OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 10.



Pieseň zradených - Kapitola 10.Spoznať podstatu

Kapitola 10.

Yelena nerozhodne postávala v archíve, nakláňajúc sa smerom k svojej Knihe života. Zdalo sa jej, že všetky cesty skôr či neskôr viedli práve na toto miesto. Hádala, že ten vplyv má na svedomí hlavne Zuna. Ona tvrdila, že práve tu nájdu odpovede. No teraz, keď stála pred kľúčovým rozhodnutím, predsa váhala.

Hoci v nej prevládal istý druh odhodlania.

Luka si nezaslúžil svoj osud.

Iste, necítila nič z lásky, ktorá ich mohla predtým k sebe viazať. Okrem toho, stále si pamätala na to, čo videla. Ako sa objímal s inou ženou tesne predtým, ako ona skočila zo skaly. Ako ju... Potriasla hlavou.

Nebyť pocitu viny, ponechala by ho jeho osudu.

Bez ohľadu na lži kráľovnej, Yelena mala tušenie, že jej smrť nebola len rozmarom. Ak by ešte mala srdce, teraz by jej bilo ako zbláznené. Dorážalo by na klietku rebier v snahe dostať sa von. No ona bola len plná bolesti a neistoty.

Ruku mala pritisnutú na ďalšej strane. Netušila, prečo si chcela prečítať ďalší kus. Mala predsa iné poslanie. Stačilo len počkať na Zunu, kým sa vráti s potrebnou správou. Keď jej prezradí, ktorý vodník si privlastnil jeho dušu, bude sa môcť o ňu usilovať Yelena. Dovtedy...

Prudko zodvihla hlavu.

V ušiach akoby začula tichý šepot. Šíril sa z tej knihy. Akoby ju k sebe volal silou rusalkinej piesne. Lenže ona nebola smrteľník. Napriek tomu nedokázala odolať. Nechala ruku padnúť späť k boku. V ďalšom momente sa ponárala do prvých slov na stránke.

 

Ruky si utierala do zástery. Voda pred ňou bola sfarbená krvou. Snažila sa tváriť, že jej to neprekáža. Opak bol však pravdou. Bola liečiteľkou. Čo na tom, že pohľad na krv ju dokázal rozrušiť. To nikoho netrápilo. A tým menej ju. Išlo len o prežitie. O život. Keď sa však jej nadanie dotýkalo ľudí, ktorých milovala, vnímala to všetko inak.

S prekvapivou precíznosťou všetko poumývala. Jednotlivé flakóny a vrecúška poukladala na ich pôvodné miesta. Nič sa ani o kúsok nepohlo zo svojho pôvodného stanoviska. Prsty sa jej triasli. Keď na zem s hrkotom dopadla drevená miska, musela sa oprieť o stôl.

Roztrasene sa nadýchla.

Cítila, ako jej po lícach stekali slzy. Pred zrakmi ostatných potrebovala ostať statočná. Predstierala, že sa nič nestalo. Pristupovala k nemu ako k ďalšiemu človeku, ktorý potreboval jej pomoc.

Teraz jej pretvárka skončila.

Luka takmer zomrel.

Niekoľko ďalších minút bola schopná len vzlykať. Keby sa pri tom neopierala o stôl, najskôr by skončila na zemi. Keby sa tak však stalo, vôbec by ju to nezaujímalo. Veľmi málo stačilo, aby všetko skončilo nešťastne. Ľudia ju síce prijali, ale zabúdali, že aj ona mala svoje hranice. Boli zranenia, ktoré nikto nedokázal zaceliť. Snáď len smrť. Ak by ho...

Potriasla hlavou.

Nemohla o tom premýšľať.

Opakom ruky si utrela oči. Bolo jej ukradnuté, ako bude vyzerať. Ak ju niekto uvidí v tomto stave, nech. Potrebovala ísť za ním. Aj keby s ňou nehovoril. Ale musela sa na neho aspoň pozrieť.

Šepkali si o nich tak či onak.

Každý mal oči a uši.

Vedeli, že tu prakticky býva. Síce spolu so sestrou, ale býva. Staré klebetnice ich už stihli opriasť pradivom klebiet. Čakali, kedy jej začne rásť brucho. Dúfala, že v tom čase nebudú zadržiavať dych. Ak by tak urobili, celkom určite by sa zadusili. Ona a Luka... Možno naveky ostanú len tým – dvomi nesúrodými článkami, ktoré nikto nikdy nespojí do jednotnej reťaze.

Takmer sa usmiala. Ten náznak jej však opadol z pier, keď sa ocitla v izbe, z ktorej predtým ta poplašene vybehla. Osamel. Čelo sa mu lesklo potom. Podľa toho, ako zatínal pery, usudzovala, že odvar od bolesti ešte celkom nezabral. Všetko však bledlo, keď sa zadívala do jeho očí. Podľa všetkého na ňu čakal. Nech sa však prepadne, ak mu skočí okolo krku.

Zamračila sa.

„Hneváš sa.“ Hlas mal síce tichý, ale stále si v sebe držal obvyklú silu.

„Takže predsa máš ešte v hlave rozum.“

Ústa mu skrivil náznak úsmevu.

Najradšej by sa k nemu bola rozbehla. Hodila by sa mu okolo krku. Vyplakala by sa mu na hrudi. A potom by bola príliš vyčerpaná na to, aby na neho kričala pre jeho ľahkovážnosť. Možno ju ovládali jej city, ale nie úplne. Potrebovala sa uistiť, že nič podobné už nikdy nevyvedie. Aj keby to nemalo byť len kvôli zachovaniu dokonalosti jej duševného zdravia.

„Viem, že som nemal chodiť do lesa. Nie sám a nie do miest, kde sa ukrývajú lúpežníci. Áno, zachoval som sa nesprávne a zbytočne som riskoval.“

Zodvihla obočie.

„Si pripravený sypať si popol na hlavu. No prirýchlo.“ Tušila za tým istý úmysel. Aký však bol, to už necítila. Luka ju neustále prekvapoval.

„Lebo viem, že to bolo nebezpečné,“ prisvedčil ľahko. „No nemôžem ti sľúbiť, že nikdy nič podobné nevyvediem.“

Zastonala a zaklonila hlavu. Keď už si myslela, že ju nedokáže ničím prekvapiť, urobil niečo podobné. Poznala sa s ním už niekoľko dlhých rokov. Hoci niekedy jej to pripadalo ako sotva deň. Držala sa v jeho blízkosti, pretože nedokázala zniesť jeho neprítomnosť. Takmer bytostne jej to ubližovalo. Možno by sa mala naučiť opäť žiť bez toho, aby niekoho potrebovala. Doteraz to predsa zvládala.

Prečo by na tom mal niečo meniť práve nejaký kováč?

„Povieš mi aspoň, čo si tam stváral, keď ťa... ehm... prepadli?“

Vlastne by mala povedať, keď sa ho pokúsili zniesť zo sveta.

Ale drámy mala už dosť.

Na jej neveľké prekvapenie Luka zakrútil hlavou. „Nemôžem ti to povedať,“ pošepkal potichu. Yelena vtedy stratila trpezlivosť a otočila sa na odchod. Zatavil ju však sotva stúpila na prah: „Ale môžem ti to ukázať. No musíš ísť bližšie.“

Na okamih zaváhala. Nakoniec sa však vybrala k nemu. Tušila, že nemá na výber. Zvedavosť by ju skôr alebo neskôr predsa len dohnala. Zastavila sa až tesne pri posteli. V jeho pohľade nebola výčitka, očakával jej opatrnosť. Bez zbytočných rečí sa po čosi načiahol. Podržal jej to pred tvárou. Zatajila dych, keď videla ten prívesok. Určite ho sám vyrobil.

„Povedala si mi, že nemáš rada prstene. Ľudia si ich dávajú príliš často, no nie vždy ctia svoju prísahu. Preto som ti chcel dať niečo... iné. Niečo rovnako krásne, čo by si mohla nosiť pri sebe. Niečo, čo by ti pripomenulo, čo k tebe cítim.“

Rukou si prikryla ústa. „Takže preto si...“

Usmial sa. „Potreboval som posledný kúsok a kvôli nemu som musel ísť až k moru.“

Preto sa tak dlho nevracal. Pravdepodobne vyrazil už na svitaní, ale kým sa dostal tam a našiel tam, čo hľadal, prešlo viac času, než mu bolo milé. Srdce jej vynechalo úder. V očiach ju opäť zaštípali slzy. Po hneve neostalo ani pamiatky.

„Viem, že by som pri to mal kľačať. Mal by som ťa prosiť pritisnutý k zemi. Miesto toho ležím na posteli a zotavujem sa zo zranení, ktoré si mi ošetrila. To je asi príhodné.“ Potichu sa zasmial a neuhýbal pohľadom. „Budeš mojou?“

Odrazu sa jej chcelo plakať i smiať sa zároveň. Tak dlho čakala... Už aj prestala dúfať, že sa niekedy vysloví. Často pochybovala o svojich citoch. Bála sa, že ich nikdy nebude opätovať. Ukázalo sa, že sa trápila zbytočne. On len chcel počkať na správnu príležitosť. No tá neprišla, tak využil to, čo sa mu ponúkalo.

„Áno,“ zašepkala a zľahka ho pobozkala na rozťatú peru.

Potom sa otočila a prikrčila tak, aby jej mohol prívesok zaviazať okolo krku. Keď ju poprosil, dokonca si nadvihla aj vlasy. Celý ten čas mala pocit, akoby sa vznášala. Nevedela si predstaviť, že by niekedy mohla byť šťastnejšia.

 

Yelena zažmurkala, aby sa zbavila sĺz, ktoré sa jej zachytili na mihalniciach. Chvíľu si vychutnávala ten úžasný pocit. Nevedela ho popísať. Možno to bola radosť. Sčasti. To niečo hrejivé však nerozoznala. Avšak pripadalo jej to viac ako len príjemné.

Narušilo ho až decentné odkašlanie. Poplašene odskočila od Knihy života. Zúrivo si zakryla tvár. Keď nakoniec zodvihla pohľad, stretla sa so Zuninou zvedavosťou. Hoci jej prítomnosť očakávala, aj tak jej bolo nepríjemné, že bola svedkom jej citového výlevu.

Zamračila sa na ňu.

„Zistila si niečo?“ Tými slovami jasne dávala najavo, že nemienila hovoriť o tom, čo možno videla.

Zuna sa usmiala v náznaku pochopenia.

„Nebolo to až také náročné, ako som si myslela. Zdá sa, že vodníci si žijú svojim životom a nemajú radi, keď ich niekto volá ako psov. Nemusela som byť ani milá. Rýchlo mi prezradili, ktorý z nich zobral dušu tvojmu Lukovi.“

„Nevolaj ho tak. Nie je môj.“ Uvedomovala si, že to bola malicherná reakcia.

Zuna akoby si to ani nevšimla.

„Vodník žije v tom istom rybníku ako ty. Neviem, či to tak kráľovná plánovala.“

Tie slová ju prekvapili. Iste, v každej vodnej ploche, ktorú strážila rusalka, bol aj vodník. Alebo aspoň v jej blízkosti. Ak rusalka niekoho utopila, musel tam byť vodník, aby sa postaral a dušu smrteľníka. Prečo však kráľovná zavolala práve Yeleninho vodníka, to ostávalo záhadou.

Ako všetko, čo kráľovná robila.

Yelena bola vďačná, že nemusí hľadať niekoho neznámeho. Svojho vodníka raz či dvakrát zahliadla. Z diaľky všetci vyzerali rovnako, ale zblízka to už bolo niečo iné. Síce by nedokázala opísať jeho výzor, vedela však, že na krku nosí uviazanú modrú šatku. Bola si tým istá, pretože si už ten prvýkrát pomyslela, že k zelenej sa ten jasný nebeský odtieň veľmi nehodí.

„A to je všetko?“ dožadovala sa Yelena napokon.

Zuna sa zachmúrila. „Všetko? Zistila som, čo si potrebovala vedieť. Zvyšok je na tebe.“

Aj Yelena sa zamračila. „Ako tú dušu získam? Pochybujem, že mi ju len tak vydá.“

„Budeš sa musieť spýtať toho vodníka.“

„No nehovor,“ zamumlala si Yelena popod nos.

Opäť chvíľkovo zapochybovala o správnosti svojho rozhodnutia. No vedela, že bez ohľadu na to, ako dlho strávi obavami, sa aj tak nakoniec za tým vodníkom vyberie. Preto radšej na nič nečakala a vykročila smerom k dverám na archíve. Jej vnútro zvieral istý strach.

Kráľovná by ich mohla odhaliť. Dokonca veľmi jednoducho. Lenže... Yelene už nemohla viac ublížiť. Zabila pred jej zrakom Luku a nútila ju pozerať sa na to. Aj keby ju nakoniec premenila na bludičku, nebolelo by ju to viac. Asi by ju to nakoniec ani netrápilo.

Keď sa dostala až do paláca, nadýchla sa. Napadlo jej, ako je dobre, že sa Zuna rozhodla jej pomôcť. Bez nej by sa nikdy nedostala ani takto ďaleko. Ako poďakovanie za jej snahu by sa aspoň mala pokúsiť niečo urobiť sama. Preto sa čo najrýchlejšie presunula do svojho rybníka. Zo zvyku sa zamerala na svoje okolie. Nikde nebolo ani živej duše. Musela sa usmiať tomu prirovnaniu.

Nakoniec sa začala presúvať. Na rozdiel od paláca, do príbytku vodníka sa nemohla len tak presunúť. Nebolo by to len nezdvorilé, bolo by to až opovážlivé. Zároveň je to však nemožné. Vodníkovo kráľovstvo chránia jeho vlastné čary. Tým rozumel len on sám.

Žiadna rusalka nechcela ostať uväznená v jeho pasci.

Kolovali príbehy o takých, ktoré omylom zablúdili príliš ďaleko a zachytili ich vodníkove siete. Tam ich nechal visieť aj celé mesiace. Ak sa tam vedeli zamotať, nech sa odtiaľ aj vymotajú. Bola si istá, že toľko času nemala. A Luka už vôbec nie.

Celkom dobre mohlo už byť neskoro aj teraz.

Potriasla hlavou. Nemala by na to myslieť. Miesto toho sa sústredila na svoje okolie. Podľa sietí a kameňov obrastených zelenými riasami mierila správnym smerom. Preplávala cez úžľabinu. Keď sa našla na jej konci, zbadala pred sebou hľadaného zeleného mužíčka. Zhmotnila sa, aby ho upozornila na svoju prítomnosť.

Venoval jej len letmý pohľad, no neprestal v počítaní rýb v koši pred sebou.

Yelena sa rozhodla počkať.

Možno by považoval za nevychované, keby ho vyrušila pri práci.

„Rusalky sem chodia len niekoľkokrát,“ povedal potichu, no neprestával pracovať. „Prvý- a druhýkrát, aby sa so mnou zoznámili, pretože obývajú tie isté vody ako ja. Väčšinou ani jeden z nás nepotrebuje viac stretnutí na zdvorilosti. Ak sa však rusalka vráti aj potom, niečo potrebuje. Alebo by som mal povedať, že niekoho hľadá?“

Až po vyslovení poslednej otázky na ňu uprel prenikavý pohľad.

„Ako vieš, že niekoho hľadám?“

Vodník sa zasmial. „Rusalky vždy chodili za vodníkmi. Rovnako aj víly. Narodili sa ako smrteľníčky a vo svete ľudí im ostali rodiny. Vodníci často získajú duše ich najbližších. Potom tieto rusalky a víly prídu za mnou a chcú tie duše vrátiť.“

Yelena prehltla. „A ty... im tie duše dáš?“

„Nie,“ pokrútil hlavou, „ale povedzme, že im dám možnosť, aby sa pokúsili tie duše nájsť.“

Takú odpoveď neočakávala. Tušila, že to bude mať omnoho ťažšie. A teraz jej vodník v podstate povedal, že jej nebude brániť, aby Lukovu dušu našla.

„A keď ich nájdu? Dovolíš im len tak ich odniesť?“

„Tak málo vieš o svojom svete, malá rusalka,“ vodník siahajúci jej do pásu ju označil za malú. Mala však pocit, že o výške asi nehovoril. „Tie duše sú moje, nech sú kdekoľvek na svete. Skôr či neskôr sa ku mne vrátia. A ak nie, nič sa nemení na tom, že mi stále patria. Je len jednoduchšie mať v nich prehľad, keď je väčšina z nich tu.“

Hádala, že v tom bude nejaký háčik. Niečo, o čom jej nehovoril. Bolo by to až príliš ľahké. Veď keby to takto fungovalo, určite by už nemal ani jedinú dušu. Ak Zuna hovorila pravdu, každá víla a rusalka tu mala niekoho z rodiny. Aj keď... teraz si na to ani jedna z nich nespomínala.

Lenže kým sa o to nepokúsi, nezistí, či vodník naozaj hovorí pravdu.

Narovnala plecia. „Chcem jednu dušu. Niekoho... kto mi bol kedysi drahý.“

Pokynul jej rukou. „Môžeš sa pokúsiť ju nájsť.“

„A kde máš hrnčeky?“

Začal sa smiať. Márne sa snažila nájsť dôvod takej neviazanej radosti. Nakoniec jej to povedal sám:

„My nemáme hrnčeky. Ľahko sa rozbijú a tie vrchnáky tiež nedržia tak dobre, ako by sme chceli.“ Vzápätí zvážnel. „Nie, duše nie sú v hrnčekoch. To si myslia len smrteľníci. Oveľa jednoduchšie je spútať dušu s niečím, čo ju vystihuje. Alebo s niečím, čo bolo pre toho človeka drahé. Môžem to byť akýkoľvek predmet.“

Práve objavila svoj háčik.

Napriek tomu ho však poprosila, aby ju k tým predmetom zaviedol. Bez namietania to urobil. Keď sa pozrela, kam ju to priviedol, smutne si povzdychla. Rovnako ako všetko okolo nich, aj tu bolo všetko obrastené riasami. Bola to však nesmierne veľká zbierka všakovakých predmetov. Niektoré boli veľké a iné maličké. Bude jej trvať dlho, kým všetky prezrie a ešte dlhšie, kým sa rozhodne, ktorý je ten správny.

Oveľa jednoduchšie je spútať dušu s niečím, čo ju vystihuje.

Vodníkove slová jej pomohli. Čo však mohlo vystihnúť dušu kováča? Určite to bude nejaký železný výrobok. Možno ich tam nebude až tak veľa.

„Hľadaj ako dlho chceš. Ale ak sa dotkneš nesprávnej duše, odídeš a nikdy nedostaneš možnosť hľadať znovu,“ upozornil ju a potom odišiel.

Smutne si povzdychla. Vlastne neočakávala, že pred sebou bude mať jednoduchú cestu. Zadívala sa na jednotlivé predmety. Boli poukladané vedľa seba na kamenných policiach. Všetky veľmi dobre videla a ničoho sa nemusela dotknúť. Dômyselný spôsob. No nemala by otáľať.

Začala od kraja, pretože tak si predstavovala, že to bude najľahšie. Kovových predmetov tam bolo neúrekom. Najskôr objavila malú kotvu. Vedela si predstaviť, že by ju vyrobil, ale nikdy sa predsa nikam neplavil. Neskôr sa objavili všakovaké nože, sekery, dokonca aj meče. Nevedela si predstaviť, že by akákoľvek zbraň mohla predstavovať obraz Lukovej duše. Rovnako vylúčila aj pracovné nástroje, akými boli dláta alebo motyky. Pravdepodobne tu našlo svoj koniec veľa roľníkov.

Nepamätala si, ako dlho tam bola. Našla tam zvláštnosti i celkom obyčajné veci, aké ľudia používajú každý deň. Čokoľvek z toho mohlo predstavovať jedného kováča. Akýkoľvek kúsok z tej zbierky. Otočila hlavou po zvyšku miestnosti. Netušila, čo upútalo jej pozornosť, no zrazu jej pohľad padol na podkovu.

Ľudia tým podkúvali svoje kone a keď sa chceli presunúť niekam inam, asi ich potrebovali mať v poriadku. A preto museli ísť... za kováčom. Pohla sa smerom k tomu predmetu. Akoby jej niečo hovorilo, aby sa ho dotkla. Veď toto muselo byť ono. Už vystierala prsty, keď vtom sa svetlo odrazilo od čohosi, čo ležalo vedľa podkovy.

Bola to perla.

Maličká, no predsa známa. Yelena spomínala na ten prívesok, ktorý zbadala v Knihe života. Bol to delikátne opracovaný kus kovu vykovaný do najmenšieho detailu. Jednotlivé okvetné lístky mali rovnakú veľkosť. Margarétka, ktorej v strede žiarila perlička. To, pre čo sa Luka vybral až k moru a kvôli čomu sa neskôr nechal zbiť. Len aby vytvoril ten jediný kus kovového kvetu.

Aby mohol vyrobiť šperk, s ktorým ju požiadal o ruku.

„Prečo margaréta?“

„Keby si poznala reč kvetov, vedela by si, že ti vyznával lásku.“

Nevedela, či si to len vymyslela, alebo k tomu rozhovoru skutočne došlo. No nech to bolo akokoľvek, pomohlo jej to rozhodnúť sa. Podkova ju prestala zaujímať. Miesto toho sa načiahla po tej jedinej perle. Čo na tom, že nemala nič spoločné s kováčskym remeslom. Veď ten vodník jej to sám povedal.

Alebo s niečím, čo bolo pre toho človeka drahé.

Nech to dokazovalo čokoľvek, tá perla patrila Lukovi. Keď sa jej napokon dotkla, vedela to s istotou, akú nepocítila celé týždne. Asi odkedy sa stala rusalkou. Vydýchla si. Dúfala len, že sa nemýli. Potom by jej úloha skončila ešte skôr, než vôbec začala.

Akoby v ozvene jej myšlienok sa spoza nej ozval vodník: „Výborne, malá rusalka. Duša je tvoja, aspoň na chvíľu. Ale nezabudni, on stále patrí mne.“

Kapitola 9. ¦ Kapitola 11.


Ani sme sa nenazdali a je tu prvá okrúhla kapitola. Ako sa vám príbeh zatiaľ pozdáva? Ako si mystíle, že to bude pokračovať?

Túto kapitolu by som rada venovala ratolesti Ner, Blacky a Pioggii. Ďakujem za podporu a milé slová v komentároch. Nesmierne si to vážim. Aj vďaka vám pokračujem v písaní v takom rýchlom tempe.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 10.:

6. Valeriee
26.02.2017 [21:36]

Teď ještě obalamutit vodníka Emoticon určitě je nějaký způsob, jak duši získat zpátky, aniž by vodníka i nadále patřila Emoticon Emoticon Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
11.02.2017 [14:03]

LiliDarknightBlacky, ja by som tiež najradšej písala každý deň, ale od pondelka mi zase škola začína, tak budem rada, ak si aspoň ešte chvíľu udržím to tempo, ktoré som nasadila doteraz. Emoticon
Som však rada, že sa ti príbeh páči a takisto ďakujem za komentár. Emoticon

Pioggia, som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár. Emoticon Ono to s Lukomm sa ešte vysvetlí, len neviem presne kedy. Ale plánujem to. Len je to súčasť vysvetlenia všetkého v príbehu, takže to príde len veľmi postupne. Emoticon

4. Pioggia
11.02.2017 [11:34]

Ďakujem krásne za venovanie Emoticon kapitola bola ako vždy dokonalá Emoticon rozplývam sa teraz nad tou perlou to je taaaak zlaté Emoticon len stále rozmýšľam čo sa teda stalo keď si ona myslela ze ju podviedol... Nezdá sa mi ze by bol taký, že by ju podviedol... Nemohla to pristihnúť napríklad jeho strýka? Možno sa na neho podobá Emoticon každopádne som zvedavá jak to teraz bude pokračovať a jak všetko ovplyvní to vodníkove vyhlásenie že Luka bude vždy jeho... Teším sa na ďalšiu časť Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Blacky
11.02.2017 [10:00]

Pela? Ach, on je sladký. Spôsob ako to všetko spájaš je nádherný. Najradšej by som bolakebyj etu každý deň jedna, alebo to môžem už rovno prečítať celé a nečakať. Už nech je tu ďalšia.

2. LiliDarknight webmaster
10.02.2017 [17:34]

LiliDarknightNer, v prvom rade ďakujem za komentár a som rada, že sa ti kapitola páčila. Emoticon Čo sa týka samotnej kapitoly, dosť si vystihla to s tým miliónom, čo ostáva. Emoticon Ale tak nejako sa dostaneme na koniec. Snáď. Možno. Asi. Pravdepodobne. Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
10.02.2017 [16:35]

NerissaJeden bod ze seznamu odškrtnut, dalších milión jich zbývá. Líbí se mi, jakým způsobem si hraješ se vzpomínkami nevzpomínkami. Člověk tak nějak ví, že to je součást Yeleny, ale zároveň cítí tu studenost vody, které se přes ně převalila a nechala zmizet. Dává to smysl? Dávalo někdy smysl něco z toho, co jsem ti napsala? To je jedno. Parádní kapitola, mamuška. A děkuji za věnování. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!