OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 18.



Pieseň zradených - Kapitola 18.Predstavy

Kapitola 18.

Yelena mala pocit, akoby sa na niečom vznášala. Odlišovalo sa to od pocitu, keď plávala. A predsa to s tým niečo malo spoločné. Zdalo sa jej, akoby visela vo vzduchu. Bez schopnosti pohnúť sa si pripadala nesmierne bezmocná. Pred ňou však nebola nekonečná voda. Miesto toho to boli zrkadlá. Niekedy sa jej zdalo, že je len jedno, inokedy ich bolo niekoľko desiatok. V ich vnútri muselo byť niečo ukryté. Inak si nevedela predstaviť ten naliehavý šepot, ktorý ju nútil dotknúť sa aspoň jedného z nich.

Váhala ešte niekoľko okamihov.

Potom sa odhodlala pohnúť vpred. V momente, ako sa bruškami prstov obtrela o hladký povrch, všetko sa s ňou zatočilo. Prižmúrila oči pred tým náhlym pohybom. Keď ich znovu otvorila, stála na pevnej zemi. To, že išlo o spomienku, si uvedomila vzápätí. Nachádzala sa v kuchyni Lukovho domu, oproti nej sedela Nina a o niečom sa rozprávali.

A pritom lúpali hrach.

„Nedávno za mnou bola nejaká starena,“ začala opatrne Nina, no po Yelene hádzala veľavravné pohľady.

Tá akoby si ich nevšimla. Sem-tam pozerala von oknom.

Niekoho čakala.

„Hovorila zvláštne veci. Vraj ťa spoznala ešte keď si bola dievčaťom. Žila si u nich v dedine a mnohí si k tebe chodili po radu. Až ti raz niekto zaklopal na dvere a nechal tam stáť malé dievčatko. Volala sa Galya?“

Vtedy sa na ňu Yelena prekvapene pozrela.

„Odkiaľ máš to meno?“

Nina pokrčila plecami. „Ako som povedala, stretla som nejakú starenu.“ Yelena sa zamračila. „Nepovieš mi o tom viac? Tvrdila si, že mi vždy odpovieš na otázku. Mala by som vedieť o nejakej prípadnej sestre.“

Yelena sa zamyslela. Nina mala v niečom pravdu. Ich vzťah sa snažila založiť na úprimnosti. Preto jej povedala odkiaľ pochádza hneď vtedy, keď si bola istá, že tomu porozumie. Nikdy jej neprekážalo, že nie sú pokrvné sestry. Ak niečo, tak si boli o to bližšie. Teraz ju žiadala, aby jej rozprávala príbeh, ktorý ju doteraz máta po nociach. Veľakrát sa zobúdza orosená potom s pocitom, že prišla neskoro. Hoci teraz sú tie sny čoraz ojedinelejšie, radi jej pripomínajú jej vlastné zlyhanie.

Povzdychla si. „Tak dobre. Asi by si o tom mala vedieť.“ Nadýchla sa a odstrčila od seba prácu. Akoby sa viac nemohla sústrediť. „Galya bola veľmi veselá. Neustále poskakovala, tancovala a zbierala lúčne kvety. Veľmi rýchlo mi prirástla k srdcu. Keď sa objavila na mojom prahu, ihneď som vedela, že v sebe má moc. Nazdávala som sa, že jej rodičia chceli, aby som ju učila. A to som aj robila. Lenže som sa mýlila.“

Nina sa k nej naklonila bližšie. Akoby sa bála, že jej niečo unikne. „Prečo ju za tebou posielali? Mala si ju zabiť?“

„Vlastne máš tak trochu pravdu,“ odvetila Yelena mdlo. Ninu to nemohlo prekvapiť viac. „Hoci žijeme vo svete plnom mágie, nie všetci ju dokážu prijať. Niektorí sa jej boja, iní ju nenávidia. A sú aj takí, ktorí ju považujú za prekliatie.“

Yelena odrazu vyzerala veľmi unavene. Nina aj zaľutovala, že sa na to vôbec pýtala, ale už nebolo cesty späť. Teraz urobí lepšie, ak ju n echá to celé dopovedať.

