OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 18.

14.12.2012 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1411×

Kapitola 18.

Vane sa prevalil na úzkej prični a snažil sa zaplašiť nočnú moru, ktorá sa pokúšala o jeho zdravý rozum. No nech sa snažil akokoľvek a bojoval mocnejšie ako kedykoľvek predtým, nedokázal to. Akoby to už dávno nevedel. Keď sa jeho myseľ snažil uchvátiť ďalší z nie práve najkrajších výjavov jeho života, nemohol robiť nič iné ako zatnúť zuby a prečkať až do konca...

Očami malého chlapca, ktorým bol kedysi, pozoroval známe výjavy. Takmer spadnutú chatrč, kde sa krčili vychudnuté telá najmenej dvadsiatich detí. Každý tam mal svoje miestočko, hoci to nebolo dosť. Nikto sa nesťažoval, boli radi aj za to nič, čo mohli považovať za svoje. Vanea striaslo od zimy. Ako po mnoho večerov predtým spal vonku, opretý o jediný strom, ktorý im ostal z krásneho ovocného sadu. Otrokár sa nepýtal, čie záhrady ničí. Potreboval pôdu, na ktorej by mohol svojich ľudí zbíjať takmer do nemoty a nútiť ich pracovať len za prísľub niekoľkých dúškov teplej a špinavej vody. O chlebe, alebo ovsenej kaši si mohli nechať len snívať. Boli vďační aj za tie nepatrné zvyšky, ktoré mávali na obed.

Zavrel oči v snahe uniknúť aspoň na malú chvíľku do ríše snov, ale neveľmi sa mu to darilo. Bol znavený takmer k smrti, ledva vládal prepletať nohami a predsa nemohol svoju myseľ prinútiť upokojiť sa natoľko, aby mohol spať. Stále musel myslieť na malé dievčatko, ktoré privliekli pred pár dňami. To jej osudom malo byť spať vonku, kde by ju bičoval nemilosrdný dážď. A to len pre to, že bola dcérou mocnej šľachtičnej, ktorá ešte nebola ani vydatá a už porodila dieťa. Potrebovala sa jej zbaviť, aby nikto nevedel o jej hanbe. A tak sa dostala až sem – zo sirotinca, kde každý vedel, kým je, až do okov nikdy nekončiacej driny. Ako nenávidel tých mocných, ktorým stačilo mávnuť rukou a zničili tým niekoľko životov. Malou päsťou udrel do prašnej zeme, akoby tým bezmocným gestom mohol niečo zmeniť.

„Mal by si ísť spať dnu, kde je tvoje miesto,“ ozval sa vedľa neho tichý, dievčenský hlások.

Pokrútil hlavou. „Choď dnu, Yasmine.“

„Ty vieš moje meno?“ prestrašilo sa dievčatko a posadilo sa vedľa neho.

Vane si odovzdane povzdychol. Vedel, že by ju mal odohnať. Akýkoľvek náznak priateľstva alebo dobrej vôle medzi otrokmi trestali veľmi prísne. Bolo mu jedno, čo sa stane s ním. Aj tak čakal už len na smrť. Ale nedokázal by zniesť pohľad na to, keby jeho trest prinútili prežiť také nevinné stvorenie, akým Yasmine bezpochyby bola. Mala len dvanásť a bola nesmierne krásna. Vane sa takmer zasmial sám sebe. Dlhé roky sa snažil, aby sa ho nič nedotklo a nikoho k sebe nepustil dosť blízko na to, aby mu mohol znovu ukázať krutú tvár života. Ale niečo v tom malom dievčatku ho nútilo nedostáť vlastným predsavzatiam.

„Mala by si ísť spať,“ pošepol smerom k nej, keď si opäť zívla.

Prikývla, ale nemala sa k odchodu. Miesto toho sa oprela o jeho rameno, akoby bol tým najmäkším podhlavníkom, a spokojne zavrela oči. Vaneovi čosi navrávalo, že by ju mal odniesť späť do chatrče, no nemal to srdce rušiť jej pokojný odpočinok. Dúfal len, že to nebude ľutovať...

Ráno ho neprebudilo hlasné zvonenie obrovského zvonu, ktorý im všetkým dával najavo, že sa majú pobrať do roboty. Bol to chechot. Prudko otvoril oči a videl pred sebou stáť jedného z mužov oddaných otrokárovi. Stačilo kývnuť rukou a boli ochotní zabiť aj vlastnú matku. A jeden z bytostí bez zľutovania práve stál nad nimi a chlipne a s očakávaním sa pozeral na stále spiace dievčatko. Vaneom prebehla vlna vzdoru. Nedovolí, aby jej ublížil!

„Zabudol si, čo je najvyšším trestom za porušenie pravidiel? Žiadne priateľstvá medzi otrokmi!“ vychrstol mu do tváre, no neurobil nič iné. Len tam stál, akoby snáď na niečo čakal.

Vane sa zastavil v polovici pohybu. Vedel, čo od neho očakáva. Hľadal ďalšiu zámienku, aby mohol napriahnuť ruku s bičom a uštedriť niekomu nie práve láskavé pohladenie vlastnej sily. So znechutením si prezeral ľudskú trosku, ktorá sa tak veľmi tešila z bolesti ostatných vôkol seba. S vysunutou bradou mu pozeral priamo do neľútostnej tváre.

„Rob, čo musíš. Nezáleží na tom,“ povedal a nebadane sa posunul, aby vlastným telom zakryl Yasmine, ktorá už nespala a svoje už tak veľké oči treštila na vysoký tieň pred sebou.

Muž švihol bičom vo vzduchu. Vane sa pri ostrom zvuku prikrčil, akoby sám dostal ranu. „Až také ľahké to mať nebudeš, holobriadok.“

Vane ako v mrákotách načúval jeho hlasnému hvizdnutiu. Akoby to bol druh rozkazu, odrazu sa okolo nich zhŕkli ostatní jemu podobní. Už jeden bol pre deti, ktorými ani nikdy neboli, viac ako priveľa. Čo ešte keď ich bolo šesť? Bez najmenšej námahy od neho doslova odtrhli Yasmine. Vzpieral sa ako najsilnejšie vedel, túžil upokojiť ju, utíšiť jej bezmocný krik a žiaľ. No bol prislabý. Oproti dospelým mužom na vrchole sily bol len slabochom, mal v sebe ešte menej sily ako sotva narodené žriebä.

Vzpieral sa rukám, ktoré ho nie práve najjemnejšie kamsi ťahali, no nezmohol sa na nič. Podarilo sa mu len rozosmiať ich. Kým si stihol poriadne uvedomiť, čo sa deje, stál priviazaný pod malou šibenicou. Nebolo to viac ako dve brvná dopoly zakopané v zemi, aby mohli stáť. Ruky mal uväznené v hrubých reťaziach a ani keby mohol, nemohol by sa odtiaľ dostať. Inštinktívne sa pripravil na trest.

Pohľad mu padol na vysoký peň, pri ktorom boli vždy uviazané kone. Miesto nich tam teraz stála nevysoká postava, ktorá sa chvela pod náporom zimy, ktorá ju štípala na odhalenom chrbte, a strachu. Vaneovi zamrelo srdce a ešte mocnejšie sa začal vzpierať, hoci nemal najmenšiu šancu uniknúť. Bezmocnosť sa mu rozliala v hrdle a hrozila, že ho zadusí. No nič nemohlo zmeniť na hrôze pohľadu, ktorý sa mu naskytol. Nie, nepotrestajú jeho, lebo vedia, že je pripravený prevziať aj časť trestu, ktorý prichystali pre Yasmine. To ona mala byť tou, ktorá ho odnesie celý. A on sa môže len ticho prizerať a dýchať s vedomím, že to nijakovsky nezmení.

Prvý raz vo svojom živote sa modlil k Bohu, v ktorého prítomnosť ani neveril, aby ju ochránil. Nemôže byť taký krutý, aby sa pozeral na utrpenie malého dievčatka a nič neurobil. No čím viac rán biča s pľaskotom dopadlo na zakrvavený chrbát, čím viac kričala a prosila o smrť, tým horšie to bolo. Úpenlivo vznášal k nebesiam prosby, aby si zobrali jeho mizerný život a ju nechali prežiť niečo šťastné. No nebolo to dopriate ani jednému z nich.

Zavrel oči, aby to nemusel vidieť, no stále to počul. Každé zapraskanie vzduchu, každý bolestný výkrik i vzlyky, ktoré Yasmine dusili. Pripadalo mu to ako večnosť. Prestal počítať a zo všetkého najviac si želal, aby už bol koniec. Ale on neprichádzal. Prisahal pomstu mužom, ktorí boli takí slabosi, aby vztiahli ruku na nejaké dievčatko, na dieťa! A miesto sily ho jeho vlastné vedomie odbremenilo a všetko sa zdalo byť iné.

Prítomnosť k nemu prichádzala v prazvláštnych obrazoch. Krv. Hlboké rany na chrbte. Jeho chvejúca sa ruka, ktorá opatrne obracia na chrbát bezvládne malé telíčko. Slzami ozdobená tvár, hlboké cestičky na zafúľaných lícach. Úsmev plný úľavy na teraz už bezduchých perách. Pod prstami cítil, ako teplo ducha opúšťa mŕtve telo. Takmer nemohol dýchať od pocitu zrady a krivdy. Nič neurobil! Len sa prizeral, ako z nej vybíjajú život!

Snažil sa ovládnuť slzy, ktoré mu stekali po lícach. Poslednýkrát sa pozrel do tváre dievčatka, ktoré sa previnilo len tým, že sa narodilo nesprávnej žene. Lenže miesto jej opálenej tváričky zbadal bledú kožku s jemným rumencom na lícach, takmer čierne kadere vybledli a zrazu vyzerali, akoby sa v nich ukryl slabý slnečný svit. Pozeral do tváre svojej ženy, ktorú nedokázal ochrániť. Sklamal ju, rovnako ako mnohých pred ňou. Prisahal, že ju bude chrániť a miesto toho sa len bezmocnej prizeral jej skonu...

Vane sa s výkrikom na perách prebudil a prudko sa posadil. Hrôza jeho najtemnejších obáv mu rozochvela telo a nedovoľovala mu dýchať. Odhodil meč, ktorý zvieral v rukách, akoby sa chcel postaviť krutému osudu na odpor. Potreboval sa zhlboka nadýchnuť. Nedbal na to, že má na sebe len smiešne spodky. Nezáležalo mu na tom, kto bude svedkom jeho slabosti. Bez rozmyslu vybehol z vlastnej kajuty a zastavil sa až na palube, kde tvár otočil prudkému vetru a návalu dažďa.

Snažil sa v sebe zapudiť pohľad na telo jeho bezvládnej ženy. Tak dlho sa snažil sám seba presvedčiť, že mu na nej nezáleží a nech sa s ňou stane čokoľvek, bude k tomu pristupovať s chladnou hlavou. Až vlastné podvedomie mu muselo dokázať opak. Tak veľmi ľúbil vlastnú ženu, že sa bál pomyslieť na čokoľvek, alebo kohokoľvek, kto by ju mohol ohroziť. Nezaujímalo ho, čo urobila v minulosti a či ho zradila. Dokonca bol ochotný zabudnúť aj na to, že to bola práve ona, ktorá sa raz v noci pridala k vzbúrencom. To všetko len aby mohol vidieť jej tvár plnú života, krv nahrnutú v lícach a pohľad upretý v diaľ. Dokázal by zniesť aj to, že neopätuje jeho city. Len aby ju mohol mať opäť na dosah ruky. Potreboval vedieť, že je v bezpečí.

„Nie je tu žiadna žena, ktorú by si mohol ohurovať svojim telom a pochybujem, že to bola predstava posilnenia zdravia, čo ťa prinútila vbehnúť do dažďa.“

Keď za sebou začul hlas toho, ktorý mohol za jeho prítomnosť na lodi a hlavne za to, že jeho žena nie je s ním, prestal sa ovládať. Príliš dlho predstieral, že tu skutočne chce byť. Nebol z kameňa. Až Leonie mu dokázala, že má srdce, hoci sa ho snažil skrývať za hrubou hradbou. Bez rozmyslu sa naňho vrhol holými rukami. Bolo mu jedno, či ho zabije alebo nie. Ale nemohol len tak nečinne prizerať tomu všetkému, čo vo vlastnej hlúposti dovolil.

Alvar so smiechom odrazil jeho útok a rukou ho prirazil ku hlavnému sťažňu. „Myslíš, že týmto smiešnym útokom zmeníš niečo na tom, že ty si tu a tvoja žena na mojom ostrove?“

„Ak sa jej niečo stane, čokoľvek, tak ťa zabijem!“ vyhrážal sa mu a všemožne sa snažil dostať z jeho zovretia.

