval vo vojne, kde sa každý okamih obával, že bude jeho posledný, nebol nič v porovnaný s tým, ktorý ho dusil, keď Nadyne začala rodiť. Nezáležalo na tom, ako mu nadávala a zo všetkého ho obviňovala. Svojim spôsobom aj tak mala pravdu. Keby sa zachoval inak, neskončila by na sále. Lenže očividne ani to nestačilo, keďže napokon sa ukázalo, že cisársky rez bude pre ňu i pre dieťa oveľa bezpečnejší. Ak by ruky prísne nedržal pri tele, bol by si vytrhal všetky vlasy.

No niekto tam hore sa rozhodol, že ani predčasný pôrod nestačí. Už tak zničený na nepoznanie a odhodlaný nikdy v živote so svojou ženou nespať, museli čeliť zdravotným problémom svojej dcérky. S Nadyne si rozumeli bez slov. Objímali sa a boli tu jeden pre druhého. Hoci to boli okamihy podfarbené pachuťou strachu a neistotou, čo bude ďalej, malo to v sebe určitú krásu. K upokojeniu toho druhého nemuseli použiť žiadne slová, stačilo sa spoľahnúť na vzájomnú lásku, ktorá ešte stále iskrila a tými dňami ešte zmocnela.

Prudko otvoril oči, keď ho zasiahol najneznesiteľnejší výjav zo všetkých. Tešil sa na svoju dcérku, odpočíval sekundy, aby ju mohol vidieť a držať v náručí. Ale miesto toho mal v hlave pevne zafixovaný obraz jej drobného, až príliš bledého telíčka napojeného na rôzne prístroje a hadičky s názvami, ktoré sa ani neodvažoval vysloviť. Iba by si zbytočne zauzlil jazyk. Radšej sa učil skloňovať anémiu vo vetách spojených so svojim novorodeným potomkom. Niečo, čo doktori označovali za šťastnejšiu formu ochorenia spôsobenú len nedostatkom železa, on považoval za najhoršiu nočnú moru. Vlastne za niečo ešte horšie. Ak máte zlé sny, proste sa niekedy zobudíte. Či už skôr alebo neskôr, ale nakoniec sa tak stane. Lenže toto nemalo koniec, žiadne svetlo na konci tunela, len nikde nekončiacu temnotu.

„Dylan?“ prebudil ho z pochmúrneho spomínania unavený hlas. Okamžite vyskočil na nohy, pripravený postaviť sa čomukoľvek, čo by mohlo jeho ženu ohroziť.

Postavil sa vedľa nej a chytil ju za ruku. „Potrebuješ niečo?“

„Nie,“ pošepla slabo. „Ale ty vyzeráš, že by ti prospel pár hodinový spánok.“

„To môže počkať.“

Zatvárila sa nesúhlasne, no nepovedala na to nič. Dylan vedľa nej chvíľu mlčky stál a prezeral si ju. Po pôrode ešte stále vyzerala trošku strhane a jej celkovému fyzickému zdraviu neprospievalo ani napätie spojené s ich dcérkou. No napriek tomu mal pocit, že jej materstvo dodávalo čosi zvláštne. Nedokázal to slovami popísať a možno tam ani nič rozdielne nebolo. Len mal pri pohľade na ňu pocit, akoby z nej čosi vyžarovalo.

Odrazu ho upútal pohyb pri dverách. Očakával svojho brata, ktorý si len odskočil do bufetu, aby mu doniesol niečo na jedenie. Na rozdiel od neho Matt nemohol len tak na viac ako dva týždne zmeniť bydlisko. Niekto musel ostať v dome, aby na všetko dozeral. Bohužiaľ, tentoraz vyšiel najkratší povrázok na neho. Lenže miesto neho teraz vstup do izby blokovala doktorka a po prvý raz za posledný čas mala na tvári pomerne radostný úsmev.

„Spí?“ naznačila perami, z ktorých nevyšlo nič hlasnejšie ako jemný šepot. No Nadyne počula aj to a akoby ju niekto vystrelil, okamžite sa posadila.