„Čo sa stalo potom?“

„Prišli za mnou jej rodičia. Báli sa, ale cítili potrebu nasmerovať ma, akým spôsobom by som sa mala starať o ich dcéru.“ Neveselo sa zasmiala. „Chceli, aby som ju z bavila démona, ktorý do nej vložil tie preliate schopnosti.“ Začala zrýchlene dýchať. „Snažila som sa im vysvetliť, že na ich dcére nebolo nič nesprávne, ale nepočúvali ma. Považovali ma za dieťa, ktoré musí počúvať autoritu, ktorú predstavujú.“

Nina sa natiahla cez stôl a objala jej chvejúce sa ruky.

„Čo si urobila?“

„Nič,“ pošepla sotva počuteľne. „A to bola najhoršia chyba.“ Keď zodvihla hlavu, v očiach mala slzy. „Keď Galya niekoľko dní neprišla, robila som si starosti. Nemohla som ale len tak ísť do dediny a začať sa vypytovať. Aj preto sa ku mne klebety dostali príliš neskoro. Nedokázala som zabrániť tomu, čo sa stalo.“

Podľa jej tónu a výrazu v tvári si to ešte stále vyčítala.

„Čo... čo urobili?“

Yelena prehltla. „Upálili ju,“ zafňukala. Nina nebola schopná slová. „Jej vlastný rodičia ju priviazali na hranicu a tú zapálili. Pozerali sa, ako horí a verili, že jej pomáhajú! Všetko len preto, že jej nejaká stará šialená ženská povedala, že ich dcéru posadol démon a aby chránil svoju schránku, nedovolí, aby zhorela. Tak ju tam priviazali, zapálili ju a pozerali sa na to, ako pomaly zomiera! Jej vlastný rodičia! Ktorý ju mali chrániť a milovať! Prosila ich, nariekala. Ale ostatní ich povzbudzovali, aby ešte vydržali. Keď si jej rodičia uvedomili, že ich dcéra tam zomiera, bolo príliš neskoro. Kým to celé uhasili, z ich dcéry ostalo sotva toľko, aby to mohli pochovať.“

V mŕtvolnom tichu, ktoré nastalo, sa hrozivo ozývali Yelenine vzlyky.

Nina ju hladila po ruke.

„Čo si urobila potom?“ spýtala sa nežne.

Yelena potiahla nosom. „Neurobila som nič. Nechala som jej rodičov žiť s tým, čo urobili. Aj keď ma prosili, aby som ich tiež zabila. Galya bola ich jediným dieťaťom.“ Zásterou si poutierala oči. „Odišla som a nechala ich, nech sa s tým vyrovnajú sami. Naposledy, keď som o tej dedine niečo počula, tak ich miestni vyháňali z dediny kameňmi.“

Nina zodvihla obočie. „Nevyzeráš, že by ťa to tešilo.“

„Ani neteší,“ priznala unavene. „Akokoľvek tvrdý trest nikdy nezmení minulosť. Galya ostane mŕtva, nech sa stane čokoľvek. Stále na ňu musím myslieť. Preto som prisahala, že už nikoho k sebe neprijmem. Nechcela som vidieť ďalšiu smrť.“ Nine venovala úsmev. „Až kým si neprišla ty. Pravdou je, že si ma zachránila a nie ja teba.“

„Ale na Galyu aj tak stále myslíš,“ skonštatovala Nina.

Yelena prikývla. „Dala by som svoj život, moc, dušu, hocičo, len aby som Galyu mohla vidieť vyrásť. Bola by z nej krásna a láskavá žena. Rozosmievala by ostatných. Lenže to sa už nikdy nestane.“

Zrkadlo sa rozbilo. Yelena cítila, ako ju črepiny poškrabali po tvári. Odvrátila sa. Zážitky z jej vlastného života jej boli neustále záhadou. Nedokázala ich nijako pospájať. Miatli ju. Boleli. Trápili. Ojedinele so sebou priniesli aj radosť. Možno aj preto sa načiahla za ďalším zrkadlom. V nádeji, že nájde niečo viac radostné.

Videla seba, ako beží tmavou nocou. Vysoká tráva sa pred ňou len neochotne rozostupovala. Trvalo jej len niekoľko krátkych okamihov, kým si uvedomila, na čo sa pozerá. Nešlo o nič radostné. Jej mladšie ja utekalo k bralu, aby ukončilo svoj život. Yelena sa odtiaľ chcela dostať.

No nemohla.

Niečo ju nútilo pozerať sa.

Neprežívala pocity z minulosti. Teraz bola v pozícii nezaujatého pozorovateľa. Bola prítomná všade a nikde. Videla slzy na svojej tvári, ktorú otáčala k hviezdam. Akoby tam hľadala odpoveď. Yelene sa pri tom výjave zvieralo celé vnútro. Bolo by lepšie, ak by na toto všetko zabudla. Nebolo jej lepšie, keď žila v presvedčení, že sa ako rusalka už narodila?

Lenže žiadna sila nepočúvala jej výzvu. Nikto neukončil to trápenie. Len tam bola a sledovala samú seba, ako stojí na skale. Zadívala sa dolu. V tvári mala bolesť a zúfalstvo. Akoby k nej doľahla ozvena jej vlastných myšlienok. Prosila o pomoc. Chcela, aby ju niekto zastavil. Lenže potom akoby jej iný hlas pripomenul, že to urobiť musí. Pretože ju Luka zradil. Yelena tomu nerozumela.

Bolo možné, že v skutočnosti... nechcela skočiť?

Mohol ju k tomu niekto prinútiť?

Potriasla hlavou. Prižmúrila oči, keď nakoniec skočila. Myslela si, že tam spomienka bude končiť. No miesto toho tam zotrvala ešte niekoľko ďalších okamihov. Dosť na to, aby si všimla, ako z vody niečo stúpa. Bolo to hrejivé a iskrivé. Rozdelilo sa to na dve časti. Jedna sa rozžiarila svetlom tisícky úsmevom. Druhá ostala matná a pochmúrna, plná bolesti zlomených sŕdc. Z opačného brehu to niekto sledoval.

Tvár dotyčného sa čiastočne skrývala vo vode.

Ona sama bola voda.

Kráľovná Dana.

Pri tej myšlienka Yelena cítila, ako ňou čosi myklo. Keď otvorila oči, už nebola v spomienke. Nenachádzala sa však ani v hale so zrkadlami. Nad ňou bol drevený strop. Pod ňou čosi mäkké a známe. Posadila sa. V hlave jej hučalo. Nedokázala sa rozpamätať, čo presne sa stalo.

„Už som si myslela, že si sa uložila na zimný spánok,“ zasmiala sa Vesna. Čo na tom prehlásení našla také vtipné, to Yelene unikalo.

V hlave sa jej prehrávali skreslené spomienky. Ona, ako uteká zo svahu. Modriny. Odreniny. Škrabance. Tŕnie. Vyčerpanosť. Nejaká sila, ktorá odrazila besy. Zadívala sa na bohyňu. Namiesto toho, aby sa jej spýtala na odpovede, uvedomila si Yelena niečo iné. To mäkké, na čom ležala, nebol vankúš. Bolo to Lukove telo. Nehybné a možno aj mŕtve. Akoby sa nechcela vzdať jeho blízkosti ani teraz.

„Nechcela si sa ho pustiť. Tak sme ťa uložili spolu s ním a dúfali sme, že sa čoskoro prebudíš,“ odpovedala Vesna, akoby začula jej myšlienky.

Yelena prikývla. „Čo sa stalo?“

Vesna zvážnela. To neveštilo nič dobré. „Ona ťa... zakliala. Pomaly ťa zabíjala a ja som s tým nemohla nič robiť. Na moje volanie si nereagovala. Keď si sa nakoniec predsa len prebrala, myslela som si, že som si to len vymyslela. Cítila som, ako odtiaľ utekáš. A za tebou sa hnala temnota. Musela som ti pomôcť. Bola si taká slabá. Taká vyčerpaná. Keby si nebola rusalka, už by si tu nebola.“

Spomínala na svoj takmer snový stav, keď sa dotýkala zrkadiel. Mohlo to súvisieť s tým prekliatím? Už naozaj nevedela, čomu veriť. Alebo komu. Vlastné zmysly jej nič nenapovedali. Spomienky sa jej vysmievali svojou záhadnosťou. Už ani nebola presvedčená o tom, že by mala pokračovať.

„Čo sa mi stalo?“ spýtala sa potichu a postavila sa.

Luka jej hneď začal chýbať. V duchu sa zahriakla.

„Upadla si do tranzu. Tvoje telo sa potrebovalo dať dokopy. To prekliatie ťa oslabilo, pripravilo ťa o schopnosti. Stačilo by len niekoľko hodín a premenila by si sa v nič.“

Yelena nechápala, čo by na tom osude bolo také zlé.

„Keď som sem dostala jeho telo, pomôžeš mi?“ spýtala sa, aby sústredila pozornosť iným smerom.

Vesna veľmi pomaly prikývla. „Musím povedať, že si ma veľmi prekvapila. Sledovala som ťa celou cestou. Ukázala si viac odhodlania, než by som očakávala. Hoci si rusalka, máš v sebe nielen zmysel pre povinnosť, ale aj skutočné emócie. To som nevidela už niekoľko rokov.“

Zarazila sa. „Ale rusalky by mali byť bezcitné. Ako si mohla stretnúť nejakú, ktorá normálne cítila?“

Premeriavala si ju pohľadom. Akoby sa snažila rozhodnúť, čo by jej mala povedať. Yelena sa prikrčila. To skúmanie jej nebolo príjemné. Nakoniec však skončilo a ona si úľavne vydýchla.

„Rusalky neboli vždy bezmocné.“ Viac k tomu nepovedala.

Nemohla byť viac sklamaná.

„Mali by sme sa pustiť do práce. Čaká na teba ešte dlhá cesta. Musíš nájsť Živu. Bohyňa leta má teraz veľa práce. Leto sa pomaly končí a jej sila dosahuje najvyšší bod. Mala by si sa poponáhľať. Ubehlo až príliš veľa času.“

„Ako si zaslúžim jej priazeň?“

Vesna sa zasmiala. „Nijako. Aspoň myslím. No najskôr ju musíš nájsť.“

Yelena odmietala veriť tomu, že by ďalšie kroky jej úlohy boli ľahšie ako tie predchádzajúce. Nahlas však nič nepovedala.

V duchu však spomínala na to, čím všetkým už prešla. Upútala pozornosť bohyne smrti. Dostala sa do jej ľadového kráľovstva. Odkiaľ na čarovný ostrov Bujan, kde našla Lukovu podstatu. Našla toho vlka. Zaútočil na ňu posol alkonost. Morena spojila dušu s podstatou. Potom Yelena čelila kikomora. Stretla sudičku a takmer ju zabila Baba Jaga. Hoci tu teraz stála a nič ju netrápilo, pochybovala, že sa jej putovanie nejako zjednoduší.

„Ukážeš mi, ktorým smerom by som mala ísť?“ spýtala sa Yelena a premýšľala, akým spôsobom odtiaľto dostane to telo. Za sebou ho sotva mohla ťahať.

„A nemala by som najskôr splniť svoju časť dohody?“ navrhla Vesna. „Ty si síce priviedla jeho telo, ale ja mu musím vdýchnuť život. Inak do neho nebude môcť Živa opäť vložiť jeho dušu.“

Yelene odľahlo. Možno ho za sebou nebude musieť vláčiť.

Možno bude kráčať aj sám.

„Tak sa do toho pusťme.“

Netušila, čo presne mala čakať. Vesna luskla prstami. Odnikadiaľ sa zjavili nejakí chlapíci. Pravdepodobne to boli obyvatelia jej krajiny. Nie práve najopatrnejšie zodvihli Lukovo telo a vyniesli ho von. Yelena nič nepovedala, len ich nasledovala. Čakala, že ho len tak položia niekam na zem.

