OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hrdlorez 1. kapitola



Hrdlorez 1. kapitola

Poviedka sa umiestnila na treťom mieste o Naj poviedku mesiaca července/júla. Na deň ju umiestňujeme na titulnú stranu. Gratulujeme!


Pre lásku sa trpí. Nina o tom vie svoje. Keď však chce nechať minulosť minulosťou a pohnúť sa vpred, všetko sa začne rúcať ako domček z karát. Až príliš neskoro zisťuje, že veriť cudzincovi, ktorý nie je ani človek, bola obrovská chyba. Lapená v svete upírov, kde nachádza aj známe tváre, je nútená žiť v neustálom ohrození.
Čo má pre Ninu väčšiu hodnotu? Svoj život alebo život niekoho iného? Láska alebo rozum?
Všetky zlé rozhodnutia sa však trestajú smrťou.

 

 1. kapitola - Halloween

Myslela som si, že si pospím dlhšie, keď mám narodeniny. Niektorí ľudia si na mňa proste musia spomenúť na začiatku dňa, pritom ich ani nenapadne myslieť na to, čo asi práve robím. Poslepiačky som našla telefón a ani som sa nepozrela, kto volá, prijala som hovor.

 „Všetko najlepšie, Nina!“ ozval sa z telefónu hlas mojej priateľky Sonii.

„Vďaka. Vieš vôbec, koľko je hodín? A že si ma zobudila?“ Zachichotala sa.

„Je už pol jedenástej a to druhé ma vôbec netrápi. Ešte mi poďakuješ, že si neprespala celý svoj deň.“ Konečne som otvorila oči a prinútila sa posadiť sa. Ak by som Soniu mohla uškrtiť cez telefón, práve teraz by som to spravila.

„No tak to ti teda veľmi pekne ďakujem.“

„Aké máš na dnes plány, oslávenec?“ opýtala sa zvedavo.

„Brzdi, len teraz som vstala. No, uhm... naraňajkovať sa alebo chvíľu počkať a dať si rovno obed, mama spomínala, že by sme si mohli spraviť poobede malú oslavu v nejakom podniku. Ty pracuješ až do šiestej, že? Mohli by sme potom niekde skočiť. Potrebovala by som sa trochu vyblbnúť.“ Malá oslava by v tomto prípade obnášala kávu s mamou. Party však bola viac než nutná. Bola som už zo školy úplne zúfalá, potrebovala som na chvíľu vypnúť. Dnes však nebude o zábavu núdza.

„To znie ako super plán. O siedmej ťa vyzdvihnem pred tvojim domom. Ty si zatiaľ premysli, kam by si chcela ísť a hlavne si prichystaj kostým. Už musím končiť, tak sa vidíme večer, ahoj.“ Znela, akoby ju práve niekto načapal v práci, že telefonuje. Sonia bola odo mňa staršia takmer o štyri roky, no dobre sme si rozumeli.

„Maj sa.“

Telefón som položia späť na nočný stolík a ešte na chvíľu si ľahla. Bola by som schopná prespať aj celý deň. Nikomu by to aj tak nevadilo, keďže doma cez víkend nebýva takmer nikto. Otec chodieva na služobné cesty a málokedy býva doma, mama pracuje v pekárni a sestra študuje na druhej strane sveta. No dnes k večeru by sa mali obaja dostaviť domov, keď už sú tie sviatky.

 

Keď som sa konečne dostala do kuchyne, čakali na mňa na stole raňajky. Muffiny. Čokoládové s kokosovou plnkou, moje obľúbené. Rýchlo som si urobila kávu, vzala koláčiky a šálku do obývačky a zapla telku. Plánovala som si trochu oddýchnuť pred tým, než sa pustím do matiky. Budúci týždeň ma čakala ešte jedna skúška, ktorú som musela urobiť, tak som učivo rozdelila na viaceré dni, aby ma z toho netrafil šľak deň pred.

