OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Démon - 12.



Démon - 12.Šťastie, šťastie a ešte raz len šťastie. Takmer všetko je tak, ako má byť. Vlastne až na jednu osobu, na ktorú sa takmer zabudlo.

 

Dni pomaly ubiehali a Bethanine narodeniny sa nezadržateľne blížili. Inak to nebolo ani s koncom školy. Nemal som čas na nič a na nikoho. No pre Beth a niekoľkominútový telefonát s ňou bol výnimka. Začal som byť na nich závislý. Vlastne skôr na jej hlase.

Začal som ho milovať a jej smiech bol pre mňa niečo ako pohladenie pre dušu. Beth sa takmer z domu ani nepohla - dôvodom bola krv z nosa. 

No samozrejme, že tieto krásne chvíle sa museli nejako kompenzovať tými strašnými. Nie, škola to nebola a ani žiadne prekliate skúšky, ktoré som mal tak jemne na háku. Vrásky na čele mi spôsoboval Ward, ktorý sa u nás zdržiaval fakt často. Vyzeralo to tak, že si s mamou rozumejú. No nevedel som, či je správne, aby si s ním niečo začínala. No ak má byť šťastná, som ochotní sa pre jej šťastie obetovať. Zaslúži si to.

Bolo nad slnko jasnejšie, že Ward tu zostával aj pre to, aby ma kontroloval. Cítil som sa ako päťročné decko, ktoré musí hlásiť aj keď potrebuje ísť na wc. No uľahčil som mu to, keďže som poriadne nevystrčil nos z izby a neustále bol zahrabaný v knihách. Občas prišiel David a ja som sa nemohol zbaviť pocitu, že ma tiež kontroloval, či vôbec žijem.

Všetci neustále riešili, kto mohol zobrať perly. Informovali sme o tom Vedenie, no to nerobilo nič. Aj keď sa pri tejto udalosti zranila dcéra jedného člena. Typické... No Jillian som už u nás od vtedy nevidel. Chvalabohu, aspoň na niečo bol ten útok dobrý.

 

Keď nastal deň Bethaniných narodenín, prvé čo som urobil bolo, že som zamieril do kvetinárstva a kúpil jej kyticu z červených ruží. Ruže má predsa každá žena rada! Potom som sa zastavil v supermarkete a kúpil tú najväčšiu bonboniéru, akú tam mali. Až potom som sa odvážil zazvoniť pred jej domom. Neustále som však pociťoval silné déjà vu. Pripomínalo mi to Gwen. Lenže z Bethany nebude Tenebris. Nie, nemôže. Má predsa perly. Veril som v to, že budú fungovať ako majú. A ako by predsa z tak rozkošného stvorenia mohlo byť monštrum? To neprichádzalo do úvahy.

Dvere sa otvorili a ja som čakal nejakého iného člena rodiny, ktorý by na mňa najskôr zvedavo hľadel a pýtal sa ma, čo tu robím. Možno som očakával, že mi otvorí niektorý z jej rodičov s uslzenými očami. Ďalšiu možnosť som si nestihol ani len domyslieť.

Bethany nestihla poriadne ani otvoriť dvere a už sa mi s nadšeným výskaním vrhla okolo krku a pevne ma objala. Musel som sa skloniť, aby také niečo vlastne dokázala bez toho, aby mala nohy vo vzduchu. Úplne ma prekvapila a ani si neuvedomila, akú má silu, keďže má perly. Odrazu som mal nedostatok kyslíka, no to bolo v tomto momente nepodstatné.

Pomaly som si uvedomoval, že je všetko tak, ako má byť. Ten pocit ma začal hriať pri srdci. Takmer som sa roztopil. Kyticu spolu s bonboniérou sa mi podarilo chytiť do jednej ruky a tak som mohol Beth objať okolo pása a hlavu skloniť k jej krku. Zacítil som jej nádhernú kvetinovú vôňu a musel sa pousmiať.

Pritisol som si ju k sebe bližšie a ona nenamietala.

