OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Démon - Epilóg

04.07.2014 (16:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1382×

Bol som na pokraji nervového zrútenia a úplne vyčerpaný. Nerobil som si vrásky z toho, že ľudia na mňa pozerajú, akoby som sa práve teraz vrátil z okopávania zemiakov. Áno, bol som ošarpaný a špinavý, no potreboval som ju vidieť. Bola to jediná myšlienka, ktorá ma ešte držala pri živote. Aj keby mi niekto povedal, že o niekoľko minút zomriem... aj vtedy by som bol na ceste za Beth do nemocnice a nadával na dopravu vo Fremonte.

Keď som vošiel do nemocnice, automaticky som zamieril do ľavého krídla, v ktorom Beth bola. Napriek tomu, že som mal pravdepodobne vyvrtnutý členok, som celkom rýchlo vybehol na tretie poschodie a zamieril do izby číslo päťdesiatdva. Už som sa tešil na to, ako si sadnem vedľa nej, chytím ju za ruku a porozprávam jej o všetkom, čo sa stalo. Napriek tomu, že je v kóme, si myslím, že ma môže počuť. Možno zareaguje práve na môj hlas, ktovie. Alebo na hlas niekoho iného...

Nemohol som sa dočkať, ako ju pohladím po vlasoch a vtisnem bozk na líce. Najradšej by som bol, keby sa prebrala. Chcel som jej povedať o všetkých svojich citoch, keďže som doteraz nemal tú príležitosť, hoci mi ona dala už dávnejšie najavo, čo ku mne cítil. Zachoval som sa proste ako zbabelec, no pravda je taká, že som ju miloval už skôr. Možno keby som si to uvedomil pred pár dňami, nemusela by tu teraz byť.

Pomaly som otvoril dvere a vošiel dovnútra. Ako prvé mi padol pohľad na dve postavy, ktoré postávali okolo postele. Ako prvú som si všimol matku Beth. Vedľa nej stála tá moja, ktorú objímal Ward. Od tých dvoch som v momente odvrátil pohľad, fakt som netušil, čo moja mama na ňom vidí. Popravde, najradšej by som bol, keby tu ten chlapík ani nebol. Všetci traja stáli pred posteľou, a tak som nevidel na Beth, čo sa mi absolútne nepáčilo! Pristúpil som k ním teda bližšie a tak, aby som videl na Beth.

„Čo sa ti stalo?“

Nemohol som veriť vlastným očiam! Beth sedela na posteli, pred sebou mala podnos s jedlom a zdesene sa na mňa pozerala. Zastavil sa mi dych a musel som párkrát zamrkať očami, aby som sa uistil, že nesnívam. Mal som pocit, že ak zatvorím a znovu otvorím oči, budem vidieť ten obraz, čo vždy.

Nie, mýlil som sa. Beth sa ani nepohla, stále na mňa pozerala, no zdalo sa, že jej tvár jemne zružovela.

„Alex, čo sa stalo?“ opýtala sa moja matka hlasnejšie, no nemal som v pláne jej odpovedať.

„Prečo mi o tomto nedal nikto vedieť?“ Pohľadom som prešiel po všetkých troch. Mlčali. Ako prvá sa však ozvala Beth.

„Skúšali ti volať, no bol si nedostupný,“ hovorila pomaly. „Zobudila som sa asi pred dvadsiatimi minútami.“ Mykla plecom, akoby za to nemohla.

Prešiel som popri Wardovi a mame k Beth. Kľakol som si vedľa postele a chytil ju za ruku. Potreboval som ju držať a vedieť, že toto všetko nie je len výplod mojej fantázie. Nemohol som tomu uveriť! Beth sa usmiala.

To mi stačilo na to, aby som vedel, že je v poriadku. Jej úprimný úsmev. Pozrel som sa do jej modrých očí a mal pocit, že sa v nich utopím. Neviem prečo, no začali sa mi do očí tlačiť slzy.