Televíziu som veľmi nevnímala, myšlienkami som bola úplne inde. Tešila som sa na večer ako malé dieťa. Sonia je skvelý parťák na takýto druh zábavy. Vie vypočuť, poradiť, donútiť tancovať a je to skvelá osoba. S nikým iným by som svoje narodeniny neoslávila radšej ako s ňou.

Učenie sa nakoniec nekonalo, keďže som aj napriek vypitej káve zaspala a prebudil ma až príchod mamy. V duchu som vynadala sebe samej, že večerný seriálový maratón je pekná blbosť. Čas, ktorý by som mala venovať štúdiu venujem radšej pozeraniu seriálu, ktorý beží v telke tri roky a ja si ho stihne pozrieť za jeden týždeň. Niekde bude chyba.

„Uh, to už je toľko hodín?“ Posadila som sa a vypla televíziu. Pretrela som si oči a pozrela na mamu. Práve položila na zem dve tašky niečoho, čo som z diaľky nevedela identifikovať.

„Keď si si oddýchla, môžeš to tu trochu vyzdobiť a hlavne pred dverami.“ Pretočila som očami. „Ja zatiaľ spravím niečo na obed.“

Hlasno som vzdychla, aby to počula aj ona. Keby som mohla, prespala by som aj celý deň. No prekonala som sa, vzala tie tašky plné blbostí a pustila sa do práce. Zistila som, že toho nie je veľa, no vymyslieť to tak, aby sa všetky veci, ktoré mali svietiť aj svietili, bol trochu háčik, keďže káble boli prikrátke. Chcelo to pohnúť rozumom, čo momentálne bolo trochu nad moje sily, no napokon som to zvládla.  

Popoludňajšia káva s mamou nám nezabrala veľa času, no čas strávený v nákupnom centre sa dal rátať na hodiny. Ostali by sme tam ešte dlhšie, no musela som sa pripraviť na párty.

Myslela som si, že najväčší problém bude nalepenie umelých zubov, no to som ešte netušila, aká fuška bude navliecť sa do úzkych korzetových šiat. Siahali mi do pol stehien a šnurovačka bola z prednej strany po ich celej dĺžke. Myslela som to, že to s nimi zvládnem, no napokon sa mi podarilo ich pozaťahovať tak, aby som v tom mohla chodiť a hlavne dýchať. Rýchlo som si obliekla čierne priehľadné pančušky s nejakým abstraktným  vzorom, hodila na kabelku čiernu koženú bundu a to bolo – čo sa oblečenia týka – všetko.

Presunula som sa do kúpeľne, vytiahla kozmetickú taštičku so šminkami a pustila som sa do make-upu a lepenia umelých špicákov. To všetko mi netrvalo dlhšie ako navlečenie sa do tých prekliatych šiat.

Zvonček zazvonil vo chvíli, keď som si vzala veci do ruky a chystala sa ísť počkať na Soniu pred dom.

„Mladá dáma, takto nikam nejdeš!“ zahlásila mama a ja som len prekrútila očami, obišla ju a otvorila dvere.

Sonii takmer vypadli oči. „Nina, vyzeráš úžasne!“ Matka sa zamračila. „Dám na ňu pozor, pani Howlesová. Prisahám, že do tretej bude doma.“

„Sonia!“ okríkla som ju. Nadvihla obočie. „Čo?“

„Dám na ňu pozor a doveziem ju domov,“ zopakovala.

 

Sonia mala oblečené biele šaty bez ramienok, ktoré mala pod prsiami stiahnuté červenou stuhou. Vlasy si nafarbila nabielo a jej očné tiene v rovnakom odtieni z nej robili takmer neviniatko. Príliš bledé neviniatko. Všetko to podčiarkovali krídla na chrbte, ktoré sa jej vo svetle ligotali. Vlastne celá bola posiata trblietkami. Okolo krku však mala fialovočervené fľaky, sem tam aj krvavý fľak. Pokračovalo to až na šaty.

„Je z teba malá a chutná mŕtvolka, Sonia,“ zasmiala som sa. Zazrela na mňa.