„Všetko najlepšie, Beth.“

Keď neodpovedala, odtiahol som sa, aby som sa na ňu pozrel.  Zbadal som, že má slzy v očiach, čo ma úplne ohromilo. Nerozmýšľal som nad tým, čo robím. Slzy dievčaťa, na ktorom mi záležalo, ma dokázali vždy úplne zlomiť. Či už to bola Harper alebo ktokoľvek iný. Chrbtom dane som jej prešiel po líci a ona sa zasmiala. Bezpochyby to boli slzy šťastia.

Vystrčil som pred seba kyticu a bonboniéru. Oči jej opäť zažiarili a jej pohľad sa uprel na mňa. Zopakoval som vetu, ktorú som povedal pred chvíľou a čakal, čo bude robiť. Bola mierne mimo, no šťastná. A ja tiež. Ak otvorila ústa, aby niečo povedala, opäť ich zatvorila a potriasla hlavou.

„Panebože, Alex! Neviem, či ťa mám v tomto momente opäť objať, vybozkávať, alebo prizabiť,“ zasmiala sa. Samozrejme, že tá druhá možnosť sa mi páčila asi najviac. „Toľko si toho pre mňa urobil...“ Vzala si kyticu a pri tom sa dotkla mojej ruky. Žiadny výboj. Asi mi to bude chýbať. Privoňala si k jednej ruži a spokojne sa usmiala. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“ Znova ma objala a ja som tento krát mal obe ruky voľné, takže som si toto objatie mohol schuti vychutnať. Jednu ruku som priložil na jej lopatky a druhú na pás. Priestor medzi nami vypĺňala len kytica.

Mal som chuť ju konečne pobozkať. Lenže bál som sa jej reakcie. No keď som sa o to pokúšal naposledy, nebránila sa. No teraz, keď sa v nej nachádza toľko pocitov, som si nebol istý, či by zareagovala správne... vlastne tak, ako chcem ja. Ja som si myslel, že sa každú chvíľu asi rozplyniem. Akoby mi niekto práve zobral jedno bremeno z ramien.

Bethany je Lumin, Beth je v pohode... tieto slová som si musel neustále opakovať v mysli, aby som tomu uveril. Toto uvedomenie upevňoval ešte fakt, že som cítil jej teplo, vôňu a z jej pohľadu som si už mohol len domyslieť, ako sa cíti. A to mi k tomu stačilo. Je v poriadku, žije. Už sa nemusím báť, že o ňu navždy prídem. Nadvihla hlavu a ja som sa stretol s jej žiariacimi očami, ktoré ešte stále vyzerali, že budú od šťastia roniť nejaké slzy. 

Myseľ som mal úplne opantanú jej krásou a dobrom, ktoré z nej vyžarovalo. Nemohol som sa tomu ubrániť a musel som priznať, že som sa do nej zamiloval. Nevedel som si predstaviť ani deň bez toho, aby som nepočul jej hlas, aby som na ňu nemyslel. Pomaly sa začala stávať stredobodom môjho sveta.

Jednu ruku som preložil na jej líce a prstami sa až dotkol jej krku. Očakávala, čo sa stane. A ja som neváhal ani chvíľu a spojil naše pery. Bethany, akoby to čakala, ruku s kyticou dala nabok a prekonala tak tú malú vzdialenosť medzi nami. Stúpla si na špičky a letmý bozk, ktorý bol taký testovací, ako asi zareaguje, zmenila na skutočný. Jemné, teplé pery bez akejkoľvek chyby chutili sladšie ako ten najsladší cukrík na svete.

Po pár sekundách sa Beth odtiahla a ja som potichu vzdychol. Chcel som viac. No musel som jej vyhovieš, keďže som na nej videl, že má niečo na srdci.

„Poď ďalej. Musím ti vrátiť perly a tak dlho som ťa nevidela! Ani nie týždeň, no potrebujem niekoho normálneho, s kým sa môžem porozprávať. Naši už šli do práce, takže som doma sama.“ Usmiala sa a bez toho, aby počkala na moju reakciu, ma chytila za ruku a odtiahla do domu. Nie, nenamietal som.

Bol víkend a so školou som už mal konečne pokoj. Začali sa mi prázdniny. Bolo načase začať sa obzerať po letnej brigáde. No samozrejme, že leto som si chcel užiť najviac ako to len pôjde a hlavne si oddýchnuť.

