OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 14.



Pieseň zradených - Kapitola 14.Posol so smrťou

Kapitola 14.

Yelena vedela, že sa ocitla na správnom mieste. Predsa však akoby sa zjavila niekde úplne inde. Zatiaľ čo Morena ju poslala na cestu zo svojho paláca, ona sama sa teraz vrátila niekam na vysoké útesy. Keby ich nepokrýval sneh, pochybovala by o svojom cieli. Bude si musieť nájsť cestu späť, čo ju ani v najmenšom netešilo. Tento ostrov bol obrovský. Mohla by tu blúdiť celé dni bez toho, aby našla čo i len správny smer.

Zamračila sa.

O nosu sa jej obtrela vlčia hlava. Odkedy ho našla v lese, nepohol sa od nej ani o kúsoček. Mala podozrenie, že keby mu sadla na chrbát, spokojne by ju odniesol kamkoľvek by si za žiadala. Lenže to bol problém. Ona netušila, kam vlastne má ísť. Frustrovane sa pozerala navôkol. Do jej tela sa opieral ľadový vzduch.

Mala by sa pohnúť skôr, ako tu zmrzne.

Nakoniec teda vykročila. Čoskoro však prišla na to, že aby viac pokračovala do vnútrozemia, približovala sa pláži. To ju ani v najmenšom nepotešilo. V momente, keď sa chcela otočiť, niečo zbadala. Bolo to príliš ďaleko na to, aby rozoznala presné kontúry. Pripadalo jej to ako farbená machuľa.

Čím bližšie bola, tým viac jej to pripomínalo nejakú osobu.

Až keď bola sotva na dotyk, konečne si uvedomila, čo to je.

Na kameni sedel obrovský vták. Dlhé chvostové perá žiarili tou najhlbšou krvavočervenou farbou. Krídla, ktoré ho zakrývali ako plášť, sa zlievali do všakovakých odtieňov od zelenej až po ružovú. Nádherné stvorenie. Dokonca aj s tou ľudskou hlavou. Na pleciach mu totiž sedela tvár nádhernej blondíny. Jednotlivé kadere sa pohojdávali vo vetre.

Yelena tam len fascinovane stála a pozerala na to stvorenie. Len ťažko by našla niečo čudnejšie, no zároveň to bolo až dychberúco nádherné. Teda, za predpokladu, že nešlo len o výplod jej fantázie. Podľa toho, ako vlk vrčal, by odhadovala, že tá vtáčia žena bude skutočná.

Ešte viac ju o tom uistila tá kreatúra, keď prehovorila:

„Čakám na teba už dlho. Nemám času nazvyš.“

Yelena zodvihla obočie. Toto určite neočakávala. „Aj by som sa ti ospravedlnila, ale nepoznám ťa. Teda neviem, prečo by si na mňa mala čakať.“

Jemný ženský hlas znel až hrozivo v tom hrdelnom smiechu. „Nepoznáš ma a predsa si o mne už počula. Ja som Alkonost. A prinášam ti správu.“

To stvorenie, ten Alkonost, si bolo také isté svojou dôležitosťou, že Yelena proste nemala to srdce povedať mu pravdu. Nikdy v živote o niečom takom nepočula. Pochybovala, že sa stretla s niečím podobným ešte keď bola človekom. Potom by sa opäť dostal ten podivný pocit. Lenže ona bola len zmätená. Prečo by jej niekto posielal nejakú správu? Lenže potom sa čudovať prestala. Pravdepodobne sa len Zuna chcela uistiť, že ešte žije.

„Kto mi posiela správu?“ spýtala sa Yelena svojho neobyčajného posla.

Ženská hlava sa naklonila na stranu v nechápavom geste. „Mená tých, ktorí posielajú správy, ma nezaujímajú. Samotná správa povie viac, ako meno jej autora.“

Yelene niečo hovorilo, že by sa mala proste otočiť a odísť.

