OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 19.



Pieseň zradených - Kapitola 19.Mučivé otázky

Kapitola 19.

Jej radosť sa zmenila na horkosť.

Yelena vedela, že má pred sebou ešte dlhú cestu k víťazstvu, no napriek tomu očakávala väčšiu spokojnosť. Bola pri Vesne a uspela, tým pádom sa už dostala za pomyselnú polovicu. Len nájsť Živu a všetko bude v poriadku. Teda, ak sa nezblázni, kým ju nájde.

Ukázalo sa, že Vesna a Živa sú vlastne susedky. Obývajú ten istý ostrov, ale jeho konce sú od seba pomerne vzdialené. Yelena mala pocit, akoby bol vzduch každým jej krokom horúcejší a neznesiteľnejší. Vyparovala sa z nej voda. Cítila slabosť. Motali sa jej nohy. No nebolo to nič v porovnaní s tým, čo cítila, keď sa pozrela na Luku.

Telo bez duše je len schránka. Prázdna. Tichá. Takmer bez života. Kráča vpred, ak mu to prikážete. Pomôže vám, ak si to želáte. Keď mu Yelena pozrie ho očí, vidí tam len tú hroznú prázdnotu. Rovnako by sa mohla pozerať aj do priepasti. Vždy ju pri tom bolelo na hrudi. Smrteľníci by povedali, že im z toho všetkého puká srdce. Ona nemala takú poetickú voľbu.

Zastala uprostred cesty.

Mala pocit, že ďalší krok už neurobí.

Samozrejme, Luka pokračoval vpred.

„Luka!“ skríkla porazenecky. „Počkaj.“

Zastavil sa, akoby ho bol niekto udrel. Zarazene stál na jednom mieste, ruky spustené pri tele. Podišla k nemu. Netušila, prečo sa tak veľmi týrala. Hľadela na jeho tvár. Dúfala, že ho tam nikde nájde. Rukou objala perlu s jeho dušou. Teraz bola veľmi nepokojná. Akoby samotná Lukova podstata cítila, že čoskoro sa stretne so svojim telom.

Yelena si vydýchla. Neďaleko cítila prítomnosť potôčika.

Ak sa trochu nenamočí, nebude môcť pokračovať.

Natiahla a chcela ho chytiť za ruku, ale potom si to rozmyslela. Nebolo to tak, že by musela pútať jeho pozornosť. On ju nevenoval nikomu a ničomu. Mračila sa, keď sa poobzerala okolo. V skutočnosti len získala čas, aby si premyslela, ako čo najlepšie formulovať svoj rozkaz.

Musela byť veľmi špecifická.

Neurobí rovnakú nedbalú chybu ako Vesna, keď im popriala veľa šťastia. Jej presné slová však zneli: „Zlomte väz!“ Nebol to príkaz. Takže boli obe veľmi prekvapené, keď Luka pred seba vystrel ruky ako múmia a priblížil sa k Yelene. Len preto, že k nemu bola najbližšie. Takmer sa jej stihol dotknúť, kým si spomenula na to, ako sa používajú ústa.

Jednoznačnosť teda bola namieste. A žiadne metafory!

„Sadni si na zem. Nič nerob. Len čakaj. Ja sa o chvíľu vrátim.“ Poslúchol každý jej príkaz. Hoci netušila, preto má pocit, že by ho mala upokojovať. Jemu by bolo jedno, aj keby bola preč týždeň. Ani by si to nevšimol.

V duchu sa okríkla, že by mu to nemala vyčítať. Nemal na výber.

S potrasením hlavy sa urýchlene vybrala na cestu. Potôčik našla okamžite. Ako rusalku ju to k vode podvedome ťahalo. To bola predovšetkým výhoda pre ňu. Ak by nedokázala nájsť vodu, uschla by. Tak, ako sa jej to takmer stalo u Baby Jagy. Aj keď, ako povedala Vesna, možno to bol jej zámer. Tá ježibaba toho dosť vedela, takže si uvedomila, kým Yelena bola. A tým pádom aj to, ako sa jej zbaviť.

Riečka bola v skutočnosti len maličkým pramienkom, ale aj ten stačil. Už v momente, ako do vody položila nohy v požičaných sandáloch, jej telo doslova ožilo. Cítila, ako sa jej do nôh i rúk vracia sila. Hlava sa jej prečistila. Mliečna hmla sa zodvihla z jej mysle. Doslova, akoby sa vynorila na hladinu vlastnej slabosti.

Musela sa smiať.

U nej to fungovalo presne naopak. Podvedome sa poobzerala okolo seba. Kým žila vo svojom rybníku, bola opatrná, ale nie takýmto spôsobom. Teraz striehla na každý tieň. Každý podozrivý zvuk ju vydesil. Nič však nenašla. Onedlho už splynula s vodou. Naplnila ju nesmierna radosť. Stala sa vodou.

No jej nadšenie malo svoje limity. Bolo to chvíľkové šťastie robotníka, ktorému sa zrútil dom a pred ním našiel sedieť mačku, ktorá sa stihla zachrániť. Vo svetle všetkých tých udalostí sa nevedela úplne uvoľniť. Akoby niečo spútalo jej voľnosť. Priveľa obrazov ťažilo jej myseľ.

Vyžmýkala si vlasy, ale len tak, aby jej z nich nekvapkala voda. Kým budú mokré, bude všetko v poriadku. Ale nebolo treba to preháňať. Hoci toto miesto jej svojím suchom pripomínalo púšť, nemala v pláne ho zaplaviť svojim emocionálnym rozpoložením.

Vybrala sa naspäť k Lukovi. Čím skôr sa vydajú na cestu, tým skôr nájdu Živu. Splní nejakú jej náročnú a nebezpečnú úlohu a ona jej na znak vďaky úplne oživí Luku. Ten sa potom vráti späť k svojmu životu kováča a Yelena bude aj naďalej topiť ľudí u seba doma.

Ak ju predtým oberanie smrteľníkov o duše nenapĺňalo, teraz to pre ňu bude doslova trest. Ale pre záchranu jej... jej čoho? Čím jej bol Luka? Bývalá láska, ktorá v nej prebúdzala divoké reakcie, hoci by ako rusalka niečoho takého nemala byť schopná?

Prinútila sa prestať na to myslieť.

„Dobre, môžeme vy...“ Nedokončila. Vtedy zodvihla hlavu a zistila, že sa rozpráva sama so sebou.

Zúrivo sa obzerala. Po Lukovi ani stopy. Len nejasný odtlačok na zemi. Tam, kde predtým sedel. Lenže teraz bol preč. Akoby sa vyparil do vzduchu. Hoci vedela, že niečo také nebolo možné. Veď išlo o hmotné telo.

Dych sa jej triasol v hrdle.

Cítila, ako sa jej chveli prsty na rukách.

Dívala sa do všetkých smerov, no nezahliadla ho. Okolo nej boli kopce i stromy. Nevidela ho. Stratila ho. Tá myšlienka ju úplne paralyzovala. Ale nie na dlho. Zrazu cítila, akoby ju niečo ťahalo za krk. Zamračila sa kvôli tomu divnému pocitu. Pozerala sa dolu. Vrecúško s perlou viselo vo vzduchu. To ono ju ťahalo. Lukova duša jej naznačovala, ktorým smerom sa má vydať, aby našla jeho telo.

Bola vďačná za malé zázraky.

Vykročila tým smerom. Najskôr hore kopcom. Cestou dole kopcom sa takmer skotúľala. To jej pripomenulo naháňačku s besmi. Mimovoľne sa otočila, či ich neuvidí číhať niekde medzi stromami. Jej okolie bolo tiché.

Nakoniec sa ukázalo, že Luka sa nedostal ďaleko.

Zbadala ho niekoľko desiatok metrov pred sebou. Pohybovala sa naozaj pomaly, za čo bola vďačná. Keď sa už-už chcela rozbehnúť, zarazila sa. On nebol sám. Pred ním krivkala akási prikrčená postava. Jej prvá vydesená myšlienka ju zranila obrazom Baby Jagy.

Pokrútila nad tým hlavou. Vesna ju niekoľkokrát ubezpečila, že ježibaba nikdy neopúšťa svoj les. Na pochôdzky má svojich zvieracích spoločníkov. A ona nevidela mačku a nepočula havranov. Netopiere by sa tam nemali kde schovať, nakoľko tam len kde-tu stá osamotený strom.

Yelenu naplnila zvedavosť i obavy. Bolo by jednoduché podísť k Lukovi a do ucha mu pošepkať rozkaz. Lenže to by nevyriešilo ich problém. Tá osoba by sa mohla vrátiť a opäť jej ho ukradnúť. To ju nahnevalo. Nikto ju nebude okrádať. Nie po tom, čím všetkým prešla, aby sa sem vôbec dostala.

Takže ich pomaly nasledovala. Čo sa ukázalo byť náročné a vyčerpávajúce.

Už sa nečudovala, že tá maličká postava krívala.

Ona sama k tomu nemala ďaleko.

Keď sa zrazu v diaľke objavil nejaký dom, bola Yelena pripravená plakať.

