OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 15.



Pieseň zradených - Kapitola 15.Tam, kde sa všetko rodí

Kapitola 15.

Yelena sa porozhliadla okolo seba. Vzduch sa oteplil, ale aj samotný výhľad okolo nej sálal zvláštnou horúčosťou. Zo zimnej krajiny zdobenej ľadom prešla do dediny, v ktorej miesto domov rástli obrovské stromy posiate nádhernými kvietkami.

Kam padol jej zrak, tam všetko kvitlo a dotváralo pokojný obraz všetkého okolo nej. Ostrov bohyne Moreny bol nesmierne obrovský. Domov bohyne Vesny bol zase maličký a pripadal jej ešte menší ako dedina, v ktorej žila s ostatnými predtým, než sa stala rusalkou.

V dohľade nebol nikto, koho by sa spýtala na cestu. Len všadeprítomné slnko.

Nadýchla sa. Pred ňou bolo niekoľko domov.

Určite by mala začať tým, že sa pozreli, kto v nich býva.

Zaklopala na dvere prvého z nich. Pripomínal jej zakvitnutý dub. Vinul sa do výšky i šírky a jednotlivé hrubé konáre akoby boli duté. Zo zeme nevidela, čo sa v nich nachádza. Začula z nich len vtáčí spev. Čvirikanie také sladké, že by sa im nevyrovnala ani rusalkina hypnotická pieseň.

Keď jej nikto neotváral, zaprela sa do dverí. Pod jej váhou sa doslova prepadli.

To miesto bolo opustené. Yelena svojim pádom zvírila oblak prachu. Zvuky sa odrážali od stien a vracali sa k nej s desivou ozvenou. Až neskôr si uvedomila, že ona je potichu. V dome bol teda ešte niekto iný. A pravdepodobne bol v nejakej miestnosti pod ňou. Zúfalé zavíjanie sa podobalo pískaniu myši alebo potkana. Záležalo na rozzúrenosti toho malého chlpatého stvorenia.

„Yelena...“ Pridal sa k tomu záhadný hlas.

„Yelena... je to tvoja vina...“

Doslova stuhla. Nebola schopná pohybu a len plytko dýchala. Na jej veľké počudovanie sa pred ňou nezjavila záhadný bohyňa. Dokonca ani iné strašidelné stvorenie. Videla svoju sestru. Pamätala si ju akoby ju videla len včera. A to sa s ňou stretla len raz v tomto živote. Lenže teraz jej po lícach stekali slzy. No zároveň bola nesmierne rozzúrená. Cerila zuby ako divoká šelma. Dokonca jej hruď vibrovala, akoby sa snažila vrčať.

„Nina...“ dostala zo seba Yelena spomedzi stuhnutých pier.

„Prečo si nás opustila? Len tak si odišla. Sebecky! Ani si nepozrela na nás! Ako si mohla?“ ozvala sa obviňujúco. Jej hlas znel inak, ako si ho pamätala. Ale pramálo ju to trápilo. Mala čo robiť, aby sa pri bolesti vo svojom tele neskrúcala. Tak veľmi chcela svoju sestru upokojiť, no nedokázala prikázať žiadnej časti svojho tela, aby sa pohlo. Bola schopná len tam visieť vo vzduchu a počúvať.

„Spoliehali sme sa na teba!“ zaškrečala hrozne a vyletela do vzduchu.

Zároveň s ňou sa dvíhala aj Yelena. Aby bola na jednej úrovni s jej očami. Tie boli prázdne. Nemali žiadnu farbu. Zosobňovali najhoršiu temnotu, akú možno nájsť. Nenašla však hviezdy. Až neskôr si uvedomila, že to neboli oči jej sestry. Snažila sa pokrútiť hlavou, aby sa prebrala, ale nedarilo sa jej to.

„Odkráčala si zo života, akoby na nikom nezáležalo! Mala si ostať! Ostať! Ostať!“

Stvorenie sa už nepodobalo na Ninu.

Predstavovalo najhoršie nočné mory. Nemalo presný tvar, alebo ho len Yelena nedokázala vidieť. Preciťovala len nehoráznu bolesť. V duchu sa jej prehrávali staré spomienky. Tie, ktoré sama čítala alebo si ich proste pamätala. Niektoré, o ktorých si ani nebola istá, že patria jej. Všetky sa jej snažili dokázať, že je hrozná bytosť.

Bez srdca.

Bez svedomia.

Cítila, ako jej po chrbte steká studený pot. Začala sa vo svojich putách ešte viac zmietať. Snažila sa nemyslieť na minulosť. Tá už bola dávno preč. Odviata vetrom a spláchnutá prúdom studenej vody.

„Stačí!“ vykríkla nakoniec.

Ten zvuk dopadol do náhleho ticha ako kladivo na nákovu. Zvuk sa k nej vracal s nesmierne otravnou ozvenou. Nemohla sa síce hýbať, ale aspoň to skončilo. Zadívala sa na to stvorenie. Keď zistila, že sa nemýlila, neodľahlo jej.

Naozaj tam nebola jej sestra. Veď čo by aj robila v domove nejakej bohyne. Nemala sa tam ako dostať. Jej samotnej musela pomôcť Morena, aby aspoň dostala príležitosť nájsť si vlastnú cestu.

Namiesto jej sestry pred ňou stálo stvorenie z nočných môr.

Nohy pripomínajúce kuracie. Tenké a desivé ruky stvorené z vysušených prútikov. Nos dlhý, akoby ho ukradla bocianovi. Dlhé líščie uši a medzi nimi parohy čerta. Odetá v dlhej obyčajnej sukni zelenej farby a jednoduchej halene, na hlave červená šatka. Vďaka tomu kostýmu sa mohla vydávať za dedinskú ženu. Pokojne za jej sestru. Ale v skutočnosti nebola ničím iným len príšerou s obrovskými očami bez viečok.

Zachrčala v hneve.

„Nechaj ma na pokoji!“ zvreskla Yelena odhodlane. Hlas sa jej vôbec nezachvel.

Hoci v jej vnútri sa odohrávala búrka.

Stvorenie sa hnusne zasmialo. Ten chechot sa k nej vracal v niekoľkých vlnách. Odmietala sa prikrčiť alebo ustúpiť. Vďaka svojej vlastnej tvrdohlavosti, alebo skôr neschopnosti pohnúť sa, nakoniec vyhrala súboj, o ktorom ani nevedela, že sa odohráva.

Bytosť zakrákala. Raz. Dvakrát.

Keď tak urobila tretíkrát, začala sa jej podoba vyparovať. Za ňou sa čosi začalo objavovať. Yelena naťahovala krk. Namiesto nočnej mory sa objavila rozprávková babička. Sedela za kolovratom a pokojne sa venovala čomukoľvek, čo s tým škaredým zariadením robila.

Vzduch naplnilo rytmické škrípanie.

„Moju kikimoru si nahnevala. Nemá rada, keď jej niekto odoprie potešenie čerstvej obete.“ Hlas stareny nebol slabý alebo nevýrazný. Skrýval v sebe istý druh sily, ktorej Yelena nerozumela.

„Čo je kikimora?“ spýtala sa, dúfajúc, že dostane aj odpoveď.

Starena sa usmiala. „Duch. Alebo nie. Záleží na tom, koho sa pýtaš. Kikimora skríži osud len máloktorým z nás. Tí, ktorí jej dokážu čeliť a odhaliť ich hru, ich vidia v ich pravej podobe. Ale nenechaj sa oklamať. Ak by si narazila na inú kikomoru, s radosťou ťa bude mučiť neznesiteľnými nočnými morami. Paralyzuje ťa a vychutná si tvoju hrôzu.“

Yelena sa otriasla. Snažila sa nemyslieť na to, ako blízko bola k tomu, aby jej cesta skončila skôr, ako poriadne začala. Rukou podvedome objala vrecúško s perlou. V dlani ju po hladila horúčosť prítomnosti Lukovej duše. V ušiach sa jej ozvala jemná a upokojujúca melódia. Vďaka tomu bola schopná konečne spomaliť svoje dýchanie. Upokojila sa. Kikomora alebo nie, nenechá sa zastaviť.