„Aj by som povedala, čo presne mi pripomínaš, no skomentujem tvoj výber kostýmu ako príliš sexy a zlá, veľmi zlá upírka.“

„Ak by som teraz nebola pripútaná bezpečnostným pásom, tak by som sa ti asi zahryzla do krku. Ale vďaka.“

„To si nechaj až na neskôr, zlato. Najskôr sa tam potrebujeme dostať,“ zasmiala sa.

Naklonila som sa k nej a šepla: „Ja si počkám.“

„Si blázon, Nina.“ Jednu ruku natiahla ku mne a ja som čakala, čo urobí. Ona však siahla do priehradky predo mnou a vytiahla z nej plastovú fľaštičku bielej farby. Podarilo sa jej ju otvoriť a vybrať malú bielu pilulku. Vložila si ju do úst.

„Čo to je?“ Obal dal z plastu zrejme niekto dolu.

„Vitamíny. Daj si, ak chceš. Je to na posilnenie vlasov a nechtov. Celkom to pomáha, ak chceš, tak ti to zoženiem. Je to prírodný produkt.“

Prikývla som na súhlas a zjedla jednu pilulku.

 

Dostali sme sa miesto, kde sa konala party. Opustená budova, ktorá bola zašitá medzi stromami. Už pred dverami bola príšerná výzdoba. Neviem z akého dôvodu, no neznášala som tekvice a kostlivcov. Sviečky to však vylepšovali, tie boli všade okolo budovy. Ako sa zdalo, to bol aj jediný zdroj svetla.

Vošli sme dovnútra a privítal nás tam mladý muž.

„Sonia, rád ťa znovu vidím!“ Chytil ju za ruku a pobozkal ju na ňu. Potom sa pozrel na mňa a usmial sa. „A toto je?“

Objala ma okolo pliec. „Nina, moja dobrá priateľka.“ Mike na mňa pozrel svojimi tmavými očami a ja som mala pocit, akoby mi práve teraz nimi preskenoval celú moju dušu. Veľmi divný pocit.

„Teší ma,“ povedal a pozrel sa niekam za nás. „Natalie, dúfal som, že prídeš?“ Obišiel nás a venoval sa ďalším ľuďom, ktorí práve prišli.

„Mike to tu organizuje. Je trochu divný, poznám ho už od plienok.“ Všimla som si. „Rozhliadni sa tu, ja idem pohľadať Romana. Mal by tu byť tiež. už druhý deň sa mi vyhýba a ja netuším, čo sa stalo,“ vzdychla. Roman bol Soniin priateľ, boli spolu pol roka. Zdal sa ako celkom v pohode chlap.

Poobzerala som sa okolo seba. Bolo tu dosť ľudí. Niektorí mali celkom dobré kostýmy, iní len škrabošku na očiach, poprípade zmaľovaní ako zombíci. Nevidela som tu nikoho známeho, no to mohlo byť aj kvôli tomu, že nie všetkým som videla poriadne do tváre. Podišla som k stolu s občerstvením.  Bolo tu plno jedla, ktoré vyzeralo buď ako ľudské končatiny a orgány, alebo príšery či hmyz. Boli tu dve nádoby s neidentifikovateľnou tekutinou. Jedna bola zelená a tá druhá červená. Keďže som bola smädná, rozhodla som sa, že vyskúšam tú červenú vec. Vzala som si umelohmotný pohár a naliala doňho vodu. Bola tmavá a mala hustejšiu konzistenciu. Pripomínala mi krv.

„Dobrú chuť,“ ozvalo sa spoza mňa. Prekvapene som sa otočila a nadvihla obočie. Za mnou stál chalan, ktorý bol starý asi tak ako ja. Oblečený bol v čiernom obleku, pod ním mal červenú košeľu. Okolo očí červeno-čierny tieň a pery celé od krvi. Tú mal aj na brade a po krku. Ako prvé som si však všimla jeho zuby. Taktiež bol oblečený za upíra.