Umlčala svoju paranoju a miesto toho povedala: „Tak spusti.“

Namiesto slova sa však z vtáka začala rinúť melódia. Ľubozvučná symfónia, ktorá jej pohladila nielen zmysly, ale dotkla sa jej vnútra. Akoby sa celá zovrela v očakávaní. Čoskoro sa pristihla pri tom, ako sa podvedome vlní do rytmu jednotlivých úsekov nádhernej piesne. V ten jediný moment si pripadala ako skutočná víla.

To éterických tónov sa ozval jej hlas, rovnako hypnotický: „Nehľadaj spôsoby ako spasiť mŕtvych. Vráť sa späť domov. Venuj sa svojej povinnosti. A ochráň tých milovaných, ktorí ešte žijú.“

Yelena na okamih zastavila. Zalapala po dychu. Sila tých slov ju však vzápätí prikovala k zemi. Premkol ju strach. Iba jedna bytosť na celučičkom svete by sa jej vyhrážala. Kráľovná. Musela nejako zistiť, čo robí. Nemalo by ju to prekvapovať. Oči a uši mala nastražené všade. Pravdepodobne vedela o ich pláne ešte skôr, ako sa vôbec rozhodli vykonať ho.

„Povedz kráľovnej, že ja sa nikdy nevzdám.“

Ozvalo sa krákanie, akoby pre ňou sedela vrana. „V tom prípade ju nemôžeš viniť z toho, čo príde ako ďalšie.“

Nestihla sa spýtať, o čo išlo. Vlastne neurobila vôbec nič. Len opäť skamenela na mieste. Nebola schopná akokoľvek reagovať. Len sa ponorila do piesne, ktorá sa k nej s ozvenou vracala. Chcela sa vzoprieť. No vzápätí zabudla, prečo by niečo také mala urobiť.

Clivota tých tónov jej zbierala slzy v kútikoch očí. Potom jej stekali aj po lícach. Kdesi sa v nej prebúdzal nezmierniteľný smútok. Neschopná aj naďalej niesť ťažkosť svojho bytia, dopadla a kolená. Krátky osteň bolesti bol nahradený ďalšou vlnou hlbokého žiaľu.

Na okamih jej mysľou prebehla myšlienka.

Mala by odtiaľto čo najskôr odísť. Mala predsa svoje poslanie...

Vzápätí jej hlava ostala prázdna. Nedokázala sa rozpamätať, prečo am vlastne prišla a čo to bolo za vlka, ktorý jej vrčal do tváre. V ušiach jej zazneli slová piesne. Prišla sem, aby ju počúvala. Nič iné predsa nepotrebuje. Napriek smútku sa zoširoka usmiala. Bola plná spokojnosti.

Zazrela, ako sa pred ňou zdvíha pokojná morská hladina. Prvá vlna ju takmer celú pohltila. Obliala ju studenosťou. Jej telo sa roztriaslo. No ona sa nehýbala. Len tam naďalej kľačala a počúvala slová, ktoré vychádzali z úst toho stvorenia. Nasledovali ďalšie a ďalšie vlnky. Každá z nich so sebou priniesla vždy viac vody. Yelena kašlala a odpľúvala si. Vo vnútri cítila pokoj. Mier. Už nikdy sa toho pocitu nechcela vzdať.

Dopadol na ňu tieň vysokého prílivu.

Hranica vlny musela siahať niekoľko metrov nad ňu. Len ju znudene sledovala. Všetko sa však zmenilo, keď ju čosi uhryzlo do ruky a následne potiahlo. Proti svojej vôli vykríkla. Vzápätí sa jej údmi rozptýlila nesmierna bolesť. Nasledoval zmätok.

Zadívala sa na svojho útočníka. Prečo ju ten vlk hrýzol? Myslela si, že našli spoločnú reč, keď ju vtedy nezožral. Jasné, chcel sa dostať len k tej perle, lebo... Zarazila sa. So zalapaním po dychu sa k nej všetko vrátilo. Spomienky do nej narazili silou kováčskeho kladiva.

Nedostala príležitosť nejako sa s tým vyrovnať.

Rútila sa na nich masa vody.

Zamračila sa. Pritiahla sa bližšie k vlkovi. Natiahla svoje schopnosti. Kdesi vzadu v hlave vnímala, že stvorenie neustále spieva. Teraz jej však jednotlivé tóny pripadali ako škrekot starej ježibaby. Bolo oveľa jednoduchšie ignorovať ho. Hlavne, keď im išlo o život.

