OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 11.



Pieseň zradených - Kapitola 11.Temné plány

Kapitola 11.

Yelena mala pocit, že perla na krku ju zvláštnym spôsobom hreje. Keďže už nemala pôvodný prívesok, musela si vyrobiť iný. Možno tú margarétu stratila pri úteku na bralá. Alebo ho sama zahodila. Tak alebo onak, nemala ho už. Preto si nakoniec z kusu plátna vyrobila vrecko. Postup našla vo vlastných spomienkach. Ako keď vyrábala vrecúška na bylinky. Len toto bolo na perlu a oveľa menšie.

Hrdo sa jej hompáľalo na krku a neustále jej vykúkalo spoza lemu šiat.

Nohy mala namočené vo vode. Smutne pozerala na západ slnka. Opäť čakala na Zunu. Poslednýkrát sa jej rozhodla pomôcť. Yelena sa musí dostať k Morene. Lenže do ríše večnej zimy a smrti sa nedostane nikto, koho samotná bohyňa nepozve k sebe.

Aj keby sa tam Yelena zázrakom dostala, kráľovná by ju mohla hľadať. Takže Zuna vlastne plní svoje posledné dve úlohy. Prišlo jej podozrivé, že to robí tak ochotne. Opäť jej zišlo na um, že sleduje vlastný záujem. Potom tú pochybnosť zaplašila. Nemala na výber.

Voda jej začala šepkať v mysli.

Na brehu rybníka stála dievčina a hladinu čerila kamienkami. Obľúbená zábava všetkých dedinčanov. Yelena na chvíľu zaváhala. Nie je to tak, že víly a rusalky zabíjali len mužov. Ženy však zriedka padali do ich osídiel. Vo vnútri cítila odpor k tomu, že by ju mala zabiť. Ale jej povinnosti sa nerozplynuli vo vzduchu.

Toto bol jej rybník.

Jej domov.

Ostane ním aj potom, ako zachráni Luku. Zradné slovo ak jej zaznelo v ušiach. Slabučké, akoby jej ho tam zafúkal letný vánok. Aby neupadla v podozrenie, zamerala sa na dievčinu. Keby vstúpila do vody, našla by ospravedlnenie svojich zámerov. Akoby pre ňu Yelenine zásady predstavovali výzvu, skutočne sa pohla smerom do rybníka.

Jeden krok pekne za druhým.

Nakoniec nemala na výber. Povzdychla si a vrhla sa do vody, v ktorej sa rozpustila. Bola všade a zároveň nikde. Povinnosť jej spievala v ušiach. Nútila ju konať. No ona vlastne už nemala zábrany. Týmto sa stala. Vrahom. Poslom smrti. Nebezpečným nepriateľom. Natiahla ruku a schmatla dievčinu za lýtko ponorené vo vode.

Bola taká mladá a plná života. Nádeje. O to bola jej smrť bolestnejšia. Yelena sa odvrátila, no predsa ju stiahla do najväčšej hĺbky. Mohla jej dopriať aspoň kúsok pokoja. Čo najrýchlejšie ju zbavila života. O niekoľko okamihov neskôr už cítila, ako si jej dušu zobral vodník. Jej telo kleslo na dno. Tam bude až do noci a potom sa stratí. Rovnako ako všetky predtým.

Keď sa vynorila na hladinu, čakala už na ňu Zuna. Na tvári mala veľavýznamný úsmev.

Yelena sa snažila necítiť previnilo.

„Venuješ sa svojmu poslaniu naozaj svedomito,“ prehodila Zuna.

Pery stiahla do tenkej linky. „Zistila si niečo?“ Ak si myslela, že s ňou bude klebetiť na túto tému, bola na veľkom omyle.

„Všeličo,“ odvetila tajomne, „ale len máločo nám bude prospešné. Poviem ti, staré legendy vedia byť poriadne vyčerpávajúce. Nikdy nevieš, ktorá z nich je práve tá správna.“

„Tým sa mi snažíš povedať, že si nenašla to, čo sme potrebovali?“

Snažila sa predstierať, že na ňu práve neútočilo sklamanie.

„Dúfala som, že sa niekde objaví mapa, ale bola som trochu naivná,“ priznala Zuna takmer zahanbene. „Našťastie sa v archíve nachádza dostatok starých príbehov. A väčšina z nich asi bude pravdivých. Škoda, že som sa s Morenou nikdy nerozprávala práve o jej ríši.“

„Zuna?“ napomenula ju Yelena.