Na jej veľké prekvapenie sa Luka posadil na priedomie. Ani sa nepomohol, nežmurkol a dokonca pôsobil, akoby nedýchal. Starena sa kamsi vyparila. Obišla chalupu. Možno vzadu mala nejaký chliev alebo niečo podobné. Yelena však neplánovala čakať, aby sa to dozvedela. Čo najtichšie podišla až k Lukovi. Potom počkala ešte niekoľko sekúnd. Predsa by začula, keby sa k nim šuchtala nejaká stará žena.

Napriek svoju predošlému váhaniu mu teraz položila ruku na plece.

Nevzhliadol. Ani to neočakávala.

„Luka, musíme ísť. Poď. Poď za mnou.“

Otočila sa vykročila medzi kríky obklopujúce dom. Trvalo jej niekoľko sekúnd, kým si uvedomila, že nepočuje jeho kroky za sebou. Keď sa otočila, všimla si, že tam ešte stále sedí. Akoby mu nič nepovedala. Zaberal veľkú časť dreveného priestoru a dom za jeho chrbtom nebol oveľa väčší. Vo vnútri musela byť len jedna poriadna miestnosť. Yelenu to ale netrápilo. Nechystala sa predsa ten ženštine slúžiť ako slúžka, chcela odtiaľ čo najskôr utiecť.

Keď tentokrát priskočila k Lukovi, potriasla ním.

„Musíme ísť!“

Neprišla žiadna odpoveď. Nepostavil sa.

„Luka, musíš sa zodvihnúť a ísť za mnou. Prosím.“

Zúfalstvom jej už preskakoval hlas. Perla vo vrecúšku na jej krku opäť poskočila. Zaťahala ju. No kým si stihla uvedomiť, čo by to mohlo znamenať, bolo už neskoro. Spoza rohu sa vynorila tá starena.

Yelena dostala niekoľko krátkych okamihov na to, aby ju stihla prezrieť. Hoci toľko času bohato stačilo. Mala na sebe rozstrapkanú sukňu, starú halenu a okolo pliec šatku. Šedivé vlasy jej voľne splývali okolo tváre v tenučkých nesúrodých pramienkoch. V jednej ruke zvierala vysokú palicu, ktorá bola na konci zahnutá. Akoby to bol v skutočnosti kosák.

Najdesivejšia ale bola jej tvár. Nepatrila zvráskavenej, no srdečnej babičke. Kedysi možno bola nežná a vrúcna, ale teraz bola pripomínala vyschnutú mŕtvolu. Z toho desivého obrazu svietili len prázdne oči, no Yelena mala pocit, akoby sa jej dotyčná pozerala až na dno duše – ak nejakú mala.

Vzápätí si uvedomila, že sa nedokáže pohnúť.

Paralýza ju začínala unavovať.

„Panáčika bez duše musí niekto viesť. Vedela som, že prídeš. Ďalšia dievčička, ktorá nedokáže dodržať posvätnosť poludnia. Ale neboj sa, moja pani sa už o teba postará,“ zakrákala.

Yelena sa snažila vzoprieť svojim putám, ale bola to márna snaha.

Netušila, či bola lepšia ježibaba požierajúca ľudí alebo vyschnutá múmia unášajúca pocestných.

Pravdepodobne jej to asi nepovie.

Pretože Yelena nevedela používať ani ústa, aby sa jej na to spýtala.

„Čo ale s niekým, kto už svoj život skonči skokom do vody?“

Začala ju obchádzať, akoby jej chcela zobrať mieru na nové šaty.

„Stálo ti to za to, maličká?“

Yelene sa v mysli objavila spomienka na to, ako opäť skáče z brala. Neustále na to musela myslieť, aj kvôli tomu, že len nedávno sa do tej spomienky musela vrátiť. A teraz tá starena nejako spôsobila, že opäť musela byť svedkom tých hrozných udalostí.

Zároveň akoby sa pozerala na niečo iné.

Nevidela samú seba. Tá žena pred ňou nemala tvár. Yelena len vycítila, že by to mohla byť ona. Hoci prostredie bolo úplne iné. Akoby sledovala niekoho na inom konci sveta. Zatočilo sa jej v hlave. Odvrátiť sa nedokázala. Len sledovala, ako osoba mechanicky dvíha končatiny. V mesačnom svetle sa od čohosi odrazilo svetlo.

Akoby k rukám a nohám mala pripevnené nejaké... vlákna. Laná. Striebristé povrazy, za ktoré niekto ťahal. Videla, ako sa napínali. Vzduch naplnil zvonivý smiech. Yelene niečo pripomínal. Zurčanie vodopádu. Chladnosť horskej bystriny. Netušila, o koho ide. Vedela len, že to bola žena. Ukrytá v tieni, ťahala za povrázky a ovládala kroky tej ženy.

Tá sa nahla nad okraj. Vzápätí skočila. Na tvári mala bolesť a... porážku. Akoby ani samu seba neovládala. Yelena pozerala ďalej. Nemohla sa odvrátiť. Bábkarka ešte stále mala všetko pevne v rukách. Nejakým spôsobom sa jej darilo dievčinu za tie nitky sťahovať pod hladinu. Vynárala sa čoraz ojedinelejšie. Až sa napokon nedostala nad hladinu vôbec.

Yelena zažmurkala. Opäť bola späť pred chalupou.

„Myslíš, že tvojim milovaným nechýbaš?“

Chcela skríknuť, aby sa jej na nič nepýtala. Nedostala k tomu príležitosť. Namiesto toho ju niečo až násilne vrhlo do spomienky, ktorú nikdy predtým nevidela. Nina sedela za stolom. Bola to ona, aj keď nemala tvár. Jej zlaté pramene, šaty, kvet vo vlasoch. Yelenu to desilo. Sedela tam.

Plakala. Plecia sa jej otriasali vzlykmi.

Pred ňou na stole ležalo čosi mŕtve. Snáď zviera. Dúfala, že to nebolo dieťa. Počula jej myšlienky. Chcela nikoho vyliečiť, ale nemohla. Pretože ju Yelena nenaučila, ako na to. Dokonca aj uväznená v tej šialenej predstave cítila, ako sa celá trasie. Zatvorila oči. Odmietala sa na to pozerať. Čosi ju pokúšalo, aby viečka rozlepila. Keď odolávala niekoľko minút, niečo ňou trhlo.

Opäť sa pozerala pred seba. Luka sedel na priedomí. Pri ňom stála starena s tvárou mŕtvoly.

„Myslíš, že si zaslúžiš niečiu pomoc?“

Zuna, ktorá sa ako prízrak vznášala nad jej rybníkom. Keď sa jej namiesto tváre zjavila len rovná koža, nebola prekvapená. Tie výjavy ju desili tým, ako sa snažili byť anonymné a predsa sa týkali len jej. Kráľovná jej ubližovala. Týrala ju. Mučila. Zväzovala ju kúzlami. Trestala ju za to, že nechala Yelenu len tak odísť.

Otázky sa dostali do kolotoča. Tá starena vyslovovala nové a nové, no opakovala aj staré. Každá sa viazala na víziu s niekým, koho poznala. Galya, ktorú ostatné víly začali podozrievať. Hnevala sa na ňu kráľovná. Chcela ju zabiť. Yelena tam nebola, aby ju ochránia. Veselá víla sa zmenila na veľmi nešťastnú bytosť.

Potom zazrela, ako sa mení na malé dievča, ktoré upálili jej rodičia. Ani vtedy Yelena nepomohla. Len sa prizerala. Dokonca teraz horela na tej hranici s ňou. Plamene oblizovali jej pokožku. Chcela kričať, no ústa mala zošité. Videla, ako jej z nich kvapká krv. Nechceli, aby hovorila. Nemala im čo povedať.

Tie obrazy boli také skutočné. Každú novú bolesť pocítila tisícnásobne. Prichádzali ďalšie. Luka, keď na ňu kričal, pretože ho opustila. Znovu ho videla umrieť. Len tam stála. Dovolila to. Potom ju dokonca Baba Jaga prinútila uvariť jeho telo. Žmúrila oči. Nechcela to vidieť. Niečo ju ale nútilo.

Otázky sa neustále opakovali.

Ich príval nedokázala nijako zastaviť.

Každou ďalšou prišla o kúsok slobodnej vôle. O zdravý rozum. Prepadala sa do priepasti plnej zúfalstva. Po čase sa jej tam začalo páčiť. V duchu sa choro smiala. Akoby tie obrazy získali niečo na komickosti. Z vlastnej bezmocnosti sa pomiatla.

Opäť skákala z brala. Tentokrát ju nikto nenútil. Chcela to. Túžila po tom. Potrebovala to. Tesne predtým, ako jej telo mohlo dopadnúť na hladinu, niečo ju zastavilo. Ostala visieť vo vzduchu. Tentokrát sa zabával niekto iný. Nechcel jej dopriať úľavu. Miesto toho ju vhodil späť do tých predstáv.

