OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 13.



Pieseň zradených - Kapitola 13.Zo záhrobia

Kapitola 13.

Yelena nastavila tvár slnku. Nevedela, ako dlho sedela na lúke. Nad ňou sa skláňali vetvy vysokého dubu. Široko-ďaleko to bol jediný strom. Neprišlo jej to zvláštne. Tak to predsa má byť. Nikam sa neponáhľala. Nemala žiadnu úlohu.

Naveky bude posedávať a užívať si nič nerobenie.

Dokonca ani nebude sama.

Vo vzduchu akoby sa vznášala niečia prítomnosť. Neviditeľné bytosti sa jej obtierali o pokožku. Šepkali jej do uší. Ale ona ich nechcela ani vidieť, ani počuť. Preto sa jej prítomnosť nemohla nijako dotknúť. To isté sa nedalo povedať o troch bratoch, ktorí ju všade prenasledovali. Usmiala sa. Aj teraz ju sledovali.

Jeden z nich jej postrapatil vlasy.

Odhrnula si zatúlaný prameň z čela. „Veľmi zábavné, Juh,“ odvetila, no neotvorila oči.

Ozvenou jej bolo trio rozradostených smiechov. Nerozoznala zvuk ich krokov. Na to sa pohybovali až príliš potichu. No vedela, kedy sa dostali až pred ňu. Na tvári ju prestalo hriať slnko.

Nespokojne sa na nich zadívala. Stále ju udivoval pohľad na nich. Aj keď, tak to ostane asi navždy. Od prvého okamihu si pomyslela, že nikdy nevidela nikoho krajšieho. Božské tváre mali bezchybné a dychberúce. Vlasy rovnakého takmer bieleho odtieňa im odstávali od tvárí, akoby im ich rozstrapatil prudký víchor. Oči im žiarili šibalstvom.

Keď však prehovorili, ich hlas akoby sa niesol v podobe ozveny na krídlach vetra.

Oni sami boli ich zosobnením.

Severný, Južný a Západný vietor.

Pre mnohých len legenda, pre ňu priatelia, ktorých poznala snáď odjakživa. Keď nepozerali na svet, robili jej spoločnosť. Skutočné mená nemali, boli len tým, čo predstavovali. No ona ich vedela rozoznať. Rovnako ako svetové strany, z ktorých prilietavali, aj ich vetrík mal svoje rozdiely.

Preto ich volala Sever, Juh a Západ.

Keď sa však pýtala na Východný vietor, nikdy jej neodpovedali.

Len pochmúrne zmĺkli.

„Ako sa má naša obľúbená priateľka dnes?“ spýtal sa jeden z nich, Sever. Tvár jej oviala studenosť zimných mesiacov. V očiach mal náznak modrej ľadovosti. Rozoznať ho bolo vždy najľahšie.

Odfrkla si pri jeho slovách. „Som vaša jediná priateľka.“

„Preto ťa máme najradšej,“ prisvedčil Juh. Západ rozprával len veľmi ojedinele.

„Kde ste boli?“ spýtala sa zvedavo. Rada počúvali ich príbehy o svete tam vonku.

„Tu i tam. Veď to poznáš. Je leto. Ľudia majú radi, keď im strapatíme vlasy. Aj severák majú radi, ale nie keď prší. Potom nadávajú, že je taká zima. Smrteľníci nikdy nevedeli, čo presne chcú. Keď svieti slnko, túžia po daždi. Ale keď prší, nadávajú, že chcú slnko. Nevyhovieš im,“ rozhovoril sa Juh.

Yelena prikývla. Smrteľníci boli... Áno, boli. Mala pocit, akoby o nich mala vedieť viac. Čosi sa jej mihotalo na okrajoch mysle, ako slovo, ktoré odpočíva na jazyku a je nemožné ho vysloviť. Keď sa však chcela sústrediť na to niečo záhadné vo svojej hlave, našla len prázdnotu. Dieru po čomsi, o čo prišla.

Raz sa na to spýtala Severa. Pokrčil plecami, no zvláštne sa na ňu pozeral. Akoby o tom vedel viac, než dával najavo. Ona mu to ale nevyčítala. Nechcela skutočne poznať pravdu. Veď čo jej chýbalo v tomto raji? Ostrov bol veľký, nejestvovali na ňom starosti, len radosť a ľahkosť bytia. Nevzdala by sa ho za nič na svete.