Na jej prekvapenie zamierili do časti lesa, v ktorej už neboli domy. Vysoké listnaté stromy sa nad nimi starostlivo skláňali. Šušťali listami vo vetre. Yelene to pripomínalo dávno zabudnutú melódiu nejakej piesne. Potriasla hlavou. Toto miesto sa s ňou zahrávalo rovnako rafinovane ako Baba Jaga.

Keď sa ocitli v hustejšej časti lesa, zastali. Pred nimi bola zvláštna čistinka. Lemovali ju stromy. V jej strede bol plochý kameň. Na ten položili telo. Nechali ich osamote. Yelena sa nevedela zbaviť pocitu, že ide o nejaký druh oltáru. Lenže vesna sa nechystala Luku obetovať. Chcela mu vdýchnuť život.

Niečo z jej neistoty sa jej muselo zračiť v tvári, pretože Vesna spustila:

„Ja som bohyňa jari. Moja moc pochádza z prírody a príroda pochádza zo mňa. Toto miesto je plné mágie života. Smrť tu nemá svoje miesto. Napriek tomu nemôžeš darovať život bez toho, aby si ho vzala. Rovnováha musí byť zachovaná.“

Yelena ustrnula, keď sa medzi stromami objavili všakovaké zvieratá. Malé, veľké. Nahnevané. Zvedavé. Všetky vetrili vo vzduchu. Akoby na niečo čakali.

„Ty chceš zabiť nejaké zviera, aby Luka ožil?“

Vesna sa postavila tak, aby jej videla do očí. „Keď kráľovná zabila Luku, v jeho tele ostalo trochu života. Dosť na to, aby jeho telo celkom neumrelo. Ale väčšina sa vyparila. V mojom svete sa za každú mŕtvu dušu narodí zviera. Tieto zvieratá potom obývajú svet ľudí. Pretože jar prichádza s novým životom. Aby Lukove telo získalo s tratený život, musí zviera strovené jeho smrťou zahynúť.“

Cítila, ako sa jej dych zasekol v krku. „Ale to je... kruté.“

Bohyňa ju pohladila po tvári. Usmiala sa, akoby Yelena bola len neposlušným dieťaťom. „Život sám je krutý. Ja som zaviazaná k tomu, aby som udržiavala rovnováhu. Za každú smrť jedno narodenie. Ja zoberiem život z toho zvieraťa a vložím ho späť do Lukovho tela. Keď potom zomrie, táto sila sa vráti späť do tela zvieraťa.“

„A čo jeho duša? Tá sa tiež premiestni do toho zvieraťa?“

Pokrútila hlavou. „O duše sa stará Morena. Ona ich spravuje a rozhoduje, čo sa s nimi stane. Niektoré pošle na Bujan, iné trápi vo svojom ľadovom kráľovstve. Iné sa môžu znovu narodiť. Každá z nás sa musí riadiť svojimi vlastnými pravidlami.“

Vtedy pre ňu rozhovor definitívne skončil. Z jej úst sa namiesto slov začala vinúť sladká melódia. Pri prvých tónoch zvieratá spozorneli. Niekoľko okamihov počúvali. Akoby k nim bohyňa prehovárala. Potom sa začali po jednom vytrácať. Zmizli rovnako rýchlo, ako sa objavili. Yelena zatínala prsty do pästí. Dúfala, že to bude fungovať.

No keď všetky stvorenia len dochádzali, napadlo jej, že možno Luka svoj život nedaroval nejakému zvieraťu. Triasla sa. Možno strachom. Možno hnevom. Všetko však ustalo, keď si všimla, ako sa hýbe tráva. Niekto kráčal ich smerom. Muselo ísť o malé zviera. No tráva bola vysoká. Yelena očakávala, že sa zjaví vlk. Myslela si, že ten aj vyskočil na skalu k Lukovmu telu. Potom si všimla, že to bol pes. Keď vyskočil Lukovi na hruď a sklonil sa k jeho tvári, Vesna prestala spievať.

