OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 12.



Pieseň zradených - Kapitola 12.Ostrov smrti

Kapitola 12.

Yelena nebola schopná pohybu. Nemohla uveriť tomu, že sa im to nakoniec podarilo a Morena predsa len prišla. Vyzerala presne tak, ako si ju pamätala. Niekde v nej hlodala pochybnosť. Bohyne žijú večne, asi ťažko sa niektorá z nich zmení len v rozmedzí niekoľkých týždňov. Aj keď by mohla odprisahať, že vtedy ešte nemala čierne kruhy pod očami. Pravdepodobne to súviselo s tým, že teraz nebolo jej ročné obdobie. Nepovedala to tak aj Zuna? Teraz vládlo leto, zima ešte len príde.

Keď sa Yelena dlho nemala k slovu, opäť prehovorila Morena.

„Keď mi nechceš povedať, prečo so tu, môžem hádať,“ začala nadnesene. „Ale neviem, čo s tebou. To, čo máš na krku, je príliš mŕtve na to, aby ma to zaujímalo. Teda, smrť je môj živel rovnako ako tvoj voda, ale čo s dušou, ktorá patrí vodníkovi.“ Hlavou pri tom kývla k jej krku, akoby vedela, čo nosí ukryté v tom plátennom vrecúšku. „Ty si však ešte horšia. Taká smutná a neúplná... si si istá, že si nenechala niečo doma pod vankúšom?“

Yelena sa zamračila. Netušila, o čom to bohyňa rozprávala.

„Pomôžeš mi?“ dostala zo seba nakoniec tichým hlasom.

Morena nevyzerala byť ohúrená. „Očividne potrebuješ moju pomoc. Prečo iné by si pálila tú smrteľníčku? Inak, dúfam, že nebola živá, keď vzbĺkla. Ľudia by si mohli všeličo myslieť.“

„Nie, nebola.“

„Takže ty odo mňa niečo chceš, ale nedaruješ mi ani niečiu smrť, by si ma sem prilákala? Trestuhodné.“

Ak mala v pláne vydesiť ju, nedarilo sa jej. „Ak si teda čakala, že ti obetujem jej život, prečo si prišla, aj keď som to neurobila?“

„Dobre, dostala si ma. Bola som zvedavá. S mŕtvymi nie je žiadna zábava.“

Dostavil sa pocit, akoby jej Morena nehovorila všetko. Ale ona bola bohyňa. Nemusela sa spovedať nejakej rusalke. Ak tvrdila, že ju sem priviedla len zvedavosť, mala by jej veriť. Mala by sa snažiť presvedčiť ju, že urobila dobre. Tým pádom musela hodiť za hlavu svoje pochybnosti, akokoľvek nástojčivé boli.

„Potrebujem tvoju pomoc,“ zopakovala Yelena.

Morena pretočila jej smerom očami. To typicky ľudské gesto sa k nej nehodilo. „To už si hovorila. Začínaš sa opakovať. A to jediné, čo stojí za opakovanie, je smrť.“

Rozhodla sa nekomentovať jej posadnutosť koncom života.

„Rada život berieš, no vieš ho aj vrátiť?“

To, že išlo o nesprávnu voľbu slov si uvedomila až príliš neskoro. Morenina tvár doslova akoby sčernela. Oči sa jej rozžiarili červeným plameňom. Vlasy jej začali viať okolo hlavy. Yelena podvedome o krok ustúpila. V ďalšom zbabelom úteku ju však zastavila ruka bohyne, ktorá ju schmatla.

„Ja život neberiem, malá rusalka. Ja robím len to, na čo som určená. Ty takisto plníš svoju povinnosť. Nevinných topíš vo svojom rybníku a nepočujem, že by si samu seba volala vrah.“

Yelena si v duchu nadávala. Jediná možnosť všetko napraviť a ona to takto pokazí.

„Ospravedlňujem sa. Nemyslela som to tak.“ Viac nevinne ani nemohla znieť.

Trvalo ešte niekoľko okamihov, kým sa Morena upokojila. Najskôr sa pomaly oteplil vzduch v ich blízkosti, ktorý predtým zasiahol prudký mráz. Upokojil sa aj vietor, ktorý jej strapatil vlasy. Farba v tvári postupne ustupoval, až po sebe zanechala takmer bezchybný alabaster. Až na kruhy pod očami. Aj tie jej nakoniec potemneli. Potom dvakrát zažmurkala a zachmúrila sa.