„Ďakujem.“ Urobil krok smerom ku mne a ja som automaticky o jeden ustúpila. Zadkom som narazila do stola. Nahol sa, takmer sa ma dotkol. Jeho svetlohnedé vlasy sa v žiare sviečok nádherne ligotali. Vzal si pohár a uškrnul sa.

„Dám si tiež.“

Ochutnala som tú krv. Bola sladká a chutila ako jahody a maliny. „Mňam, je to skvelé.“

„Je to krv a ty si upír. Čo iné si čakala?“ zasmial sa.

„Že to bude chutiť ako skutočná krv,“ odvetila som. Postavil sa vedľa mňa, oprel sa o stôl a pozrel na ľudí okolo.

„Vieš, ako chutí krv?“ opýtal sa ma a na malý okamih sa a mňa pozrel. Neviem prečo, no moje srdce sa práve rozbúchalo rýchlejšie než zvyčajne, keď s niekým hovorím.

„No rozhodne nie ako toto.“

„Myslím, že pre upíra je to iné ako pre človeka.“

„Môže byť. Toto mi chutí.“ Znovu som si odpila. Bolo v tom cítiť aj trochu alkoholu.

„Vidím.“ Otočil sa ku mne a uškrnul sa. „Som Tim, ako sa voláš ty?“

„Nina. Teší ma.“ Podala som mu ruku. Až teraz som si všimla, že mal na rukách biele rukavice.

„Ideš tancovať, Nina?“ opýtal sa, ešte stále ma držal za ruku. Poobzerala som sa okolo seba, či tu náhodou neuvidím Soniu, keďže sme sa dohodli, že tu dnes oslávime moje narodeniny. Nevidela som ju tu, a tak som prikývla.

Práve hrala pomalšia pieseň, tak som mu dala ruky okolo krku, čo nebol problém, keďže nebol odo mňa o dosť vyšší. Tim automaticky položil svoje ruky na môj chrbát. Prebehli mnou zimomriavky a srdce spravilo zopár úderov navyše. Pohybovali sme sa pomaly do rytmu hudby. Po chvíli som nabrala odvahu a pozrela sa naňho. Ako prvé ma na ňom upútali jeho tmavé oči. Nevedela som určiť ich farbu. Miešala sa tam modrá s čiernou a sivou. Odprisahala by som, že som v nich zazrela aj zlatú. No to všetko sa mi mohlo len zdať, keďže bola tma.

Mala som pocit, že sa ku mne približuje stále bližšie a bližšie. Ja som nenamietala, tento chlap mal v sebe niečo tajomné a  očarujúce, čo ma nesmierne priťahovalo.

„Hej! Nina. Môžeš na chvíľu?“ Sonin hlas ma prinútiť odlepiť pohľad od toho očarujúceho upíra.

„Samozrejme. Čo sa deje?“ podišla som k nej.

„Roman. Prehnal to s alkoholom, je mu zle. Pôjdem ho zaviesť domov, aby tu nenarobil škodu,“ povzdychla si. Tvárila sa naštvane a utrápene zároveň.

„Mám ísť s tebou?“

„Nie.“

„Ak treba, pokojne ti s ním pomôžem,“ ponúkla som sa.

„Vďaka, no naozaj to zvládnem sama. Do polhodiny som späť.“

 

Sonia odišla a v tom momente som bola opäť vrátená na parket. Tentoraz hrali oveľa rýchlejšiu pieseň a ja som sa nechala uniesť tancom. Milovala som to, vedela som sa odviazať a nemyslieť na nič. Zdalo sa, že Tim je na rovnakej vlnovej dĺžke. Akoby vždy vedel, aký pohyb sa práve chystám urobiť. Nespúšťal zo mňa oči, jeho ruky ma občas jemne pohladili, z čoho som mala husiu kožu.

Po pár minútach som už nevládala s dychom a potrebovala na chvíľu pauzu. Pristúpila som k nemu ako to najbližšie šlo, on ma automatiky objal. Jednu ruku som mu dala okolo krku, hlavu som mala nad jeho ramenom.