„Kikimora je tvoj výtvor?“ spýtala sa Yelena opatrne.

Ak stojí práve zoči-voči mocnej bosorke, rada by o tom vedela.

Starena sa však zasmiala. „Kikimora nie je môj výtvor. Proste sa jedného dňa zjavila. Udomácnila sa v tomto dome. A keď si kikimora niektorý dom vyberie za svoj domov, nikdy sa ho nevzdá. Chce jedlo, pozornosť a všetku hrôzu, ktorú dokáže v obyvateľoch prebudiť. Tí, ktorí tu bývali predtým, radšej odišli. Neprekážalo im, že som tu ostala.“

Yelena tušila, že táto starena s nimi nebola nijako rodinne spriaznená. Pripomínala jej kohosi, koho poznala ešte vo svojom starom živote. Lenže nech sa snažila akokoľvek, nevybavilo sa jej ani meno, ani nič iné, čo by s tou bytosťou súviselo.

„Kto si?“ spýtala sa zvedavo Yelena.

Starena aj naďalej pokračovala vo svojej začatej činnosti. „Ty mi povedz, Yelena. Narodená ako bosorka, pretrhla si vlákno osudu, ktoré pre teba splietla moja sestra. Stala si sa rusalkou, hoci ti to nikdy nebolo súdené. Tak mi povedz – už vieš, kto som?“ Venovala jej veľavravný úsmev.

Starena, ktorá splieta... vlákno osudu? Vráskavá tvár skláňajúca sa nad kolískou, v ktorom pokojne spí novorodeniatko... Ten kontrast staroby a mladosti. Kolovrátok. Niť.

Už vedela, kto pred ňou sedel.

„Ty si Sudička.“

Pokyvkala hlavou na znak súhlasu. „Čakala som na teba. Museli sme začať spriadať nové osudy. Tak veľa sa zmenilo. Máme viac práce a pritom ľudia len zomierajú.“

Yelena sa pristihla pri tom, že nechce vedieť, o čom Sudička hovorí.

„Prečo si ale tu? Nemala by si aj ty byť vo svete a veštiť budúcnosť nejakému dieťaťu?“

Vtedy konečne Sudička prestala pracovať. Akoby ju Yelena svojimi slovami urazila. „A kde inde by som mala byť, ak nie na mieste, kde sa všetko znovu rodí? Jar so sebou prináša nové začiatky. Vesna je bohyňa, vďaka ktorej sa všetko môže znovu a znovu narodiť. Tu má počiatok sám život.“

Yelena pribehla k Sudičke.

Zastavila sa až tesne pred ňou.

V očiach jej svietilo odhodlanie.

„Kde je Vesna? Musím ju nájsť!“

Sudička nevyzerala, že by ju trápila jej nedočkavosť. Opäť sa vrátila ku kolovratu. „Vesna je tu a zase tu nie je. Je vo všetkom živom. Nájdeš ju v niektorom z týchto domov.“

Lenže Yelena nemala čas a ani chuť každé jedno obydlie prehľadávať. V tomto našla kikimoru a Sudičku. V iných by na ňu mohlo číhať ešte niečo omnoho horšie. Mala čo robiť, aby so starenou nezatriasla. Pochybovala však, že by jej to pomohlo. Jej frustrácia by sa nezmenila a starena by proste pokračovala v čomkoľvek, čo teraz robí. Bola pokojná, akoby ju tým chcela ešte viac rozčúliť.

Pomaly sa začala zmierovať s predstavou svedomitého hľadania.

Zastavil ju smiech Sudičky. Znela krehko a staro, ale zároveň v tom zvuku ostala akási láskavosť. Yelenu prekvapila aj sila, ktorá ju šteklila na pokožke. Vzhľad skutočne dokázal klamať. Mohla útočiť na túto Sudičku, ale tá by ju zabila rýchlo a pokojne, dokonca by sa pri tom ani nezadýchala. Hoci by to robila nerada.

„Vždy si bola pripravená na to najhoršie. Celý život si verila tomu, že ostatní ťa budú klamať a skôr alebo neskôr ťa naozaj opustia. Tak rýchlo si uverila dobre pripravenej lži. A teraz tu stojíš a si odhodlaná pokračovať ďalej bez pomoci.“ Sudička pokrútila hlavou. Ako láskavá stará mama nad vnúčaťom, ktoré urobilo čosi zlé. „Nie je nesprávne veriť ostatným. Nie je nesprávne prijať pomoc.“

Prijať a pochopiť tie slová boli dve rozdielne veci. Yelena si nespomínala na všetko zo svojho života. V snahe skutočne precítiť Sudičkine slová, by musela poznať aj samú seba. Prisahala si, že to raz urobí. Spomenie si na všetko. Bude síce stále rusalkou, ale už viac nebude slepá a hluchá.

Aj keď pochybovala, že sa to stane skôr, ako ju kráľovná zabije.

Tentokrát už úplne.

Tá prekvapivá myšlienka ju zaskočila.

Roztrasene sa nadýchla. „Tak mi tú pomoc ponúkni.“

Sudička prikývla. „Vesna je bohyňou jari a života. Stojí pri zrode všetkého a všetkých nás. Bez nej by už viac neboli smrteľníci, ale ani zvieratá a rastliny. Nevyvyšuje sa na ostatných. Je im seberovná. Preto ju nenájdeš v paláci s korunou na hlave. Nájdeš ju medzi ostatnými. Aby im mohla byť nablízku. Aby im mohla darovať život.“

Yelena prikývla. V hlave sa jej začala formovať predstava.

Bez ďalších zbytočných slov vyšla von. Počasie sa ani trochu nezmenilo. Stále svietilo slnko, hoci vietor bol ešte trochu chladný. Ako pravý začiatok jari, hoci všetko navôkol kvitlo. Zadívala sa na domy pred sebou. Všetky vlastne boli vnútri nejakého stromu.

Bolo ich tam niekoľko desiatok. Aj keď pri ďalšom a ďalšom pohľade akoby sa rozmnožovali. Nakoniec tam stáli nekonečné aleje. Tie najvzdialenejšie neboli ničím viac ako rozmazanou machuľou na rozpálenom horizonte. Nikdy nebude mať dosť času.

Lukovu dušu mala.

Chýbalo však jeho telo.

Ako dlho bude trvať, kým úplne zomrie?

Potriasla hlavou. Vesna tu niekde musí byť. Necítila jej prítomnosť. Ani nemohla. Lenže nebola nikde inde. To povedala Sudička. Bohyňa žila so svojimi ľuďmi. Nebola obklopená samotnou a večnou zimou ako Morena. Tá preferovala samotu, pretože také boli zimné dni. Temné, dlhé, chladné a osamelé. Ona život ukončovala, preto mala možno rada samotu. Aby raz nemusela zabiť toho, na kom jej záležalo. Yelena to vedela pochopiť. Lenže na tomto mieste nejestvovalo nešťastie ani smútok.

Pretože Vesna predstavovala nové začiatky.

Aby im mohla byť nablízku.

Yelena zažmurkala. V ušiach okrem ozveny tých slov začula aj krik. S príznakom bolesti, ale aj radosti. Automaticky sa vybrala tým smerom. Čím bližšie bola, tým viac hlasov rozoznávala. Patrili ženám, ale aj mužom. Nadšene vykrikovali. V náznaku jednoznačnej radosti.

Čoraz rýchlejšie sa pohybovala dopredu. Nakoniec sa rozbehla. Až kým konečne nezastavila pred najmenším domom zo všetkých. Pripomínal skôr chatrč alebo kôlňu. Možno kvôli tomu, lebo v ňom bolo napchatých toľko ľudí.

Pretlačiť sa pomedzi nich nebolo ľahké. Keď nikomu skočila na nohu alebo ho udrela lakťom, pokorne sa ospravedlnila. Nikto nereagoval. Potom pokusy o slušnosť proste vzdala. Len sa chcela dostať dopredu. Netušila, čo tam uvidí. Ale rozhodne nie to, čo tam našla.

V samotnom strede na zemi ležala žena.

Tvár mala zvraštenú bolesťou. Yelena sa mykla. A potom si uvedomila, že rodí. Ostatní ju povzbudzovali, aby jej dodali silu. Vtedy pochopila že by sa mala otočiť a odísť odtiaľ. Veď išlo o intímnu chvíľu. Potom sa ale na ňu upreli oči rodiacej. Nepoznala jej výzor. V jej hnedých vlasoch a pehavej tvári bola obyčajnosť, s akou mala možnosť stretnúť sa každý deň. Ale jej oči... tie jej pripomenuli hrejivosť prvých slnečných lúčov, ktoré topia sneh a prebúdzajú krajinu.

Aby im mohla darovať život.

Yelena zalapala po dychu.

Práve teraz sa nepozerala len tak na nejakú rodiacu ženu. Našla Vesnu.

Ona sa usmiala, akoby počula jej myšlienky. „Prečo ti to tak trvalo? Už dlho na teba čakám.“

Kapitola 14. ¦ Kapitola 16.


A už máme za sebou 15 kapitol! Ani by som neverila, že sa k tomu číslu dostanem tak skoro. Aby som sa ale priznala, tento príbeh ma veľmi baví a jeho písanie je skutočným relaxom, vďaka čomu je písanie jednoduchšie. Hoci je pravda, že dej musím väčšinou vymýšľať a domýšľať za behu. :D

Túto kapitolu by som rada venovala ratolesti Ner, Blacky, Pioggii a Valeriee. Neustále ma podporujete a aj vďaka tomu sa mi píše tak dobre. Vaše komentáre pre mňa znamenajú nesmierne veľa.

Čo si zatiaľ myslíte o príbehu? Páči sa vám, akým smerom sa to všetko uberá?

Posielam vrúcne objatie. Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 15.:

6. LiliDarknight webmaster
11.03.2017 [22:56]

LiliDarknightValeriee, ďakujem za komentár k tejto aj k predchádzajúcim kapitolám. Som rada, že pokračuješ v čítaní a príbeh sa ti páči. Emoticon Emoticon

5. Valeriee
11.03.2017 [21:12]

Tak teď aby Vesna byla hodná tak, jak se tváří a neukázala, že i jaro má nějakou stinnou stránku (třeba apríl.) Už jen kousek a Luka bude zase celistvým člověkem Emoticon Emoticon Emoticon Jo a děkuji za věnování Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
28.02.2017 [9:29]

LiliDarknightNer, Pioggia, Blacky, ďakujem vám za komentáre a čo sa týka jednoduchosti tejto kapitoly - tak nemôže stále potiť krv, nie? Emoticon Emoticon

3. Blacky
26.02.2017 [20:58]

Súhlasím, bolo ta až príliš jednoduché po príchode na ostrov, aby to bolo všetko. Aj keď zasa, Vesna znela pokojne a jej vyhlásenie tiež nebolo vhrážkou :D takže možno to nebude tak zlé, že? tešim sa na výsledok jej pomoci, kam sa dostaneme ak sa dostaneme.
aj ked priznavam, že skutočnosť, že ona rodila ma prekvapila.

2. Pioggia
25.02.2017 [20:31]

Ďakujem za venovanie milujem tento príbeh Emoticon tiež sa mi zdá že oproti tomu čím všetkým už musela Yelena prejsť bolo nájsť Vesnu príliš ľahké ale predpokladám že aby dostala čo chce bude tam ešte nejaké ale... Som teda zvedavá čo to bude Emoticon veľa šťastia pri ďalšom písaní teším sa na pokračovanie Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
25.02.2017 [18:12]

NerissaDobře, přiznávám, že si ty potvory musím googlit a tahle kikimura se mi fakt ani trošku nelíbí. Emoticon
Jinak mi přijde, že tohle šlo trošku moc hladce, takže někde za rohem čeká nějaký problém, který tomu všemu dá na prdel, co? Emoticon
Děkuji za věnování. Kapitola byla naprosto super. Asi bych si měla rozšířit slovní zásobu o nové superlativy, co? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!