Tá pokrútila hlavou, akoby sa snažila prebrať. „Do Moreninej ríše sa nedá len tak dostať. To sme vedeli už predtým. Morena však nie je niekto, koho proste môžeš zavolať. Jej ríša je príliš ďaleko na to, aby tvoj hlas začula,“ hovorila potichu. „Hoci nepočuje, vidí. Viaceré príbehy sa viažu k jej prítomnosti na konci zimy, keď miestni pália slamené postavy, ktoré ju majú zosobňovať.“

Yelena sa zarazila. „To mi chceš povedať, že stačí zapáliť kus slamy?“

„Nejde len o kus slamy a oheň. Vieš niečo o tom rituáli?“ Odmlčala sa len na tak dlho, aby Yelena mohla pokrútiť hlavou v odmietavej odpovedi. „Dedinčania vyrobia zo slamy figurínu a niekedy ju aj oblečú. Upevnia ju na palicu a potom ju nosia po dedine a spievajú. Keď prídu na most, zapália ju. Niekde ju predtým aj vyzlečú. Plátno je drahé. A keď už figurína horí, hodia ju do rieky. Takže ak chceš prilákať Morenu, musíš dodržiavať kroky.“

„Pripadá mi to jednoduché.“ Až príliš, dodala v duchu.

„Veď aj je. Lenže teraz nie je zima.“

„Je leto.“

„Takže vládne Živa,“ poznamenala Zuna. „Tým pádom je Morena slabá a horiacu atrapu by si nevšimla. Budeš potrebovať... no... človeka.“

„Ty chceš, aby som zaživa upálila človeka? Ale ja som rusalka. Ja dokážem smrteľníkov len utopiť.“

„Ten človek nemusí byť živý, keď ho obetuješ. Pretože o to ide, aby si vykonala obetu. Bohovia si na svoje rituáli dávajú pozor. Vďaka tomu získavajú potrebnú silu. Keď na konci zimy dedinčania pália Morenu, dávajú jej tým silu. A Morena potom časť z nej odovzdá Vesne, pretože prichádza jar a ona jej tak symbolicky odovzdáva vládu.“

Yelena mala pocit, že tomu začína rozumieť. Aspoň sčasti. „Takže Morena príde, pretože ja urobím obetu. Z toho získava silu a ukáže sa mi len preto, aby si ju mohla odniesť?“

Zuna pokyvkala hlavou. „Podľa príbehov z Kníh života je to tak.“

„A povedala si, že to telo nemusí byť živé?“

„Nie, nemusí. Ale tiež by to nemala byť kostra, ktorú vyhrabeme niekde na cintoríne.“

„Ty len počkaj tu. Hneď s vrátim.“

Zrazu bola rada, že to dievča zabila. Splnila si svoje poslanie. Smrť navyše neprišla nadarmo. Jej telo bude môcť použiť. Niečo hlboko ukryté v nej jej našepkávalo, že to nie je správne. Lenže potom si predstavila Lukovu tvár pri tom, ako mu vodník kradol dušu. Zlo síce zlom neodčiní, ale môže ho využiť, aby raz spáchala aj niečo dobré. Aj keď tušila, že ten pomýlený ideál pochádza z jej podstaty. Rusalky v podstate uctievali smrť.

Keď objavila mŕtve telo dievčiny na dve rybníka, za pomoci svojich schopností ho vyniesla až n hladinu. Tam ho nechala voľne plávať. Yelena splynula so svojím živlom. Prebrala na seba nielen jeho podobu, ale aj chladnú úľavu. Netrápili ju výčitky svedomia. Dotýkali sa jej nejaké city, ale akoby ich niečo spláchlo. Možno prúd vody.

Videla, ako sa na ňu Zuna prekvapene zahľadela.

„Dúfam, že si ju nezabila len kvôli tomuto.“

Yelena pokrútila hlavou, ktorú vystrčila nad hladinu. „Do rybníka vstúpila dobrovoľne. Hoci to bola žena, mojou povinnosťou bolo zabiť ju.“ Hlas mala úplne pokojný.

„Vy rusalky a tie vaše povinnosti.“

Netušila, ako jej odpovedať na takýto druh postrehu, tak ostala potichu.