„Potrebujem sa vydýchať.“

 

Zamierila som na toalety, chcela som si skontrolovať svoj výzor a prípadné nedostatky upraviť. Tim ma nasledoval. Zrazu ma schytil okolo pása a pritlačil k stene. Trochu som sa zľakla a takmer vykríkla. Zadržala som dych a pozrela sa mu priamo do očí. Akoby po niečom veľmi túžil, no zároveň sa mi zdal nervózny.

Prešiel mi rukou po kľúčnej kosti a po krku. Po celom tele som mala zimomriavky. Čakala som, čo urobí. Niekde vo mne sa našiel kúsok, ktorý zúfalo túžil po tom, aby ma pobozkal. Tá zdravšia časť mňa na mňa kričala, že to absolútne nie je v poriadku a mala by som odísť. No dnešok som si plánovala užiť.

Sklonil sa ku mne, perami zastal len o pár milimetrov od tých mojich. Nadýchla som sa a ucítila jeho omamnú vôňu. Svieži vánok, lesné ovocie a niečo korenisté. Na rozdiel  odo mňa dýchal zhlboka a pravidelne. Oči mal privreté. Bokmi sa tlačil na mňa a ruky mal okolo mňa tak, akoby sa bál, že mu ujdem.

Prekonal vzdialenosť medzi nami a spojil naše pery. Celým telom mi prebehol pocit, aký som nepocítila už dávno. Potichu som vzdychla. Ruku som mu vplietla do vlasov a pritiahla ho bližšie. Chvela som sa od vzrušenia. Bozkávať sa s cudzincom bolo niečo zvláštne.  Prehĺbila som prvý nesmelý bozk, no pozabudla som na umelé zuby. Tie mi dosť vadili. Odtiahla som sa a zasmiala sa.

„Prepáč, ale s týmto,“ ukázala som na zuby, „to fakt nejde.“

Pobavene sa usmial. „To preto, že tie na bozkávanie fakt nie sú.“ Až teraz som si všimla jeho zuby, ktoré vyzerali omnoho reálnejšie než tie moje.

„A na čo teda?“ opýtala som sa ho zvedavo.

Neodpovedal, len sa sklonil k môjmu krku. Cítila som na ňom jeho dych, ktorý mi naháňal zimomriavky po celom tele. Zatvorila som oči a on mi vtisol bozk na krk. Pomaly prešiel perami na druhú stranu a ja som mala čo robiť, aby som sa udržala na nohách. Zrazu prestal  a cítila som, ako sa dotkol špicákmi mojej pokožky. Než som si stihla uvedomiť, čo sa deje, pocítila som ostrú a veľmi nepríjemnú bolesť v krku. Vykríkla som od bolesti.  

 


  

Poviedku som tu už raz začala zverejňovať, no niektoré veci som prepísala, keďže sa to nevyvýjalo podľa plánu. 

Dúfam, že sa kapitola páčila. Pokračovanie už čoskoro. :) 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hrdlorez 1. kapitola:

4. Doran05 přispěvatel
13.03.2016 [19:37]

Doran05príbeh neskomentujem, nie je to z môjho súdka, ale často sa ti opakujú slová.

3. MillieFarglot admin
08.02.2016 [19:15]

MillieFarglotBlacky: Neboj, nestiahnem to. Nejaké veci mi nesedeli do deja, teraz to už mám viacmenej premyslené. Emoticon
dcérenka: Musíš vydržať. Bude trvať dlhšie, kým tam bude, no bude spomínaný často, to sa neboj. Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 08.02.2016 [18:19]

Dúfam, že tento krát to už dopíšeš. Lebo ak to ešte raz stiahneš v tom najlepšom, zrejme sa už neudržím. Emoticon
Aj ja mám len jedny nervy. Emoticon Emoticon
teším sa na ďalšiu. Emoticon

1. dcérenka
08.02.2016 [18:02]

Emoticon jeee, stále je to pecka Emoticon Emoticon ale ty ma mučíš tým čakaním na hrdloreza, už ho tam konečne vopchaj prosím Emoticon Emoticon ale je to stále naozaj supermegapeckoidné Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!