OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 17.



Pieseň zradených - Kapitola 17.

Poviedka sa umiestnila na 1. mieste o Naj poviedku mesiaca února/februára. Na deň ju umiestňujme na titulnú stranu. Gratulujeme!


Začarovaná

Kapitola 17.

Yelena mala pocit, že musela stáť za tým stromom celú večnosť. Inak si nevedela vysvetliť, že sa počasie tak zmenilo. Temnota zamračenej oblohy sa zmenila na svetlú jarnú perspektívu. Pomedzi konáre na ňu dokonca dopadali nesmelé lúče slnka. Víchor sa zmenil na príjemný vánok. Zadívala sa k chalupe. Musela sa veľmi ovládať, aby nezhíkla. Za svetla to miesto vyzeralo inak. Ak by mala byť úprimná, bolo proste desivé.

Chabá chatrč, o ktorej si myslela, že sa zrúti pod poryvom vetra, v skutočnosti vyzerala ešte schátralejšie. Knísala sa na strany, no nie kvôli rozmarom počasia. V strede sodnej časti totiž vyrastala kuria noha.

Bez ohľadu na to, koľkokrát žmurkla, stále tam bola. Nevysnívala si ju. Rovnako ani ten plot. To, čo si za tmy myslela, že sú len tenké halúzky, v skutočnosti boli vysušené kosti rôznej dĺžky a hrúbky. Ak by bola človek, asi by odtiaľ s krikom utiekla. Lenže ona si niečo také nesmela dovoliť. Mala svoju úlohu.

Aj to uvedomenie si ju nakoniec prinútilo vykročiť vpred.

Chatrč od nej bola odvrátená, takže predtým nevidela prednú časť. Teraz si však uvedomila, že dvere boli otvorené. Akoby v tichom pozvaní. No Yelena sa nerozbehla dopredu. Miesto toho sa zarazila. Cítila nejakú zlovestnosť. Doteraz jej všetko bránilo v tom, aby sa tam dostala. A teraz jej niekto ukáže jednoduchú cestu? Bola by hlúpa, keby tomu u verila.

„Ak tam budeš stáť ešte chvíľu, prechladnú mi nohy.“

Yelenu tie škriekavé slová tak prekvapili, až sa mimovoľne pohla smerom ku chatrči.

Keď stála takmer na prahu, zaváhala. No nakoniec zakrútila hlavou a prinútila sa ísť vpred. Prešla príliš dlhú cestu na to, aby teraz prepadla pochybnostiam. Poobzeral sa po vnútrajšku toho domca. Neznesiteľné teplo sálalo od obrovskej pece.

Okrem toho tam bolo len strohé zariadenie. V podstate základné. V rohu sedela Baba Jaga a škrabkala čiernu mačku po hlave. Yelena jej nevidela do tváre, ale keby nevedela o tom, kým je, považovala by ju za obyčajnú babku, akých je v dedinách aspoň dvanásť do tuctu.

„Ty sa rada necháš ponúkať, čo,“ povedala karhavo.

Yelene sa prikrčila. Následne doslova poskočila, keď sa za ňou s rachotom zavreli dvere. Následne sa zažala lampa nad stolom a druhá na peci. Mäkký plameň tancujúci na knôte vytváral obrazce na stenách. No tvár majiteľky obydlia pred ňou ukrýval.

„Čo tu chceš, polomŕtva?“ oborila sa na ňu. Yelenu zaskočilo oslovenie, ktoré si vybrala.

Prehltla. „Prišla som sem niečo hľadať.“

Cítila, ako si ju premeriava pohľadom. „Ja tu ale tvoju podstatu nemám. Hľadaj ju u tých, ktorí ti ju zobrali. Ak je to všetko, môžeš odísť. Dnes mám dobrú náladu.“

Jej slová nedávali vôbec žiadny zmysel. Pripisovala to tomu, že Baba Jaga nevedela o tom, že Yelena je rusalka. Preto na ňu pôsobila inak ako obyčajní smrteľníci. Ako tam však postávala, jej hostiteľka sa rozhodla, že si ju prezrie z blízka.

