OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hrdlorez 11. kapitola



Hrdlorez 11. kapitolaČo sa stalo Timovi?
... a viac Olivera a Niny ;)

11. kapitola - Mínus 1

 

Timothy mal od goliera svojho trička až po hrudník krvavú šmuhu. Pod očami a v okolí úst mal tiež červené fľaky. Nedokázal poriadne stáť, bol mierne naklonený dopredu a myslela som, že sa čoskoro zosype na zem. Ak by ho Oliver nezachytil a nepodoprel, zrejme by sa tak aj stalo. Svoj pohľad upieral na zem a sťažka dýchal, takmer až chrčal.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Oliver a ja som k nim pristúpila. Nevedela som, čo mám robiť.

Tim len nesúhlasne pokrútil hlavou. „Neviem.“

„Bol to Grayson?“

„Neviem,“ zavrčal.

„Vypadnime odtiaľto čo najskôr,“ povedala som skôr, než Oliver stihne nakráčať do Centrály a vyvraždiť všetkých, ktorí sa tam práve nachádzajú. Práve tak sa práve teraz tváril a mne sa tá predstava nepozdávala. Nemal by proti nim určite žiadnu šancu.

Pomohla som Oliverovi usadiť Tima do auta. Cestou ho niekoľkokrát zapotácalo a mala som pocit, že stráca vedomie. Sadla som si k nemu. Tim sa o mňa oprel, vlastne som ho aj držala, aby nespadol. Oliver vybral z kufra lekárničku a otvoril dvere na tej strane, kde som sedela.

„Akoby mal podrezaný krk, no vyzerá to skôr na to, že sa mu otvorila stará rana,“ okomentoval to. „Braček, radšej sa upokoj. Budem ti to musieť vyčistiť a obviazať, pretože krvácaš. Za chvíľu budeš ako rybička a potom nám povieš, čo sa stalo.“

Tim prikývol, pri tom sa mu zvraštila tvár od bolesti. Zaťal zuby a zatvoril oči. Trpel, no kiežby nám povedal, čo sa vlastne stalo, aby sme sa oňho vedeli postarať. No hovoriť veľmi nemohol, ledva dýchal. Oliver sa k nemu sklonil. Ruky sa mu triasli, počula som jeho hlasný dych a rýchly tlkot srdca.

„Oliver,“ oslovila som ho a chytila ho za ruku. Zmätene sa na mňa pozrel. „Ja to môžem urobiť, ty choď šoférovať, aby sme boli späť čo najskôr. Nie je bezpečné tu zostávať.“ Chcela som tým povedať, že by mu skôr ublížil ako pomohol. A bála som sa tu zostávať. Ak po tom všetkom Grayson ublížil Timovi a pokúsil sa ho zabiť, čo potom hrozí nám?

„Dobre.“

 

Vyčistila som Timovi ranu, pri čom vrčal a zatínal zuby od bolesti. Auto naplnil pach krvi a dezinfekčného prípravku. Potom som mu priložila na ranu opatrne gázu a previazala krk obväzom. Všetko som sa snažila robiť, tak, aby som mu spôsobovala čo najmenej bolesti. Keď som s tým skončila, Tim si oprel hlavu o moju hruď a pomaly dýchal.

„Ak to spravil Grayson, tak ho zabijem. Prisahám, že ho znesiem z tohto sveta!“ zavrčal Oliver. „Je mi jedno, že sa pohybuje v blízkosti Erica a vykonáva zaňho špinavú prácu. Toto bolo príliš.“

„Ak to naozaj spravil, pomôžem ti.“ Stále som sa nemohla na nič sústrediť. Bola som zmätená a mala som toľko otázok, na ktoré by mi nikto zatiaľ nevedel dať odpovede. Všetky sa týkali Graysona a Olivera. Plánuje ma Grayson zabiť? Naozaj vie o Oliverovi? Pokúsil sa zabiť Timothyho?

Bola tu ešte otázka, ktorá bola síce momentálne nepodstatná, no chcela by som vedieť, čo sa vlastne deje:  Cíti ku mne Oliver niečo? Netušila som, čo sa vo mne aj v ňom zmenilo, no takmer vždy v jeho prítomnosti sa so mnou dejú zvláštne veci. Toto bolo však to posledné, na čo som práve chcela myslieť.

Z premýšľania ma vytrhlo Timove zalapanie po dychu. Chcel sa posadiť, no bránila mu v tom moja ruka. Začal kašľať a ťažko sa mu dýchalo. Začal sa dusiť. Schytil ma za ruku a pozrel na mňa. Oči mal rozšírené. Auto pribrzdilo.

„Nezastavuj!“ skríkla som.

„Ale on sa dusí.“ Nakoniec ma poslúchol a nezastal, no stále sa obzeral dozadu. Chvíľu bol ticho, no potom prekvapene vydýchol: „Oni ho otrávili?!“ Timothy zaklonil hlavu, no to bola chyba. Zalapal po dychu, no vzápätí vzlykol. Keďže mal poranený krk, tento pohyb spôsobil to, že mu rana začala krvácať ešte viac.

„Preboha,“ šepla som. „Stráca priveľa krvi, rana sa stále nechce zaceliť.“ Bola to pravda. Takmer celé jeho tričko bolo nasiaknuté krvou. Ja som tiež vyzerala tak, že som niekoho zabila vlastnými rukami. Tim sa triasol a ťažko sa mu dýchalo. Netušila som, ako zastaviť krvácanie, tak som si vyzliekla sveter a ten poskladala. Priložila som mu ho ku krku.