Keď bola tu, určite nemohla mať žiadnu úlohu.

Veď nemala žiadne schopnosti, ktoré by jej určovali nejaký osud.

Z premýšľania ju prebudila až náhla ťaživá atmosféra. Akoby na ňu dopadlo čosi ťaživé. Zapozerala sa na priateľov. Vyzerali takmer vydesene. Tváre mali identicky bledé a zvraštené do bojazlivej grimasy. Prekvapene zodvihla obočie. Oni sa predsa nebáli nikoho a ničoho. Lietali po svete. Všeličo videli a zažili. A predsa teraz vyzerali ako vydesení smrteľníci pri divokej búrke.

„Čo sa stalo?“

No oni namiesto toho sklonili hlavy k sebe a začali šepkať. „To je Kostej. Prečo prišiel? Už dávno sa tu neukázal! Čo ak ju bude chcieť pre seba? Musíme ju skryť!“

Ich hlasy plné obáv sa niesli s ozvenou po celej lúke. Ako šepot vo vetre.

Postavila sa a predrala sa do ich kruhu. Odskočili, akoby ich zranila.

„Kto je Kostej?“

Prekvapene na ňu zažmurkali, no neodpovedali. Len opäť zašepkali: „Musíme ju ukryť.“

Práve keď v diaľke začula zaerdžať koňa, vyzdvihol ju vietor do výšky. Nevykríkla len preto, že bola príliš zaskočená. Čoskoro sa našla ukrytá uprostred konárov dubu, pod ktorým predtým ležala. Z takejto výšky videla naozaj ďaleko.

Ostrov bol väčší, než sa nazdávala. Namiesto mora videla len hmlu. Určite preto, že útesy boli príliš vzdialená na to, aby to jej oči dokázali vidieť. Potom sa opäť ozval ten kôň. Zapozerala sa pod seba. V tom momente už nebola schopná odvrátiť tvár.

Na lúku pricválal ozrutný žrebec, avšak bol desivý. Oči mal prázdne, akoby mu ich niekto kedysi dávno vylúpol. Bol nesmierne vychudnutý a vyzeral, akoby bol zelený. Jeho jazdec však bol ešte hroznejší. Vychudnutý, jeho telo pripomínalo kostru obalenú v koži. Nemal oči a ani oblečenie, stál tam nahý, no predsa zakrytý. Biele chlpy a vlasy ho prikrývali ako kožuch medveďa.

Nikdy v živote nevidela nikoho staršieho.

Akoby bol už mŕtvy, no predsa tu stál a šíril okolo seba nesmiernu silu.

„Kostej,“ pozdravili ho Sever, Juh i Západ.

Na tvári tej osoby sa nemihla žiadna emócia. V jeho tele bola nehybnosť, ako tam pokojne sedel na chrbte svojho ozrutného koňa. Ten bol nepokojný aj za svojho pána. Nedočkavo rýpal kopytom v tráve, akoby tam niečo hľadal.

„Povedzte, veterníci, kto sa skrýva na mojom ostrove?“

Videla, ako všetci traja ešte viac ustrnuli. „Na ostrove sú len duše, Kostej. Duše živých a mŕtvych. Potom sme tu my traja a ty, ktorý tu vládneš.“

Kostej sa zasmial. „Ako krásne z vašich úst plynú tie lži. Všetci vieme, že sem niekto prišiel. Ostrov sám mi to povedal, keď sa presunul. Duše sú nepokojné. Altyr začal žiariť. Prišla sem nejaká žena so zvláštnou dušou. Tak sa znovu pýtam – kde ju ukrývate?“

Yelena ustrnula. Obávala sa, že ju čochvíľa objaví. Stačilo by, ak by sa zadíval na korunu dubu. No on skôr pôsobil, akoby ten strom proste... ignoroval. Akoby nedokázal dať najavo, že ho skutočne vidí. Snáď v rešpekte. Jej to pripadalo ako strach. Obával sa toho dubu. Hoci to bolo nelogické. Prečo by sa niekto bál obyčajného stromu, akých smrteľníci musia mať všade dostatok?