Beth ma usadila do kuchyne a zbehla po perly. Predtým mi ešte stihla naliať do skleneného pohára pomarančovú limonádu.

„Ani nevieš, ako ti ďakujem, Alex. Hlavne za mojich rodičov. Asi by nezvládli ďalšiu stratu.“ Oči jej stále žiarili a myslím, že ten úsmev z pier jej dnes tak ľahko nezmizne. Dokonca aj teraz, keď hovorila o strate svojej sestry.

„Viem, o čom hovoríš.“ Nechápavo sa na mňa pozrela. „Otec zahynul pri autonehode a deň predtým mala moja vtedajšia priateľka narodeniny. Stal sa z nej Tenebris.“ Sklonil som hlavu a zhlboka sa nadýchol. Nevedel som určiť, čo z toho bola väčšia bolesť.

„To mi je ľúto...“

„Po roku sa s tým už človek naučí žiť.“

Povzbudivo sa usmiala. „To máš pravdu. Treba sa s tým vyrovnať. No, tu ti vraciam tie perly a ešte raz ti ďakujem.“ Podala mi krabičku. Keď som sa jej dotkol, začalo ma páliť v ruke. Zaťal som zuby a položil ju pred seba. Čo to malo znamenať?! Beth si nič nevšimla, no ja som začal rozmýšľať, ako ich odnesiem do auta. No možno som len dostal kŕč do ruky, alebo ma proste zaskočila ich náhla sila.

„Za nič, Beth. Rád som pomohol.“

„No... je tu ešte niečo, o čo by som ťa chcela poprosiť. Naša škola zajtra organizuje niečo ako školský večierok, proste koncoročná zábava a ja mám problém. Nemám žiadneho partnera a bola by som naozaj rada, ak by si šiel. Teda, ak máš čas.“ Prosebne sa na mňa pozrela a ja by som dal ruku do ohňa za to, že zaklipkala očami, aby to malo svoj efekt.

„Jasné, prečo nie,“ súhlasil som nakoniec a keby medzi nami nebol stôl, isto by sa mi v momente hodila okolo krku.

 

Takmer celý deň som strávil s Bethany. Boli sme sa prejsť po meste, zašli na zmrzlinu, na obed, opäť sa prechádzali a rozprávali. Všetko naznačovalo, že toto bude jeden z najlepších dní za celý môj život. Vlastne až do chvíle, než som sa vrátil domov.

Zaparkoval som auto do garáže a zmocnil sa ma naozaj podivný pocit. Akoby bolo niečo zle. Samozrejme, že som to pripisoval tomu trápeniu s perlami, ktoré som musel niesť pomocou mojej sily. Prekvapilo ma, že som ich mal len tak chvíľu a hneď som získal toľko sily. Okamžite som vošiel do domu, aby ma niekto náhodou nevidel. Započul som, že je zapnutá televízia. Okrem toho som počul ďalšie hlasy. Harper a Jillian, pravdepodobne.

Zastal som, pretože v ich rozhovore nastalo dlhšie ticho.

„Alex to pochopí, neboj sa,“ povedala Harper a ja som sa zamračil.

„Lumin a Tenebris? To nie. Ani by som tu teraz nemala byť, Harper.“ Ak by som mal niečo v rukách, pravdepodobne by to skončilo na zemi. Zachvel som sa a hrdlo mi zovrelo. To nemôže byť pravda, Gwen tu predsa nemôže byť! „Môj čas sa už kráti, mala by som ísť.“

Nechápem, ako sa Harper môže takto sama vystavovať nebezpečenstvu!

„Prídeš zajtra?“ Nadvihol som obočie a prešiel čo najbližšie k dverám. Zajtra? Vážne? Preboha, to naozaj nevidí, že Gwen už nie je Gwen?

„Nie, až niekedy na budúci týždeň.“ Mohol som si domyslieť, že sa objali.

Vošiel som do izby práve v momente, kedy Gwen chcela prejsť cez dvere. Prešli sme okolo seba a ja som sa ňu prekvapene hľadel. Ak by som ju vtedy nevidel, isto by som bol teraz prekvapený. No bola presne taká, akú som si ju pamätal. Červené oči s bielou zreničkou, bledá a bezchybná pokožka, plné červené pery... presne som vedel, ako chutia, aj keď je Tenebris. No ďalšie myšlienky som úspešne vytlačil z hlavy. Po dnešnom dni mám už vo všetkom tak trochu jasno.

„A-Ahoj, Alex,“ zakoktala sa. Mal som pocit, že sa vyhýbala pohľadu do mojich očí. Bola nádherná ako vždy, no vlasy mala oveľa kratšie a po tom dlhom čase chytili aj iný odtieň. „Musím už ísť.“

 

Ak by Harper rozbila maminu obľúbenú vázu ale mi zjedla obľúbené sušienky, jej anjelský výraz by som jej možno zožral aj s navijakom. No tento krát nie. Zastonala a odvrátila svoj pohľad.

„Tie perly poslala pre mňa. Čo som mala robiť, Alex? A bola... je to moja dobrá priateľka. Nevieš, ako sa to hovorí? Nesúď človeka podľa toho, ako vyzerá, ale podľa toho, aký je. Gwen sa nezmenila.“ Varovne som zdvihol ruku a zhlboka sa nadýchol.

„Keď nie Jillian, tak Gwen. Prečo mi to robíš, Harper? Prečo? Je to Tenebris! Ak sa to dozvie Ward, tak nás oboch zabije.“ Rukou som si prehrabol vlasy a pozrel na ňu. „Niekedy by som ťa fakt najradšej zatvoril do klietky.“

„Ja sa tak aj cítim.“ Ak sa to všetko snaží hodiť na mňa, tak na to nech okamžite zabudne. „Gwen by nám možno mohla pomôcť s tými zmiznutými perlami, keď jej nerobilo problém nájsť tie zvyšné. Dokonca sa mi zdôverila aj s tým, ako ich tu doručila. Spolupracujú s ľuďmi, od ktorých sa tu chodia kŕmiť. Vidíš, mysleli sme si, že ľudí vraždia, no je to inak.“ Pokúsila sa o úsmev a odviesť rozhovor iným smerom. Ja som len nadvihol obočie a oprel sa o zárubňu.

„Nie, nepokračuj.“

Vzdychla a rozhodila rukami. „Vieš, možno by bolo všetko inak, keby Lumini prijali Tenebrisov medzi seba.“

„To teda nie,“ namietol som.

„Alexader, pred pár dňami by si dal všetko za to, aby tu bola. A ona tu je!“

„No veci sa odvtedy zmenili.“ Robila si srandu, alebo naozaj skúšala moju trpezlivosť?

„Všetko sa dá zmeniť.“

Už som to nevydržal a vybral sa k nej. Sedela síce cez celú obývačku, no v momente som sa ocitol pred ňou a držal ju pevne za ruku. Celý som sa chvel. No neviem, či to bolo z naštvania sa, alebo z toho, čo sa práve teraz stalo.

Pretože to nebolo normálne.

Harper mala otvorené ústa a oči rozšírené od prekvapenia. „To malo byť čo?“ Pokúsila sa vymaniť z môjho zovretia a ja som jej vyhovel.

Periel sa nemôžem ani dotknúť a teraz ešte aj typické znaky pre Tenebrisov? Čo sa to tu deje?!



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Démon - 12.:

3.
Smazat | Upravit | 23.06.2014 [18:28]

No prvá časť príbehu sa mi veľmi páčila, no teraz som nepochopila prečo má vlastne tie vlastnosti Tenebrisov, dúfam, že sa na neho nemení, dúfam, že to ani nejde
Emoticon Emoticon

2. PrincessCaroline přispěvatel
23.06.2014 [18:20]

PrincessCarolineMožno som raz nad tým uvažovala, ale fakt by ma nenapadlo že sa to stane Emoticon Tak som teda zvedava čo sa deje. Alex sa bál o všetkých okolo a na seba zabudol Emoticon

1. Blacky
22.06.2014 [20:32]

Ach ja vravím, celý čas, ž eten chalpec prechádza akousi polo premenou alebo dačo také. Moje teórie sa začínajú plniť... Normálne to vidím,ako ho staihne niečo na zlú stranu a Bethy ho bude ťa láskou späť k svetlu Emoticon Ach teším sa na ďašiu

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!