„Čo najskôr sa bude musieť napiť. To aspoň z časti zmierni otravu.“

„Chceš zastať a pýtať sa náhodných okoloidúcich, či nechcú darovať krv upírovi? Zošalel si?“ opýtala som sa ho.

„Nie, ale...“

„Čo sa stane, ak sa upír napije krvi poloupíra?“ Zdvihla som hlavu, aby som sa naňho pozrela. Naše pohľady sa stretli v spätnom zrkadle. Mal nadvihnuté obočie.

„Nemalo by sa stať nič. Prečo?“

Neodpovedala som mu. Namiesto toho som urobila niečo, čo o pár hodín budem isto ľutovať, no ak by to malo Timovi pomôcť, bola som ochotná to urobiť. Zdvihla som pravú ruku a zhlboka som sa nadýchla. „Nina, prestaň!“

„Vravel si, že krv už otrávenú nemám. Ty sa venuj šoférovaniu,“ odsekla som.

Otvorila som ústa a zubami prešla po pokožke. Ľahko som našla žily. Zahryzla som sa do vlastného zápästia. Vzlykla som. V ústach som cítila svoju vlastnú krv, tú som mala aj na perách a stekala mi po brade. Striaslo ma.

Okamžite som ruku priložila k Timovým ústam. Ten chvíľu protestoval, no nakoniec priložil pery k ranke a cítila som, ako sa jeho zuby zaborili do kože. Znovu sa mi z hrdla predral vzlyk a Oliver podráždene zavrčal. Stisla som pery, aby som sa tu nerozrevala. Bolo to iné ako keď Tim zo mňa pil, keď som bola ešte človek. Oveľa bolestivejšie.

„Ten nápad s tými okoloidúcimi asi nebol tak zlý, však?“ spýtal sa. „Človeku býva po uhryznutí a pití z neho zle, no z vlastnej skúsenosti ti hovorím, že zajtra sa budeš cítiť ako rozbitá čínska hračka.“ Oliver znel nahnevane, no nemala som na výber. Ak sa teda nechcel ponúknuť ako dezert on.

Tim po chvíli prestal, no aj tak sa mi hlava príšerne točila. Vďačne sa na mňa pozrel. Oprel sa o mňa a zatvoril oči. Ja som cítila, že sa mi do očí tlačili slzy. Mala som pocit, že Tim to nezvládne.

 

Keď sme sa vrátili, pribehlo k autu hneď niekoľko osôb. Videla som Richarda a ďalších, ktorých som nepoznala. Vedeli o tom, čo sa stalo. Oliver bol s nimi celý čas v kontakte. Opatrne vytiahli Timothyho z auta, ktorý bol v bezvedomí. Bála som sa oňho, nevyzeral najlepšie a pri množstve krvi, ktorú stratil, som sa začala pripravovať na najhoršie. Roztrasená som vyšla z auta a stratená vo svojich myšlienkach som sa vybrala dovnútra. Chcela som vedieť, kam ho berú a čo chcú robiť, aby ho zachránili. Mala som menší problém kráčať rovno, ešte stále sa mi točila hlava z toho, ako Tim zo mňa pil.

Nikdy som si nemyslela, že upír môže vykrvácať, no dnes som bola vyvedená z omylu. Upíri majú v tele krv, to som vedela. No aby sa mohlo stať toto?

Všetko to bolo kvôli mne. Ak by ma Grayson nepoznal, zrejme nikdy by som nedostala do problémov nevinných. Ak by si svoje záležitosti riešil sám, Natalie by nezomrela a Timov život by nebol v ohrození. 

„Koho si dnes zabila?“ opýtal sa Richard, keď som vošla do miestnosti, kde zložili Tima. Prekvapene na mňa hľadel. Nechcela som ani vedieť, ako vyzerám. Určite to muselo byť maximálne zlé.

„Svoju budúcnosť.“ Naklonil hlavu do strany a svojimi hnedými očami si ma prezrel od hlavy po päty. Povzdychol si.

„Choď sa dať do poriadku. O Tima sa postaráme.“

Chcela som protestovať a zostať pri ňom, no cítila som sa tak, že nutne potrebujem sprchu, jedlo a možno aj krv. Taktiež som bola príšerne unavená, ale to teraz nehralo rolu. Chcela som niečo pre Timothyho urobiť.  Nechcela som jeho a Olivera opustiť po tom, čo sa stalo, lebo som za to bola zodpovedná. No Richard mi zamedzil prístup do izby, tak som nemala na vyber. Nemala som chuť sa tam s ním naťahovať. Bola som unavená a ešte stále sa mi točila hlava. Poslúchla som ho a vybrala sa na miesto, ktoré mi bolo pridelené.

Keď som prišla do svojej izby, okamžite som zamierila do kúpeľne. Cestou som si nachystala čisté oblečenie. Svojho odrazu v zrkadle som sa takmer zľakla. Vyzerala som naozaj príšerne. Väčšinu môjho tela a tvare pokrývali krvavé šmuhy. Najmä v okolí úst a očí. Takisto biela blúzka a nohavice, ktoré som mala oblečené, mohli putovať rovno do koša. Ak by som ešte stále bola stará Nina, asi by som pri pohľade na také množstvo krvi zvracala. Alebo omdlela.