Keď sa more naklonilo, aby ich rozpučilo pod svojou váhou, Yelena sa sústredila. Voda dopadla všade okolo nich. Pred nimi sa však rozostúpila, akoby ich chcela objať. Všetko okolo nich sa triaslo. Narážal do nich prudký vietor.

A potom všetko rovnako rýchlo aj ustalo.

More sa vrátilo späť na svoje miesto. Hladina ostala pokojná, akoby sa vôbec nič nestalo. Dokonca aj spej toho posla utíchol. Miestami sa len ozývalo vrčanie vlka. Jeho kožuch bol premočený, rovnako ako Yelenine šaty. Obaja však žili a to bolo podstatné.

Yelena venovala niekoľko okamihov len svojmu chlpatému spoločníkovi. Jednou rukou objala vrecúško s perlou a druhou vlna niekoľkokrát poškrabala medzi ušami. Na znak vďaky. Keby nebolo jeho, ktovie, čo by sa stalo. Yelena síce pochybovala o tom, že je možné utopiť rusalku, ale ten vlk by to asi neprežil. A to bol, pravdepodobne, zámer celého toho útoku.

Ostro sa zadívala na tú vtáčiu ženu. Jej tvár neodrážala žiadnu emóciu.

Yelenu pred neočakávaným výbuchom zlosti ušetril hlas, ktorý sa ozval spoza nich:

„Tak ja ťa všade hľadám a ty sa tu zabávaš s vodou. Vy rusalky a zodpovednosť.“

Morena však znela príliš napäto na to, aby sa to dalo považovať za skutočné vtipkovanie.

Uvedomil si to aj ten vták, keď sa strnulo otočil smerom k prichádzajúcej bohyni.

Yelena ten čas využila na to, aby sa postavila na nohy. Jej šaty vyzerali akoby sa váľala kdesi v bahne. To prehlásenie vôbec nebolo ďaleko od pravdy. Nástojčivo si uvedomovala potrebu opatrnosti. Ak ju bohyňa dokázala nájsť aj tu, musí byť ešte mocnejšia, ako si myslela. Obavy sú na mieste. Vlk sa jej opäť oprel o stehno, akoby cítil jej znepokojenie.

„Pani Morena,“ odvetila zadýchane vtáčia žena.

Teraz už bohyňa stála pred ňou. Pôsobila hrozivo. „Ak si už doručila svoju správu, mala by si odísť. Skôr, ako zabudnem, že poslíček nie je zodpovedný za obsah správy, ktorý mu niekto pošepká do ucha.“

Bez zaváhania rozprestrelo stvorenie obrovské krídla a dvomi máchnutiami sa ocitlo vo vzduchu. Yelena počkala ešte chvíľu, kým sa z neho na obzore nestala len bodka. Potom sa otočila k Morene, ktorá ju zvedavo sledovala.

„Čo to bolo?“

Morena si povzdychla a za dívala sa na obzor. „Alkonost. To stvorenie väčšinou žije potichu a nikomu neubližuje. Z času na čas však nosí správy. Tí najmocnejší ho využívajú preto, aby ukázali, že môžu.“

Yelena si odfrkla, hnev sa v nej opäť prebúdzal. „A je normálne, že sa pokúsia zabiť toho, komu tú správu donesú?“

Po chvíľke pokrútila hlavou. „Nie.“

„Tak potom niekomu musí naozaj prekážať, čo robím. Asi by ma to nemalo zarážať. Ide predsa o kráľovnú.“

Morena otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať. No nakoniec zostala po tichu. Po niekoľkých sekundách Yelena vzdala čakanie a porozhliadla sa okolo seba. Ani netušila, na čo to vlastne robila. Aj tak nič nevidela. Pred sebou mala obraz dvíhajúcej sa morskej hladiny. Zažmurkala až keď jej vlk oblizol ruku. Usmiala sa na neho. Svojou starostlivosťou jej pripomenul Luka zo spomienky, ktorú si prečítala v Knihe života.

Pery stihla do tenkej linky, keď sa jej v mysli mimovoľne začala prehrávať spomienka na udalosť tesne predtým, než sa vybrala k bralu, z ktorého skočila. Netušila ani, prečo na to všetko stále myslela. Nemala pocit, že by sa jej to nejako dotýkalo. No predsa sa tej spomienky nevedela striasť. Akoby jej niekto prikázal, aby si jej prítomnosťou znechucovala akékoľvek pozitívne pocity voči Lukovi.

Keď sa jej Morena dotkla, nadskočila.

„Vidím, že si neprišla sama,“ poznamenala a veľavýznamne sa dívala na vlka.

Yelena niekoľkokrát zažmurkala. Akoby nebola schopná inej reakcie.

„V tom prípade by sme sa mali presunúť inam.“

Vôbec jej neprekážalo, že tej rozhovor vedie sama.

Morena mávla rukou vo vzduchu. Po niekoľkých sekundách zúrivého sa striedania farieb a poryvov vetra sa všetci traja ocitli späť v jej sídle. Yelena sa ešte chvíľu cítila, akoby ju niekto niečím udrel. Potom sa k nej vrátila únava. Bola špinavá a mala za sebou naozaj bláznivý deň. Možno aj týždeň. Vlastne ani len netušila, ako dlho bola preč.

„Popravde, dosť si ma prekvapila tým, ako rýchlo si sa vrátila,“ povedala zrazu Morena, akoby v reakcii na jej myšlienky. „Teda, dúfala som, že sa ti podarí vrátiť, ale nie o dva dni neskôr.“

Dva dni?

To naozaj nebolo tak dlho.

„Čo teraz?“ spýtala sa Yelena.

„Keďže si splnila moju podmienku,“ naozaj znela Morena sklamane, alebo si to Yelena len predstavovala, „pomôžem ti. Spojím dušu tvojho mužíka s jeho podstatou. Ale ako som povedala predtým, možno to tam aj skončí. Musíš ešte presvedčiť Vesnu a Živu, aby si pomohli. Aj keď, Živa je dosť sentimentálna.“

Yelena mlčala. Dúfala, že jej bohyňa prezradí viac.

Nestalo sa tak však.

„Daj mi tú dušu,“ vyzvala Yelenu miesto toho.

Bola prekvapená, ako neochotne plnila žiadosť bohyne. Hoci predtým tá duša pre ňu veľa neznamenala, teraz si nevedela predstaviť, že by sa jej mala vzdať. V duchu sa niekoľkokrát musela okríknuť. Toto je predsa to, na čo sem prišla. Nie je to tak, že sa vzdáva.

„Neboj sa,“ uistila ju Morena, „to najhoršie, čo by sa mu to mohlo stať je, že by zomrel. Mňa zaujíma iba smrť, ale tá mu nebola dopriata. Kým jeho telo žije, veľmi ochotne ti jeho dušu vrátim späť.“

Yelena prikývla.

Nadýchla sa a vybrala perlu z vrecúška. Vlk slabučko zavrčal, ale upokojil sa, keď mu položila ruku na hlavu. Kým si to stihla rozmyslieť, rýchlo podrala perlu Morene. Tá ju uchopila medzi prsty a nastavila ju proti slabému svetlu. Akoby sa čudovala tomu, čo vidí.

„Teraz odstúp.“

Poslúchla ju.

Na jej veľké prekvapenie vlk ostal stáť na mieste. V skutočnosti celý čas neochraňoval ju, ale tú perlu. Išlo časť jeho predchádzajúceho ja. Tým pádom chcel byť svojej duši čo najbližšie. Yelena pocítila osteň bolesti, ktorý sa jej zapichol kdesi do hrude. Nerozumela presne, prečo tomu tak bolo. Ľudské city jej stále boli v podstate neznáme.

Ale bola si celkom istá, že keď Morena v ruke stlačila perlu, pocítila úzkosť.

Nevedela si predstaviť, ako spojí dušu s podstatou.

Bola však bohyňa a Yelena musela veriť, že vie, čo robí.

Aj keď bolo jasné, že sa podobným záchranám nevenuje každý deň.

