OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezdny atrament - 4. kapitola



Hviezdny atrament - 4. kapitola Mala by som kapitoly prestať písať po večeroch alebo v noci. Potom mám pocit, že je cez deň tma, aj keď svieti slnko.

„Niekedy, keď nás obklopí tma, máme pocit, že sme pochovaní zaživa.

V skutočnosti sme však zasadení, aby sme mohli znovu vyrásť."

– Christine Caine –

 

Cassidy sedela na stoličke a maľovala slnko. Využívala pritom všetky teplé farby, aby zahnala strach. Bála sa, že ak sa celkom poddá tvrdému spánku, opäť ju napadne zlo. Ešte stále ju mátali spomienky na nočnú moru a všetky negatívne pocity. Snažila sa zabíjať čas až do rána. Hviezdny atrament v zásuvke sa pokúšala ignorovať. Pokušenie použiť čarovnú moc a namaľovať si ráno, alebo niečo podobné vyslobodeniu z tmy, bolo veľké a len sťažka mu odolávala.

O pol druhej mala ešte stále zasvietené. Tiene z nočnej lampy dopadali na Daniellinu posteľ. Spolubývajúca sa prehadzovala a občas zachrápala. Nemala tvrdý spánok. Keď si Cassidy z času na čas niečo zašomrala, Dani jej na to pohotovo odpovedala. Nakoniec vzdala spánok aj ona a posadila sa.

Pozrela na Cassidy s očami plnými nehy s prímesou veľkej dávky priateľstva a ešte čohosi, čo umelkyňa nedokázala rozoznať, lebo to spalo v hlbinách duše uzavretej pred zvyškom sveta. „Cassidy, takto to ďalej nemôže ísť. Ráno budeš vyzerať ako zombie. Choď spať.“

„Musím to dokončiť,“ vyhovárala sa.

„Viem, že sa bojíš, že sa ti stane to isté, čo predchádzajúcu noc, ale nie si upír, ani sova, aby si ponocovala. Potrebuješ spať a nabrať novú energiu. Prisahám, že ak teraz hneď neľahneš do postele a nezavrieš oči, napchám do teba prášky na spanie a odtiahnem ťa na matrac. Takže si dobre rozmysli, čo urobíš.“

Umelkyňa poslúchla, ale svetlá nechala zažaté. 

„Veríš na duchov, démonov, upírov...?" 

„Neviem. Jediná živá príšera je pre mňa nevlastná sestra."

„Už to nie je mama?" 

„My si veľmi nerozumieme, ale mám ju rada. Je to moja matka. Iba moja, a navyše robí výbornú bazovú limonádu." 

Hnedovláska sa zasmiala a pokrútila hlavou.

„Neboj sa. Ak nejaké existujú, nepustím ich k tebe. Odrovnám ho svojim rozprávaním alebo tými krásnymi ligotavými šatami, ktoré som ušila. Strašiaky nebudú mať proti mne šancu. Založím kvôli tebe živnosť. Danielle, krotiteľka duchov.“

„Mala by si pouvažovať nad iným názvom. Tento si už zabrali Venkman, Stantz a Spengler.“

Namiesto clivoty zostali temné kúdoly dymu unikajúce spod horiacich perutí, len zatúlané do nebo stúpajúce iskry, ktoré čakali na vyhorenie, len bolestivé kolóny nočných myšlienok, čo nedajú spať.

Až nadránom ju premohla únava. Mala plytký spánok, v ktorom počula chrápanie spolubývajúcej. Ale nestrašili ju žiadne sny.

Keď sa ráno prebudila, zachrípnutým hlasom volala na Danielle, aby sa zobudila. Spolubývajúca neodpovedala.

Cassidy otvorila oči a s prekvapením zistila, že je v izbe sama. Danielle iba málokedy vstávala skôr. Žeby už v noci nemohla zaspať a šla za Willou?

Za oknami panovalo slnečné svetlo. Žiadne dažďové kvapky, ani búrkové mraky. Iba sýto modrá obloha ostro kontrastujúca so zafarbenými stromami.

Cassidy sa pokojne posadila. Budík na nočnom stolíku ukazoval dve hodiny poobede. Prespala celé vyučovanie. Nechápala prečo ju dva budíky a Danielle nezobudili. Trochu neohrabane sa vyhrabala z postele a najprv zamierila do kúpeľne, nech sa preberie. Sotva si vyčistila zuby, obliekla neformálne oblečenie a chcela utekať preč. Musela to niekomu vysvetliť. Dennú zmenu mala na poschodí slečna Schoderová, ktorá sa o štvrtej striedala s Willou a zostávala na nočnú zmenu.

Než stihla Cassidy väčšmi spanikáriť, vo dverách zarachotili kľúče a do izby vpadla Danielle.

„Prečo si ma nezobudila? Prespala som celé doobedie. Ty si ma naozaj uspala liekmi? Musím to ísť niekomu vysvetliť. Ja...“

„Bola to iba vyhrážka, Cassidy. Nikdy by som ťa nenadopovala, aj keď v noci bola táto možnosť veľmi lákavá. Schoderovej a Wille som o dôvode tvojho ponocovania povedala. Pochopili to a ospravedlnili ťa z vyučovania, ale slečna Scho ti odkazuje, že si na také veci nemáš zvykať.“

Umelkyni horeli líca a bola zo seba zhrozená.

„Nič si z toho nerob. Niekedy sa stávajú horšie veci. Mohla si spať až do večera. Iba si zmeškala deň plný neduchaplných pripomienok našich učiteľov o tom, ako veľmi sa máme tento rok pripravovať na maturitu.“

Cassidy prikývla. Bola už pomerne rozospatá, ale káva jej dopomohla správne sa naladiť. Okrem toho vynechala raňajky i obed a žalúdok to bolestne pripomínal škvŕkaním. „Pôjdeme na obed a potom do Remi? Som hladná ako vlk.“

„Hej, poďme, ale musím ťa sklamať. Červené čiapočky dnes neponúkajú. Nechám sa od teba pozvať, namiesto ospravedlnenia. V noci si nám dala zabrať."

V celom areáli sa okrem jedálne nachádzalo niekoľko automatov, bufetov a jedna kaviareň uprostred chodby, ktorá patrila do reťazcov s občerstvením, možných nájsť v nákupných strediskách.

Dievčatá sa s papierovými pohármi posadili vonku. K tekvicovému latté si objednali cuketové muffiny. Chutili lepšie, než sa mohlo zdať.

„Kde sa stratil Thony?" 

„Boli sme spolu na obede. Ja som ťa šla skontrolovať a on šiel, nečakane, do knižnice." 

Hrejivé slnko sa odrážalo od mláky, akoby sa dívalo do zrkadla. Pochod žiarivej gule sprevádzali biele mraky ostro kontrastujúce s modro-ružovou oblohou. Vietor ich ako pastier hnal všetkým na obdiv. Bolo to vznešené poslanie.

Cassidy natiahla ruku a prúd vzduchu jej na oplátku postrapatil vlasy zapletené vo vrkoči. Často vykĺzali z gumičky, ale len zriedka ich nechávala celkom rozpustené. „Chcela by som si toto miesto a túto chvíľu uchovať v pamäti na veľa rokov neskôr," priznala sa kamarátke. 

Z tašky vytiahla skicár a farbičkami sa snažila zachytiť čriepky slnka prebleskujúceho pomedzi žlté, oranžové a červené listy.

„Hmm..." zašomrala Danielle ako odpoveď. Nikdy neoplývala zvláštnymi schopnosťami pre vychutnávanie si silných, citmi zafarbených okamihov, ktoré ju priamo neovplyvňovali. Pre Dani bola obloha len kulisou príbehu, ktorého hlavnou postavou bola ona sama práve tu a teraz. 

Cassidy si malými dúškami vychutnávala horúce objatie pre dušu, srdce a mozog.

„Keď už hovoríš o kreslení, požičala som si tuš na výtvarnú výchovu.“

Majiteľke fľaštičiek zaskočilo. „Čo si urobila?“

Danielle zašmátrala v taške a podala predmet kamarátke. „Tu máš. Nakoniec som ho nepoužila. Potrebovala som niečo, aby som sa vyhovorila, že som si pomýlila pomôcky. Vieš ako nerada maľujem. Sama si mi tvrdila, že keď niečo nemáš, zakrývaš to tým, čo máš.“

Vydýchla úľavou a fľaštičku strčila do tašky. „Mala si sa ma opýtať, či si to môžeš zapožičať.“

„Prepáč. Odkedy si taká háklivá na svoje veci? Nikdy ti nevadilo, že si ich požičiavam. Ak si to nepraješ, už ti do nich nebudem babrať.“

Hnedovláska sa zahanbila. „To je v poriadku, Dani. Tieto tuše majú pre mňa dôležitú hodnotu.“

„Chápem. Niektorým predmetom dávame väčší zmysel. Napríklad ja si vážim svoje diela a drahé látky. Tiež by sa mi nepáčilo, keby si ich niekto požičal alebo nebodaj zničil.“

Ešte predvčerom si sľúbila, že bude používať jednu fľaštičku na mesiac, ale dnes sa jej opäť dostal do rúk. Mala to brať ako znamenie? Osud vždy až pridobre vedel využívať znamenia a obrazy. Atrament, havran, sny, kresby... to všetko spolu muselo súvisieť. 

Ticho preťala klavírna hudba rinúca sa z vrecka. Zašmátrala vo vačku a prijala hovor od neznámeho čísla. V reproduktore sa ozval prívetivý hlas pána Blackburna.

„Vater!“ Do očí jej takmer vyhŕkli slzy od úľavy. Jonas volal domov iba niekoľkokrát za mesiac a jeho telefonáty boli krátke a stručné. Ak mal službu počas sviatkov, viedli videohovory. Boli plné zármutku z odlúčenia i potechy z nadchádzajúceho príchodu domov.

„Chcel som ti popriať všetko najlepšie do nového školského roka. Ako sa máš, Cassidy?“ Toto nebolo ako otázka od pani Schoderovej. Jeho naozaj zaujímalo ako sa dcéra cíti a čo prežíva.

„Teraz v štvrtom ročníku máme možnosť zapísať sa do prípravných seminátorv. Na žiadny som sa zatiaľ neprihlásila.“

„Nech si vyberieš čokoľvek, viem, že ti to pôjde. Si veľmi šikovná mladá dáma. Ak niečo chceš a urobíš všetko preto, aby si to dosiahla, tak sa tvoj cieľ splní.“

„Ja viem.“

Hovoril jej to stále. Či bol doma alebo telefonoval, vo všetkom svoje deti podporoval.

„My máme studené sprchy, biednu stravu... Ešte ma to zatiaľ nezabilo. Som živý a zdravý.“

„Hovoril si s mamou? Leoni v dome zorganizovala veľkú brigádu. Upratala som tvoju pracovňu a povalu." 

„Dúfam, že tam zostali ešte nejaké knihy. Nerád by som prišiel o všetko." 

Vo vrecku ju ťažil tuš. „Neboj sa. Tie najvzácnejšie veci som si zobrala ja. Teším sa, keď prídeš domov a uvidíš ten poriadok. Škoda, že nemôžeš skončiť už teraz. Nemusel si sa z dôchodku vracať do práce.“

Cassidy si i na diaľku dokázala predstaviť jeho ľútostivý úsmev, akým iba otec dokázal obdariť svoju krehkú princeznú. „Nič také som neurobil. Vojenčina nie je holubník, buď tam si alebo nie si. Si už veľké dievča a zvládneš to lepšie ako predtým. Zostal som doma rok, lebo z toľkého zla som mal samovražedné sklony a raz som napadol kolegu. Nemohla si to vedieť. Bola si iba malé dieťa.“

Po mnohých rokoch nedôvery, si Cassidy spomenula na Boha. Veľakrát ho prosila aby niečo urobil, skončil toto krviprelievanie vo svete, ale rovnako ako stálice z hviezdneho prachu, i on zostal na nebi. Neznášala ho za to. Užieral sa niekedy pocitom viny nad tým, že dal ľuďom voľnosť, právo rozhodovať, že im dal slobodu a my sme tak nehanebne zničili, čo on miloval, počnúc jeho jediným synom?

Rozhovor uviazol na bode mrazu.

Otec chcel dcéru rozveseliť. „Niekedy o mesiac alebo dva by som mal prísť domov. Nechaj si to pre seba. Bude to naše tajomstvo. Sľubuješ?“

„Sľubujem.“

Prehodili spolu ešte niekoľko viet a bolo po hovore. Ako v utíchnutom reproduktore, tak aj v Cassidinej duši zostalo ticho. Otcov hlas sa ozýval v ušiach a srdce prudko narážalo o hrudný kôš.

Ak by mohla namaľovať a zhmotniť jedinú vec na svete, bol by to koniec otcovej vojenskej služby raz a navždy. Do naplnenia dvadsaťročnej lehoty zostával už iba rok. Za dvanásť mesiacov mohol zažiť ešte veľa vzrušujúcich príhod skrývajúcich nebezpečenstvo, ale Blackburnovci sa najviac obávali, že podľahne dobrodružstvu v nekonečnej večnosti. Bolo málo pravdepodobné, že sa niečo také stane na jeho misiách, ale nie nemožné. Aktuálne pomáhal na vonkajších hraniciach Európskej únie prostredníctvom bilaterálnych dohôd v „asistenčných misiách“. Jeho úlohou bolo poskytovať pomoc balkánskym, inokedy severoafrickým štátom s kontrolou migrantov do Európy.

Bol to jej otec, komu musela sľúbiť, že neprezradí Moonov pôvod a schoval hviezdny atrament do starého kufra na povale. Musel vedieť o jeho magických schopnostiach, ale roky sa o tom nezmenil ani slovkom. Čo mohlo prinútiť dospelého človeka veriť iracionálnemu zázraku, že pes sa nedostal do domu náhodou, a že atrament dokáže zhmotňovať živé bytosti, a ako sa mohla presvedčiť na vlastné oči, i rôzne situácie? Mohol vidieť dcéru ako sa hrá s plameňmi, ktoré jej neubližovali? Cassidy na ňom obdivovala jeho racionalitu. Dokázal oddeliť realitu a fantáziu od teórie, ale teraz nejako nevedela, čo si má myslieť.

Ak existovali odpovede na tieto otázky, mohla ich pochopiť jedine štúdiom teoretických poznatkov a všeobecných problémov ľudskej psychiky. Dokonca i havran mohol mať značný symbolický význam v hlbinnej psychológii. Mal blízko k temnej stránke psychiky, ale vedel pôsobiť aj pozitívne, ak sa s vnútrom človek dokáže vedome vyrovnať.

Iba ju to utvrdilo v odhodlaní prihlásiť sa na základy psychológie. Zverila sa s tým kamarátke. 

„Myslela som si, že sa zapíšeš na dejiny umenia alebo niečo také. Nikdy si nespomínala, že by ťa zaujímalo niečo iné.“

„Keď niekto niečo robí, mal by tomu zostať verný, ale neznamená to, že v priebehu času si nenájde niečo nové, čo ho baví a zaujíma.“

Danielle zmierlivo zdvihla ruky. „Nemyslela som to zle. Ani ja som nečakala, že sa niekedy budem venovať nejakému športu. A pozri. Minulý rok som vošla do volejbalového tímu. Hrám slušne a dokonca bez toho, aby ma spoluhráčky kritizovali za chyby.“

„Prihlásila si sa aj tento rok?“

Čiernovláska sa smutne usmiala. „Nie. Nemôžem plytvať svoj vzácny čas na také hlúposti,“ prehovorila tónom, ktorý neznel ako jej vlastný.

„Už vieš, na aký seminár sa zapíšeš?“

„Neviem ako teba, ale mňa nič nezaujalo. Chcela by som veľa, keby som čakala odevný dizajn alebo textilnú technológiu a návrhárstvo? Budem sa musieť na prijímacie testy pripraviť sama. Znamená to veľa študovania a to sa mi veľmi nepáči, ale chcem byť vo svojom obore dobrá. Jedného dňa to dosiahnem vysoko a ukážem mame, že aj s remeslom sa dá vyžiť.“

„Si veľmi skromná,“ podotkla Cassidy, ale usmiala sa. Dani bola naozaj šikovná. Ušila jej niekoľko tuctov šiat na školské plesy, rodinné príležitosti alebo na bežné nosenie. Neoplývala nenápadnosťou, ale obdiv si zaslúžila právom. 

Danielle sa zachmúrila, ale nakoniec to svojim spôsobom zobrala ako poklonu. Cassidy nepodceňovala jej talent, ani nevyvrátila domnienku, že sa naozaj môže stať úspešnou krajčírkou.

Keď sa niekto na škole chcel naučiť kresliť, mohol chodiť na výtvarnú, no zároveň aj na ateliérovú tvorbu, ktorá pripravovala človeka na scénu umelcov. Bola tu tiež možnosť navštevovať hodinu s názvom motošporty, kde vám vysvetlia ako si správne udržiavať motocykel, terénne vozidlo alebo snežný skúter a naučia vás šoférovať. Študenti sa mohli dozvedieť ako začať podnikať, navrhnúť si vysnívaný dom, rozvíjať svoje nadšenie pre európsku kuchyňu alebo vykročiť tou správnou nohou k úspešnej kariére inžiniera. Keby niekto chcel náhodou získať pilotný preukaz, stredná škola ponúkala aj niekoľko kurzov aerodynamiky.

Každý, kto chcel preraziť dieru do sveta, navštevoval školu Edwarda Helmounta. Cassidy nepatrila medzi tých, ktorí sa pýšili bohatstvom a rozhadzovali peniaze ako sa dalo, ale jej rodičia dostávali pomerne vysoký plat na to, aby zaplatili školné. I ona sama prispievala zo sezónnych brigád a sviatkov napríklad tým, že si potrebné školské pomôcky, knihy a maliarske potreby kupovala sama.

Ďalšie hodiny sa dievčatá prechádzali po areáli školy. Čas ubiehal rýchlejšie, pretože sa priateľky dobre zábavali. Danielle trvala na to, že svoje sociálne siete musí pohltiť jesennými fotkami. Cassidy vyhadzovala listy do vzduchu alebo sa dievčatá váľali po zemi. Bolo príjemné zamestnať sa niečím bežným a milým. 

„Mama robí budúci týždeň swap. Nechcela by si k nám prísť na víkend a predať svoje šaty?" 

„Hej, prídem rada." 

Krátko pred večerou sa Cassidy zastavila neďaleko knižnice. Nachádzala sa v internáte, ale mala vlastný vchod zvonku a ďalší z opačnej strany ústil do haly.

„Ešte by som si skočila po povinnú literatúru.“

Danielle sa zatvárila kyslo. Jej najväčší nepriateľ sedel na poličkách. „Ako chceš. Dúfam, že tam nepotrebuješ spoločnosť. Vieš, ako nerada mám knihy a vždy tam striehne Strapačka. Stretneme sa na večeri?“

Kamarátka súhlasila.

Pri dverách knižnice bol jasne čitateľný, strieborný nápis. Sama o sebe bola veľkým bludiskom, pretože jej rozsah bol obrovský. Všade, kam oko dohliadlo, stáli  police s knihami. Mimo regálov, ktoré sa tu nachádzali, tu bol ešte hneď pri vstupe kútik, kde posedávali tí, ktorým sa nechcelo s vypožičanými knihami ísť do iných spoločensky zameraných priestorov, či domov, alebo si vybrali nejaký spis, príliš vzácny a drahý na to, aby ho mohli z miestnosti odniesť. 

Pri zažatých lampičkách posedávali ďalší knižný fanatici. A vo všetkých ostatných očiach hľadala len tie jeho. 