„Zistili ste niečo nové?“

Doktorka sa usmiala ešte viac. „Práve ubiehajú posledné minúty pobytu vašej dcérky v inkubátore. Posledné testy ukázali, že jej orgány sú plne funkčné a musím uznať, že s takými pľúcami sa z nej možno raz stane aj operná speváčka,“ zasmiala sa dobromyseľne. „Krvné testy taktiež ukázali, že liečba, ktorú sme zvolili pre jej anémiu, je skutočne účelná. Nechceme pôsobiť priveľmi optimisticky, ale možno u nej táto choroba úplne zanikne.“

Dylan pocítil príval novej nádeje a trochu pevnejšie zovrel ruku svojej žene. „Existuje aj nejaké ale?“ spýtala sa opatrne.

„Vždy sa môžu vyskytnúť komplikácie, preto ešte trochu upravíme váš jedálniček, aby sme do vás dostali čo najviac potravín bohatých na železo. Samozrejme, budeme vás aj vašu dcérku pozorne monitorovať.“

„Kedy nás pustíte domov?“

„Dajte tomu ešte zopár dní,“ odvetila zmierlivo. „Máte za sebou predčasný pôrod a k tomu aj cisársky rez. Vážne ale pochybujem, že ste ten čas strávili oddychom.“

Nadyne sa mierne začervenala a na chvíľu vyzerala takmer ako nevinné dievča. Dylan zatúžil vybozkávať každučkú časť jej tváre, i tela.

„Musela som byť so svojou dcérkou.“

„A ako matka vám to nemôžem ani vyčítať,“ skonštatovala. „Ale ako vaša lekárka musím nesúhlasiť.“

„Aj napriek tomu som s ňou musela byť,“ trvala si na svojom.

Doktorka si rezignovane povzdychla. „Nebudem vás trápiť. O chvíľu vám sem dovezú vašu dcérku a vy ju budete môcť po prvýkrát držať v náručí a nakŕmiť ju. Potrebujete súkromie.“

Dylan jej kývol hlavou na znak súhlasu. Netušil, či na to nejako reagovala, alebo nie. Už jej viac nevenoval pozornosť. Možno to bolo hrubé a nevychované, ale ani to ho nezastavilo, aby si dobre neobzrel číru radosť v tvári svojej manželky. Za tých posledných niekoľko dní občas pochyboval, že ju ešte aspoň raz uvidí usmievať sa. Vážna situácia vysala z oboch aj ten najhlbšie zakorenený optimizmus. A keď opäť v oboch začalo klíčiť malé semienko nádeje, zmohli sa len na hľadenie na toho druhého. Pretože až príliš dobre vedeli, že toto nie je ešte ani zďaleka koniec.

„Niekto by vás rád spoznal,“ ozvalo sa odo dverí. Obaja sa tam automaticky otočili. Dylan si všimol, ako celá jej tvár znežnela.

Dovnútra vošla zavalitá sestrička a pred sebou tlačila vozík s priehľadnými stenami, cez ktoré na nich nakúkalo malé dieťatko. Dylan mal pocit, že ho neudržia vlastné nohy. Videl svoje dieťa už predtým, ale pohľad cez sklo inkubátoru bol skôr zničujúci. Áno, bol pyšný, ale pozerať na to malé stvorenie, ako sa niekoľko dní ledva hýbe v malej ohrádke plnej hadičiek a káblikov, nebol práve pozitívny. A teraz, keď ju videl, ako si s rozospatými očičkami prezerá nové prostredie a až podozrivo ticho leží, cítil sa, akoby ho niekto udrel do žalúdka.

„Je to len na pár minút, mamička,“ usmiala sa nežne žena a opatrne vybrala malý balíček. Nadyne nešikovne nastavila ruky a nechala sestričku, aby jej ich zaťažila ich dcérkou.

„Je taká maličká,“ zašepkala Nadyne a znela, akoby mala zovreté hrdlo.

Sestrička pokyvkala hlavou. „Je drobná, ale plná života.“ Poslednýkrát skontrolovala, či je dieťa v poriadku a vážne sa na nich zadívala. „Ak by sa čokoľvek stalo, zazvoňte na mňa. Môžete ju skúsiť kojiť, ale nebuďte smutná, ak jej to nepôjde. Pomerne dlho sme ju kŕmili sondou, možno ešte nebude vedieť dobre sať. Prídem o chvíľu.“