Vzduch v miestnosti akoby sa odrazu zahrial. Vlasy na krku jej vstávali dupkom. Akoby sa niečoho obávala. Keď sa však rozhodla otočiť, zistila, že toho nie je schopná. Mohla len pozerať pred seba a sledovať pomalú prácu bohyne.

Podľa všetkého si čosi mrmlala popod nos, ale najskôr to asi neboli zaklínadlá. Yelena si to pamätala z ľudského života a vďaka Knihe života – moc nepochádzala zo slov, ale z činov. Tie riekanky si vymysleli sami ľudia, aby tak mali nádej, že môžu vykonávať veľké veci, hoc na to nemali nadanie.

Yelena bola presvedčená o tom, že musela o niečo prísť.

Inak si nevedela predstaviť, že sa z perly odrazu čosi zodvihlo.

Ako prehľadná hmla, ale predsa rozoznala náznak kontúr. Alebo si len veľmi želala, aby tam niečo videla. No v istom uhle akoby mohla zazrieť mužskú tvár. Rysy jeho tváre boli strhané. Ale s trochou fantázie to mohol byť Luka. Lenže keď žmurkla, opäť bol preč. Cítila však jeho prítomnosť.

Potom sa Morena zamerala na vlka.

To, že niečo robí, Yelena pochopila v momente, keď zviera začalo zavíjať. Snáď od bolesti. Vrhla sa vpred, aby mu pomohla, no nejaká sila ju prikovala k zemi. Len pozerala na to, ako vlk nesmierne trpí. Stočil sa do malého klbka a zemi.

Potom sa opäť vystrel.

Ohol chrbticu.

Zavrčal.

Uprel na ňu oči v nemej prosbe. Zo žltých hypnotických hĺbok sa vytrácal život. Keď pohasli, začalo sa vytrácať aj jeho telo. Akoby ho odvieval vietor. S každým poryvom z neho kúsok odbudlo. Nakoniec z neho neostal ani jediný chĺpok.

Morena mala rozpažené ruky, dlane otočené k stropu. Akoby v nich držala ešte niečo iné okrem perly. Ruky prudko spojila nad hlavou. Spolu s tlesknutím sa objavila aj silná žiara. Yelena bola nútená pred jej silou privrieť viečka.

Keď sa zotmelo, stála pred ňou bohyňa a podávala jej perlu.

Pôsobila zvláštne zadýchane a knísala sa na pätách.

„Tu je úplná duša toho muža. Asi ju budeš chcieť držať v bezpečí.“

Yelena ju mlčky prijala a vložila späť do vrecúška. Perla jej začala spievať v duchu. Akoby nejako ožila. V skutočnosti mala Yelena podozrenie, že len pocítila úľavu, že sa k nej perla opäť vrátila.

„Ďakujem,“ povedala nakoniec, hoci mala pocit, že to slovo nie je dostačujúce.

„Nezvykaj si na moju pomoc. Neponúkam ju zadarmo.“

Prebudil sa v nej pocit, že Morena sledovala hlavne vlastný cieľ.

Rovnako, ako Zuna.

„Kam teraz?“ spýtala sa namiesto toho, aby spustila prúd výčitiek.

„Teraz musíš ísť za Vesnou.“

Yelena sa zamračila. „Ale ako ju nájdem? Tiež musím vykonať nejaký rituál, aby som ju prilákala sem a ona ma mohla pozvať k sebe domov?“

Morena sa zasmiala. „Nie, len to nie!“ vykríkla. „Vesna by na toto miesto nikdy neprišla. Jar a zima dokopy naozaj nejdú. Nie,“ zopakovala, tentoraz vážnejšie, „Vesnu privolávať nemusíš. Namiesto toho ťa ja sama prenesiem na jej ostrov. Lenže cestu k nej budeš musieť nájsť sama. Jej ostrov je plný živých ľudí. Medzi nimi budeš musieť nájsť ukrytú bohyňu.“

„Prečo ma proste nemôžeš preniesť na prah jej domu?“

Nezamýšľala znieť nevďačne. Proste sa tomu snažila porozumieť.