Po rýchlej sprche som sa stavila v kuchyni, aby som si urobila niečo jest. Cestou naspäť nikto na jedlo ani nepomyslel. Hoci som mala žalúdok úplne stiahnutý a bála som sa či v ňom niečo udržím, dala som si dva croissanty plnené čokoládových krémom a k tomu mlieko. Potom som si všimla v kuchyni lekárničku, tak som si obviazala zápästie, z ktorého Tim pil. Rana sa hojila rýchlo, no stále ma bolela.

Dúfala som, že sa k Timovi teraz dostanem.

Vrátila som sa na miesto, odkiaľ ma predtým Richard vyhnal. Ten tu teraz nebol, no namiesto toho sa tu pohybovalo veľmi veľa osôb. Povedomý mi bol len Adam. Ostatných som pravdepodobne ešte nikdy nevidela. Oni tiež vyzerali, že ma vidia po prvýkrát.

Najmenej päť párov očí ma pozorovalo. Srdce mi začalo biť o niečo rýchlejšie. Obviňujú ma za to, čo sa stalo? Prajú si moju smrť? Prečo Richard nechcel, aby som tu bola? Začala som sa chvieť, pretože títo upíri by ma určite radi zniesli zo sveta. Teda aspoň tak sa na mňa pozerali.

Odhodlala som sa vkročiť do Timovej izby. Zbadala som Olivera, ktorý sedel na kraji postele. Jeho tvár bola poznačená bolesťou. Nie fyzickou, tou horšou. Čelo mal zvraštené, spodnú peru si nervózne hryzol, pohľad upieral na brata. Pod očami mal krvavé šmuhy. Nevedela som si predstaviť, ako sa musí cítiť. Hoci som stratila celú rodinu, stále viem, že sú nažive. Tim bol zrejme jediná rodina, ktorá mu zostala

„Vedia o tebe, musel som im povedať, čo sa stalo,“ povedal potichu Oliver a svoj pohľad uprel na brata.

„Myslel som, že sa to poserie, ale že až takto... už tu viac nie je bezpečne.“ Pozrela som sa na upíra, ktorý to povedal. Potichu, no aj tak som ho počula. Ešte som ho tu nevidela. Ako prvé som si na ňom všimla veľké, prenikavé, zelené oči, ktorými ma prebodával. Ostatné črty mal nevýrazné, dlhšie svetlohnedé vlasy sčesané na  jednu stranu, úzke pery a veľký nos.

„Morris, za toto si Tim môže sám. Nezvaľuj vinu na ňu,“ zastal sa ma Oliver. „Teraz by som ocenil, ak by ste vypratali svoje zadky z tejto miestnosti, potrebujem s Ninou hovoriť a odmietam opustiť brata.“

Na moje prekvapenie sa všetci postavili a odišli. S frflaním, no nakoniec sme tu zostali len my traja. Hneď som sa cítila lepšie, keď som nebola stredobodom pozornosti. Až potom som si uvedomila, že meno Morris som počula. To je predsa ten upír, čo bol s Natalie, keď ju postrelili. Pristúpila som k Oliverovi, stála som za jeho chrbtom. Konečne som zbadala Tima.

Spal, alebo bol v bezvedomí? Vyzeral rovnako ako v aute. Teraz som si však mohla všimnúť, ako príšerne bledý bol. Okolie očí a pery mal tmavšie. „Ako mu je?“ spýtala som sa.

„Spí. Ak by si mu nedala piť svoju krv, asi by to nezvládol. Mal aj ľudskú krv, zdá sa, že sa z toho dostane. No stále nie je na tom práve najlepšie,“ vzdychol. „Nemal ísť na tie testy. Nemal tam ísť vôbec... bol to zlý nápad. Ak o neho prídem, tak to nezvládnem.“ Pri poslednej vete sa mu hlas zlomil a z krku sa mu predral vzlyk. Sklonil hlavu. Vedela som, že plače a nemusel sa predo mnou skrývať. Pristúpila som k nemu a objala ho okolo pliec.

Cítila som sa zle. Všetko toto bola moja vina, no Oliver to nechcel priznať. Vedela som, že ma za to obviňuje, čakala som už len na to, kedy to povie nahlas. Pretože to jednoducho bola pravda. No on bol ticho a radšej trpel. Jednou rukou ma chytil za predlaktie. Snažil sa pravidelne dýchať, no pod rukami som cítila, že sa chveje a zadržuje plač. Mňa jeho prítomnosť upokojovala. Tiež som mala slzy na krajíčku.

„Timothy to prežije,“ šepla som.

„Musí.“

„Jasné, že... to pre... žijem,“ vydýchol Tim. Prekvapilo ma to až tak, že som o krok cúvla a pustila Olivera. Tim mal otvorené oči a pozeral na nás. Uškrnul sa. „Tak ľahko... sa ma... nezbavíte.“

„Tim! Preboha, hlavne buď ticho a nehýb sa. Potrebuješ krv? Alebo čokoľvek?“ opýtal sa Oliver. Okamžite ožil a bol na nohách, chrbtom ruky si utieral tvár a poťahoval nosom.

„Áno. Spánok.“ Tim očami preskakoval medzi mnou a svojim bratom. Videla som na ňom, že by nám toho chcel ešte toľko povedať, no nevládal.

„Samozrejme, dáme ti pokoj. No niekto pri tebe vždy bude, ak by si niečo potreboval,“ povedal Oliver.

„Oli... ja len chcem... aby si povedal Natalie, keď sa vráti...“ Tim zatvoril oči a trhane sa nadýchol stisol pery.  „Že ju milujem. Ak by sa niečo...“

Teraz bola tá chvíľa, kedy by si zaslúžil vedieť pravdu. No Oliver len prikývol hlavou na súhlas. „Samozrejme.“ Mala som chuť mu vraziť päsťou do chrbta za tie klamstvá. Hoci som mu povedala ja, že by bolo dobré, ak by sa to nedozvedel, zobral si to k srdcu.

Tim sa vďačne usmial a znovu zatvoril oči. Stále vyzeral pekne. Teraz však aj veľmi zraniteľne a slabo. Oliver sa ku mne otočil a na očiach som mu videla, že niečo odo mňa chce.

„Mala by si si ísť ľahnúť,“ šepol. Ani náhodou!

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Nie.“

„Nina, nebudem sa s tebou hádať. Proste choď. Bol to náročný deň.“

„Oliver...“ chcela som ešte namietať, no dvere sa opäť otvorili. Otočila som sa. Tentokrát do izby vošiel Richard a v ruke držal sklenený pohár, ktorý bol plný krvi. Z tej vône sa mi až zatočila hlava.

„Obaja choďte, ja sa o Tima postarám. Keď sa vyspíte, môžete mu pestúnku robiť aj celý deň. Takto mu nepomôžete.“ Významne sa na nás pozrel. „Neberiem nie ako odpoveď, Oliver.“

Polovičný za mnou porazene povzdychol. „Ak by sa čokoľvek dialo, zobudíš ma. Jasné?“ Ricky prikývol na súhlas. Nechal dvere otvorené a podišiel k Timovi z druhej strany postele. Pohár položil na stolík.

Vyšli sme z izby a Oliver sa hneď chystal vojsť do svojej izby.

„Chcel si so mnou hovoriť, nie?“ opýtala som sa ho. Teda skôr som mu to pripomenula, pretože sa zdalo, že na to zabudol.

„Áno. Prídem za tebou, keď sa osprchujem.“

 

Vyšla som na druhé poschodie do izby. Bola som stratená vo svojich myšlienkach. Zmätená. Nevedela som sa na nič poriadne sústrediť. Na Graysona som nechcela ani pomyslieť. Hoci som bola unavená, stále som pozerala niekde doblba. Nepomohlo ani to, že som si ľahla na posteľ. Od vyčerpania ma bolelo celé telo, no bolesť som poriadne ani nevnímala. V takom stave som musela byť veľmi dlho, pretože som si nevšimla, kedy Oliver otvoril dvere.

Nadskočila som pri tom, ako ich zatvoril. Okamžite som sa posadila. Oliver mal oblečené tmavé priliehavé tričko a sivé tepláky. Jeho tvár bola poznačená bolesťou a trápením sa, no taktiež aj únavou. Tmavé kruhy pod očami som videla už z diaľky.

Zamieril ku mne. Posunula som sa na druhú stranu postele a chrbtom sa oprela o jej čelo. Bola som rada, že sa chce so mnou rozprávať. Alebo skôr za jeho prítomnosť? Obe možnosti boli správne. Posadil sa vedľa mňa a pohľadom si ma premeral.

„Vyzeráš unavene,“ povedal. Nadvihla som obočie.

„To ty tiež. O čom si sa chcel rozprávať?“ opýtala som sa ho na rovinu. Naozaj som bola unavená, on bol na tom rovnako.

Zhlboka sa nadýchol a odvrátil pohľad. Akoby rozmýšľal, čo mi má povedať. Chce ma obviňovať z toho, čo sa stalo Timovi? Vyštvať ma odtiaľto, nech si hľadám iné miesto na bývanie? Novú bandu upírov? Naozaj som netušila, čo mám od neho čakať.

„Tim sa z toho dostane. Ja verím, že hej,“ začal, no slová nezneli ako fakt, ale tak, že chcel o tom presvedčiť sám seba. „Potom odídeme niekde, kde nás Grayson nenájde. Sú tu samé problémy a ty tu tiež nemôžeš zostať.“

„Nemám kde ísť,“ pripomenula som mu. Pozrel sa na mňa pohľadom stojíš si na vedení?

„Pôjdeš s nami. Kým prejde rok, budeš s nami. Potom sa môžeš rozhodnúť, kam pôjdeš.“ Okamžite som si spomenula na svoju rodinu. Mohla by som sa vrátiť k ním? Som predsa poloupír, môžem byť na slnku. Potrebujem normálnu stravu a trocha krvi. Určite by sa to dalo vyriešiť tak, aby to  fungovalo. „Nie,“ povedal, akoby mi čítal myšlienky.

„Prečo?“ chcela som vedieť.

„Tam ťa Grayson bude určite hľadať. Ak nechceš ohroziť svoju rodinu, doma by som sa už neukázal, byť na tvojom mieste. Hocikde inde na svete áno, no tam nie.“ Tisli sa mi do očí slzy. Nevedela som si predstaviť, že svoju rodinu už nikdy neuvidím. Bolo to niečo, s čím som sa nemohla zmieriť. Prežívali to isté, ako Graysonova rodina.

Oliver ma pohladil po ramene.

„Všetci sme si prešli niečím podobným.“

Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa nerozrevala. Snažila som utešiť sama seba tým, že Oliver počíta aspoň s tým, že rok budem s nimi. To bola asi jedná dobrá správa za posledné dni. Bola to pekná predstava, no pri pomyslení na to, čo som Graysonovi sľúbila, ma striaslo.

„A čo Graysonov pohreb?“ opýtala som sa ho. Potrebovala som poradiť. Ešte stále s tým súhlasiť a veriť, že dodrží svoje slovo a dá mi potom pokoj, alebo utiecť a skrývať sa pred ním celý svoj život?

„Chceš to urobiť?“

Mykla som plecom. „Pre jeho rodinu by to znamenalo naozaj veľa.“

„Ale chceš to urobiť pre neho?“ spýtal sa ma.

„Ja ho nechcem už nikdy vidieť,“ šepla som. „Ublížil Timovi, aj mne. Nechcem, aby sa to zopakovalo.“

Prikývol na súhlas. „Hneď ako bude bratovi lepšie, odídeme.“

„To znie super.“ Pokúsila som sa o úsmev. Hoci ma obaja uniesli a spôsobili, že sa môj život zmenil, nebola to až tak ich vina. Nepoznala som ich, ale to sa vždy môže zmeniť. A Oliver... ach, ten ma raz privedie do hrobu. Neznášam ho, no priťahuje ma a chcem byť v jeho blízkosti, aj keď na druhej strane by som ho najradšej nakopala do zadku za jeho predošlé správanie.

„Teraz by si si mala pospať, ešte budeme mať veľa času na rozprávanie sa a plánovanie.“ O tom som s ním ani nemienila diskutovať, bola som naozaj unavená. Rozprávanie s ním by mi nevadilo, no on by už asi tiaž najradšej zaliezol do postele. Postavil sa.

A ja som nechcela, aby odišiel.

„Môžeš tu zostať,“ vypadlo zo mňa skôr, ako som stihla nad tým aspoň sekundu rozmýšľať. „Ja len... nechcem byť sama, bojím sa a...“ Nevedela som, čo to vlastne hovorím. Chýbal mi filter medzi mozgom, srdcom a ústami. Mala som chuť si jednu streliť za to, že som to vôbec povedala nahlas. Ale sakra, bola to pravda! Pokrútila som hlavou. „Ja už ani neviem, čo hovorím,“ priznala som sa nakoniec. Previnilo som sa naňho pozrela. Žiadať ho o to, aby tu zostal, nebolo správne.

„Chápem, nechceš byť sama. Môžem tu zostať, aspoň kým zaspíš.“

Prikývla som na súhlas. Bolo to lepšie ako nič. Oliver sa otočil a šiel zhasnúť svetlo. Absolútne som nepočítala s tým, že tu zostane. Možno ani on nechcel byť sám, no tom neplánovala zisťovať. Bola som vyčerpaná natoľko, že pri rozhovore by som asi zaspala.

 

Otočila som sa na bok a snažila upokojiť svoje splašené srdce. Ak som si myslela, že zaspať vedľa Olivera bude oveľa jednoduchšie a príjemnejšie než keby som tu bola sama, bola som na omyle. Vôňa jeho krvi ma úplne opantala. Návšteva Graysona ma tak vyčerpala, že som znovu túžila napiť sa krvi.

Jeho krvi.

Cítila som, že sa Oliver pohol, pomrvil. Asi nemohol nájsť vhodnú polohu na spánok. Jeho tep som nepočula, no pravidelný dych áno. Sústredila som sa naň a dúfala, že sa mi tak podarí čo najskôr zaspať. Nechcela som ho zbytočne otravovať.

Prestať si uvedomovať jeho prítomnosť bolo pre mňa takmer nepredstaviteľné, no nie nemožné. Prešlo pár minút a ja som prestala vnímať realitu. Nemyslela som na nič, moja myseľ ma ťahala do ríše snov. Uvoľnila som sa. Oliverovo dýchanie som prestávala počuť.

Namiesto toho ma z takmer spánku vytrhol pohyb, a to nie hocijaký. Oliver sa ku mne prisunul bližšie a jednou rukou ma objal okolo pása. V momente som otvorila oči a spánok bol v háji. Sťažka som dýchala a srdce sa mi rozbúchalo od zľaknutia.

„Nedá sa ti zaspať?“ opýtal sa Oliver polorozospatým hlasom. Jeho dych som cítila na zátylku. Hoci nás delila prikrývka, uvedomovala som si jeho telo, jeho blízkosť, vôňu. Tak týmto štýlom nezaspím už vôbec.  Aby sme spali v jednej posteli nebol zrejme najšťastnejší nápad.

Otočila som sa a mala v pláne mu povedať, že môže odísť, ak má rovnaký problém. Odtiahol sa a cítila som, že rukou zaprel do postele, akoby sa šiel zdvihnúť. Jedna jeho ruka však dopadla na druhú stranu vedľa mňa. Kým som stihla zaostriť v tme a zistiť, o čo sa jedná, započula som jeho srdce, ktoré tĺklo ešte rýchlejšie než moje. 

Sklonil sa ku mne a na boku som cítila, že sa o mňa oprel. Zabudla som dýchať a hrdlo som mala stiahnuté. Tušila som, čo sa snaží urobiť. Jedna moja časť mu chcela okamžite za čo i len pomyslenie na to dať facku, no druhá časť po tom nesmierne túžila. Tá bola zrejme aj väčšia, pretože som neurobila nič, aby som ho zastavila. Len som zatajila dych.

Najskôr ma na tvári pošteklili jeho vlasy. Vôňa jeho krvi bola intenzívnejšia. Mesačný svit, ktorý presvital cez žalúzie, mu teraz osvetľoval oči. Tie boli rozšírené a plné očakávania. Privrel ich a sklonil sa až tak, že priložil svoje pery na moje.

Teplé ako letné slnko na pravé poludnie, svieže ako jarná rosa, mäkké ako bavlna. Jemne zovrel moju spodnú peru medzi svojimi a následne sa o kúsoček odtiahol. Celým mojim telom sa prehnal záchvev a v hrudi som cítila pocity, ktoré som myslela, že už nikdy nepocítim. Nech som si to akokoľvek nechcela priznať, po Oliverovi som túžila. Prekvapene som vydýchla.

Vyslobodila som si ruky spod prikrývky. Rukou som mu zašla do vlasov a pritiahla si ho k sebe bližšie. Chcela som viac, nie len jeden bozk. Bola som si vedomá toho, že to ešte možno budem ľutovať, no chcela som si tento okamžik vychutnať. Bol to ten čas, kedy som nemyslela na nič iné a nič ma netrápilo.

Oliverove pery sa opäť dotkli mojich. Hoci som mala jednu ruku na jeho zátylku, stále som mala pocit, že je odo mňa príliš ďaleko. Preto som druhou rukou nahmatala golier jeho trička a pritiahla si ho k sebe bližšie. To bol moment, kedy Oliver zavrčal a prehĺbil bozk. Tým mi vyhnal takmer všetok vzduch z mojich pľúc. Pootvorila som ústa. Nevinný bozk sa zmenil na dokonalú hru jazykov. Keď som prešla tým mojim po jeho ostrých tesákoch, zachvela som sa. Pocity sa vo mne miešali ako na hojdačke. Chcela som ho od seba odtlačiť, no zároveň som nechcela, aby prestal.

Ja som rozhodne nemala v pláne prestať. Jediným mojim prianím bolo, aby som sa ho dotkla a cítila ho. Fascinovala ma krv, ktorá prúdila jeho telom. Teraz, keď mu srdce trepotalo v hrudi ako o život, som to dokonale vnímala. Spolu s jeho perami a rukou, ktorou ma hladil po líci, to bolo perfektné. Cítila som sa dokonale, až sa mi z toho zatočila hlava.

Pobozkal ma na kútik úst a postupne sa presúval ku krku. Na miestach,  kde sa  perami dotkol mojej pokožky, som cítila teplo, ktoré sa šírilo do celého môjho tela. Zaklonila som hlavu. Zrýchlene som dýchala, no Oliver tiež. Keď teplé pery vystriedali dva studené zuby. Svojimi tesákmi mi prechádzal po krku, čo spôsobilo, že som takmer zabudla dýchať. Vzdychla som. Na tele mi naskočila husia koža. Znovu vymenil tesáky sa mäkké a jemné pery. Takto to vystriedal niekoľkokrát. Myslela som, že z neho zošaliem, cítila som sa, akoby som bola v ohni.

Keď sa nečakane odtiahol, otvorila som oči a pozrela naňho. Odtiahol prikrývku, ktorá nás oddeľovala. V mesačnom svite vyzeral Oliver božsky. Posadila som sa a natiahla ruku pred seba, musela som sa ho dotknúť, aby som sa uistila, že som si ho len nevymyslela a že je skutočne tu pri mne. Dotkla som sa jeho líca, no Oliver zareagoval tým, že prikryl moju ruku tou jeho. Potom ju odtiahol a pobozkal ju. To mi takmer roztopilo moje srdce.

Nadvihla som sa, aby som prekonala vzdialenosť medzi nami. Jeho ruky som cítila na chrbte, tisol si ma k sebe stále bližšie. Letmo som ho pobozkala na pery. Potom som mu rukami zaprela do hrude, takže sa zvalil dozadu a ja som s prekvapeným výdychom dopadla naňho. Tvárou som sa ocitla pri jeho krku.

Zhlboka som sa nadýchla, čo bola chyba. Krv v jeho tele voňala priam božsky. Túžila som ju ochutnať. Akú by mala chuť? Nebola to predsa čistá ľudská krv, no aj tak ma priťahovala tak, že som si to nevedela vysvetliť. Priložila som pery na tepnu. Pulzujúca krv spôsobila, že mi pery narážali do zubov, ktoré boli v ten moment príšerne citlivé.  Pootvorila som ústa a priložila tesáky na pokožku.

Oliver mi rukami po chrbte a cítila som, ako prstami prešiel za len trička. Nadvihol ho. Dotyk jeho rúk na chrbte vyvolal vo mne ďalšie chvenie. Spodné zuby som pritiahla k tesákom, takže som zubom jemne prerazila pokožku na Oliverovom krku. Neplánovala som to a on to určite nečakal. Vzdychol a pritisol si ma k sebe pevnejšie.