S tými slovami sa otočila na päte, posunula vozík stranou a čo najrýchlejšie odišla, aby im dopriala súkromie. Dylan vzhliadol dole a nemohol sa ubrániť úsmevu. Toto teraz bola jeho rodina. Malé dievčatko, ktoré by sa v jeho dlaniach doslova stratilo s páperím neidentifikovateľnej farby na hlave a očkami, ktoré až nápadne pripomínali šedo-zelené kukadlá jej mamy. A k tomu malému zázraku patrila jediná žena, ktorá ho dokázala zasiahnuť až v srdci a zmeniť jeho život. Už viac nemal pochybnosti, či je toto skutočné. Bez ohľadu na to, že Nadyne nebola tou, s ktorou prežil románik na strednej a opustil ju kvôli armáde, bola to stále žena, ktorú miloval. Len ju a nikoho iného. Dokonca sa nazdával, že keby predtým chodil s touto Nadyne, možno by nikdy neodišiel bojovať. Pretože len myšlienka na to, že by sa od nej vzdialil, ho bolela.

Pomohol Nadyne vyzliecť si prednú časť nočnej košele bez toho, aby nejako ublížil Andie. Sám pre seba sa usmial. Pôvodne zamýšľali dať jej meno po jeho starej mame, ale keď sa naňho Nadyne pár hodín po pôrode s nádejou pozrela a spýtala sa ho, či môže dať dcérke práve toto meno, neodolal. Netušil, aký význam pre ňu malo, ale vyzerala spokojnejšia. A tým pádom sa tak cítil aj on sám.

„Dúfam, že mi to pôjde.“ Nadyne tie slová vyslovila tak ticho, že si nebol celkom istý, či počul správne. Zadíval sa jej do očí a pobozkal ju do vlasov.

„Si úžasná,“ pošepol jej do ucha a s láskou sa pozeral, ako malé dievčatko posúva k svojmu prsníku.

Keď sa jemne prisala a raz, či dvakrát srkla, mal pocit, že Nadyne začne samou radosťou žiariť. Hoci ešte ani zďaleka nevyhrali, pohľad na jej nadšenie mu stál za všetky tie prebdeté noci a neisté dni naplnené beznádejou a nejasnými predstavami, ako to nakoniec dopadne. Od dojatia až začal vidieť rozmazane, no snažil sa slzy zadržať. Je tu predsa ako opora pre svoju ženu. Potrebuje ho. Nemôže sa len tak poskladať na hromádku.

Opatrne sa nahol a pobozkal to malé dievčatko na čelo. „Vitaj na svete, Andie.“

Keď sa odťahoval, všimol si, ako Nadyne vytryskli slzy a stekali jej po lícach. Tentoraz jej ich nezotrel. Pretože teraz znamenali šťastie. Mal pocit, že v posledných dňoch sa naučil, pre čo všetko môže človek plakať. Od bezmocnosti a beznádeje, keď nebolo žiadneho východiska. Cez bolesti, keď Nadyne učili, ako si má odsať mlieko pre ich dieťa a nešlo jej to tak dobre, ako predpokladala. Až k slzám zo strachu. Dokonca aj z hnevu. Vtedy sa k nej len pritúlil a objal ju, snažil sa ju upokojiť. Pretože nenávidel ten pocit prázdnoty, keď ich nedokázal zastaviť.

„Ako dlho myslíš, že si nás tu ešte nechajú?“

Dylan pokrútil hlavou. „To neviem.“ Keď si všimol, ako jej posmutnela tvár, rýchlo dodal: „Ale hlavné je, že vás pustia.“

„Chceš si ju podržať?“

Na chvíľu ostal stáť ako keby dostal niečím po hlave. Ale rýchlo sa spamätal a až príliš nadšene prikývol, hoci nikdy predtým v náručí také malé dieťa nedržal. Bola to jeho premiéra a cítil sa pri tom viac ak neohrabane, hoci ho Nadyne upokojovala, že to tak pripadá len jemu. A vzápätí mu upravila ruky tak, aby jej pevne podopieral hlavičku. Nedokázal sa preto cítiť zle. Nie, keď sa pozrel na ten malý zázrak plný života. Andie napol spala, no na tom nezáležalo. Bola drobučká, krehká a mäkká. Jediným zlý pohybom by jej mohol ublížiť. Vlna nehy, ktorá sa cez neho preliala, ho zabalila do hrejivej kukly. A bez najmenších pochybností vedel, že to maličké stvorenie bude ochraňovať pred všetkým zlým.

Nežne sa usmial na Nadyne. „Ďakujem.“

„Nie,“ nesúhlasila. „To ja ďakujem tebe.“

Dylan sa sklonil a posadil sa vedľa Nadyne na posteľ. Uvoľnil si jednu ruku spod Andie, ktorú vzápätí vystriedala ruka jeho ženy. Objal ju okolo pliec a spoločne sa tešili z prvého úplne pokojného momentu za posledné dni. Akoby všetky problémy zmizli. Boli len oni a ich dieťa; rodina, ktorá nemá starosti a teší sa zo vzájomnej blízkosti. No niekto sa nazdal, že to je až príliš dokonalá chvíľa. Tiché zaklopanie ich vtrhlo z tej súkromnej chvíľky.

Zodvihol hlavu, pripravený začať prosiť o viac minút s dcérou, ale slová mu zamreli na jazyku, keď sa zadíval, kto to prišiel. Miesto sestričky tam svorne stáli jeho rodičia. Otec sa usmieval od ucha k uchu a v ruke držal kyticu malých slnečníc. Kúsok za ním sa o stenu opierala jeho matka a tvárila sa, akoby práve zjedla citrón. Napriek tomu sa usmial, vložil Andie do rúk manželky a svižne vykročil.

„Vitajte,“ spustil a hneď objal otca a mierne ho pobúchal po chrbte, tak ako on jeho. Keď sa od neho odtiahol, akoby sa díval do svojej tváre, len o dvadsať rokov staršej.

„Gratulujem k dcére, synak,“ povedal zovretým hlasom a vybral sa k Nadyne, aby jej tiež pogratuloval. A privítal sa s prvou vnučkou.

Dylan sa presunul, aby objal aj matku, ale tá sa miesto toho pretiahla popri ňom do miestnosti a bezvýrazne si premeriavala Nadyne s Andie v náruči. Keď sa jeho žena zatvárila mierne skrúšene, spomenul si na ich hádku o jeho rodine. Mierne sa zarazil, no podišiel k nej a položil jej ruku na rameno na znamenie, že je tam s ňou a bude to dobré.

„Je nejaká malá.“

Ma chvíľu sa pozastavil nad jej ostrejším tónom a zamračil sa. „Narodila sa predčasne.“

„To sa dalo čakať.“

„Ako si myslela toto?“ povedal trochu hlasnejšie a hneď si kútikom oka overoval, či náhodou neprebudil Andie. Spala a nič okolo ju netrápilo. Šťastné dieťa.

Matka si odfrkla. „Neprekvapuje ma to. Najskôr kvôli nej takmer prídem o syna a teraz o vnučku. Tá ženská nie je dobrá naozaj na nič.“

Prešla ním vlna hnevu, ale udusil ju v sebe. „Kedysi si na ňu nedala dopustiť.“

„To bolo predtým, než mi kvôli nej takmer zabili syna.“

Keby nemal ruku stále položenú Nadyne na ramene, nebol by si všimol, ako veľmi sa jej tie slová dotkli. Navonok si zachovávala kamennú tvár, no nepodarilo sa jej zastaviť myknutie. Jemne ju pohladil, aby ju upokojil a prevŕtal matku rozzúreným pohľadom. V duchu si nadával, že predtým Nadyne neveril a staval sa proti nej. Poznal predsa ženu, ktorá ho porodila. A aj napriek tomu odmietal len tak uveriť, že by znenávidela dievča, ktoré obletovala ako keby bola jej kráľovnou.

„Dávaj si pozor na to, čo povieš mojej žene. V opačnom prípade by som ťa mohol požiadať, aby si odišla.“ Začul, ako si otec za ním odkašlal, ale pre tentoraz sa ho rozhodol ignorovať. Matka, naproti tomu, nepohla ani jediným svalom na tvári.

„Som tvoja matka, to by si neurobil.“

Takmer pobavene si odfrkol. „Si moja matka a mám ťa rád. Ale ty práve teraz urážaš moju manželku a tým pádom aj ženu, ktorú milujem viac ako svoj život. Nenúť ma vyberať si medzi ňou a tebou.“

„Vybral by si si mňa.“ Ešte stále hovorila tým sebaistým, namysleným tónom. Ani nezapochybovala, že by niečo nemuselo byť tak, ako predpokladala. Pod vplyvom akých drog to, dopekla, bol, keď sa vtedy hádal s Nadyne? Dlhuje jej za to poriadne veľké ospravedlnenie. Veď predsa poznal túto stránku ženy, ktorá mu dala život. Ako mohol pochybovať?

„Nebuď si tým taká istá. Ak ma prinútiš vybrať si medzi rodinou, do ktorej som sa narodil a tou, ktorú som si vytvoril, odpoveď bude vždy len jedna.“ Cez rameno sa pozrel Nadyne do očí a žmurkol na ňu. Potom švihol pohľadom na matku. „Vždy si vyberiem svoju manželku a dcéru. Vždy.“

Kapitola 14. ¦¦ Kapitola 16.


Túto kapitolu by som rada venovala všetkým čitateľom, no najviac práve týmto skvelým osôbkam: dvojčátku blotikovi, sistrm Mills, mime33, izzie22, bábuške denny, MaggieLove, Perle, Mišičke a Christine. Ďakujem za každé povzbudivé slovo, či smajlíka. Neustále ma to núti pokračovať a to je to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť. :)

Dúfam, že som v kapitole všetko vysvetlila a nezabudla na niečo podstatné. Svojim spôsobom je to veľmi citlivá a osobná téma, o ktorej veľa informácií nenájdete a prehrabovať sa niekomu v súkromí vážne netúžim. A keďže som to písala ešte z pohľadu chlapa, možno to všetko vyznelo trošku stroho. Ale čo si budeme hovoriť. Chlapi si na niektoré detaily proste nepotrpia.:D

Pôvodne mala byť medzi touto kapitolu a tou predchádzajúcou ešte jedna, ktorá by bola poriadne dramatická a smutná, pretože by ste tam s hlavnými hrdinami prežili všetok ten strach a beznádej. Ale nakoniec som sa rozhodla pre takéto riešenie. Aj oni si zaslúžia šťastie. :)

S pozdravom vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 15.:

5. Perla přispěvatel
05.10.2013 [14:44]

Perla Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon To asi najlepšie vyjadruje moje pocity z tejto časti. Milujem túto poviedku a hlavne vzťah Dylena a Nadyne. Síce to bolo zložité, oni sú proste jeden druhému súdení.
Tá jeho mama ma poriadne naštvala. Emoticon Čo to je za macochu?! Tak urážať svoju nevestu, proste hrôza. No Dylan našťastie ako pravý muž činu zasiahol a za to som veľmi rada.
Som zvedavá, čo bude ďalej. A ďakujem za venovanie. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4.
Smazat | Upravit | 27.09.2013 [13:50]

Páni tá jeho matka je poriadne divná žena a aká si je istá, sama sebou Emoticon tá asi ešte len padne na zadok, keď sa veci nebudú diať podľa nej.
úžasná kapitola, dikes za venovanie, si skvelá!

3. MaggieLove přispěvatel
24.09.2013 [22:13]

MaggieLoveMoc moc krásné a roztomilé Emoticon Jo Dylanova matka je vážně ježibaba, jak tu psala mima 33.

2. denny
23.09.2013 [20:09]

Emoticon Emoticon Emoticon
Krásna kapitola, som rada že si preskočila tú časť s pôrodom a vrhla si sa rovno na dianie po pôrode.. Je to tak zaujímavejšie. Emoticon Tiež je krásne, ako Dylan s Nadyne prežívajú prvé chvíle s ich dcérkou a úplne som si predstavovala ako sa pri tom tvárili. Škoda len, že im tú náladu trochu skazila jeho matka. Ale to je život so svokrou Emoticon
Inak si zase nesklamala vnučka moja a len tak ďalej Emoticon

1. mima33 admin
23.09.2013 [19:48]

mima33No konečne niečo pozitívnejšie. Aj keď to, samozrejme, musela pokaziť Dylanova matka. Stará, hnusná ježibaba! Dúfam, že v poviedke jej veľa nebude, lebo za túto chvíľku mi dokázala zdvihnúť krvný tlak. Miesto toho, aby sa tešila, že Nadyne a Andie sú v poriadku, tak... Emoticon ach jaj, ani o tom nemôžem premýšľať, lebo sa mi stavajú vlasy dupkom Emoticon
Ale zato som rada, že sa Dylan vyjadril tak, ako sa vyjadril a snáď s Nadyne konečne prekonajú to zlé, čo sa stalo. Zaslúžia si nový začiatok s ich dcérkou.
Pripadám si vďaka tebe ako papagáj, ale i tak: SKVELÉ Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!