Nakoniec si Zuna vzdychla. „Dobre, telo už máš. Teraz ho musíš dostať na most. Tam ho potom zapáliš a neskôr hodíš do vody. Dvojitá smrť. A pritom by si mala myslieť na Morenu. Možno to nejako pomôže.“

„A ak nakoniec Morena nepríde?“

„S tým sa vyrovnáme neskôr,“ prehodila neisto. „Teraz by si ale mala vyraziť.“

„Ale na niečo si zabudla,“ napomenula ju Yelena.

„Na čo?“

Veľavravne sa na ňu zadívala. „Ja som rusalka. Ovládam vodu, nie oheň. Ako niekoho mám podpáliť?“

Jej hlas znel vyrovnane.

Akoby to ľudské telo naozaj bolo len figurínou vytvorenou zo slamy. Veď čo tvorilo človeka? Bez duše a bez života to bola len schránka ako každá iná. Smrteľníci svojich mŕtvych spaľovali. Niekde určite. Niekto jej o tom kedysi rozprával. Aj teraz mohla počuť ozvenu toho hlasu. No nepatril Lukovi. Pravdepodobne len ďalšia od prachu mierne oprášená spomienka.

Zuna zastonala, čím upútala Yeleninu pozornosť. „Tak veľmi som dúfala, že s tebou nebudem musieť ísť,“ zamumlala skutočne veľmi potichu. „Budeme musieť trochu zmeniť plán. Stretneme sa na kamennom meste v dedine, odkiaľ pochádza Luka. Ty tam len dostaň to... telo. O oheň sa postarám ja.“

„Ja na teba čakať nebudem,“ prehlásila Yelena, keď sa opäť rozplynula vo vode.

„Nebudeš musieť,“ zakričala za ňou, ale predstavovala len vzdialený zvuk.

Yelena chvíľu premýšľala, ako to najlepšie vykoná. Ešte nikdy predtým sa nepokúšala presúvať z jednej mláky do druhej s nejakou záťažou. Netušila ani, či to bude možné. Mohla by sa o to aspoň pokúsiť. Natiahla sa a uchopila dievčinu za ruku. Akoby to robila denne, vôbec jej to neprišlo zvláštne.

Začala sa posúvať vpred. Rybník bol pomerne veľký. Telo stiahla do väčšej hĺbky, aby ich nikto nezazrel. Vedela si predstaviť, že ak by nejaký smrteľník vo vode zahliadol telo, vrhol by sa tam a proste by ho Yelene zobral. Uvedomila si, že by taký druh ľudskosti mala poznať, ale bol jej cudzí. Nie prvýkrát jej napadlo, že keď sa vedome rozhodne nasledovať svoje poslanie, stáva sa z nej skutočná rusalka.

Bezcitná a zameraná len na povinnosť.

Mŕtve telo v nej nevyvoláva odpor a ďalšia duša nezaťažuje jej svedomie. Hoci by si veľmi priala, aby to tak bolo. Predtým, keď to dievča topila, cítila len mierne nepohodlie, pretože zabíjala ženu. Priečilo sa jej topiť kohokoľvek iného okrem mužov. Vo vode však o to nemohla premýšľať. Nič v nej necítila. Preto s takou obrovskou istotou za sebou ťahala mŕtve telo.

Nakoniec sa predsa len dostala až na opačnú stranu. V duchu zvažovala, čo môže urobiť. Voda ju poslúcha na slovo. Vlastne stačí, keď si pomyslí, a všetko sa stane skutočnosťou. Len silou myšlienky sa presunula z jedného miesta na druhé. Rovnako to urobí aj teraz.

Sústredila sa.

Vnímala jednotlivé vlnky ako predĺženie svojich zmyslov. Akoby odrazu mala viac rúk, ako bolo potrebné. Objala nimi tú dievčinu. Pritisla si ju k sebe. Snáď v náznaku náklonnosti. Ak by ich teraz niekto zazrel, pomyslel by si, že ide o dvoch zaľúbencov. Alebo sestry, ak by sa pozreli bližšie.

Keď však otvorila oči, uvedomila si, že pri sebe nie sú ani len blízko. Neobjímala ju skutočnými rukami. Len vodnými výhonkami. Ale cítila sa, akoby boli skutočné. Radšej opäť prižmúrila viečka. Tak to bolo jednoduchšie. Keď sa ubezpečila, že je s ňou telo čo najviac spojené, prikázala živlu, aby ich preniesol do rieky v dedine.