Kvapku krvi, ktorá sa predrala na povrch pokožky, som perami zotrela. Chutila ako tá najlahodnejšia čokoláda, akú som kedy ochutnala. No to mi nestačilo, chcela som viac. Zhlboka som dýchala. Oliverova svieža vôňa a sladká chuť krvi vo mne vyvolávala túžbu, aby som zaborila zuby do jeho krku, aby som ho pevne objala, ak by sa snažil brániť.

Neviem, kde sa vo mne našiel kus zdravého rozumu, no prinútila som sa od Olivera odtiahnuť. Stisla som pery a zhlboka sa nadýchla. Chvela som sa a ešte stále som netušila, či sa budem vedieť poriadne ovládnuť. Oliver by ma určite bez problémov vedel spacifikovať, ak by som sa ho pokúsila napadnúť a napiť sa jeho krvi. Bola chyba, že som sa dnes nestavila pri darcoch, aby som ukojila svoju túžbu po krvi.

Nadvihol sa, rukami ma stále objímal okolo chrbta. Uvedomila som si, že mám nohy okolo jeho bokov. Teraz som na ňom prakticky sedela.

„Nemali by sme...“ Jeho pery umlčali slová, ktoré som chcela vysloviť. Nemali by sme pokračovať.

Rukou ma pohladil po líci a oprel si čelo o moje. „V poriadku.“

 

Zaspať v Oliverovom objatí bolo niečo iné, než spať v jednej posteli bez dotyku. 

 

 

 

„Tim!"

Bolesť sa začala šíriť od hrude do celého tela. Otvorila som oči a prudko sa posadila. Zasiahla ma tak, že sa mi nedalo dýchať. Zmätene som sa pozrela na stranu, kde bol pred chvíľou Oliver. Teraz som už len videla, že vybehol von. Čo sa stalo? Prečo volal bratove meno?

Ďalšia vlna bolesti prebehla mojim telom. Akoby sa šírila od hrude, cez celé telo až do končekov prstov. Žily a tepny ma pálili. Lapala som po dychu a priškrtene vykríkla, pretože sa zo nedalo vydržať. Zvalila som sa spať na posteľ. Bolesť neutíchala. Nevedela som, prečo sa to deje. Malo to súvis s tým, ako Oliver vybehol von? Ublížil mi? Urobila som niečo ja? Nemala som potuchy, čo sa stalo. Pálivá bolesť sa šírila mojim telom ako láva. Chcela som okamžite skočiť do ľadovej vody, aby som to zastavila. Pripomínalo mi to premenu. Znovu som vzlykla a pritiahla si nohy k hrudníku. Nebola som schopná sa poriadne pohnúť. Bolo to, akoby ma niekto spaľoval zaživa. Zatla som zuby, aby som nekričala od bolesti.

Odišlo to tak rýchlo ako to prišlo. Posadila som sa, nohy zvesila z postele a zhlboka dýchala. Točila sa mi hlava a žalúdok nepríjemne zvieralo. Spomenula som si na to, že Tim zo mňa včera pil, no mohla byť tá bolesť spôsobená tým? Oliver vravel, že mi nebude dobre, ale toto tým zrejme nemyslel. Už som zažila nevoľnosti, ktoré sa dostavili po kŕmení. Pociťovala som ich aj teraz. Pálivá bolesť však bola záhadou. Čo sa stalo Timovi a prečo Oliver tak rýchlo odišiel, volajúci jeho meno? Jedno bolo isté - muselo sa niečo stať.

Bez rozmyslu som vybehla von na chodbu. Nepočítala som však s tým, že mi bude zle tak skoro. Točila sa mi hlava, takže zísť po schodoch bolo naozaj nad moje sily.

Počula som z poschodia podo mnou hlasy. Nedokázala som ani identifikovať, ktorý patrí komu, ani len rozoznať slová. Muselo sa niečo stať. Dúfala som, že sa nejednalo o Tima. Kto iný tu však bol na pokraji smrti?

Chytila som sa dreveného zábradlia, aby som si udržala rovnováhu. Jednou nohou som zostúpila na prvý schod. Svet sa so mnou zatočil a žalúdok mal z toho tiež ohromnú zábavu. Zhlboka som sa nadýchla, čo pomohlo. Urobila som ďalší krok. Zamávalo so mnou a jedna noha dopadla na kraj schodu. Šmykla som sa a nezachytila sa. Toto bude sakra bolieť.

Pevná ruka ma schytila za predlaktie, takže som nedopadla zadkom na schody a neskotúľala sa ako vrece zemiakov na poschodie nižšie.

„Ehm, vďaka," povedala som a otočila sa k môjmu záchrancovi. Čakala som, že to bude Oliver alebo Richard.

„Pôjdeš so mnou." Ruka, ktorú mal na mojom predlaktí, sa posunula vyššie a chytila ma oveľa pevnejšie. Bol to Morris, ten týpek s obrovskými zelenými očami.

„Nie, potrebujem ísť dolu," namietla som a zápasila s tým, aby obsah žalúdku neskončil na upírovi. Zrejme by sa mi za to nepoďakoval.

„Vravím: ideš so mnou. Čakajú na teba."

Spýtavo som sa naňho pozrela: „Kto?"

 

Ľutovala som, že som nezostala radšej v posteli, alebo že som sa nedostala k Timovi skôr. Morris ma celú cestu do nejakej miestnosti, kde som ešte nikdy predtým nebola, pevne držal.

Nemala som tušenie, prečo chcel, aby som s ním šla, teda skôr musela ísť. Neurobila som nič. Okrem toho, že bol Tim zranený a Oliver, no... vybehol z postele akoby ho kopol elektrický prúd. Taktiež by som Morrisovi bola vďačná za trochu ľudskosti, keďže sa mi točila hlava, motali nohy a žalúdok robil akrobatické kúsky, ktoré sa určite nemali v pláne skončiť úspechom.

V miestnosti, kde som sa ocitla, boli ešte dvaja upíri. Jeden muž a žena. Sedeli vedľa seba a svoje oči upierali na mňa.

„Posaď sa, Nina," povedala brunetka a hlavou kývla na stoličku oproti nej. „Potrebujeme sa ťa spýtať na to, čo sa stalo v centrále Timothymu."

Nadvihla som obočie a pozrela sa na ňu. Nemala som tušenie, kam tým mieri, no s tým som im nemala ako pomôcť. „Netuším." Mykla som plecom. „Vyšiel odtiaľ už zranený. Nechcel nám nič povedať. Neviem ani ako mu je teraz. Chcela som ho ísť pozrieť..." Netušila som, prečo im to tu vlastne hovorím. Proste som tu teraz nemala čo robiť. Ak sa chceli spýtať len o tom, čo sa stalo, mohlo to počkať pár minút. Cítila som sa ako vygrcaný rezanec.

„Ty si tam bola s ním. Spolupracuj, Nina. Nepovedala si im niečo, čo by ho mohlo usvedčiť z toho, že stvoril upira? Polovičného." Vyvalila som na ženu oči.

„Toto je nejaké vyšetrovanie?" opýtala som sa.

„Dalo by sa to povedať aj tak. Staráme sa o chod tohto miesta a hlavne o členov, ktorí tu žijú."

„A teraz, keď bol jeden z nich otrávený a zabitý... Máme niekoľko otázok." Cítila som sa akoby mi niekto prudko vrazil do hrude a vyrazil vzduch z pľúc. To, čo som počula, nemohla byť pravda. Zatvorila som oči a potriasa hlavou. Určite to je len zlý sen, z ktorého sa prebudím. Otvorila som oči a obraz predo mnou sa nezmenil. Zaprela som sa rukami do stolu a dotiahla sa so stoličkou ďalej, aby som sa mohla postaviť a odísť.

„To nemôže byť pravda," šepla som takmer vzlykom.

„Tím je mŕtvy, je mi to naozaj ľúto." Slzy sa mi nekontrolovateľne začali tlačiť do očí a cítila som, že toto už viac nezvládnem. Postavila som sa a vybehla von na chodbu. Netušila som, kam som utekala, no potrebovala som byť sama.

Tim bol mŕtvy a to predovšetkým kvôli mne.

  


 

Keďže sa už pomaličky blíži semester ku koncu a do toho začína sezóna historických akcii, kapitoly zrejme nebudú pribúdať každý týždeň, no budem sa snažiť. :) 

 

PS: Na dĺžku kapitol si nezvykajte. :D 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hrdlorez 11. kapitola:

3. Nika
03.04.2016 [22:38]

Boze Tim nie prosim Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticonje to skvela kapca ale toto si neurobila vazne nie chudak Oli ten bude strasne zniceny

2. MillieFarglot admin
03.04.2016 [18:09]

MillieFarglotBlacky: Tak Tim a jeho osud som mala premyslený už od začiatku. Natalie je mŕtva naozaj, ona sa nevráti, takže čo sa týka pomsty, bude tu na ňu len Oliver a Nina. Len háčik je v tom, že ani oni nevedia, čo sa Timovi vlastne stalo, keďže im to nechcel povedať. Emoticon
Oli a nasledujúce dni... no nebude to práve ružové.
Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 03.04.2016 [17:50]

Čooooooooo!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Ja viem... tri... ale vieš čo? kašlať ťa!!!
Toto si neurobila, Dominika, toto nie! JA viem, že som na neho kydala, ale však ma poznáš. Všetko prežívam a snažila som sa ho mať rada. Úprimne som sa snažila v jeho demennosti nájsť zmysel.

Klaďasi neumierajú. Ale no ták. Ešte dobre, že sa malá zobudila a ja som si posledný odstavec, teda kúšťok, nechala na teraz, keď chlap odišiel na nočnú. Inak by na mňa čumel jak na dementa. Vieš čo si myslí o mne a mojom čítaní a tvorení... prisahám takmer ma vykprclo zo stoličky. Emoticon Emoticon

A teraz k tej pikantnosti. Ach! Emoticon Emoticon Emoticon

S Lili mi dnes len radosť robíte.
Ale vážne, musel zomrieť? Je to dáka zápletka, keď sa vráti Natalie a bude z nej pomstychtivá mrcha, prahnúca po Nininej smrti?

A čo môj miláčik Oli? Veď ho to úplne rozseká.
obávam sa ďalšej kapitoly, to bude záhul na nervy. No zároveň som nedočkavá, ako decko na Vianoce.

A tak sľubne sa to vyvíjalo.

Ani mi nevrav, že budem musieť tak dlho čakať. Ale okej. Ja mám trpezlivosti za troch. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!