Ňufák priložil k jeho nosu. Zdalo sa jej, že zavrel oči. Na diaľku toho veľa nerozoznala. Iba to, ako sa psie telíčko začalo triasť. Snáď zimou. Potom sa ozvalo to kňučanie. Musela si pred ním prikryť uši. Vesna tma len tak stála s úsmevom na perách. Akoby bol toto jej každodenný program. Yelene opäť napadlo, že nie zima musí byť najkrutejšia. Jar vie byť rovnako zákerná. Možno aj viac.

Pes sa triasol čoraz viac. Na chvíľku mala pocit, že sa rozmazáva. Nakoniec vyštekol. Ten zvuk ešte len doznieval v okolitom lese, keď sa bezvládne zúril vedľa Luku. Yelena bola vystrašená. Nevedela, čo si myslieť. Myseľ jej úplne zastavala. A nerozbehla sa ani po tom, čo Luka otvoril oči a posadil sa.

No akoby ani živý nebol.

Jeho pohľad ostával prázdny.

Kapitola 17. ¦ Kapitola 19.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 18.:

6. Valeriee
23.03.2017 [15:54]

No, tak to se moc nepovedlo Emoticon lUka je tedy živý nebo není? obávám se, že tam ještě něco chybí, aby se z něho stal zase člověk, kterým kdysi býval, pokud je to vůbec možné Emoticon Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
08.03.2017 [11:45]

LiliDarknightBlacky, to máš pravdu, návratom Luku sa to všetko v istom zmysle len začne, ale kým sa tam dostaneme, ešte to bude chvíľu trvať. Emoticon
Kvôli tvojmu komentáru sa až červenám. Veľmi pekne ďakujem za milé slová. Emoticon Emoticon
No, čo sa týka Galye - mám taký pocit, že si z vás nikto nevšimol niektoré detaily, takže vás možno ešte raz či dvakrát prekvapím. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

4.
Smazat | Upravit | 07.03.2017 [13:20]

Máš môj rešpekt, vravela som ti to už? Si neskutočný autor.

tie zrkadlá boli neuveriteľné. Až mi z toho behal mráz po chrbte a bolo mi do plaču za našu malú veselú vílu. hádam, že pri nej je dobre, že si nespomína úplne na všetko. vyrovnať sa so stratou lásky, čert to vem. Ale ak ti ublížia rodičia, čo ťa majú chrániť? radšej si nepamätať.
Tu je tá krutosť a vypočítavosť Dany hádam ešte horšia ako pri Yelene. A dúfam, že za to zaplatí naozaj nepekne a skončí ako Morenina obľúbená dušička na hraní.

Neviem, asi som bezcitná, ale mne nepríde dáko toho psa ľúto. Narodil sa predsa z Luca,teda jeho smrti, nie? Pochopila som to správne, že? Vlastne len vrátil to, čo mu náš kováč ešte nemal peknú desiatku rokov dať.

Som zvedavá na Živu. A na jej úlohy. Aj keď viem, že návratom Luca sa to ešte len začne, že? čakám boj so zlom s koncom dobro nad zlom vždy vyhrá. Emoticon Dúfam, že sa ho aj dočkám

3. LiliDarknight webmaster
07.03.2017 [12:27]

LiliDarknightNer, som rada, že sa ti kapitola páčila a mala taký efekt, ako som dúfala, že bude mať. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

Pioggie, veľmi zábavná predstava - Yelena za sebou ťahá káričku a na nej bezvládne visí Luka. Emoticon Emoticon
Som rada, že sa ti kapitola páčila. Hej, toho psa je aj mne ľúto, ale akosi to muselo byť. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

2. Pioggia
06.03.2017 [17:38]

Páni to s tými zrkadlami bolo fakt dobré Emoticon aj to skoro oživenie... Chudák hafan Emoticon ale tak aspoň nebude musieť Yelena ťahať Luka za sebou na káričke Emoticon teším sa na pokračovanie... Som zvedavá jak to prebehne u Živy Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
06.03.2017 [13:18]

NerissaDucháček je zase o kousek blíž k životu! Emoticon
A tohle bylo jako emocionální horská dráha. Chudák Gayla. Ale aspoň jsme se posunuli o kousek dál. Parádní kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!