„Hovorila si niečo?“

Zarazila sa. Buď sa len snažila niečo predstierať, alebo si naozaj nespomínala. Tak alebo ona, Yelena si uvedomila, že bude lepšie, keď sa rozhodne pristúpiť na jej hru. Bude pred stierať, že sa nič nestalo. Na čo jej zbytočne pripomínať dôvod, kvôli ktorému sa tak veľmi rozzúrila.

„Je možné vrátiť život niekomu, kto nie je celkom mŕtvy?“

Morena zodvihla obočie. „Nikto nemôže byť tak trochu mŕtvy. Ja by som o tom niečo mala vedieť. Keď už smrť príde, príde úplne. Teda, ak práve nejde o niektorú pochabú ženskú, ktorá sa vrhne z brala kvôli chlapovi. Potom sa z nej stane rusalka alebo podobná šialenosť. S jej smrťou ja nemám nič spoločné. Pokiaľ ide o teba, mohla by som ťa zbaviť tohto života. Keby si uschla.“

Jej slová boli veľmi rozporuplné.

„Nie, nejde o mňa. Ide o niekoho... kto mi je... bol... blízky.“ Toľko k jej snahe pôsobiť pokojne. Zakoktať sa ako malé dieťa, to je pre ňu typické.

Ale ona predsa nekoktala.

Prečo potom si bola istá, že to robila pravidelne?

„Takže ide o muža,“ povedala Morena. „No, ak je mŕtvy, nevrátim ti ho len preto, že na mňa zažmurkáš tými svojimi očičkami. Rovnováha je už tak dosť kolísavá. Ak si ma sem zavolala len kvôli tomu, asi ťa sklamem.“

„On nie je mŕtvy!“ vyhŕkla rýchlo, keď sa z dalo, že Morena len tak odíde a nechá ju tam.

„V tom prípade si ma sem ani nemala volať. Nezaujímajú ma chlapi, ktorí nie sú mŕtvi. Ten tvoj teda nie je u mňa a ja tu nemám čo robiť. Príď za mnou, keď sama budeš chcieť odísť z tohto sveta. S tým ti viem pomôcť. Alebo si ťa len zoberiem k sebe. Možno by si ma deň či dva bavila.“ Pri svojich slovách si hladila bradu. Potom sa strhla, akoby sa prebrala zo sna. „Čože si to chcela?“

To bola každá bohyňa taká roztržitá?

„Kráľovná zobrala jednému mužovi dušu. Ale nezabila jeho telo. Je možné vrátiť ho späť do života?“

Morena pokyvkala hlavou. „Keď nie je mŕtvy, je tu šanca vrátiť ho späť. Ale potrebovala by si jeho dušu, jeho podstatu a jeho telo. Potom by si musela presvedčiť bohyne ročných období, a teda aj mňa, aby ti pomohli. Ale nevidím v tom zmysel. Príliš veľa námahy kvôli niekomu, kto si to možno ani nezaslúži. Ak som to pochopila správne, ide o muža, kvôli ktorému sa z teba stala rusalka. Prečo by si mu chcela pomôcť?“

Yelenu tá otázka zaskočila.

V skutočnosti však nepoznala odpoveď. Keby sa na to pozrela z tohto uhlu pohľadu, musela by uznať, že Luka dostal presne to, čo si zaslúžil. Lenže... Lenže. To, že ona skočila do vody, bol jej spôsob vyrovnanie sa s bolesťou. Teraz už nič z toho necíti. Emócie k jej prichádzajú, ale niektorým ani nerozumie.

Keď je vo vode, dokonca sa jej ani nedotýkajú. Na druhej strane ale odmietala byť bezcitná. Luka ju možno vyhnal, ale bola jej chyba, že ho kráľovná našla. Keby predstierala, že si nič nepamätá a tie spomienky by považovala len za náhodilé sny, nikdy by za ním nešla. Vystavila ho nebezpečenstvu. Nerozumela sama seba. Bola si istá len tým, že mu to dlží.