Najprv si vyhľadala knihy na povinnú literatúru. Nepochybovala, že v útrobách políc s klasikou nájde aj prvé vydanie, ak nie vlastnoručne napísané zväzky. Pre tých najnáročnejších čitateľov sa tu dokonca udomácnili aj latinské originály a postupom času pridávané knihy v rôznych jazykoch na odlišné témy od rozmanitých autorov. 

Bezcieľne blúdila okolo modernej, zábavnej literatúry, ktorej tu síce nebolo až tak málo, ale ani medzi tým mnohým sa Cassidy nepodarilo nájsť nič, čo by stálo za čas a energiu. Nakoniec skončila pri náučnej literatúre. 

Na koberci sedel Thony. Chrbtom sa opieral o police. Rovné vlasy mu v lesklých a zdravých prameňoch stále splývali na chrbát. Nebolo to zlé, ale Cassidy chýbal jeho niekdajší účes. „Kedy sa pôjdeš ostrihať?" 

Zdvihol hlavu a zložil si okuliare do lona. Kým rozprával, masíroval si koreň nosa a kútiky očí. „Hovoríš ako moja stará mama." 

„Keď budeš dospelý, budeš neznášať faganov s dlhými vlasmi." 

Na kolenách mal zošit a robil si poznámky z otvorených kníh okolo.

Cassidy a Thony boli jedni z mála ľudí, ktorí uprednostňovali prirodzenosť pred technológiami. Neznášali najmä to, keď sa kamaráti stretli niekde vonku, ale sedeli vedľa seba a pozerali do mobilov. Vytáčalo ich to do nepríčetnosti. Slová ako digitálny minimalizmus alebo krotenie displeja im nič nehovorili.

Cassidy si prisadla ku kamarátovi a nakukla mu cez plece. Do nosa ju udrela korenistá vôňa s prímesou citrónovej vody po holení. „Čo robíš?“

„Rád by som sa dožil doby, keď práca bude hrou a škola zábavou.“

Vzala do ruky jednu z kníh. Predmetom jeho skúmania bol spánok, duševná únava, výklad snov a podobne. 

Ani jeden z nich to nekomentoval zbytočnými slovami. Namiesto toho sa Thony na rovinu opýtal: „Ako si sa predvčerom cítila?“

Cassidy si nebola istá, či o tom chce teraz rozprávať, ale prekonala sa. Veď šlo o Anthonyho Meierhofena. Vždy mu mohla dôverovať. „Bola som priamo v nej a snažila sa rozprávať na Danielle, ale nešlo to. Moje telo bolo ako ochrnuté. Nevedela som prehovoriť, nevedela sa pohnúť. Zrazu som začala cítiť strach a cítiť blízkosť toho najväčšieho zla. Strach, hrôza, stres, zmätenosť, úplná bezmocnosť, všetky tie najhoršie pocity, aké poznáš.“

„Počula si nejaké hlasy?“

„Áno, rozprávali na mňa havrany, ale ja som nerozumela ich jazyku. Predstav si, že si z Rakúska a zrazu rozprávaš po anglicky z ničoho nič. Všetko hovorili správne, len som tej reči nerozumela. Bála som sa tých slov, bála som sa, že ide o skutočnosť.“

 „To som si myslel. Už si niekedy predtým zažila spánkovú paralýzu?“

„Nie.“

Thony jej pomohol vysvetliť všetko, čo cítila alebo prežívala. Spánková paralýza bol stav, kedy organizmus napoly spal a napoly bdel. Najčastejšie sa vyskytovala v priebehu noci, keď sa osoba prebudí zo spánku, ale mozog neprebudí všetky svoje zložky. V tomto stave si osoba jasne uvedomuje svoje fyzické prostredie. Počuje, cíti, môže hýbať očami, ale na druhej strane nevie pohybovať končatinami, trupom alebo hlavou. Dal jej aj niekoľko typov ako sa prívalu spánkovej paralýzy zbaviť. 