„Nikoho takého sme nevideli. Ak ju však zazrieme, dozvieš sa to ako prvý,“ prehovoril Sever ľadovým hlasom bez akejkoľvek emócie.

„To dúfam,“ prisvedčil Kostej, „inak by som vám musel pripomenúť, prečo ste už len traja.“

S tým kopol koňa do slabín a ten sa rozbehol. Tesne minul bratov strnulo stojacich na lúke. O niekoľko sekúnd neskôr sa stratil z dohľadu, hoci ozvena jeho erdžania stala jej chlpy do pozoru ešte dávno po tom, čo ho stratila z očí.

Čakala, že ju bratia dajú dole. No oni akoby zabudli. Preto sa dala do lezenia. Trvalo jej to síce dlho, ale nakoniec dopadla do trávy. Nohy jej pri tom brneli, až sa jej roztriasli kolená. Skákať z výšky bol očividne zlý nápad.

„Kto to bol?“ spýtala sa ich zvedavo.

Strhli sa, akoby sa jej zľakli.

Napokon jej odpovedal Sever: „To bol Kostej. Vyhlásil sa za pána tohto ostrova. Nemôžeme ho zabiť, pretože ukryl svoju dušu. Preto je taký nebezpečný.“

Naklonila hlavu na stranu. „Dobre. A čo tu chcel?“

Opäť nastala dlhá odmlka. Počas nej ju všetci traja pozorne sledovali, akoby ju videli prvýkrát v živote. Najskôr si z toho nič nerobila, no neskôr jej to začalo byť veľmi nepríjemné. Začala sa pod ich skúmaním ošívať, až to nakoniec nevydržala:

„Prečo tak na mňa pozeráte?“

Akoby svojimi slovami prelomila nejaké kúzlo, všetci traja sa strhli.

„Pretože Kostej hovoril o tebe,“ prezradil jej napokon Sever.

Najskôr zodvihla obočie. Potom sa začala smiať. Tá predstava bola viac ako len absurdná, bola doslova hlúpa. Ona tu predsa žila celý svoj život. Nemohla len teraz prísť. Lenže keď sa k nej bratia nakoniec nepripojili a aj naďalej si ju skúmavo prezerali, jej veselie akoby odplavila voda.

„To predsa nemôžete myslieť vážne. Ja tu žijem celý život. Tá, ktorú hľadá, predsa len teraz prišla.“

Sever k nej podišiel. Akoby si chcel prisvojiť celú jej pozornosť. „To sa ti len zdá. Takto pôsobí ostrov Bujan na tých, ktorí sem prídu. Majú pocit, akoby tu žili odjakživa. Zabúdajú na to, kým boli. V skutočnosti tu ale žijeme len my traja, Kostej a... duše.“

„Ale ja...“ zahabkala.

Položil jej ruku na plece. „Naozaj si prišla len nedávno, hoci čas tu plynie úplne inak. Mysleli sme si, že si prišla, aby si nám robila spoločnosť. Nemohli sme sa ťa spýtať, prečo si sem prišla. Nepamätáš si to. Dokonca ani teraz.“

„To je predsa hlúposť!“ skríkla, ale jej hlas neznel namosúrene. Skôr zúfalo.

Prečo ju odrazu odmietali? V očiach sa jej začali hromadiť slzy.

„Kostej povedal, že si sem priviedla zvláštnu dušu. Vieš, o čom hovoril?“

Rozhodila rukami. „Nič, čo hovoril, nedávalo zmysel. Ako by som teraz mohla prísť? To je hlúposť! Ja som tu odjakživa a vy ste moji priatelia. Prečo by ste sa inak ku mne správali tak pekne? Nemáte dôvod vážiť si nejakú cudzinku, za ktorú ma prehlasujete.“

Pristúpili aj Západ a Juh. Opäť sa rozhodli hovoriť naraz, akoby mali spoločnú vôľu. „Prišla si sem, pretože máš poslanie. My sme tu vždy sami. Vždy čakáme. Len občas sa smieme preletieť do sveta smrteľníkov všetci spolu. Ty si nám však chcela robiť spoločnosť. Obľúbila si si nás veľmi rýchlo. Chceli sme ťa chrániť.“

Frustrovane rozhodila rukami. „Ale veď ja som...“ Nedokončila však. Zastavil ju Západ tým, že k nej natiahol ruku. Najskôr ju vyľakal, takže pred jeho dotykom uhla. Lenže on nakoniec prsty obtrel na niečo, čo jej viselo na krku.