„Nezaslúžil si skončiť tak, ako skončil. Keby som sa mu nevmiešala do života, kráľovná by ho nenašla a nezobrala by mu dušu.“

„Ale ak by sa on nevmiešal do života tebe, ešte by si žila.“ Morena stiahla pery do úzkej linky. „Si si istá, že ho chceš obrať o ten krásny dar smrti?“

Yelena prikývla, tentokrát bez zaváhania. „Dlžím mu to.“ A dlžila to aj svojej sestre. Možno Luka nebol verný jej, ale Nine áno. Nemá právo zobrať jej ho.

„A čo tvoj rybník? Čo bude s tvojimi povinnosťami?“

„Zuna sľúbila, že sa o to postará.“

„Zuna nie je rusalka, ona neocení smrť. V tvojom rybníku už viac nikto nezomrie, až kým sa nevrátiš. Teda, ak sa vrátiš. Je dosť možné, že nakoniec ostaneš v mojej ríši a pridáš sa k mojim milovaným mŕtvym.“

Yelena si uvedomovala, že to bola hrozba. Alebo varovanie. Odmietala však u stúpiť.

„Tak dobre. Asi ťa nepresvedčím,“ uznala nakoniec Morena. „Tak sa ma chyť, nech môžeme vyraziť.“

Keď sa Yelena dotkla jej nastavenej ruky, niečo sa stalo. V jednej chvíli stáli na moste uprostred tichej dediny a v tej ďalšej jej do uší doliehalo pískanie vetra. Chlad ju pošteklil na odhalenej pokožke. Cítila, ako sa voda mení na takmer nežné kúsočky ľadu. Yelena sa poobzerala okolo seba. Morena ich nejako preniesla späť do svojej ríše.

Bolo to pochmúrne a zároveň nádherné miesto. Akoby odnikiaľ padal sneh, ktorý sa však neusadzoval. Zem bola zmrznutá. O niekoľko minút neskôr mala pocit, že už nikdy v živote nepoužije nohy. Nikde nebolo ani živej duše. Žiadne kvety alebo kríky. Len v strede priestranstva stál vysoký strom bez lístia, ktorý bol úplne pokrytý námrazou. Nakoniec sa Yelena roztriasla a prestala si všímať svoje okolie.

„Vitaj u mňa doma,“ povedala Morena radostne.

Yelena sa k nej otočila a nestačila sa čudovať. Ak jej predtým pripadala bohyňa krásna, nebolo to nič s porovnaní s tým, ako na ňu zapôsobila teraz. Stále mala oblečené tie isté šaty, dokonca aj vlasy mala rovnako učesané. Jej oči však žiarili a okolo hlavy sa jej vznášala akási koruna z ľadu. Bola kráľovnou svojej ríše. Pôsobila ako niekto, kto si to užíval. Po predchádzajúcej únave nebolo ani stopy.

Potom jej zamrzli asi aj myšlienky.

„Och, prepáč,“ vyhŕkla odrazu Morena. Kým sa jej stihla Yelena spýtať, čo mala na mysli, prestala sa triasť. Odrazu jej bolo teplo, akoby ešte stále bola pri svojom rybníku uprostred leta.

„Ďakujem, že ma nenecháš zmrznúť.“

„Keď som ťa už sem priviedla, nemala by som ťa nechať len tak zomrieť. Teda, ty už vlastne mŕtva si, ale tvoja duša mi ešte nepatrí. Čo je škoda, určite by si si svoj pobyt u mňa užila. Večná zima. No povedz, vieš si predstaviť niečo krajšie?“

„Len ťažko.“ Aj to len preto, že jej hlava ešte celkom nerozmrzla, takže sa jej zle premýšľalo.

Pravdepodobne to ale bola správna odpoveď. Morena sa rozžiarila.

„Tak poď, presunieme sa dovnútra a ja ti poviem, ako by si si mohla pomôcť.“

Yelena vykročila, ale zabudla, v koho je prítomnosti. Morena ich proste dovnútra presunula, neobťažovala sa chôdzou. O chvíľu sa našli v priestornej miestnosti. Nebol tam žiadny nábytok, len vysoký strop skrášlený majstrovskou prácou mrazu. Pusté, no zároveň nesmierne plné a nádherné. Rovnako ako celá táto ríša. Akoby bola zosobnením zimy. A možno aj smrti.

„Čo mám teda robiť?“

Morena naklonila hlavu. „Ešte naposledy sa ťa pýtam, či toto všetko chceš podstúpiť. Smrť je dobrá, ak sa ti podarí priviesť ho späť, mohol by trpieť oveľa viac.“

Yelena sa už prestala pokúša porozumieť jej prehláseniam. Hoci by mala, súčasťou jej poslania bola smrť. Lenže svet nebol taký jednoduchý. Smrteľníci aj bohovia mali svoje úlohy. Aby to všetko pochopila, musela by žiť celé storočia. Lenže to sa jej nikdy nepodarí.

„Musím sa o to aspoň pokúsiť. Ak na to kráľovná príde, prijmem jej trest. Veď čo najhoršie by mi mohla urobiť? Premeniť ma na bludičku? Premeniť ma na prach? Sú horšie veci ako smrť.“

„To máš pravdu. Smrť je dar, nie trest.“

Na jej slová nijako nereagovala. „Čo mám teda robiť?“

Morena si povzdychla. „Ja som bohyňa, ale zväzujú ma rovnaké pravidlá ako všetkých ostatných. Mám svoje poslanie a musím udržiavať rovnováhu. Ty chceš, aby som všetko toto porušila a vrátila život niekomu, koho odsúdili na smrť. Nie je teda toho veľa, čo môžem urobiť, ale môžem ťa naviesť na správnu cestu. Ak dokážeš splniť moju podmienku a vrátiť sa sem, vyhoviem ti a splním svoju časť dohody. Ale nezabúdaj, že aj keby sa všetko podarilo a ja som ti pomohla, musíš ešte presvedčiť Vesnu a Živu.“

Prekvapilo ju, ako veľmi sa bohyňa rozhovorila. Dokonca na ňu aj inak pôsobila. Vo svete smrteľníkov asi Morena bola niekým iným. Vo svojej vlastnej ríši sa nemusel a nikomu a ničomu prispôsobovať. Len sama sebe.

„Hovoríš, že mi nemôžeš pomôcť, hoci chceš?“

Morena prikývla. „Ctím si odvahu a hoci žijem zo smrti ostatných, dokážem oželieť jednu dušu. Dokonca prežijem aj to, že musím zvrátiť chod vlastných schopností. Náš svet je celý naruby. Hľadali sme spôsob, ako to zvrátiť. Sudičky povedali, že ak prežiješ ty, máme nádej. Ale ty si len jedna rusalka. Nemáš moc na to, aby si pomohla svetu.“

Yelena sa zadívala na konce vlasov, v ktorých sa zachytila zmrznutá voda. Vďaka tomu sa nemôže vypariť a ona nepríde o schopnosti. Ani o život. Nerozumela tomu, o čom hovorila Morena. Bohyňa pôsobila stále popletene. Alebo len Yelena nebola schopná nejako jej porozumieť. Zuna povedala, že čosi bolo porušené. Teraz jej to v podstate zopakovala bohyňa, ktorá je zodpovedná za to, aby všetko bolo tak, ako malo byť.

„Nerozumiem,“ vyslovila nakoniec Yelena váhavo.

Morena sa zasmiala. „Ani nemôžeš, keď ani bohyne nevidia v niečom zmysel. Dana nám odmietala prezradiť viac nielen o tebe, ale aj o rusalkách. Niečo sa vo svete zmenilo. A potom ma zavoláš ty, aby som ti pomohla niekoho oživiť, hoci ja životy len beriem. Je to... čudné.“

Viac ako rozhovor s bohyňou? chcela sa spýtať, ale nakoniec to nevyslovila.

„Nemala by som teda začať plniť svoju úlohu?“ vyslovila Yelena miesto toho.

„Asi máš pravdu,“ prisvedčila Morena. „Dobre teda, poviem ti, kam máš ísť a čo máš robiť. Ale keď sa už raz vydáš na túto cestu, nemôžeš len tak skončiť. Ak neuspeješ, ja si privlastním tvoju dušu. Už nebudeš rusalka, ale budeš mŕtva. Ako si mala byť, keď si skočila z toho brala. Tvoj milý ostane v moci vodníkov a nikdy sa nevrátiť do života. Zanikne aj tá malá šanca, ktorú teraz ešte má. Si ochotná prijať to riziko?“

Yelena mala skôr pocit, že sa ju Morena snaží ešte odhovoriť. No pre ňu nebola cesta späť už od momentu, keď jej Nina prezradila, že Luka nie je mŕtvy. Na krku ju hriala jeho duša uväznená v perle, pre ktorú kedysi riskoval život. Chcel ju požiadať o ruku a nebál sa pri tom ani zomrieť. Všetko kvôli láske k nej. A potom ju zradil. Nerozumela. Naozaj ničomu nerozumela. Ale jej odhodlanie ju priviedlo až sem. To niečo musí znamenať.