Mačka jej teraz sedela na pleci a až agresívne kývala chvostom. Upierala na ňu uhrančivé oči, akoby jej dávala najavo, že sa jej nepozdáva. Yelena musela uznať, že antipatie boli vzájomné. To klbko srsti ju desilo. Ale nie tak, ako jeho majiteľka.

Tam, kde majú normálni ľudia oči, pozerali na ňu len prázdne diery. Yelena sa otriasla a mimovoľne ustúpila. Hoci Baba Jaga bola podľa všetkého slepá, nemala problém nasledovať každý jej krok.

Viac ako len nepríjemné.

„Povedz, čo chceš predtým, ako sa rozhodnem vyhodiť ťa. Veľa ľudí tu ku mne nezavíta, to je jediný dôvod, prečo ešte žiješ. Aj keď... ty si už vlastne mŕtva.“

Yelena bola ako skamenená.

No nakoniec sa jej podarilo otriasť sa.

„Prišla som sem niečo nájsť. Alebo skôr niekoho.“

Bez ohľadu na to, ako veľmi opatrná sa snažila byť, nestačilo to. Podľa toho, ako vonku zahrmelo, usudzovala, že počasie sa nemenilo len tak samé od seba. Ovládala ho Baba Jaga. A teraz bola asi nahnevaná, keď vonku začínala ďalšia búrka.

Yelena však rozmýšľala o minútu príliš dlho.

Starena po nej chňapla. Skostnatenú ruku jej zaborila do zápästia.

„Kradnúť sa ti zachcelo! Veď ja ťa naučím!“

Nestihla ani vykríknuť, keď na ňu Baba Jaga niečo vrhla. Pravdepodobne kúzlo. Yelena sa pripravila na nával bolesti, avšak nič neprišlo. Dokonca ani po niekoľkých okamihoch. Pomaličky sa začala uvoľňovať. A to bola chyba. Vo chvíli, ako sa úplne uvoľnila a povolila ostražitosť, čosi neviditeľné ju schmatlo a stlačilo.

Nezabíjalo ju to však.

Akoby ju to objímalo. Stisk bol čoraz silnejší. Cítila, ako sa s ňou čosi spája. Otriasla sa. Pošúchala si ruky. No nič z toho neodznelo. Ak ešte, tak sa to zintenzívnilo. Nebolo to však vyslovene nepríjemné. Len zvláštne. To, že to mala zastaviť, si však uvedomila až príliš neskoro. Jej myseľ akoby čosi zahalilo. Strhla sa. Vzápätí už nevedela, prečo niečo také urobila. Všetky jej myšlienky akoby sa rozplynuli.

Jej telo sa uvoľnilo.

Čakala tam, s pohľadom sklonením k podlahe, na ďalšie rozkazy.

Urobila by čokoľvek, aby svoju pani potešila.

„Tak, to ti zabráni v hlúpych nápadoch. A teraz uvar obed!“

Yelena len prikývla na znak toho, že rozkazu rozumela. Odobrala sa do komory. Zobrala misu s mäsom, zeleninu a koreniny. Automaticky používala nože, vyberala hrnce. Službu vykonávala vždy svedomito. Veď pani sa jej ujala, keď to najviac potrebovala.

Musela sa je niečím odplatiť. Varenie a upratovanie bolo tým najmenším. Čoskoro sa v chatrči vinula omamná vôňa lákavého jedla. Hoci jej pani sama sa najedla, Yelena odmietla. Nepociťovala hlad. Skôr sa v nej prebúdzal odpor. Ale kým pani chutilo, bola spokojná.

Jej povinnosti sa tým však neskočili. Pustila sa do upratovania. Všade bol lepkavý prach a sadze. Pootvárala okná a vyprášila z nich rohože. Vydrhla drevenú podlahu. Čím viac toho urobila, tým nadšenejšia a spokojnejšia bola jej pani.

Najskôr sa len pochechtávala, potom sa otvorene smiala.

A ona len ďalej pokračovala v službe, aby ju potešila.