„Čo je to?“ prehovoril po prvýkrát sám za seba.

Zadívala sa dole na divné vrecko, ktoré jej pokojne ležalo na šatách. „Ani som nevedela o tom, že to mám,“ priznala a siahla tam rukou.

No Západ ju predbehol.

Onedlho mal vrecúško v moci a otváral ho. Na dlaň si vysypal jedinú dokonalú perličku. Malú na to, aby bola naozaj vzácna, ale aj tak bola krásna. Yelena sa na ňu zadívala. Pri tom skúmaní snáď ani nedýchala.

Priblížila sa až ta veľmi, že nosom sa dotýkala Západovej pokožky. A potom sa od lesklého povrchu odrazil jediný lúč slnka. Prinútil ju prižmúriť oči. No ten záblesk vyvolal oveľa viac. Presvetlil to temné miesto v jej vlastnej mysli. Odrazu vedela, na čo si nevedela spomenúť.

So zalapaním po dychu odskočila.

„Máte pravdu,“ povedala zadýchane, „naozaj som sem kvôli niečomu prišla. Teda, skôr kvôli niekomu.“

Zodvihla hlavu a tentoraz ich videla nezastretým pohľadom. Stále boli nádherní, avšak už ju k nim neviazalo priateľstvo vytvorené nejakým kúzlom. Hoci si vedela predstaviť, že ak by ich spoznala lepšie, určite by si ich obľúbila. Už teraz sa jej páčili.

„Poslala ma sem Morena, aby som našla podstatu niekoho, kto je pre mňa veľmi dôležitý.“

Bratia vyzerali byť naozaj ohromení. „Bohyňa Morena? Ale ona sem nikdy nikoho len tak neposlala. Len im dovolila nájsť si sem cestu. Dostať sa na Bujan – to je najväčšia pocta.“

„Ale ja odtiaľto odídem hneď ako nájdem to, čo hľadám.“

Zrak jej mimovoľne padol na perlu, v ktorej bola u väznená Lukova duša. Cítila úzkosť, že je od nej tak ďaleko. Preto natiahla vlastnú ruku, aby tak dala Západovi najavo, aby jej ju vrátil. Bez zaváhania to urobil. Keď perlu vrátila späť do vrecúška, akoby povolil tlak, ktorý jej zvieral hrdlo.

„Hľadáš niečiu podstatu,“ zhrnul Sever. Prebral úlohu ich hovorcu. „Duch človeka sa líši od duše. Má podobu zvieraťa a tých je tu veľa. Nájsť to správne nebude jednoduché. Jediný, kto by ti s tým vedel pomôcť, by sám potreboval zachrániť.“

Yelena sa zarazila. „O kom to hovoríš?“

Sever s povzdychom pokrútil hlavou. „O našom štvrtom bratovi. O Východnom vetre.“

„Takže o tom hovoril vtedy Kostej. Pripomenul vám, že vám chýba brat.“

Bratia sa zatvárili rozzúrene. „Skôr nám pripomenul, ako nás o brata obral. Zaklial ho do nám neznámej podoby a ukryl ho niekde na ostrove. Viackrát sme to tu celé prehľadali, ale nič sme nenašli. Takto nás drží v hrsti. Sme povinní plniť jeho želania. Ak by sme odmietli, Východ zomrie.“

Yelena pocítila ľútosť a hnev. „Nemôžem od vás žiadať, aby ste mi pomohli,“ pošepkala.

„Nie, ty nás o to nežiadaš,“ prisvedčil Sever, „my ti to sami ponúkame. Ak ťa sem poslala Morena, musí to byť dôležitá. Viem, že Východ by chcel, aby sme ti pomohli.“

Mala tušenie, že by ich nepresvedčila, ani keby sa naozaj snažila.

Okrem toho, pomoc naozaj potrebovala.