Otázka. Odpovede. Výjavy. Škrípala zubami. Ronila slzy. Prosila ich o odpustenie! No nikto z nich ju nepočul. Nevidel. A predsa ju obviňovali. Z toho, že od nich odišla. Nenaučila ich toho dosť. Nebojovala dostatočne silno. Neponáhľala sa. Nevedela si získať nič – lásku, uznanie, rešpekt. Hádzali po nej kamene. Urážky. Každá sa jej zaryla do kože. Nielen tam. Trhali jej podstatu. Zanechávali tam jazvy. Tie sa po čase vstrebali, ale ona si ich pamätala.

Vytvárali slovo.

Zrad... ca...

Zradca.

Zradca!

Ozvena sa k nej vracala. Nedokázala si zakryť uši. Už mohla len súhlasiť. Vo svetle toho všetkého už nemala viac na výber. Ale ani keď prijala všetky tie otázky, ktoré jej starena pokladala, nenašla pokoj. Len jej dovolila ničiť ju. Zaslúžila si to predsa. Keď stála teraz na šibenici, bola tam sama. Na vysokom hranole sa hompáľala slučka. Svojou temnotou ju k sebe volala. Ako znamenia smrti jej našepkávala, čo príde ďalej.

Procesia jej vlastných spomienok ju ťahala na toto jediné miesto. Neskutočné osoby ponúkajúce odpovede stáli v dave prizerajúcich. Ruky mala spútané. Niekto ju viedol pred sebou. Pevný stisk. Mocné telo. Obávala sa, kto by to mohol byť. Hoci to veľmi dobre vedela. Keď sa Lukovi pozerala do tváre, nenašla ľútosť. Len zadosťučinenie. Súhlasil s jej trestom. Jej ostávalo už len ho prijať.

Stála na vetchom stolíku. Okolo krku ju tlačilo hrubé lano. Odieralo jej kožu.

Komu by ale záležalo na niekoľkých odreninách.

Tichý dav začal kričať. Hulákal radosťou a nadšením. Skandovali. Oslavovali. Chceli, aby jej popravu niekto dokonal. Ona len skláňala hlavu k zemi. Videla, ako sa k stolíku blížili Lukova noha. Prijala to. Zaslúžila si to. Od neho najviac. Jemu ublížia najväčšmi. Veď ho kvôli nej kráľovná zabila.

Tesne predtým, ako sa pod ňou posledná záchrana pod smrťou stihla zatriasť, z temnoty sa ozval jasný hlas: „Poludnica!“

Vtedy sa Yelenino telo konečne uvoľnilo. Dopadla na zem. Ešte stále bola pred chalupou. Luka sedel na tom istom mieste. Starena sa tiež nepohla. Hoci Yelena tiež nikam nešla, mala pocit, akoby prešla celú zem niekoľkokrát. Bola nesmierne vyčerpaná. Zničená. No ani to jej nezabránilo v tom, aby nezačala plakať. Doslova sa zadúšala vzlykmi.

Medzi tými ohavnými zvukmi rozoznala ešte slová:

„To už by stačilo. Nechaj ju na pokoji. Oboch ich nechaj.“

Vedľa stareny sa objavila žena, ktorá jej pripomínala bohyňu Živu.

Yelena sa nevedela zbaviť pocitu, že ju našla príliš neskoro.

Kapitola 18. ¦ Kapitola 20.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 19.:

5. LiliDarknight webmaster
11.03.2017 [22:55]

LiliDarknightPioggia a Blacky, ďakujem za komentáre a som rada, že sa mi podarilo tú atmosféru vystihnúť presne tak, ako som plánovala. Emoticon

4. Blacky
11.03.2017 [21:16]

Tak toto bola sila. Riadne psycho. brutál opisy až som to mohla cítiť ja. teším sa na ďalšiu Emoticon

3. Pioggia
10.03.2017 [16:30]

Wow... normálne neviem čo povedať... ešte som nenabrala dych... úplne si ma odrovnala Emoticon Emoticon paaaaáni ... na toto fakt môžem povedať iba to... som zvedavá čo bude ďalej Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
10.03.2017 [16:07]

LiliDarknightNer, som rada, že sa mi podarilo vystihnúť tú atmosféru. Mala som trochu obavy. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
10.03.2017 [15:51]

NerissaTrochu psycho?! TROCHU PSYCHO?! Asi bychom si měly ujasnit, co je trochu, mamuška. Ale jsem ráda, žes mi to řekla dopředu. Děkuji. Emoticon
Jinak... páni. To bylo... Okay, přiznávám, zase nemám slov, protože teprve před chvilkou jsem se znovu nadechla. Takže strašidelně napínavá a trochu psycho kapitola. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!