„Nie je to možné,“ povedala Morena rozhodne. „Jarný ostrov žije iným životom ako tej môj. Chráni ho iná mágia. Navyše, Vesna je iná bohyňa ako ja.“ Yelene poklesli plecia. Morena sa zasmiala. „Akoby si očakávala, že táto cesta bude jednoduchá.“

Morena zodvihla ruku do vzduchu. „Pripravená na odchod?“

Pretože Yelena nevedela, čo iné by mala povedať, prikývla.

Bohyňa ju opäť preniesla.

Tentokrát ju na novom mieste privítal spev vtákov.

Kapitola 13. ¦ Kapitola 15.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 14.:

5. Valeriee
11.03.2017 [20:50]

Teď jen jestli Vesna bude tak ochotná jako Morena... Aby jaro nebylo horší:)))

4. LiliDarknight webmaster
24.02.2017 [14:45]

LiliDarknightNer, som rada, že sa ti Morena páči. Emoticon Ďakujem za komenetár a som rada, že sa ti kapitola páčila. Emoticon

Blacky, vítaj späť a dúfam, že je všetko už v poriadku. Emoticon Inak, keď si na to teraz tak poukázala... Vybrala som vlka pre niečo iné, ale keď si na to poukázala, je pravda, že som nemohla vybrať asi väčší protiklad k tej perle. Ale zámer to nebol, to mi ver. Emoticon Som rada, že sa ti Luka páči ako postava. Musím povedať, že je to asi najviac prítomný hrdina, ktorý tam vlastne nevystupuje. Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár a som rada, že sa ti kapitola páčila. Emoticon

Pioggia, tiež sa niekedy čudujem, ako to vymýšľam. Emoticon Emoticon Som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár. Emoticon A ako som dni spočítala správne, ďalšia kapitola by mala byť zajtra. Emoticon

3. Pioggia
23.02.2017 [22:45]

Nádhera Emoticon strašne ťa obdivujem... To jak Morena spájala Lukovu dušu bolo ohromné nechápem jak si niečo také mohla vymyslieť tlieskam a klaniam sa Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon dúfam že čoskoro bude pokračovanie Emoticon Emoticon

2. Blacky
22.02.2017 [21:00]

Ahoj, mala som isté potiaže, pre ktoré som sa nevedela, nemohla dostať k PC...

Ale som späť a úprimne vravím, že mi každou kapitolou vyrážaš dych.

Neviem sa dočkať ďalšej.

Som zvedavá na úlohy, čo má ešte pred sebou. A neskutočne sa mi páčilo,ako sa vzoprela královnej. Je mi jasné, že to bude mať dohru a nie len pokusom o jej pohltenie morom alebo utopenie vlčej duše jej drahého.

čo je tak krásne magické len tak medzi nami. Neviem, či to bol tvoj úmysel, ale tá vlčia podstata akosi úplne dokonalo vyrovnavá tú jemnosť a nežnosť perly. A dáva mu istú mužnosť dravosť a silu a bojovnosť. Robí to z neho tak trošku dokonalého muža, po akom každá z nás sní. Nežný a lásky plný ochranca a vodca.

Úplne som sa rozplývala, keď mi to docvaklo.

Mám ho rada. Aj keď tu mal tri výstupi, a niekto ho volá ducháček
Emoticon pre mňa je Luk. Akosi mi k nemu nepasujú zdrobnelinky a nič podobné,a to som odborník, však ma poznáš. Macík a podobne...

zaujímalo by ma, či si jeho duša bude pamätať cestu, čo pre neho podstúpila, riziká, čo ignorovala a boje, čo vyhrala a ešte vyhrá. ale asi nie...

Ale mocenko som sa rozkecala. Končím. Teším sa na ďalšiu. Prajem nech ti to v škole a v práci odsýpá a nie si príliš unavená a otrávená. Nech máš stále dosť energie a chuti tvoriť pre nás túto krásnu pohádku.

1. Nerissa přispěvatel
22.02.2017 [13:08]

NerissaMorena je... naprosto skvělá! Emoticon Emoticon
Jinak tahle kapitola byla zatraceně dramatická jízda. Paráda. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!