Slabo sa usmiala. „Tak vyrazíme?“

Bez ďalších zbytočných slov ju začali viesť viac do vnútrozemia. Obzerala sa okolo seba na dokonalú prírodu a všade vládnuci pokoji. Okrem vysokého dubu, v ktorého korune sa ukrývala, tu boli už len kríky rôznej výšky. Ostatné priestranstvo zarástla vysoká tráva. Kvety hýrili farbami a rozostupovali sa pred bratmi, ktorí zosobňovali vietor.

Niekoľkokrát sa Yelena chcela spýtať, kam presne idú, ale nikdy to nevyslovila. Keď v diaľke zbadala vysoký balvan pripomínajúci svojim tvarom vajce, už mala svoju odpoveď. Nakoniec zastavili až pred ním. Kameň bol mohutný, so svojou výškou mu siahala niekde do polovice. Jeho povrch bol pokrytý vyrytými slovami, ktoré však nedokázala prečítať.

„Čo je to za skalu?“ spýtala sa Yelena. Zdalo sa jej, akoby tomu kameňu bratia skladali úctu.

Sever sa na ňu zamračil. „Toto nie je len tak nejaká skala. Toto je Alatyr, posvätný kameň. Otec kameň. Spod neho prýštia pramene, ktoré napájajú celý svet svojou liečivou vodou.“

„A prečo sme tu? Tento... kameň mi pomôže nájsť to, čo hľadám?“

Pokrútil hlavou. „Nie, to musíš nájsť ty sama. My sme ťa len priviedli na miesto, kde to môžeš nájsť.“

Namiesto toho, aby jej to vysvetlil, ukázal rukou kdesi za ten mohutný kameň. Natiahla krk. Tam vzadu akoby sa nachádzal samostatný svet. Na lúke lemovanej kvetmi a kríkmi odpočívali desiatky zvierat. Boli úplne krotké a sledovali ich zvedavými pohľadmi. Vôbec sa ich nebáli.

„Ale ktoré z nich je podstatou muža, ktorého chcem zachrániť?“

To, že prezradila možno až príliš, si uvedomila až potom, čo za tvorila ústa.

No bratia akoby to ani nezobrali na vedomie. „Priniesla si perlu s jeho dušou. Duch a duša by mali byť spolu, avšak tieto dve časti rozdelili. Duša bude hľadať svoju zvyšnú časť. Ale musíš k tým zvieratám prísť dostatočne blízko. A žiadne nesmieš vynechať. Aj to najmenšie môže byť práve to, ktoré hľadáš.“

S tým odstúpili.

Naznačovali jej, aby sa pustila do práce. A ona to urobila, hoci so zaváhaním. Dívala sa na lúku pred sebou. Tráva jej siahala ku kolenám. Zvieratá sledovali každý jej krok, no ostávali na svojich miestach. Dokonca aj vtedy, keď pomedzi ne začala prechádzať.

Zvery, ktoré poznala ešte zo svojho smrteľného života, obišla ako prvé. Boli bezpečnejšie a poznala ich. Tu pohladila králika, tam sa usmiala, keď jej teľa mokrým nosom štuchalo do dlane. Dokonca bola v pokušení vysadnúť na chrbát žrebcovi, ktorý sa k nej sklonil.

No akokoľvek si to priala, ani jedno z nich nebolo to, ktoré hľadala. Pochybovala, že tentokrát bude dané zviera vystihovať Luku. A keby to aj tak bolo, nevedela by, kde začať. Kedysi bol Luka jej milým, no teraz ho nepoznala až tak dobre. Proste si nespomínala.

Nakoniec musela neochotne postúpiť až k divokejším zvieratám. K líškam a kunám. Dokonca aj tie ostávali pokojné. Aj keď možno len preto, že Yelena nenašla odvahu dotýkať sa ich. Postupovala stále ďalej a perla len pokojne visela na jej krku.

Až zrazu mala pocit, že poskočila. Lenže pred ňou bolo príliš veľa možností. Medvieďa so starou medvedicou, srnka, párik veveríc, dokonca hrdý jeleň. Ktorýkoľvek z nich mohol byť ten pravý. Na chvíľu ostala stáť, aby si urovnala myšlienky. To, že urobila chybu, si uvedomila neskoro.

Kútikom oka zachytila nejaký pohyb. Poplašene otočila hlavu. Jej smerom utekal mohutný strieborný vlk a ceril na ňu zuby. Pravdepodobne nemal dobré úmysly. Uvedomila si to ale neskoro. Telo jej stihlo zdrevenieť strachom a zmohla sa len na pomalé cúvanie.

No v tráve o čosi zakopla. Skončila na chrbte v tráve. Vyrazilo jej dych. Zjajkla, keď na nej pristál vlk. Privrela oči. Pripravila sa na bolesť. No on ju nepohrýzol. Nezabil ju. Len sklonil hlavu a ňufák jej pritisol na vrecko s perlou. Mohla by prisahať, že ho počula spokojne vydýchnuť.

Ak sa nemýlila, toto zviera hľadala.

Natiahla roztrasené prsty a prehrala nimi jeho jemnú srsť. „Ty... ty si ten, koho hľadám?“ spýtala sa hlúpo, akoby jej snáď ten vlk mohol rozumieť. No na jej veľké prekvapenie urobil niečo, čo až príliš pripomínalo prikývnutie.

„Ak mi dovolíš vstať, môžeme sa vydať na cestu,“ navrhla mu oveľa odvážnejšie, než sa v skutočnosti cítila.

Pravdepodobne to ale stačilo, pretože hneď potom z nej vstal, ale nepohol sa od nej ani na krok. Doslova sa jej opieral o nohu, keď kráčala smerom, kde na ňu čakali veterní bratia.

Usmievali sa.

„Dokázala si to,“ skonštatoval Sever.

Uškrnula sa. „Nebyť toho vlka, nikdy by sa mi to nepodarilo. On vlastne našiel mňa, nie naopak.“ Pozrela na neho. Zadíval sa jej do očí. Žltý pohľad mal zvláštne inteligentný. „Ako sa ale odtiaľto dostaneme?“

Sever dlaňou poklepal po kameni. „Altyr je liečivý, no okrem toho do neho prví ľudia vytesali Svarogove zákony. V skutočnosti to však nie sú len nariadenia, ale staré tajomstvá a rituály. Pre toho, kto ich vie prečítať, sú studnicou múdrosti. Vždy tu nájde odpoveď, po ktorej túži.“

„A ty si tam vyčítal, ako sa odtiaľto dostanem?“ spýtala sa nádejne.

Pokrútil hlavou. „Nie, nenašiel. Pretože ty odtiaľto nechceš odísť.“

Pri tom obvinení sa sprudka nadýcha. Cítila sa, akoby ju bol udrel, taký ostrý bol jeho hlas. Vôbec sa jej nepáčilo, z čoho ju obviň oval. Prišla sem s istým úmyslom, nedúfajúc, že sa jej to podarí. Rovnako na tom bola aj Morena, keď ju sem posielala. A Yelena to prijala ako nutné zlo.

Sever si však jej mlčanie vysvetlil po svojom.

„Toto miesto možno vyzerá ako pokojný raj, ale nie je ním. Dostanú sa sem duše mŕtvych za odmenu. Netrpia tu bolesťou ani chorobami. Sú tu v podstate šťastné. No pre živých je to peklo. Tento ostrov neustále mizne. Nikdy nevieš, kde a kedy sa objaví. Neplynie tu čas. Len sa neustále opakuje ten istý moment. Niekto slabší by sa z toho mohol aj zblázniť. Pokoj je niekedy rovnako nebezpečný ako vojna. Hlavne ak je ho príliš.“

Nedostala príležitosť odpovedať mu.

Pretože vtedy k nim doľahla ozvena konského erdžania.

Vlk vedľa nej vyceril zuby a hrdelne zavrčal.

„To je Kostej!“ vykríkli bratia naraz. Ich hlas sa zmenil v šepkanie vetra. „Určite nás nasledoval. Vedel, že mu klameme. Rýchlo, musíme ju odtiaľto dostať.“

„Musíš odtiaľto čo najskôr odísť!“ prikázali jej vzápätí.

Yelena rozhodila rukami. „Lenže ja neviem ako!“

„Alatyr ti to povie, len mu musíš veriť. My Kosteja zabavíme, ale musíš sa ponáhľať!“ S vyslovením tých slov sa rozbehli cez lúku na kopec. Na tom sa o chvíľu neskôr objavil aj strašidelní Kostej.