Nikdy sa úplne nezastavila. Za oknom bolo stále svetlo. Noc bola len vtedy, keď jej pani spala. Yelena nemala čas zaoberať sa počasím. Mala príliš veľa práce. Vždy sa našlo niečo, na čo ešte zabudla. Aj keď sa jej zdalo, že jej do uší dolieha slabučké volanie. Niekto sa po nej zháňal. Skôr, ako nad tým stihla naozaj rozmýšľať, pokrútila hlavou a ďalej sa venovala svojim povinnostiam. To bolo dôležité, nie nejaké preludy.

Musela si veľmi dávať pozor na to, čo robí. Chodila ju kontrolovať mačka jej panej.

Sliedila za ňou n a každom kroku. Zhadzovala zo stola riad, kradla jej prísady do varenia. Yelena len zaťala zuby a pokračovala. Nemienila sa vzdať len preto, že ju tá mačka skúšala. AJ keď, pani ju asi neposlala. Presvedčila sa o tom, keď mačka opäť niečo zhodila na zem. Tentokrát to bol pohár.

Yelena ho nestihla za staviť, pretože práve vtedy vymetala pec. Kým sa stihla zodvihnúť, ozvala sa tupá rana. Vďaka tomu musela zbierať črepy z hlinenej nádoby a ešte aj utierať sadze, ktoré z nej popadali na zem. Podľa svetla, ktoré na ňu dopadalo, sa pani zobudila.

Pripravila sa na trest. Lenže nebola to ona, kto dostal metlou po chrbte. Pani vyprášila kožuch mačke. No tam sa nezastavila. Potom ju dokonca vyhodila von. Nasrdené mňaukanie sa ozývalo ešte niekoľko minút potom.

Ak k tej tá mačka dovtedy bola podozrievavá, odvtedy ju doslova nenávidela.

Pani ju často trestala a vyhadzovala von. Bez ohľad na jej nápaditosť, vždy nejako zistila, že za to mohla tá mačka. Keď mala presolenú polievku, mačka nedostala večeru. Pri zvuku rozbíjania riadu pani hneď brala do ruky metlu. Yelena úpela, keď jej mačka pazúrmi krvavila nohy.

Za to si vyslúžila podobu myši.

Jej pani vládla obrovskou mocou. Mačka na ňu síce útočila a to bolo mrzuté, ale vďaka nej mohla ísť Yelena na vzduch. Pani ju vždy poslala k studničke, aby si umyla rany. Vtedy Yelena zazrela svoj odraz na vodnej hladine. Svetlé vlasy mala plné sadzí. Tvár zafúľanú ako nejaké neposedné dieťa. Na nohách mala škrabance, či už čerstvé, alebo takmer zahojené. Dokonca našla aj jazvy.

Potriasla hlavou. Namočila plátno do vody a rany si len rýchlo umyla. Potom sa vrátila späť k práci. Bolo to jednoduchšie. Yelena sa cítila vysušená. Chcela sa ovlažiť, okúpať, ale pani jej to zakazovala. Vraj si to nezaslúžila, prečo by potom mala chodiť čistá. K vode sa smela priblížiť len vtedy, keď išla k studni.

Rovnako ako teraz.

Studňa bola o kúsok vyššie ako chatrč. Viedol k nej strmý a úzky chodníček popri skale. Vyjsť hore bolo oveľa jednoduchšie ako zísť naspäť. Hlavne kvôli tomu, že naspäť ju ťažili aj plné vedrá. Nemala rada túto povinnosť, ale musela ju splniť.

Keď sa teda dostala až ku kamennej studni s drevenou a trochu spráchnivenou strieškou, dopriala si niekoľko okamihov oddychu. Každým dňom však bola vyčerpanejšia. Bez ohľadu na to, ako dlho oddychovala, odpadávala od únavy. Pani však o tom hovoriť nechcela. Ona očakávala, že si Yelena splní svoje povinnosti.

A ona ich plnila.

Najlepšie ako vedela.

Podišla ku kolesu a začala dole spúšťať vedro. Túto činnosť vykonávala automaticky, nemusela o nej veľmi premýšľať. Ale možno mala. V momente, keď sa sklonila nad širokú rímsu, aby uchopila vedro s vodou, čosi jej silno dopadlo na chrbát. Zakolísala sa a takmer prepadla, ale nakoniec ostala stáť na špičkách.

Aj by tak ostala, keby jej znovu niečo nedopadlo na chrbát. Potom ešte raz. Poslednú ranu už nedokázala ustáť. Stratila pevnú pôdu pod nohami. V ďalšom okamihu už po hlave padala do studne. Pád to bol prekvapivo rýchly, ani sa nestihla pripraviť na dopad. Vedela len, že to bude bolieť.

Prižmúrila oči a zaťala sánku. Bolesť sa však nedostavila. Len mokrý a príjemný pocit, keď sa ocitla vo vode. S kašlaním sa vynorila. Nad sebou začula mňaukanie. Prebúdzal sa v nej hnev. Skôr, ako si stihla uvedomiť, čo robí, stála už pri studni a mračila sa na mačku.

Tá si ju premeriavala veľavravným pohľadom. Yelena sa zarazila. Ako sa sem...? Vtom do nej silou víchrice nabúrali spomienky. Až zhnusene ohŕňala nos, keď sa prebrala z oparu povinnosti.

Preto jej Baba Jaga zakázala kúpať sa. Vedela, čo by stalo.

Yelena sa namosúrene dívala na mačku. Tentokrát ju videla v inom svetle.

„Hádam, že by som ti mala poďakovať.“

Odpoveďou jej bolo len pyšné mňauknutie.

Podišla k nej a mierne ju uhryzla do nohy. Oproti jej predchádzajúcich útokom to bolo ako pohladenie. Potom sa rozbehla kamsi nad studňu. Yelena zaváhala, ale potom sa vybrala za ňou. Čoskoro sa pred ňou objavila akási... stavba.

Pripomínalo jej to maštaľ.

Keď však vošla dovnútra, zarazene ostala stáť. Nenašla tam dobytok. Namiesto toho tam boli desiatky ľudských tiel rôzneho veku, všetky ochabnuto ležali na zemi, niektoré sedeli. Vo vzduchu sa neznášal žiadny puch hniloby ani ničoho iného, takže hádala, že tí ľudia boli ešte nažive. Alebo boli zakliati, čo bolo viac pravdepodobné.

Keď sa pootočila, aby si to miesto viac prezrela, zaľutovala, že sa o to vôbec pokúsila. Na zakrvavenom stole v rohu sa povaľovali všakovaké nože a sekáče. Tie ju neznepokojovali. Odseknuté prsty však áno. Naprázdno prehltla, keď ňou prešla vlna nevoľnosti. Na zemi, v nejakej obrovskej mise, boli naporciované ostatné ľudské údy.

Keď si uvedomila, čo celý ten čas varila Babe Jage na obed, cítila až fyzickú bolesť a nevoľnosť. Odvrátila sa. Malo jej napadnúť, že tá striga požiera ľudí. Veď jej kráľovná poslala telo Luku, aby sa jej zavďačila. Vtedy ju zasiahla panika. Ten hlas, ktorý ju predtým volal a ona si ho nevšímala. To bola určite Vesna. Yelena sa bála odhadovať, ako dlho posluhovala Babe Jage.

Mohli to byť aj celé mesiace, rovnako ako hodiny.

Mala moc na to, aby si s ňou urobila všetko, na čo si spomenie.

Začala sa okolo seba zúrivo otáčať, dúfajúc, že ešte má nejaký čas. Pohľad jej však padol na mačku, ktorá až znudene sedela na jednom z tiel. Yelena sa vybrala tým smerom. Netušila, prečo to robila. Snáď len preto, že niekde začať musela. A niekde aj skončiť.

Vydýchla si, keď si všimla, na kom to z viera sedí. Bol to stále jej Luka, hoci pokožku mal až nezvykle bielo-šedú. Kožu mal ochabnutú. Telo stuhnuté. Jeho telo ešte celkom nezomrelo, ale nemalo k tomu ďaleko.

Zadívala sa na mačku. Predsa ju nenávidela, stále na ňu útočila.

Prečo by jej chcela pomôcť?

„Je toto len nejaký trik?“

Mačka zakyvkala hlavou, akoby v geste nesúhlasu.

„Prečo mi ale pomáhaš?“

Pretože chcem, aby si odtiaľto konečne odišla! ozval sa jej v hlave agresívny hlas. Pod jeho prekvapivou prítomnosťou sa až zaknísala.

Yelena nepovedala nič, len si v hlave prehrala všetky tie príhody. Áno, vyzerali ako útoky, ale v skutočnosti jej nikdy nešlo o život. Skôr akoby sa tá mačka snažila, aby ju Baba Jaga videla v tom najhoršom svetle a... vyhnala ju.

Takže o to išlo tomu zvieraťu. Chcelo sa jej zbaviť, aby bolo opäť obľúbeným maznáčikom. Hoci Yelenu mierne desilo, ako tá mačka prišla na to, prečo sem prišla. Nebude však taká hlúpa, aby sa na to pýtala.

Skrčila sa k Lukovmu telu a opatrne ho pohladila po tvári.

V opačnom rohu zbadala opreté staré koryto. Bolo špinavé od zaschnutej krvi. Len ten pohľad ju znechucoval, ale nejako sa predsa odtiaľto musela dostať. Len tak by ho neodniesla na chrbte. Vykročila teda k tomu predmetu a vyniesla ho von. Poobzerala sa ešte, či ju náhodou niekto nesleduje.

Očakávala, že niekde pri strome nájde nahnevanú Babu Jagu, ale les bol tichý.

Možno až príliš.

Radšej nad tým nepremýšľala vrátila sa dnu. Dostať jeho telo von nebolo žiadna zábava. Dala by všetko na svete, keby mala aj iné magické schopnosti, ktoré nesúviseli s vodou. Keďže pri sebe žiadnu nemala, nemohla si ani pomôcť. Kým ho dostala až von do koryta, muselo prejsť nehorázne veľa času. Baba Jaga si o chvíľu všimne, že sa nevrátila.

Yelena sa zadívala na to hrozivé miesto. Kiežby odtiaľ mohla dostať aj ostatných. Veď tam mala ukryté aj deti! Lenže nemala toľko sily a ani času na to, aby to zvládla. Poslednýkrát sa zadívala na vnútrajšok maštale. Napadlo jej, že tam možno nikdy nežil dobytok.

Baba Jaga tu celkom mohla aj chovať ľudí, ktorých potom zjedla. Yelenu to znechucovalo ešte viac. Pobrala sa k Lukovi. Zatlačila do koryta. Po zemi pokrytej ihličím sa pohybovalo prekvapivo hladko, hoci bude potrebovať ešte veľa sily, aby sa dostala až dole.

Hlavne keď sa bude musieť neustále otáčať. Takmer pretočila očami, keď jej mačka zastúpila cestu a potom prešla na opačnú stranu lesa. Zamračila sa, ale prijala jej radu. Keď sa zadívala dolu, uvedomila si, že to bol dobrý nápad. Stromami sa stiahol úzky pás nezarastenej pôdy. Možno pozostatok starej cesty alebo koryta rieky. Odpoveď nemala, ale bola vďačná za tú pomoc. Uľahčí jej to cestu.

Keďže pred sebou mala celkom strmý svah, namiesto tlačenia musela pridržiavať koryto, aby sa nezrútilo dole. Luka odtiaľ prevísal a jeho nohy sa takmer dotýkali ihličia napadaného na zemi. Ruky jej čoskoro začali nariekať od tej námahy. Odmietala sa vzdať. Dostala sa takto ďaleko. Prežila všetky rozmary počasia. Netopiere. Havrany. Dokonca službu pri ježibabe. Aj jej žiarlivú mačku.

Dychčiac postupovala dole. Bez zastavenia. Svaly jej protestovali, vnútro jej horelo. Možno aj preto si neskoro všimla, že v ovzduší okolo nej sa čosi zmenilo. Začal iskriť prítomnosťou čohosi mocného. Zastavila. So zdesením si uvedomila, že za ňou vo vzduchu pláva Baba Jaga. Sedela v čomsi, čo pripomínalo obrovských mažiar na koreniny. Namiesto pádla používala tĺčik. Opäť nebola schopná pohybu.

„Ty si myslíš, že ma môžeš len tak okrádať? To mäso bol dar. Dar kráľovnej Dany mne. Síce jej zaň nič neponúknem, ale nebudem jej ani vracať to, čo mi môžem poslúžiť ako večera. A ty ma o to len ak pripravíš?“

Na pleci jej sedela mačka. Márne na ňu pozerala, nehodlala jej nijako pomôcť.

Zodvihla bradu. „Nie je to tvoja večera, je to môj milý. Kráľovná nemala právo dávať ti ho.“

„Tak ty si myslíš, že si neporaziteľná. Veď si prelomila moje kúzlo.“ Zasmiala sa. Ten zvuk bol len desivý. „Dám ti teda možnosť presvedčiť sa, že sa mýliš. Ak vyjdeš z lesa skôr, ako ťa chytia moji miláčikovia, mäso je tvoje. Ak nie, uvarím si z vás guláš. Budete mať romantický koniec.“

Yelene prišlo zle. Lenže nemala na výber.

Prikývla. „Prijímam.“

Baba Jaga sa opäť zasmiala. „Uvidíme sa v hrnci, večera.“

S tým opäť odletela, pravdepodobne späť do chatrče, kde bude čakať na to, až jej poskokovia prinesú jej nehybné telo. Zhlboka sa nadýchla. Podarilo sa jej dostať dosť ďaleko, kým ju ježibaba dohnala. Zdalo sa jej, že medzi stromami vidí slnečné lúče. Les opäť potemnel, takže o tom výhľade nemusela veľmi pochybovať. Doslova cítila, ako jej dochádza čas.

Nemala na výber.

Nadýchla sa a strčila do koryta. To sa hneď začalo pohýnať smerom dolu. Neskôr doslova svišťalo. Obávala sa však, aby neskončilo niekde v strome alebo rokline. Očividne ale mala strach pre nič. To staré krvavé koryto muselo mať nejakú čarovnú moc. Akoby malo vlastný rozum, vyhýbalo a prekážkam a ostávalo medzi stromami. Aspoň kúsok šťastia.

Lenže z lesa sa musia dostať obaja.

Yelena sa dívala na vrch kopca. Očakávala, že sa na ňu vyrútia netopiere alebo havrany. Prerátala sa však. Uvedomila si to vo chvíli, keď k nej doľahlo zákerné vrčanie. Nasledovali ho obrovské telá vytvorené z čiernej tmy a plameňov zatratenia. Oči im žiarili nenávisťou a hladom. Neboli to však vlci. Len ich najviac pripomínali.

Ježibaba na nich pustila besy.

S tou myšlienkou sa rozbehla dolu svahom. Vzduch z nej prudko vyrážal zakaždým, keď jej nohy dopadli na zem. Otriasali ňou záchvevy paniky. Stvorenia za ňou sa každou chvíľou približovala. Počula dopadanie ich ťažkých láb. Vrčanie takmer fyzicky cítila na pokožke. Stačí málo a dostanú ju. Hoci hranica lesa sa blížila, ona už nevládla.

Stvorenia po nej chniapali. Raz zasiahli jej šaty, inokedy jej vytrhli niekoľko vlasov. Vtedy zavyla akoby sama bola divokou zverou. Jej útek bol rovnako márny ako dúfanie v príchod dažďa. Baba Jaga jej nevenuje žiadnu výhodu. Poučila sa, keď videla, ako od seba odohnala havrany.

Vykríkla. Ostré pazúry jej podriapali nohy. Zakopla. Rovnováhu už nenašla. Zuby jej scvakli. Dopadla na drsnú zem. Stihla však skloniť hlavu, tak o ňu neprišla. Nezastavovala. Jej telo sa šúchalo po zemi. Pálila ju koža. Štípali ju odreniny. Ostrý kameň sa jej zaryl do rebier. Otočilo ju to. Opäť našla skalu. Začala sa kotúľať.

Kričala by, keby nemala také zovreté hrdlo.

Besy na ňu dorážali.

Škriabali ju. Hrýzli. Všetko ju bolelo. Pálilo. Bolo by také jednoduché zastať. No ona sa dostávala stále ďalej. Zmierená s osudom, už jej bolo jedno, či to prežije. Nakoniec vyletela do vzduchu. Dopadla do ostrého tŕnia. Už sa nepohla. Očakávala ostré zuby, ktoré ju roztrhajú. Sila, ktorá ju odnesie späť k Babe Jage.

Miesto toho začula len kňučanie.

Pootočila hlavu. Niečo držalo besy na mieste. Nejaké kúzlo. Niečo. Možno niekto. Nezáležalo na tom. Unavene zvesila hlavu. Pred ňou ležal na chrbte Luka. Koryto sa vyparilo. Zaťala zuby. Musí sa k nemu dostať. Vlastné telo ju neposlúchalo.

Bolo nesmierne náročné predrať sa vpred. Ostne jej ostávali zapichnuté v rukách. Odierali jej nohy. Šklbali jej vlasy. Kým sa odtiaľ dostala, musela sa plaziť. Luka pred ňou svietil ako posledná iskierka nádeje.

Napokon sa dostala až k nemu. Hlavu položila na jeho hruď. Jeho srdce nebilo. Bolo tiché, rovnako ako ich okolie. Bezvládne tam ležala.

Ak toto mal byť jej koniec, nech.

Už jej na tom nezáležalo.

Kapitola 16. ¦ Kapitola 18.


Som nesmierne vďačná za Vaše hlasy v Naj poviedke.

Vaša podpora je nenahraditeľná.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 17.:

6. Valeriee
23.03.2017 [9:56]

tak co? bude večeře nebo nebude? Guláš Emoticon Emoticon Emoticon v tom není moc romantiky Emoticon Že by se objevil Kostěj? Emoticon Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
04.03.2017 [16:04]

LiliDarknightBlacky, len sa neteš predčasne, Yelena sa ešte musí dostať k Žive, takže koniec tak skoro nebude. A ani potom to asi ešte nebude znamenať koniec, ale to už predbieham. Emoticon Emoticon
Som rada, že sa ti kapitola páčila. A že sa ti páčila tá mačka, tiež som si ju obľúbila. Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

4.
Smazat | Upravit | 03.03.2017 [21:25]

TAk toto bola taká akčná kapča, aj keď nestriekala krv. Tá mačka sa mi náhodou páčila.
Ja som sa na tom zabavila, aj keď je mi jasné, že Yel do smiechu práve nebolo.

Ten koniec! to je na infarkt, človek si myslí, že dostane trošku viac a zrazu koniec.
Ale teším sa na ďalšiu ako na Vianoce. A hlavne na chvíľu keď bude LUka v celku.

S tvojimi schopnosťami opisu to bude podívána celá tá procedúra spájania. Už teraz sa nemôžem dočkať.
Aj keď je mi jasné, že tým to všetko neskončí a ešte budú musieť doriešiť kráľovnú.

Ale už predbieham.

NAozaj rada by som mala tento príbeh vcelku aby ma neprerušilo nič až posledná otoče nástránka.

Čo mi pripomína... Gratulujem, dievča moje. Tento príbeh je naozaj skvost a zaslúži si prvé miesto.

Netrpezlivo čakám, čo na nás číha za ďalšími humnami.

3. LiliDarknight webmaster
03.03.2017 [18:21]

LiliDarknightPioggia, k tomu všetkému ti môžem povedať len to, že zvyšok sa dozvieš v pokračovaní. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Ner, to vieš, Baba Jaga je veľmi zábavná figúrka, ale v noci by som ju stretnúť nechcela. Dopekla, ja by som ju nechcela stretnúť ani za svetla. Emoticon
No, mačky sú veľmi žiarlivé stvorenia a ja som to proste využila. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

2. Nerissa přispěvatel
03.03.2017 [16:34]

NerissaAle no tak, co jsme si říkaly o tom konci? Emoticon
Baba Yaga... řekněme, že tu bych navštívit rozhodně nechtěla. A nevím, jestli mám být za tu kočku vděčná, protože přece jenom to dělala ze sobeckých důvodů, že jo. Ale zase zachránila Yel, tak asi vynulovaný stav. Emoticon
Parádní kapitola, mamuška. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Pioggia
03.03.2017 [15:54]

Nádhera Emoticon vďakabohu za tú mačku... zaujímalo by ma ako dlho tam Yelena bola... A čo zadržalo besov... Žeby Vesna? Emoticon Nenecháš ich tam teraz umrieť však nie? Emoticon teším sa na pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!