Najskôr protestoval.

Akoby ho žiadala, aby sa premenil na paru.

Neoblomnosť sfarbila jej hlas.

Na tretí pokus sa konečne rozplynula. Cítila, ako letia. Vnímala každý náraz, poryv. Načúvala zvukom vo svojom okolí. Až napokon jej uši naplnilo čľupnutie. Okamžite zodvihla viečka. No viac ako očami, cítila ostatnými zmyslami. Voda jej hovorila, kde presne boli. Uprostred dediny.

Most bol len kúsok vyššie po prúde. Hlavu vynorila nad hladinu. Na okraji mosta už n ňu čakala Zuna. Bola zadýchaná a vlasy mala strapaté. Akoby utekala s vetrom opreteky. Nezaoberala sa tým, ako to stihla tak rýchlo. Len jej kývla na znak vďaky. Vode prikázala, aby ich zodvihla na breh. Čoskoro Yelena stála veľa Zuny a telo mŕtvej dievčiny bolo tesne za nimi.

„Ako si to stihla tak rýchlo?“ neodpustila si napokon otázku Yelena.

Zuna pokrčila plecami. „Mám v rukáve trik či dva. Ale o tom sa porozprávame neskôr. Teraz rituál.“ Sklonila sa k dievčine na zemi a pevne stískala pery. „Nemôžem ju zapáliť. Je celá mokrá.“

Yelena zodvihla obočie. Neodpovedala, ale myšlienkou začala odstraňovať vodu z jej tela. Kvapku po kvapke jej osušovala pokožku. Potom sa zamerala na oblečenie. Na vláknach sa vlhkosť držala oveľa svedomitejšie. Ale nakoniec sa jej všetku podarilo vrátiť späť do rieky. Keď bola konečne suchá, Yelena sa postavila. Dievčina vyzerala byť ešte belšia. Možno s tým mala niečo spoločné farba kameňa pod ňou.

„Pripomeň mi, by som ťa zavolala, keď mi opäť zatopí izbu.“ Pôsobila nadnesene, takmer akoby žartovala.

„Takže?“ Nechcela sa nechať rozptýliť.

Zuna opäť zvážnela. „Pomôžem ti podpáliť telo. Keďže nejde o slamu, bude horieť oveľa pomalšie. Je však biely deň, takže by nás niekto mohol vidieť. Preto budem dávať pozor. Ostaneš tu sama. Ale na druhej strane, si to práve ty, kto chce ísť za Morenou.“

Yelena prikývla. „Keby ju mám hodiť do vody?“

„Rozhodnutie je na tebe.“

Potom už obe mlčali. Sústredili sa na svoje poslanie. Yelena bola zvedavá na to, ako Zuna chce zapáliť telo. Bohužiaľ, ani si to nestihla uvedomiť a čoskoro z oblečenia dievčina začal stúpať dym. Rozšírilo sa okolo nej obrovské teplo. Yelena poplašene uskočila vzad. Keď vzhliadla, Zuna pri nej už nebola. Niekoľko nasledujúcich sekúnd nebola schopná normálne fungovať. V duchu sa okríkla. Viac príležitostí nedostane.

Mala by sa sústrediť na Morenu.

Yelena si nepamätala jej tvár. Hoci ju videla viac ako len raz. Akoby si proste nebola schopná predstaviť jej podobizeň. To ju vyľakalo. No potom myslela na to, čo predstavuje. Nepamätala si, aká je zima. Netušila ani, ako vtedy vyzerá krajina, hoci ako človek musela zažiť všetky ročné obdobia. Viac ako len raz.

Miesto toho myslela na niečo, čo poznala až príliš dobre.

Smrť.

V duchu pamätala na všetkých, ktorých stiahla do vody a pripravila ich o zajtrajšok. Bolo ich neúrekom. Radšej ani nechcela poznať ich počet. Videla ich prekvapené tvár, ich paniku, keď si uvedomili, že sa už nikdy nevrátia domov. Slastne sa kúpala v ich skone. Akoby sledovala čosi neuveriteľne nádherné. Po tvári ju hladila prítomnosť ich odchádzajúcich duší. To všetko jej priniesla povinnosť...

Jej spomínanie narušil až štipľavý zápach, ktorý sa jej tlačil do nosa. Telo pohltili plamene. Tá masa na zemi vlastne už ničím nepripomínala tvar človeka. Len čosi nechutné a navyše smradľavé. Či už bol správny čas alebo nie, Yelena si nevedela predstaviť, že by to vydržala ešte dlhšie.

Z vody vytvorila ruku. Tá sa natiahla a uchopila plamenné telo. Oheň v kontakte s vodou syčal a bránil sa. No vlhkosť jej domovského živlu bola silnejšia. Keď telo topila pod hladinou, dvíhali sa k hladine bublinky.

Yelena ani na chvíľu neprestala myslieť na smrť. Dúfala, že na to, čo predstavuje Morenu ako bohyňu. Obzerala sa okolo seba. Zdalo sa, akoby bola dedina opustená, hoci bol biely deň. Možno boli smrteľníci niekde na poli alebo obriaďovali statok. Yelena bola vďačná za samotu. Aspoň nikto nevidel, ako sa neustále otáča na mieste v rytme nehlučnej hudby.

Zúrivo pozerala všade navôkol.

Keď aj o niekoľko minút bola stála sama, pochopila, že ich snaha vyšla navnivoč. Miesto toho, aby sa vybrala za Zunou a začala s ňou plánovať ďalší postup, zosunula sa na zem. Niekoľko krátkych nádychov strávila tým, že len tupo hľadela na zem, no pritom nič nevidela.

Potom sa jej videnie zahmlilo slzami.

Tie jej čoskoro v bohatých potôčikoch stekali po lícach a vytvárali pod ňou mláku. Ako vtedy, keď sa vybrala za Lukom. Bola v pokušení vytvoriť potopu. Teraz sa jej to možno aj podarí. Viac ako porazená sa cítila vyčerpaná.

Chcela len, aby to všetko aspoň na chvíľu ustalo. No nebolo jej to dopriate. Za ňou sa ozvali kroky. Akoby chcel niekto upozorniť na svoju prítomnosť, ale nezvolil pri tom práve decentný spôsob. Yelena vedela, že sa vrátila Zuna. Nebola pripravená čeliť jej otázkam.

Keď jej v ušiach zarezonoval hlas, nepatril však Zune: „Hádam, že ty naozaj túžiš po stretnutí so mnou. Asi by som mala byť poctená.“

Kapitola 10. ¦ Kapitola 12.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 11.:

5. Valeriee přispěvatel
27.02.2017 [21:23]

Valerieetak se to podařilo Emoticon Emoticonale ta oběď Emoticon snad jí aspoň Morena pomůže, když Yelena udělala to, co musela udělat Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
16.02.2017 [9:16]

LiliDarknightBlacky, myslím, že u nás to začínalo niečo ako Morena, Morena za kohos' umrela... Emoticon Ale fakt asi obe hovoríme o tom istom, len s trošku inými slovami. Emoticon No, aby som pravdu povedala, aj ja som zvedavá, či jej bohyne nakoniec pomôžu alebo nie. Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

3. Blacky přispěvatel
14.02.2017 [14:59]

BlackyEj, presne toto som myslela. Ja si pamätám aj začitok tej piesne, bolo to niečo ako : Morena, Morena, spálime ti kolená, ... Neviem čo... Nech už príde jar. :D

Dúfam, že jej pomôže. A nedostane sa to ku kráľovnej. Aj keď, Bohyne by mali byť ako vodníci, že? kopať za seba.

Teším sa na stretnutie s ostatnými Bohyňami a na pátranie po jeho tele, to bude najzaujímavejšie.

ďakujem za tak rýchle pridanie,aj keď som si prečítala, že toto skončilo. Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
14.02.2017 [10:56]

LiliDarknightNer, tak ten rituál bol ako tajný tromf v rukáve. Aj keď, aký tajný môže byť, keď ho všetci poznajú, že. Emoticon
Som rada,s že sa ti kapitola páčila. Neboj sa, ja tvojim slovám veľmi dobre rozumiem. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
13.02.2017 [21:13]

NerissaMorena! Víš, jak jsem byla rád, když se tam objevil ten rituál? Ten si pamatuju ještě ze školky. Proto mě tahle bohyně vždycky fascinovala. Emoticon
Tys mi nalomila srdce už tou písničkou a pak ještě to, co se dělo... Ach jo. Je to kruté jako voda. A oheň. Pěkná operace s protiklady. Emoticon Emoticon Emoticon
Jinak se samozřejmě snažím říct, že se mi kapitola líbila. A těším se na další. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!