Yelena sa odvrátila.

Vybrala sa k tomu kameňu a položila naň ruku.

Prosím, prosím, zober ma odtiaľto, prosila ho v mysli.

Nepočúval ju.

Miesto toho premýšľala o tom, čo povedal Sever. Bolo by predsa také jednoduché, keby tu ostala. Nemusela by sa už nikdy zaoberať tým, čo cíti a čo necíti. Rozumela by sama sebe. Neexistovala by tu povinnosť. Veterní bratia by jej robili spoločnosť. Možno by im mohla pomôcť nájsť strateného štvrtého brata. Na ostrove bolo večné leto. Pokoj. Odmena. Žiadne starosti.

No predsa cítila, ako sa v nej prebúdzal nepokoj.

Asi to malo niečo spoločné s tým, ako sa o ňu vlk opiera. Vlastne nie. To, ako sa na ňu doslova zvalil. Akoby ju súril, aby sa rozhodla. Zadívala sa na neho. Akoby na chvíľu zahliadla v jeho pohľade Luka. Čo by jej asi povedal? To netušila. Vedela však, že sem prišla preto, aby mu pomohla. Či už si myslela, že si to zaslúžil, alebo nie. Pravdepodobne niečo z tohto bude ľutovať.

Lenže to nikdy nezistí, ak tu ostane.

Zadívala sa cez plece. Veterní bratia bojovali s desivým starcom Kostejom. Netušila, kto z nich vyhráva, no takisto vedela, že ho neudržia večne. Z nejakého dôvodu ju chce. Na druhej strane, nemala by sa čudovať. Nepozvaná vnikla na jeho ostrov. Možno by jeho reakciu volala opodstatnenou, keby v ňom necítila toľko zlovoľnosti.

Mohla by sa pokúsiť pomôcť im....

Ale ona nebola bojovník.

Miesto toho sa sústredila na kameň. Potrebuje a chce sa vrátiť k Morene. Môže ju predsa požiadať o pomoc. Keď mala moc poslať Yelenu sem, mohla by to isté urobiť aj s nejakým skutočným hrdinom. Ten by mohol bratom pomôcť viac, ako by si ona mohla pred stavovať.

Ona bude dúfať, že dokáže pomôcť aspoň Lukovi.

Pri tej myšlienke sa kameň pred ňou matne rozžiaril. Teda, jeho časť. Za sebou počula rozzúrený rykot. Neotáčala sa. Miesto toho sa sústredila na jednotlivé slová. Ruku vplietla do vlkovej srsti. Akoby hľadala útechu. V duchu čítala jednotlivé slabiky. Nedávali jej zmysel, ale čoskoro pochopila, že sa niečo deje.

Všetko sa s ňou začalo točiť.

Musela zatvoriť oči, aby sa jej nebúril žalúdok.

Keď sa nakoniec odhodlala k ich otvoreniu, bola na úplne inom mieste.

Kapitola 12. ¦ Kapitola 14.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 13.:

5. Valeriee
11.03.2017 [20:33]

takže ducha Ulak bychom měli... A Kostěje za zády taky Emoticon Emoticon Bude je následovat? Myslím Yelenu a Luka? Snad se mi ještě dneska podaří dát aspoň jednu kapču Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
20.02.2017 [11:43]

LiliDarknightPioggia, som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár. Emoticon Dúfam, že sa mi ďalšiu kapitolu podarí dokončiť čo najskôr. Emoticon

3. Pioggia
19.02.2017 [22:24]

Nádhera ako vždy Emoticon vôbec som nečakala takéto pokračovanie ale strašne sa mi to páčilo Emoticon rýchlo pokračuj Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
19.02.2017 [15:45]

LiliDarknightNer, v mojich príbehoch je to vždy tak - kúsok dopredu a obrovský skok vzad (v istom zmysle). Však sme v podstate ešte stále na začiatku, nemôže to byť ľahké. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
19.02.2017 [15:25]

NerissaJe mi to jasný, jeden krok vpřed, dalších deset zpět. Chudák Yelena. Snad Ducháčka zachrání. Emoticon
Parádní kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!