„Alex, prepáč, že ruším, no potrebujem s tebou súrne hovoriť,“ ozval sa opatrne Ward. Ten vždy vedel, kedy sa ozvať! Dal si záležať na tom, aby vybral tú najnevhodnejšiu chvíľu. S povzdychnutím som sa otočil jeho smerom a obdaroval ho pohľadom, ktorý mu mal byť odpoveďou. No dobre som vedel, kvôli čomu chcel so mnou hovoriť. Nevedel, ako to všetko skončilo.

Postavil som sa a pobozkal Beth na čelo, ktorá pri tom zatvorila oči. Vzdialil som sa od nej. Spolu s Wardom sme vyšli na chodbu.

„Vyzeráš, akoby si týždeň nespal. Tak hovor, čo sa tam stalo.“ Prevrátil som oči nad jeho prirovnaním. Avšak, necítil som sa o nič lepšie, než ako to opísal.

„Jillian zabila Gwen. A vieš, ako to chodí v našom svete. Zomreli obe. Gwen chcela tie perly naspäť. Harper je v bezpečí u Davida s  Tylerom. Vzali aj tú sadu, po dýke sa však akoby zľahla zem... a ja už naozaj neviem, čo si mám o tom myslieť. Jillian sa ma najskôr pokúšala zabiť, potom ukradla perly, následne otrávila Bethany a teraz zabila Gwen. Gwen mi zas poslala perly, ktoré mi chýbali. Uniesla Harper a žiadala za ňu všetky perly späť. Ja naozaj neviem, o čo tu, do pekla, šlo! Všetko sa predsa nemôže točiť okolo perál.“ Uľavilo sa mi, keď som sa takto posťažoval. „Vedenie si z nás robilo dobrý deň...“ Taktiež som nevedel, či dýka bola vytvorená z perál, ktoré my zmizli, alebo nie. No odpoveď na túto otázku asi nikdy nezískam.

„Jillian chcela len tie perly, o nič iné jej nešlo. Nevedela však, že je v tejto brandži úplný nováčik... a to ste boli vlastne vy všetci! Pretvarovala sa podľa toho, ako jej to vyhovovalo.

Lenže tu nešlo o toto. Vedenie zhora sa dozvedelo o tvojich činoch, a preto ma tu poslali. Ich predmetom záujmu sú perly, no ich moc od nich nezávisí. Mysleli si, že chceš zmeniť Tenebrisa na Lumina pomocou perál. Presne toto nahovorili Gwen. To preto ti dala tie perly a následne žiadala všetky. A prečo sa do toho zamotala aj Jillian? Je dcéra jedného člena z Vedenia. Preto vedela, ako otráviť Lumina a čo zaberie na Tenebrisa. A ty nie si čistý Lumin, čo si Jillian všimla už skôr. Jasná vec, že to vie aj Vedenie a môžeš si byť istý, že ich ešte nejaký čas budeš zaujímať. No ak zistia, že si neškodný, budeš v bezpečí. Si len proste iný ako ostatní. A myslím, že Gwen žiarlila. Bolo jasné, že s tebou už nemôže byť a ty miluješ Bethany. Nápodobne aj Jillian.“ Pozrel som sa naňho so zdvihnutým obočím. „Nie, tak sa na mňa nepozeraj. Ja viem, že ju veľmi miluješ a bodka. Hoci nie si normálny Lumin, s Gwen by si žiť nemohol. A temná strana je temná strana. Som na teba pyšný, že si sa dal dokopy, aj keď si myslím, že toho na teba bolo už vtedy príliš. Toľko vzťahov... no si mladý, Alex. Prežil si to, čo by iných úplne zlomilo. Teraz tu máš svoje šťastie a šťastný koniec. Nad perlami sa už netráp, ja ich vezmem a s Tylerom ich dáme na bezpečné miesto. Budú tu pre Harper. Všetko sa ešte domyslí.

Jasné, perly by sme Tenebrisom mohli nechať, nech sa pozabíjajú, no svet potrebuje, aby tu vládla rovnováha. Takto by sa všetko narušilo a ktovie, aký by to malo dopad na vaše žitie. Taktiež by som prišiel o prácu. Tenebrisovia zas vedia, ako otráviť Luminov. Ak by sme my použili perly na ich zničenie, oni by na nás poučili svoj jed. No to ťa už nemusí trápiť, Alex. Všetko je tak, ako má byť.

Teraz choď za Beth, potrebuje ťa, a sľúb mi, že si poriadne pospíš a prestaneš s ochraňovaním celej rodiny. Teraz som tu aj ja, ty máš na to ešte čas.“ Mal som v pláne mu oponovať a pýtať sa ho, kde bol, keď som ho skutočne potreboval, no zahryzol som si do jazyka. Naozaj som už chcel ísť za Beth. Táto konverzácia môže aj počkať. No na jednu vec som sa musel opýtať:

„Čo otrávilo Bethany? A o akom jede to hovoríš?“

„Krv Tenebrisa. Konkrétne Gwen. Keď zomrela, jed prestal účinkovať. Ich krv je pre vás jedovatá.“ Zatváril sa prekvapene. Akoby čakal,  že to budem vedieť. No zjavne je tu toho veľa, čo ešte neviem.

„Ďakujem,“ šepol som.

„Nie, to by som mal ďakovať ja. Urobil si kus mojej práce. Ani ja by som to nevyriešil tak skvelo ako ty. Máš moju pochvalu a obdiv. Teraz utekaj.“

Nemusel mi to hovoriť dvakrát.

Opäť som vošiel do miestnosti, v ktorej bola Beth. Všetci ostatní stihli medzitým odísť, za čo som im bol celkom vďačný. Postával som pri dverách, akoby som mal zaváhať a obrať nohy na plecia pri prvej príležitosti, no to by bolo maximálne zbabelé. Hlavne po tom, čo všetko mi Ward povedal.

Beth sedela na posteli a pozorovala ma. Cítil som sa, akoby mi odpadol z hrude ťažký balvan a ja som sa mohol konečne nadýchnuť. Bol som nesmierne rád, že sa prebrala. No zaskočilo ma, že ten jed pôsobil na spôsob kliatby.

„Takže... je už po všetkom?“ opýtala sa.

Prikývol som a prešiel k nej. Beth sa ochotne posunula a tým mi urobila miesto na sedenie. „Áno.“ Potom som sa zamyslel a dodal: „Dúfam.“ Nevedel som, čo bude pre mňa znamenať fakt, že som niečo medzi Tenebrisom a Luminom. Týmto som ju ešte zaťažovať nemusel, aj keď si myslím, že isté veci si už musela dať dokopy. „Čo si pamätáš ako posledné?“

Beth sa zasmiala a ja by som prisahal, že práve v tom momente som vedel, že je úplne v poriadku. A ak sa ona cíti výborne, tak potom aj ja.

„Prepáč, ale vyznelo to naozaj vtipne. Pravdepodobne som mimo z liekov, alebo čo mi to vlastne dávajú.“ Zdvihla ruku a ukázala na infúziu. To ma prinútilo sa zamračiť. Beth si to všimla. „Je to v poriadku. No, hm... čo si pamätám posledné. Asi to, že mi Jillian podala pohár s limonádou. Bola som smädná, keďže som si so sebou nezobrala nič na pitie. Nechcela som ťa tým zaťažovať.“ Beth sa celý čas pozerala na bielu prikrývku, ktorú žmolila v rukách. Potom sa jej pohľad presunul na mňa. „Ona o tom vedela...“ Nevedel som určiť, či to bola otázka, o zdalo sa, že si vedela pospájať všetky kúsky dokopy. „Je v poriadku? A čo Harper? Povedali mi, že je preč, no zneli tak divne.“

Zhlboka som sa nadýchol. „Harper je v poriadku. Uniesla ju Gwen. Jill s ňou spolupracovala, no mám pocit, že nevedela, čo robí. Obe ich ovládalo Vedenie. Jillianin otec je vo Vedení. Jillian preňho chcela asi získať tie perly. Gwen zas nahovorili, že pomocou perál sa dá premeniť späť na Lumina. Ale to je obrovská blbosť. Obe sa nechali ovládať a to sa im stalo osudným.“

Zalapala po dychu. „Jillian je mŕtva?“

„Zabila Gwen. Obetovala sa pre Harper. Neskoro zistila, že bola využívaná.“

Bethany stisla pery a oprela sa mi o rameno. „Ja tomu nerozumiem,“ vzlykla. Jednou rukou som ju objal okolo pliec.

„Nevadí. Teraz je všetko tak, ako má byť. Perly vzali Ochrancovia. Všetko bude tak ako predtým,“ šepol som a ona sa ku mne pritisla ešte bližšie. Všetko bude ako predtým... tak rád by som uveril týmto slovám, no to nešlo. Nič nebude ako predtým. Možno si už budem istý len tým, že je Gwen mŕtva a Jillian už nebude ohrozovať Harper. To boli dve veci, ktorými som si bol istý. Kvôli Vedeniu teraz nebudem môcť spávať niekoľko nocí, ale to sa utrasie – dúfam. Pre nikoho predsa nepredstavujem hrozbu. Alebo áno? Možno len sám pre seba. Hľadám problémy tam, kde nie sú. Moje myšlienky sa presunuli na Bethany a ja som razom nesúhlasil so slovami, že všetko bude ako predtým. Nie, nemôže to byť ako predtým. Predtým som ju nepoznal.

„Práve teraz začínam chápať významu slov, že premýšľanie občas bolí,“ zasmiala sa, no do jej hlasu sa vkradli aj obavy. „Čo ťa trápi? A odpoveď typu nič neprijímam!“ Už znovu.

Nemal som ani tušenie, čo jej na to povedať. „Je toho veľa.“ Je toho na mňa veľa, chcel som pôvodne povedať, no potom som sa zrazil.

„Skús začať od začiatku. Som si istá, že ti dokážem pomôcť,“ povzbudila ma. Uvedomil som si, že je momentálne jedna z osôb, ktoré sú mi tak blízke a dôverujú mi. Beth som vlastne nikdy priamo nepovedal, čo všetko pre mňa znamená. A znamenala veľa! Bohovia, veď bola mojím slnkom. Miloval som ju. Prečo som jej to nemohol povedať už skôr? Ako pred ňou asi musím teraz vyzerať? Ako totálny debil, to je jasné. Ona mi už povedala, že jej na mne záleží a že niečo ku mne cíti, ale ja som nepovedal ani slovo, ktoré by bolo náznakom toho, čo vravia moje city. Ako každá jedna moja bunka prahne po jej prítomnosti, po dotykoch a po bozkoch. „Neviem, čo si mám predstaviť pod týmto tvojim pohľadom.“ No ktovie, či sa jej city už voči mne nezmenili. Ale za skúšky človek predsa nedá nič.

Zaškeril som sa a ona sa zatvárila nechápavo.

„Vieš, Beth. Netuším, ako a kde začať. Trápi ma veľa vecí, no tá najhlavnejšia je asi tá, že keď som mal hovoriť, bol som ticho.“ Zhlboka som sa nadýchol, pretože som mal pocit, že mi kyslík každú chvíľu dôjde. Beth sa tvárila rovnako. Chytil som ju za ruku a prelietol si s ňou prsty. „Bol som ticho, keď si mi povedala o tvojich citoch. Musím sa priznať, že som musel vyzerať ako obrovský zbabelec. Je pravda, že vtedy som nevedel, čo ešte bude a ako to všetko skončí. No pravda je taká, že už odvtedy, ako si u nás prespala a ja som ti pomáhal, keď sa ti pustila krv z nosa, som na teba neprestal myslieť. Bál som sa nahlas priznať, čo k tebe cítim a že ťa milujem. Nechcel som, aby si bola v ešte väčšom ohrození, než si bola. Neviem si predstaviť, čo by som robil, keby som o teba prišiel. Asi by som naozaj zošalel a dobrovoľne sa vydal Vedeniu a Tenebrisom...“

„To nehovor,“ prerušila ma. „To by som ti nikdy neodpustila.“

„Som napol Lumin a napol Tenebris.“

„To som si stihla všimnúť, Alex,“ priznala a tým mi potvrdila moje slová.

„Neviem, či stojíš o niekoho, kto má aj temnú stránku...“ Beth prikývla.

Hľadeli sme na seba bez jediného slova a začalo mi dochádzať, že toto je asi tá najtrápnejšia chvíľa ticha, aká kedy môže vzniknúť. Stačil mi len pohľad na jej modré oči a celá moja myseľ bola akoby vygumovaná.

„Proste... ľúbim ťa a bez teba by som si nevedel predstaviť život, Bethany.“ Nahol som sa k nej a pobozkal ju na čelo.

„Alex, vážne?“ zhíkla prekvapene a ja som sa od nej odtiahol. Čo som urobil zle? Alebo... sú jej city iné? Zmätene som sa na ňu pozrel. „Povieš mi, že ma miluješ, a potom ma pobozkáš na čelo? Na čelo?!“ Nech sa snažila hovoriť akokoľvek vážne, nevyšlo jej to, trhalo jej kútikmi úst. Tak teraz som vyzeral naozaj ako kus debila. No zaskočila ma, chvíľu som naozaj myslel na to najhoršie.

Neviem, či mala na srdci ešte niečo, čo sa jej nepáčilo. Pohladil som ju po líci a pobozkal ju. Bethany automaticky omotala svoje štíhle ruky okolo môjho krku a pritisla sa ku mne ešte bližšie. Slastne som vzdychol, keď som ucítil jej hebké teplé pery na tých svojich. Jedna moja ruka automaticky zamierila pod jej tričko. Dlaň som jej priložil na nahý chrbát a hladil ju po ňom. Ona nijako nezaostávala a ruky vplietla do mojich vlasov. Jemné bozky sa premenili na vášnivú hru našich jazykov a ja som ľutoval to, že sme v nemocnici, stále som žiadal viac a viac.

Beth bola tá, ktorej ako prvej došiel kyslík. Oprel som sa o jej čelo a pozeral jej do očí.

„Ľúbim ťa Alex. Aj napriek tomu, že máš tvoju temnú stránku. Nikto nie je úžasný, no ty si pre mňa dokonalý.“

A pokračovali sme tam, kde sme skončili.

Tak a sme na konci. Ešte tomu nemôžem uveriť ani ja, keďže napísanie tejto poviedky mi trvalo ani nie 3 mesiace, čo je zatiaľ môj rekord. No počtom slov (necelých 38 000) a strán (85) to je zatiaľ moja najkratšia poviedka. :) 

Chcela by som však poďakovať trom ľuďom, ktorí to so mnou vydržali až do konca: 

- Hlavne Blacky, bez ktorej by som túto poviedku v živote nedopísala. Ďakujem za dokopávanie a milé slová, keď mi bolo fakt nanič. :*

- PrncessCaroline - lebo tvoje komentáre ma vždy potešili. ;)

- Izzie22 - pretože nik nie je tak zvedavý ako ty. :D 

- A samozrejme všetkým, ktorí úplnou náhodou prečítali túto poviedku bez toho, aby o tom dali vedieť. ;)

Ak ste mali pocit, že to bolo veľmi unáhlené, tak vás ubezpečujem, že to len pocit nebol. Chcela som túto poviedku čo najskôr dopísať, pretože mám ešte miliónpäťsto iných nápadov. Taktiež to bolo kvôli nezáujmu. 

Démon je zatiaľ posledná poviedka, ktorú tu zverejním. Uvidím a hlavne si dobre rozmyslím, či tu ešte budem prispievať. S písaním nekončím, to by som nezvládla. :) 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Démon - Epilóg: