OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Démon - 10.

13.06.2014 (19:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1111×

Mama si nakoniec vydupala svoje. Harper sa ma snažila brániť, no nakoniec sa musela prikloniť k matkiným argumentov, keďže spomenula slová, ktoré mi hovorila vtedy v mojej izbe. Za to jej ešte budem musieť poďakovať. Zostali mi len perly určené pre Beth. Vlastne ani tie nie. Tie mi tiež znárodnila mama. Pre istotu...

Týždeň ubehol ako voda a Ward sa v našom dome vyskytoval podivne často. Zdalo sa, že nás kontroluje. Ja som stále nevedel, kde dala mama tie perly a či ich náhodou nepodarovala tomu chlapovi. Tým pádom som bol na nervy a nemohol poriadne spávať. Moje schopnosti sa výrazne oslabili. Doteraz som bol zvyknutý ich využívať aj v bežnom živote. Cítil som sa viac ako človek. Presne tak, ako mi to opisoval David. Ten sa mi, samozrejme, niekoľkokrát ospravedlnil za to, čo sa mi stalo. Keby však nebolo Tylera, všetko je v naprostom poriadku.

Lenže Ochrancovia to nechápu, oni vidia v každom Tenebrisovi obrovskú hrozbu.

Bol piatok a ja som bol s Beth dohodnutý, že k nám zájde. Spojili sme príjemné s užitočným a Beth pomôže Harper so španielčinou, ktorá mojej sestre absolútne nejde. Mala prísť aj Jillian, no tá vraj dorazí až ku večeru. Plánovali si spolu pozrieť nejaký film a Harper sa ponúkla, že im môžem robiť spoločnosť, ak budem chcieť.

Keď som prišiel domov, okamžite som poupratoval, v rýchlosti sa najedol a zamieril do svojej izby. Pripravil som perly pre Beth (mama mi ich dala až ráno) a rozvalil sa na posteľ. Bol som vyčerpaný, potreboval som na chvíľu vypnúť. Už sa blížili prázdniny, na ktoré som sa nevedel dočkať.

Z driemot ma vytiahol zvonček. V momente som bol na nohách a utekal dolu schodmi. Keď som zistil, že ma moja sestra predbehla a otvorila už skôr, takmer som ju zabil pohľadom. Dúfam, že ju Beth stihla informovať o tom, že tu nie je len kvôli španielčine, ale aj kvôli mne.

„Ahoj, Alex,“ pozdravila ma Beth a pribehla ku mne. Objal som ju a musel sa uškrnúť. Bola ako také malé zlatíčko. Bola drobná a siahala mi ani nie po plecia. Už tento fakt ma nútil správať sa ochranársky. Presne ako pri mojej sestre, no to bolo trochu iné.

Harper si okamžite domyslela, ktorá bije a pozrela sa na mňa s nadvihnutým obočím. Predýchanie jej trvalo krátko. Okamžite schmatla Beth za ruku a odviedla ju do svojej izby. Moje nadšenie okamžite opadlo, keďže som si myslel, že mi ju moja sestra neuchmatne tak rýchlo. No nenamietal som. Moja sestra potrebovala doučovanie ako soľ.

Ja som si zatiaľ zapol televíziu a užíval si ničnerobenie. Bol som si vedomý toho, že sa mi pomaly blížia záverečné skúšky, no náladu na učenie som nemal. Neustále som musel premýšľať nad Ochrancami a Gwen. A nech som to rozoberal z každej strany, usúdil som, že Ochrancovia nemajú najmenší dôvod na to, aby sa o nás zaujímali. Gwen mi pomohla a ja zas pomôžem Beth a mojej sestre. Potom im tie perly pokojne dám a koniec. Môžu nám dať pokoj už teraz.

Z premýšľania ma vytrhlo sestrino volanie. Okamžite som vyskočil na nohy a utekal za ňou. Ako prvé mi, samozrejme, napadlo, že sa tu opäť objavil Tenebris. Tentoraz som sa však neobával len o ňu ale aj o Bethany.

Keď som zistil, že nejde o žiadneho Tenebrisa, upokojil som sa. Harper ma zavolala, pretože Bethany sa opäť pustila krv z nosa. A keďže som ja starší bráško, ktorý vie všetko, nechala mi ju na starosti, za čo som jej bol aj vďačný.

Bethany som odviedol do kúpeľne a okamžite zašiel po ľad. 

„Už len týždeň,“ vzdychla si, keď som sa vrátil z kuchyne. V jednej ruke som mal dve vrecúška s ľadom a v druhej vreckovky. Beth si jednou rukou držala vlasy.

„To vydržíš.“ Snažil som sa na ňu povzbudivo usmiať, no nešlo to. Nie pri tom, keď som videl, že krv jej z nosa tečie takmer prúdom. Bolo to už prisilné. Ak by bola normálny človek, určite by som s ňou už bol na ceste do nemocnice. Mal som pocit, že ak by sa pustila umývadla, pravdepodobne by sa zrútila na zem.

Podišiel som k nej a vypol jej vlasy. Jemne sebou mykla, keď som sa jej dotkol odhalenej pokožky na krku, čo spôsobilo iskrenie, ktoré bolo však tentoraz slabšie. Prekvapilo ju to.

Priložil som jej ľadové vrecúška na čelo a zátylok a čakal. Zdalo sa mi, že Beth každú chvíľu bledne viac a viac. Nezdalo sa, že by krv chcela prestať tiecť. Bál som sa, aby neskolabovala.

Keď sa tak stalo, stihol som zachytiť Beth teste pred tým, ako sa zrútila na zem.

„Som v pohode, som v pohode, len sa mi zatočila hlava,“ začala protestovať. Zaprela mi ruky do hrude a chcela sa odtlačiť, no v jej pohľade som videl, že to pravda nie je. Pevnejšie som ju objal okolo pliec a jednu ruku jej dal na pás. Sadol som si na okraj vane a Beth nasmeroval tak, aby mi sadla na kolená. Namočil som jednu vreckovku a začal jej utierať tvár, kde ešte stále boli stopy po krvi.

A áno... užíval som si to.

Pomaly dýchala a pokúšala sa upokojiť. Snažil som sa jej pomôcť, tak som ju upokojujúco hladil po chrbte. Potiahla nosom a myslím, že zvádzala malý vnútorný boj. Videl som, že sa jej tlačili slzy do očí.

„Prepáč,“ šepla a ja som sa na ňu pozrel so zdvihnutým obočím.

„Za čo?“

„Opäť ma máš na starosti. A ak by si tu nebol, asi by som skončila rozčapená na dlážke. Takže ešte raz sa ti ospravedlňujem, že ti robím starosti a zároveň ti aj ďakujem.“ Začínal som mať pocit, že už ani nevie, čo hovorí.

Zasmial som sa. „Beth.“ Privinul som si ju bližšie k sebe, aby sa o mňa oprela. Bradu som si oprel o jej hlavu a zhlboka sa nadýchol. „Rád pomôžem, keď treba.“ Cítiť jej telo a teplo, ktoré vyžarovalo, bolo niečo úžasné. Už som takmer zabudol, aký to je pocit. No začal som si uvedomovať, že mi na Beth skutočne záleží. Pevnejšie som ju objal a vtisol jej bozk do vlasov. „Všetko bude v poriadku.“

Odtiahla sa odo mňa a pozrela sa mi do očí. „Bojím sa, že sa stanem Tenebrisom,“ priznala. Mne nezostávalo nič iné, než sa na ňu povzbudzujúco usmiať.

„Nemusíš mať žiadne obavy. Mám pre teba niečo.“ Pomaly som sa postavil a pomohol Beth udržať rovnováhu. Objal som ju okolo pása a ona urobila to isté, čo ma fakt potešilo. No mal som o ňu obavy, pretože bola naozaj veľmi slabá. Zaviedol som ju do obývačky. Potom som rýchlo zbehol po pohár čistej vody a perly.

„Nie, toto od teba nemôžem prijať!“ začala protestovať a odstrkovať perly. Významne sa na mňa pozrela, akoby ma mala svojím pohľadom na prvýkrát prehovoriť. „Alex, nie.“

Vzdychol som. „Bethany. Trvám na tom. Toto ti zaručí, že budeš Lumin.“

„Nemôžem...“

„Takto sa nemusíš o nič báť.“

„Nemôžem to od teba prijať,“ zopakovala. „Nevedela by som, ako ti to oplatiť.“

„Povedal som ti predsa, že rád pomáham.“

„Ale...“

Nevydržal som to a priložil jej prst k ústam. Musel som si zahryznúť do pery, pretože mi momentálne napadol oveľa lepší spôsob, ako ju umlčať, no ktovie, ako by zareagovala a už len keď som na to pomyslel, cukali mi kútiky úst.

„Bethany,“ začal som a zhlboka sa nadýchol, „proste si tie perly vezmeš. Trvám na tom. Takto sa naozaj nemusíš trápiť. A... a neuveríš mi, aký budem rád, ak budem vedieť, že z teba bude Lumin.“

Bethany sa na mňa prekvapene pozrela. Musela to pochopiť presne tak, ako som myslel. Popravde, pôvodne som niečo také nemal ani v úmysle povedať, no začínal som mať pocit, že moje srdce a mozog spolu absolútne nekomunikuje. Na to sa dá zvyknúť, je to bežná vec. Bethany chytila moju ruku, ktorom som aspoň na malú chvíľu umlčal jej protesty a odtiahla ju od svojej tváre. Samozrejme, že sa tento čin nezaobišiel bez iskier. Usmiala sa a ja som vedel, že som dosiahol svoje.

„Naozaj netuším, ako sa ti za toto všetko odvďačím, Alex.“ Stisla moju ruku a ja som začal pociťovať také city, o ktorých som si myslel, že sú naveky preč. Niečo sa vo mne pohlo a zmenilo. Cítil som to. Akoby sa zatvorené dvere opäť otvorili a ja som sa mohol nadýchnuť čerstvého vzduchu. To Bethany vo mne toho toľko zmenila.

Boli to motýliky v bruchu, ktoré som práve pocítil?

Nečakal som, že by sa to mohlo stať tak rýchlo. Pri nej som zabudol na všetko a bol som sám sebou. Začal som žiť. Cítil som sa tak dobre, hoci som ju poznal veľmi krátko.

Bethany ma ešte stále držala za ruku. Podarilo sa mi prepliesť si s ňou prsty. Pozeral som na toto naše spojenie, ktoré síce nevyzeralo, že znamená tak veľa, no pre mňa to bolo niečo neopísateľné. Uvedomil som si, že sa k nej nakláňam. Mal som obrovskú túžbu ju pobozkať a okúsiť, ako chutia jej pery. Pohladiť ju po líci a cítiť jej neodolateľnú vôňu. Akoby ju to oživilo a vrátilo späť jej farbu do líc. Hľadela na mňa s rozšírenými očami a čakala, čo bude ďalej. Nevedel som jej čítať z tváre. Ako by zareagovala, keby som ju naozaj pobozkal?

Na túto otázku som chcel poznať odpoveď. Chcel alebo potreboval?

Ruku som pomaly priložil na jej líce a zacítil drobné iskričky. Ak bola Beth doteraz napätá, teraz sa uvoľnila ja som cítil, ako sa jej zrýchlil dych a aj tep. Popravde, ani som si nebol istý, či náhodou niekoho nemá, no to mi bolo momentálne úplne ukradnuté. Namietala by, nie?

V tom som započul hlasy, ktoré prichádzali z vonka. Sprevádzalo ich hlasné dupotanie. Vchodové dvere sa otvorili a do vnútra sa vrútil Ward spolu s ďalšími dvoma mužmi. Všetci traja sa začali okamžite obzerať po dome a Ward si to namieril ku nám. Netušil som, čo sa to deje. Postavil som sa pred Bethany, ktorá vyzerala prekvapene a zároveň vystrašene. Ešte stále som ju držal za ruku.

„Čo sa deje?“ opýtal som sa a cítil, ako mi srdce začína biť oveľa rýchlejšie. Ward sa na mňa pozrel spýtavo pohľadom typu to-akože-vážne.

„Traja Tenebrisovia sa nachádzajú v blízkosti tohto domu. Ak tu už, samozrejme, nie sú.“ Mal som pocit, že ma práve niekto oblial studenou vodou. Mierne sa mi zatočila hlava. Tenebrisovia? Tu? „Máte šťastie, že mal Tyler službu a všimol si ich.“

„V dome nikto určite nie je... Harper!“ skríkol som, keď som si uvedomil, že som ju už dlhšie nevidel a ani nepočul. Okamžite som pustil ruku Bethany a chcel ju ísť skontrolovať, no moja sestra v tom momente zišla zo schodov spolu s jedným Ochrancom v pätách.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa a pohľadom prešla po všetkých.

„Vzduch čistý,“ zahlásil Ochranca, ktorý prišiel spolu s ňou. „Zavolám Tylerovi.“

„Čo. Sa. Deje?“ zopakovala Harper.

„Boli tu Tenebrisovia.“

Ozval sa zvonček a Harper sa tam okamžite vybrala. No predbehol ju Ward. Ja som sa medzitým presunul bližšie k Bethany a opäť ju chytil za ruku. Nechápala, čo sa deje. Nevedela absolútne nič. Pozeral som sa na vchodové dvere a videl, že do domu vstúpila Jillian, ktorá bola z prítomnosti Ochrancov taktiež trochu prekvapená.

„Čo sa to deje?“ spýtala sa šeptom.

„Tak trochu po mne Tenebrisovia idú. Jeden z nich, konkrétne moja bývalá priateľka, mi priniesla perly, iní zas chcú tie perly. Tenebrisovia! Každý je z toho trochu mimo.“ Podal som jej perly a významne na ňu pozrel. „Odveziem ťa domov a okamžite tie perly skryješ na bezpečné miesto. Nie je bezpečné, aby si tu teraz zostávala. Večer ti zavolám a všetko ti vysvetlím.“

Prikývla. „Najradšej by som bola, ak by si mi to povedal už teraz, no dobre. Aj tak sa necítim dobre.“ Pomohol som jej sa postaviť a objal ju okolo pásu, ak by náhodou mala problém s udržaním rovnováhy. Viedol som ju k zadnému vchodu, keďže som sa chcel vyhnúť Jillian.

„Kde si myslíš, že ideš?“ zjačal Ward, ktorý sa vyrútil za nami. „Alex!“

Otočil som sa. „Bethany sa necíti dobre, idem ju zaviesť domov.“

„Tak to teda nie. Musíš zo seba vždy robiť ľahkú obeť?!“ Mal som čo robiť, aby som sa naňho okamžite nevrhol a neuškrtil ho. „Jason,“ zavolala jedného Ochrancu a hneď mu vysvetlil, čo treba urobiť. Ochranca nenamietal. Ale ja áno.

„Idem s nimi.“

„Ani náhodou, potrebujem ťa mať na očiach.“

„To je v pohode, Alex,“ povedala Beth a pokúsila sa o úsmev. „Tu ťa potrebujú. Ja to prežijem.“

To dievča ma nikdy neprestane prekvapovať. Aj keď som s ňou veľmi túžil byť osamote a ubezpečiť sa, že bude v poriadku doma, nemal som na výber. S Ochrancom bude v oveľa väčšom bezpečí. Podišiel som k nej bližšie a objal ju.

„Oddýchni si doma. Potom ti zavolám.“ Vtisol som jej bozk na čelo.

Beth a Ochranca – Jason vyšli von nakoniec prednými dverami a ja som sa zrazu cítil úplne sám aj napriek tomu, že v dome bolo oveľa viac ľudí ako zvyčajne. Ward živo diskutoval s ďalším Ochrancom, mojou sestrou a Jillian. Nemal som náladu absolútne na nič. Hlavne kvôli tomu, že tu bola aj Jillian. Prečo Harper nemôže pochopiť, ako mi vadí jej prítomnosť.

Ward sa chystal ísť ku mne, no zrazu sa ozvala streľba. Inštinktívne som sa prikrčil a Ward skočil predo mňa. Druhý Ochranca strčil do oboch dievčat a tie sa zrazu ocitli za stenou smerom na schody.

„Musíme ísť do cely!“ skríkol som a bez rozmýšľania sa rozbehol za svojou sestrou. Ward mi bol v pätách. Taktiež vytasil svoju zbraň.

„Cela?“

„Ochranná miestnosť. Je v podkroví.“ Prešli sme okolo Ochrancu. Dievčatá sa rýchlo rozbehli hore.

„Pôjdem to obzrieť a ty zabezpeč, aby boli v bezpečí. Toto pravdepodobne nebudú Tenebrisovia. Neriskovali by svoje životy. Daj si pozor.“ Prikývol. Ward ma okamžite hnal hore.

Opäť sa ozvala streľba, tentoraz však zhora. Úplne mi stuhla krv v žilách. Schody som bral po dvoch. Ward ma odstrčil a predbehol ma. Začal strieľať.

Ozval sa krik, ktorý patril mojej sestre. Vybehol som hore a nič dokopy nevidel, keďže obe dievčatá boli už v cele, len Ward stále sliedil po okolí. Vbehol som do cely a naskytol sa mi hrozný pohľad. Jillian sedela opretá o stenu a rukou sa držala za lýtko. Bola postrelená. Snažila sa zadržať vzlyky, no jej tvár skrivila bolesť. Okolo nej bolo zrazu veľa krvi.

Opäť sa začalo strieľať a ja som sa okamžite načiahol, aby som stlačil gombík na zaistenie posuvných dverí. Tie sa pomaly začali posúvať, aby nás tu uväznili. Musel som to urobiť, aby sme boli v bezpečí. Jillian bude musieť tie tri hodiny vydržať. A ja verím, že to zvládne, je to nezmar.

„Ward!“ skríkla Harper a vybehla z cely. „Potrebujeme pomoc!“ Dvere boli už  takmer v polovici.

„Harper, vráť sa!“

„Musíme pomôcť Jillian. Ward, musíš zavolať záchranku!“ kričala a pozerala sa raz na mňa a raz smerom na schody. Ak by som mohol, stiahol by som ju späť. No to by som už nestihol.

„Harper!“ Obzrela sa a zbadala, že by už nestihla prejsť. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.

„Pomôž jej.“ To bolo posledné, čo som počul. Dvere sa s ťažkým buchnutím zatvorili a ja som mal len jedno okienko, aby som videl, čo sa deje von. Zovrelo mi hrdlo a mal som pocit, že každú chvíľu skolabujem.

„Harper!“ Päsťou som tresol do dverí. Videl som, ako Ward k nej pribehol a nevedel, čo na to povedať. No vedel som si domyslieť, na čo musí myslieť. Obaja zišli dolu a ja som sa ocitol sám so zranenou ex-priateľkou v cele, z ktorej sa dostaneme až tak za tri hodiny.

Harper bola v nebezpečenstve.

A aj Bethany.

O Jillian nehovoriac.

Mne nezostávalo nič iné, len čakať a dúfať v to, že tento horor čoskoro skončí.  

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Démon - 10.: