OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hrdlorez 2. kapitola



Hrdlorez 2. kapitolaRána po party sú ťažké. Pre Ninu to platí dvojnásobne. Timothy sa objavuje v jej dome akoby sa noc predtým nič nestalo.

2. kapitola - Ťažké ráno

 

Bolel ma každý pohyb. Bála som sa, čo i len oči otvoriť. Nevedela som, či som vôbec doma, no cítila som sa ako vo svojej posteli. Keď som pohla hlavou, v krku ma nepríjemne zapichalo a v hlave mi hučalo. Včera som to teda musela kvalitne prehnať.  Vzdychla som a otvorila oči. Svetlo ma oslepilo natoľko, že som vyletela z postele ako strela a zatiahla závesy. A to bola chyba, obrovská chyba.

Celý svet sa so mnou zatočil a žalúdok predviedol zopár akrobatických kúskov. Mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách. Pokoj, Nina. Týmto si si už neraz prešla. Hlavne sa dostaň, čo najskôr do kúpeľne. V ústach som mala horkú chuť, bolo mi zle. Naťahovalo ma na zvracanie.

Niekoľko sekúnd som strávila objímaním a hovorením so záchodom, kým som si nevšimla niečo zvláštne. Zvracala som krv.

Krv!

Akoby ma niekto oblial studenou vodou. Nie, to určite nemôže byť krv, to bude tá limonáda, čo som pila včera. Isto mi to nesadlo na žalúdok. Iné vysvetlenie pre to jednoducho nie je. Nemôže to byť moja vlastná krv.

Snažila som sa rozpamätať na včerajšiu noc, no vybavilo sa mi toho veľmi málo. Vlastne pamätala som si len niekoho menom Tim. Strávila som s ním takmer celú noc, no Soniu som videla naposledy, keď šla zaviesť Romana domov. Páni, neviem síce, čo som pila, no muselo to mať poriadne grády.

Osprchovala som sa a zaliezla späť do postele. Nemala som pláne hýbať sa viac, ako bolo nutné. Cítila som sa príšerne slabá. Zatvorila som oči a nebránila sa ďalšiemu spánku, ktorý som potrebovala ako kyslík.

 

„Nina.“ Niekto so mnou zatriasol a zobudil ma. Bola to Sonia a takmer som sa neudržala a jednu jej strelila. Keby som sa necítila, akoby po mne prešiel tank, urobila by som to. Neznášala som, ak ma niekto budil. Nie po ťažkej noci. „Priniesla som ti lieky, ktoré som ti sľúbila. Máš ich ako darček odo mňa. Keď sa ti minú, tak ti môžem zohnať ďalšie. A tiež ti mama posiela kurací vývar, keďže si vie domyslieť, ako si včera dopadla.“ Uškrnula sa.

„Nemáš niečo, čo mi pomôže si spomenúť? Netuším, čo som robila a som z toho mierne mimo.“

Zasmiala sa. „Je mi to ľúto, drahá.“

„Dúfam, že sa z katastrofálnych narodenín nestane tradícia,“ vzdychla som. Sonia sa najskôr na mňa nechápavo pozrela, no po chvíli prišla na to, čo som mala na mysli.

„Grayson.“

„Už to je rok, čo zmizol...“

Prebehol mi mráz po chrbte. Boli to spomienky, na ktoré by som najradšej zabudla. S Graysonom som tvorila pár približne jeden rok. Bola to moja najväčšia láska, milovala som ho. Pred rokom, na mojej narodeninovej oslave, však bez stopy zmizol. Vedel, ako prinútiť dievča, aby z neho šalelo, doslova. Nikdy som si nevedela predstaviť, ako môže láska bolieť.

Polícia ma upodozrievala z vraždy, ani som nepočítala, koľko hodín som strávila na policajnej stanici a odpovedala na idiotské otázky. Radšej tam sedeli so mnou, než aby ho šli hľadať. Grayson tam jeden moment bol a druhý už bol preč. Prípad bol uzavretý ako útek z domu. Jednoducho blbosť. S Graysonom sme mali výborný vzťah, poznala som ho dosť dobre na to, aby som vedela s istotou tvrdiť, že by nikdy neopustil svoju rodinu a mňa bez toho, aby nás o tom neinformoval.

Trvalo mi niekoľko týždňov, aby som naňho prestala myslieť, aby som mohla žiť ďalej normálny život.

 

Sonia odišla ešte pred obedom. Ja som celý deň preležala v posteli, cítila som sa ako vygrcaný rezanec. Nemala som náladu na nič, nebavila som sa s celou rodinou. Mala som pocit, že mi roztrhne hlavu a že uvidím naživo svoje orgány. Polievka a lieky od Sonii mi našťastie pomohli. Nemohla som od toho však čakať zázraky, takže moje ťažkosti nezmizli mávnutím prútika.

Soniu by som najradšej uškrtila za to, že mi pripomenula Graysona. Už som naňho takmer zabudla. Naučila som sa bez neho žiť, hoci to bolo z počiatku veľmi ťažké. Keby som len vedela, že je v poriadku a že sa mu nič nestalo... Takto som stále premýšľala nad tým, kde by asi mohol byť.

Napadlo mu niekedy, že by mi dal vedieť, kde sa nachádza? Utiekol alebo ho niekto uniesol? Žije? Na tieto otázky mi asi nikto nedá odpovede.

Myšlienky som mala znovu rozbehané ako splašené stádo dobytka. Nie a nie ich chytiť a kontrolovať. Nakoniec som usúdila, že najlepšie urobím, ak pôjdem na čerstvý vzduch. Uvarila som si mätový čaj, obliekla si sveter a sadla si na terasu za domom. Zobrala som si so sebou aj kalkulačku a príklady na prepočítanie. Skúšku z matiky, ktorá ma čaká v utorok, musím spraviť aj keby sekery z neba padali.

Necítila som sa najlepšie, no nemohla som si dovoliť vyjsť z cviku len kvôli tomu, že som to včera trochu prehnala. Trochu viac. No to ma neodradilo od toho, aby som sa popasovala s číslami a písmenkami. Niektoré príklady som hneď preskočila, pretože som vedela, že by som u nich nemala najmenšiu šancu. Tie som si hneď zvýraznila a dúfala, že sa k ním ešte vrátim. Týmto tempom som za hodinu vypočítala asi len päť príkladov. Začala som sa cítiť zúfalo.

Tupo som zízala na hrnček s čajom. Prstom som prechádzala po jeho kraji. Nemyslela som na nič a zároveň som mala pocit, že sa myšlienkami nachádzam niekde úplne inde. Ani som si nevšimla, že slnko dávno zapadlo.

„Áno, je vzadu. Určite ju nájdeš.“ Z tohto (ne)premýšľania ma vytrhol hlas mojej mamy. „Nina, máš tu návštevu.“

Otočila som sa a zbadala vysokú mužskú postavu, ktorá stála pod svetlom. Nemusela som mu vidieť do tváre, aby som ho spoznala. Vlasy, ktoré sa mu leskli v svetle vyvolali vo mne spomienky na včerajšok. Mala som z toho zmiešané pocity a nepríjemne mi stiahlo hrdlo.

„Tim?“ opýtala som sa, aby som sa uistila, že je to on. Podišiel ku mne a mama zatvorila dvere, aby nám dopriala súkromie. Dobre som však vedela, že bude stáť za závesom a pozerať alebo počúvať, čo sa bude diať. „Ako vieš, kde bývam?“

Previnilo sklonil hlavu a mykol plecom. Vlasy mu padli do tváre, tváril sa ako neviniatko. „Mal som kontakt na Soniu a videl som, že si tam bola s ňou. Chcel som sa uistiť, že si v poriadku.“

Objala som si rukami ramená, pretože mi začala byť zima. Nevedela som, čo mu mám na to povedať. Zo včerajška som si toho pamätala skutočne máličko, väčšina z toho bola však s touto osobou. Nevedela som, ako sa mám k nemu správať. Nebrala som to vážne, chcela som sa odviazať a užiť si svoje narodeniny. Ktovie, v akom stave ma včera videl.

„Už som v poriadku. Keď sa to tak vezme, tak som väčšinu času včera strávila s tebou, takže stav, v akom som bola včera, je tvoja zásluha...“ Pozrel sa na mňa a ja by som odprisahala, že sa mu tam mihli obavy, no napokon sa uškrnul.

„Alkohol,“ zasmial sa. „Všetko zvaľ na alkohol. Ja v tom prsty nemám.“

„To je síce super, no ten sa za mňa nenaučí matematiku, ani mi so školou nijako nepomôže.“

„Matematika? To je predsa malina! Čo môže byť na nej také zložité?“

 

Pozvala som Tima ku nám domov, ponúkol sa, že ma, ako bolestné za včerajšok doučí veci, ktoré neviem. Dostali sme sa do mojej izby. Mama nám pripravila čaj a koláč, a keď to všetko priniesla, pozerala na mňa s tým svojim známym pohľadom, že si o tom všetkom a hlavne o včerajšku pohovoríme.

„Vyznačeným úlohám absolútne nerozumiem, vyriešené príklady nemusia byť správne...“ hovorila som mu a pritom prevracala stránky knihy.

„Ty sa vážne chceš deň po prehýrenej noci učiť?“ spýtal sa ma a neveriacky na mňa pozrel.

„Ver mi, radšej by som robila iné veci. No nemám na výber, bohužiaľ.“ Znovu sa zasmial a úsmev mu z tváre nezmizol ani po tom, ako sa znova zapozeral na príklady. Pozorovala som jeho tvár, zatiaľ čo mi nevenoval svoju pozornosť. Jeho oči boli tmavomodré. Včera som ich farbu nevedela presne určiť. Ďalej som si včera určite nevšimla jeho dlhý, úzky a trochu špicatý nos. Pery mal úzke a plné a veľmi dobre som vedela, ako chutili. Spomenula som si na včerajšok a na celkom tele mi naskočili zimomriavky. Ak by som sa mala rozhodnúť, či si to zopakujem znovu, tak určite. Tim vyzeral skvele, dobre sa bozkával... bol skrátka na zožratie.

Včerajšok nespomenul ani jeden z nás. Našťastie. Tim mi vysvetlil, čomu som nechápala, matematika mu šla na výbornú. Ani jeden príklad ho nezaskočil. Obdivovala som ho.

„Nechceš ísť na skúšku za mňa?“ zažartovala som, keď sme s tým skončili.

„Zvládneš to.“

Zazvonil mu telefón. Vstal zo stoličky a prešiel k obloku na druhej strane izby. Ja som zatiaľ spratala knihy zo stola, uložila perá a snažila sa ani raz nepozrieť na Tima. Až teraz som si pripustila, že ma proste priťahuje. Zvláštne bolo však to, že som ho v meste ani raz nevidela a pritom tvrdil, že sa pozná so Soniou. Tá by mi ho minimálne raz spomenula.

Vzala som si koláč, ktorého sa ani nedotkol.

„Kvetinárstvo Maryann? Nie, brácho, fakt netuším, kde to je.“

„Môžem ťa tam odprevadiť, nie je to ďaleko,“ ponúkla som sa. Bolo to vlastne ani nie dvesto metrov od nášho domu, no večerná prechádzka by mi neuškodila. Aspoň by som si vyčistila hlavu. Kate, moja sestra, bude určite ešte niekde von, chcela by som s ňou večer ešte byť a porozprávať sa s ňou.

„Dobre, trafím tam.“ Ďakujem naznačil perami a pokračoval v telefonáte. O malú chvíľu zložil. „Stačí vysvetliť, kade mám ísť. Ak máš niečo iné na práci, zájdem tam aj sám. Nevyznám sa tu ako kedysi.“

„Nemám nič iné v pláne. Ako kedysi?“

„Moji starí rodičia pochádzajú odtiaľto, no zomreli už dávno, ako malý som tu často chodieval. S bratom sme tu prišli na sviatky ku známym. Bayerovci, neviem, či ti to niečo hovorí.“

„Je mi ľúto, no nie. Kde bývaš?“ opýtala sa ho a pri tom sa snažila nájsť nejakú mikinu, ktorú by som si obliekla. Von sa už muselo ochladiť.

„V New Yorku. Tam som študoval a neskôr si našiel aj prácu. Zvykol som si na život vo veľkomeste.“

„Tim je skratka od Timothyho?“ pokračovala som vo výsluchu. Moja zvedavosť jednoducho nepoznala hraníc. Prikývol na súhlas. „Takže tvoje celé meno je Timothy Bayer?“

„Áno.“

„Koľko máš vlastne rokov?“ spýtala som sa ho a už som sa vážne začala cítiť previnilo.

Uškrnul sa a založil si ruky na hrudi. „Čo som urobil, keď ma vypočúvaš?“

„Včera si ma opil.“

 

Vyšli sme von a hneď som zamierila vpravo. Tim ma nasledoval. Potichu kráčal vedľa mňa a ja som ovládla nutkanie vypytovať sa ho na rôzne veci.