Cassidy si vydýchla, že sa „spirituálny orgazmus“ dal vysvetliť logicky. Už sa bála, že by mohla byť nejako narušená, ale popri viere, že má sedem fľaštičiek s čarovným atramentom, si aj naďalej nebola istá svojim duševným stavom.

Spýtavo sa na Thonyho pozrela. „Prečo si to skúmal? Sama som sa to chystala urobiť.“

„Chcel som ťa ohúriť svojimi vedomosťami. Vždy si pre mňa bola nevyriešený hlavolam. Dokážem z teba čítať emócie, ale v ich pravom pôvode sa nevyznám. A predvčerom si ku všetkému zažila niečo naozaj výnimočné. Zaujímalo ma to.“

„Ja si naopak myslím, že ty si záhada pre mňa. Nespomínaš svoju rodinu a chodíš po svete, akoby si nevedel nájsť svoje miesto.“

„Odhadla si ma celkom dobre.“

Cassidy sa mu vyzývavo pozrela do očí. Zelené tône mu stmavli do farby močarísk. „Tak mi povedz, čo ešte neviem." 

Thony sa nádychom pripravil na odpoveď. 

Za dievčaťom sa objavila knihovníčka a zmarila túto opojnú chvíľu. Na hlave mala hnedé, odstávajúce hniezdo v drdole s dvomi zapichnutými ceruzkami. Knihovníčka prskala na každého, kto si dovolil sa ku knihám zle chovať. V skutočnosti sa volala Lynx Jimenezová. Všetci ju v jej neprítomnosti prezývali „Strapačka“ a Thony s Cassidy si boli istí, že o tom vie.  

„Knižnica nie je debatný krúžok. Zatvárame,“ zavrčala žena a ukázala palcom na východ.

Pár žiakov zmĺklo. Cassidy pomohla Thonymu pozbierať knihy a náučnú literatúru si rozdelili na polovicu.

So zapadajúcim slnkom sa vytrácalo teplo a tiene sa predlžovali. Vzduch voňal zimou, ale, chvalabohu, žiadnym dažďom. Ak sa kvapky vody do rána neukážu, zajtra ich mohol opäť čakať prekrásny slnečný deň.

Svetlá pouličných lámp, ktoré sa postupne zažínali, vrhali na asfalt matné kužele. Všade vládlo mŕtvolné ticho. Také ticho, až sa zdalo, že počuť, ako v žilách koluje krv. Vietor utíchol. Ani lístoček sa nepomohol na konároch stromov, lesknúcich sa vlhkom vo vyblednutom svite mesiaca a za nimi už cestu pohltila absolútna temnota. Areál bol ohraničený vysokým plotom, ale v tieňoch sa mohlo skrývať čokoľvek. 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviezdny atrament - 4. kapitola :

2. luckap přispěvatel
16.10.2020 [17:40]

luckapLili: A ja opäť ďakujem za povzbudenia. Dúfam, že tvoju dôveru nesklamem. Mám s príbehom veľa plánov, ale uvidíme, či ich nakoniec uskutočním všetky.
V príbehu spájam všetko, čo mám ja sama rada. Maľovanie, psychológiu, tajomno (a neskôr príde aj romantika)...
Ak mám byť úprimná, o psychický svet človeka sa zaujímam veľmi rada. Učím sa psychológiu už piaty rok a stále ma "duševno" dokáže prekvapiť.

1. LiliDarknight webmaster
15.10.2020 [23:46]

LiliDarknightOpäť krásna kapitola, ale to ma ani v najmenšom neprekvapilo. Skrátka to patrí k príbehu, ten peknučký poetický štýl. Emoticon
Čo sa týka obsahu kapitoly, tam som bola nadšená menej. Ako ono to nie je vyslovene kritika, ale tým, že príbeh čítam postupne po kapitolách a nie naraz, mám pocit, akoby sa dej trochu zastavil na mieste. Čo vlastne nie je pravda, lebo som si istá, že ten rozhovor o významoch snov bol dôležitý pre neskoršie dianie a takisto som tu intenzívne cítila takú tú klasickú tichosť pred búrkou. Emoticon
Som zvedavá, čo tie havrany.
Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!