„Prišla som až sem. Mala by som sa teda o to aspoň pokúsiť.“

Morena neveriacky pokrútila hlavou. „Neviem, či si taká hlúpa, alebo taká odvážna. Asi oboje.“ Na chvíľku stíchla, no potom pokračovala: „Dobre teda. Ja sa starám o duše. Ty však nenájdeš to, čo potrebuješ, v mojej ríši. Niekde tam vonku je ostrov; ostrov, na ktorom prebývajú duše mŕtvych a aj tie, ktoré sa ešte nenarodili. Je to domov bez starostí a bolesti. No je aj nebezpečný. Ak sa tam raz vydáš, už sa odtiaľ nemusíš vrátiť späť. Hlavne ak ešte neprišiel tvoj čas.“

„Prečo tam ale mám ísť? Ja mám Lukovu dušu.“ Na dôkaz zodvihla do výšky svoj prívesok.

„Duša, ktorú vodník ukradne smrteľníkovi, nie je všetko. Predstavuje len časť všetkého, ,čo drží telo pri živote. Ty síce máš dušu, ale bezo zvyšku je ti na nič. Preto potrebuješ nájsť ešte jednu časť, viac duchovnú. Volaj to podstata človeka.“

Yelena sa zamračila. „Lenže Luka nie je mŕtvy a už sa narodil. Čo by robil na tom ostrove?“

„Nehľadáš jeho dušu. Hľadáš jeho ducha.“

Nevidela v tom rozdiel, no bohyňa smrti sa v týchto veciach vyznala asi viac ako ona.

„Mám teda odísť na ostrov a nájsť tam to niečo. A čo potom?“

„Potom mi to niečo prinesieš sem.“

„To znie jednoducho.“

Morena sa zasmiala. Trochu žalostne. „Nič, čo súvisí s týmto ostrovom, nie je jednoduché.“

„Ja ale nemám na výber. Musím tam ísť. Hoci netuším, kde by som ten ostrov mala hľadať.“

Morena si ju chvíľu len prezerala. Yelena sa snažila nestrhnúť sa. Nech už v nej hľadala bohyňa čokoľvek, možno to nachádzala. Alebo bola sklamaná a dobre to skrývala. Tak alebo onak, výsledkom jej niekoľkominútovej prehliadky bolo spokojné prikývnutie. Yelena dúfala, že akýmkoľvek druhom šialenstva trpí, nebude nákazlivé. Už tak mala pochybnosti o svojom vlastnom zdravom rozume, že na vôbec vybrala na túto cestu.

„Dúfam, že ťa ešte uvidím.“

Kým sa Yelena stihla spýtať, ako to myslí, opäť zmizla.

Bohyňa ju preniesla na miesto, o ktorom hovorila.

Kapitola 11. ¦ Kapitola 13.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 12.:

4. LiliDarknight webmaster
04.03.2017 [16:05]

LiliDarknightValeriee, ešte toho bude viac, čo sa objaví. Emoticon

3. Valeriee
04.03.2017 [9:21]

tak jsem zvědavá, jestli Lukova ducha najde a co za svízel se tam ještě objeví Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
18.02.2017 [15:08]

LiliDarknightNer, som rada, že ťa prítomnosť Moreny teší. Emoticon Je pravda, že toto je ešte len začiatok všetkého, takže hej, ešte postavy pekne potrápim. Asi by som mala konečne priznať, že ma to baví. Emoticon Emoticon
Ducháček? To mi pripomína Hotel Transylvánie. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
16.02.2017 [14:17]

NerissaMorena! Emoticon I když... ta věčná zima se mi moc nelíbí. Ale to je jedno. Morena! Emoticon
Dobře, položka číslo dvě odškrtnuta ze seznamu, bohužel, ten seznam narostl o další dva miliony věcí, který chudák Yelena bude muset podstoupit. Tak nějak... se těším. Přenesla si na mě radost z utrpení tvých postav. Emoticon
A Luka je odteď Ducháček. Emoticon
Parádní kapitola, mamuška. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!