„O tebe neviem nič, Nina. Ty si dostala odpovede na svoje otázky, no ja nie.“

„Nie na všetky,“ upozornila som ho. Stále mi neprezradil svoj vek. Tim pretočil očami.

„Dvadsaťtri. Teraz si na rade ty. Povedz mi o sebe niečo,“ vyzval ma.

„Ver mi, nie je to nič zaujímavé. Trčím v tomto zapadákove od svojho detstva.“ Nechcela som mu vešať na nos, že pravdepodobne som prežila útok mimozemšťanov na mojej narodeninovej oslave rok dozadu, kedy sa môj priateľ musel asi prepadnúť pod zem. Alebo ho fakt uniesli nejakí mimíci. „Chcem doštudovať a odísť niekde, kde to žije.“

„Kde a čo študuješ?“

„V Manchestri, matematika a financie.“

„Každý deň dochádzaš z Mont Vernon?“ Prikývla som na súhlas.

„Je to trochu vyčerpávajúce, ale človek si po čase zvykne. Cestovanie mám rada.“

Chcela som ešte pokračovať a povedať mu, že milujem hudbu a cestovanie zároveň, pokojne by som mu povedala o sebe asi aj všetko. Uvedomila som si však, že je to úplne cudzí človek, ktorého vidím len druhýkrát v živote. Aj tak sme už boli na mieste. Pred kvetinárstvom som si všimla zaparkované svetlé auto a niekto v ňom sedel.

„Vďaka ešte raz za tú matiku,“ povedala som a vďačne sa naňho usmiala.

„Rado sa stalo, aj nabudúce. A čo sa včerajšku týka, tak mi to je vážne ľúto...“ Podišiel ku mne a objal ma. Neviem, čo  ma prekvapilo viac: či to, že ma objal alebo to, že sa ospravedlnil... ani neviem za čo. V každom prípade, bola som za to vďačná. Jeho vôňa bola dokonalá. Citrusová, svieža. Kúsok som sa od neho odtiahla a vtisla mu bozk na líce. Otočil sa tak, aby sa mi pozrel rovno do očí. Zatajila som dych a čakala, čo sa bude diať. Srdce sa mi roztĺklo rýchlejšie. Tajne som dúfala, že ma pobozká. Jeho pery boli jedna z mála spomienok, čo som zo včera pamätala.

V tom sa však stalo niečo, čo som vôbec nečakala. Tim mal pootvorené ústa a pod perou som zbadala dva predĺžené zuby. Tie však predtým nemal.

Timothy si to musel všimnúť, pretože jednou rukou si okamžite zakryl ústa. V tom momente som počula, že sa dvere na aute otvorili. Prebehol mi mráz po chrbte.

„Prepáč mi to, Nina,“ šepol. Oboma rukami mi chytil plecia a ja som zrazu nevidela nič. Potom sa obraz vyjasnil a ja som už nemala pred sebou Tima, ale včerajšiu party. Bola som vystrašená. 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hrdlorez 2. kapitola:

3. MillieFarglot admin
13.02.2016 [23:14]

MillieFarglotBlacky, bojím sa, že nebudeš mať rada nikoho. Emoticon Pomenila som aj charaktery postáv, no Tim... k nemu ti nepoviem viac, lebo by som prezradila toho asi veľa. Taktiež čo sa Graysona týka, tak si budeš musieť počkať, kým sa tam objaví. Emoticon

2. Blacky
13.02.2016 [20:50]

No už si nepamätám, či si spomenula, alebo vrátil čas. Dala si tak dlhú odmlku, že si len mlhavo spomínam. čo je odbré pre teba. :D A aj pre mňa, lebo nemám páru, čo si pomenila a čo nás čaká.

Len som zevdavá, či bude Tim rovnako nerozhodný a dementný, ako pred tým.:P To si pamätám, že mi pekne liezol na nervy a mala som radšej jeho brata. JA som už nedočkavá Hrdloreza. Fakt.

K nemu sme sa nedostali a potrebujem poznať jeho charakter, aby som vedela, či ho budem mať rada.

Tak čakám na ďalšiu, nech sa nám to pekne rozbieha.

1. Nika
12.02.2016 [18:30]

Vsimla som si tu tvoju poviedku a vyzera to zaujimavo Emoticon Emoticon len tak dalej Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!