„Možno tomu neveríš, ale ona jediná je v dokonalom bezpečí.“

Vane si odfrkol. Už mu nedokázal veriť, hoci predtým mu do rúk niekoľkokrát vložil aj vlastný život. „Nedal si mi príčinu veriť tvojim slovám. Od teba jediného som najmenej čakal, že ma zradí kvôli majetku alebo čomukoľvek inému. Mýlil som sa. Očividne ti staré záväzky nič nehovoria!“

V Alvarových očiach sa zablysol neznámy cit, no skôr, než ho Vane stihol rozlúštiť, paluba pod ich nohami sa prudko rozkývala pod náporom divokého vetra a rozbúrených vĺn. Jedna z horších búrok, no Vane bol presvedčený, že jeho loď to prežije. Tak ako kedykoľvek predtým. Bol si tým istý dokonca aj vo chvíli, keď sa obrovská masa vody prevalila cez starú palubu a svojou nezadržateľnou silou ich oboch zmietla.

Vane sa snažil nevdýchnuť vodu a čohosi sa zachytiť, no bol prislabý na to, aby vzdoroval. Cítil len ako padá. V ďalšej chvíli sa nad ním uzavrela temná opona hladiny a nedovolia mu viac vidieť denné svetlo. Bojoval zo všetkých síl a snažil sa vynoriť, ale nedokázal to. Všetko v jeho vnútri horelo túžbou po ďalšom dúšku vzduchu, no toho sa mu až žalostne nedostávalo. Odmietal sa vzdať a skúšal to stále znova a znova. Aj napriek tomu si s ním prúdy pohrávali ako s novou hračkou a netúžili sa jej vzdať tak skoro. Za zavretými viečkami videl len temnotu. Cítil, ako jeho údy opúšťajú sily. V duchu vzniesol tichú prosbu o odpustenie. Nedokázal ostať nažive ani kvôli obrazu vlastnej ženy, ktorá mu zaplavila myseľ.

A zrazu... akoby sa snáď stal zázrak, sa opäť mohol nadýchnuť. Neznáma sila ho ťahala nahor rovnako mocne ako ho predtým vťahovala hlbočina. Upol sa k tomu predmetu, nech už to bolo hocičo. Rozkašlal sa v snahe oslobodiť sa od náporu neznesiteľnej páľavy, ktorú mala na svedomí slaná voda. Všetko k nemu prichádzalo v nejasných obrazoch. Skutočne sa prebral až vo chvíli, keď pod kolenami zacítil mokré drevo. Zhlboka, a stále trošku trhane, sa nadýchol a prinútil sa otvoriť oči. Nad ním sa skláňalo niekoľko členov jeho posádky, v každej známej tvári vpísaná tá istá úľava. Jeho zaujala jediná.

Alvar sa prudko nadychoval a rovnakým spôsobom aj vydychoval. Voda z jeho premočených šiat kvapkala na palubu. Tvár mal sklonenú, ale Vane vedel, že sa naňho úkosom pozerá. To on mu zachránil život a vytiahol ho z rozbúrených vĺn. Možno len nechcel, aby zomrel skôr, než jeho plán dôjde k naplneniu. Ale čosi v jeho vnútri mu nahováralo, že to tak nebude. Po prvý raz sa dlhé dni cítil kúsok nádeje. Musí veriť, že toho muža pozná.

Pozviechal sa na nohy, oči upreté na Alvarovi. Ešte nevedel, čo to všetko znamená, ale jedno vedel presne – Alvar urobí všetko preto, aby ostal nažive on aj celá jeho posádka. To znamenalo, že sa postará aj o jeho ženu. Alebo to za neho urobí jeho rodina. Prikývol, akoby mu dával najavo, že mu verí. Potrebuje to. Inak pod tlakom vlastných obáv príde o rozum.

Kapitola 17. ¦¦ Kapitola 19.

Ospravedlňujem sa, že je kapitola až takto neskoro, ale minulý týždeň som pracovala až 6 dní, keďže som zaskakovala aj za kolegyňu. Vôbec som nemala času na písanie. Pravdepodobne vám môj príbeh nechýbal, ale predsa len budem rada, ak sa táto kapitola bude páčiť aspoň pár ľuďom.

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 18.: