OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 25.



Pieseň zradených - Kapitola 25.Anonymná pomoc

Kapitola 25.

Yelena sa pripravovala na odchod. Zotrvávanie v archíve jej aj tak nič neprinesie. Jej myšlienky boli príliš nesústredené na to, aby naozaj niečo vymyslela. Nečakala, že takto dopadne jej stretnutie s kráľovnou. Dúfala v odpovede. Bola si istá, že práve Dana nejako nechala zmiznúť Ninu.

Teraz si Yelena nebola istá ani len tým, že ju naozaj niekto uniesol. Možno sa len niekde zabudla. Napriek všetkému, stále bola len dieťaťom. Mala svoje túžby. Aby chvíľkovo unikla svoju vážnemu osudu, začala sa venovať nejakej hre spolu s miestnym drobizgom. Hoci Yelena sama tomu nedokázala veriť, ona nebola Nina. A ani smrteľník, aby pochopila ich najtajnejšie túžby a obavy.

Práve v momente, keď sa natiahla za Galyinou Knihou života, aby ju mohla vrátiť na miesto, všimla si, že je otvorená. Mohla by prisahať, že predtým ju pevne zatvorila. Povzdychla si. No skôr, ako ju stihla zaklapnúť, všimla si nadpis strany.

Bolo to presne na mieste, kde predtým našla len rozpitý atrament.

Teraz tam svietili písmená. Nádherné a elegantné, upútali jej pozornosť. Až kým ich neprečítala a nezistila, že sa týkajú kráľovnej. Zodvihla hlavu a zadívala sa do miest, kde tušila prítomnosť ozrutnej Knihy života patriacej Dane. Na jej veľké prekvapenie nebola na svojom mieste. Ostala po nej len čierna prázdnota.

Akoby niekto nechcel, aby si v nej ktokoľvek čítal. Napriek tmu však pred ňou ležala nejaká časť príbehu, ktorá sa na ňu sústreďovala. Prepadla ju náhla zvedavosť. Hoci si pripomínala, že mohlo ísť o pascu. No keď si všimla v texte spomenuté meno jej dcéry, neváhala. Zovrela v rukách pevnú väzbu a začala čítať.

Ako prvé ju prekvapilo, že sa ocitla v paláci. Najskôr si pomyslela, že sa vôbec nič nestalo a tá ponúknutá spomienka bola predsa len pascou. Obavy ju opustili, keď cez ňu niekto prešiel, akoby tam ani nebola. Vlastne to bola aj pravda.

Jej telo bolo nehmotné a neviditeľné. Jej vedomie sa vznášalo vo vzduchu a kamsi ju ťahalo. Čoskoro sa ocitla v komnate, v ktorej sa už predtým ocitla. Namiesto kráľovniných strážkyň tam stál akýsi vysoký muž. Bol k nej otočený chrbtom, no hádala, že musel byť mohutný.

Podľa všetkého v rukách zvieral malú Zunu.

Kráľovná stála pri dverách a po lícach jej stekali slzy. Tie hneď splývali s vodou tvoriacou jej telo.

„Takže moju dcéru zahubili smrteľníci?“ opýtal sa muž hromovým hlasom.

Dana prikývla, hoci ju nevidel. „Zabila ju ľudská žiarlivosť. Nejaká žena ju zradila len preto, že sama túžila po jej mužovi. Ten nemal ani toľko odvahy, aby svojej vlastnej manželke veril! Len tak sa prizeral, zatiaľ čo ostatní... zatiaľ čo ostatní...“ Jej hlas bol plný porážky. Nedokázal vysloviť tie osudné slová.

„A ty si ich za to prekliala?“

Kráľovná vystrčila bradu. Yelena ju ešte nikdy predtým nevidela takú neistú. „Bola som rozčúlená. Nechcela som niečo také urobiť. Ale už sa stalo. Smrteľníci za to budú trpieť. Istý čas, potom sa naučia žiť bez našej pomoci.“

Yelena si vybavovala jej slová takmer úplne presne.

Nechcela ich len potrestať.

Chcela ich zabiť.

Muž sa zasmial. „Obaja vieme, že som hovoril o niečom inom. Chcela by si ich predsa zabiť. Prisahala si, že nájdeš spôsob, ktorým by si ich mohla zničiť. Teraz tvrdíš, že nechceš dostáť svojmu slovu?“

„Nebolo by to správne. Raisa by to nechcela.“

Vtedy sa muž rozhodol otočiť. Yelena však jeho tvár aj tak nevidela. Akoby si to niekto neželal. Vedela len, že bol vysoký a mal vlasy až po plecia. Ich farbu nedokázala rozoznať. Uvedomovala si len to, že v jeho náručí to dieťatko pripomínalo skôr bábiku. Bolo maličké a nevinné. Hoci ten muž bol mocný, Zuna sa v jeho rukách cítila bezpečne. Pokojne totiž spala a nič si nevšímala.

„Kvôli nim je Raisa mŕtva. Ona už nebude túžiť nikdy po ničom. Hoci ty na to nemáš silu, ja ťa donútim dodržať slovo.“

Kráľovná sa zachmúrila. „A ako to chceš urobiť? Sú pravidlá, ktorými sa musíme riadiť aj my. Rusalky a víly nemôžu zabíjať mimo svojho lesa a svojich rybníkov a jazier. Ak by sa o to pokúsili, celá rovnováha nášho sveta by bola narušená.“

„Netvrdím, že máš obrátiť fungovanie sveta. Len si ho prispôsob na svoj obraz.“

„Asi sa mi nepáči smer, ktorým sa tvoje slová uberajú.“

Muž sa zasmial. V ton tóne však nebolo nič zábavné alebo láskavé. Yelena sa podvedome otriasla. Toto musel byť ten záhadný druhý člen rodičovského dua, o ktorom hovorila kráľovná. A teraz jej nejako ukazovala túto spomienku. Tá ale mohla byť nejakým spôsobom zmenená. Kráľovná by niečoho takého určite bola schopná. Ukázať jej práve to, čo potrebovala, aby jej Yelena uverila.

„Na to si mala myslieť skôr, ako si vyslovila tú kliatbu. Aj keby si sa bránila, teraz už nemáš na výber.“ Podišiel bližšie ku kráľovnej, akoby ju chcel nejakým spôsobom utešiť. Alebo napadnúť. Čokoľvek chcel urobiť, bránilo mu v tom dieťa v jeho náručí. „Nie si však sama, kto túži po tom, aby ľudia z tohto ostrova nadobro odišli.“

„Čokoľvek mi chceš ponúknuť, nemám záujem.“

Mala pocit, akoby sa muž bez tváre usmieval. „Ale mala by si mať. Vieš, ako dopadneš, keď nesplníš to, čo si sľúbila. A obaja vieme, že to nechceš.“

„Ak plánuješ vojnu, musím ťa sklamať – nemám bojovníčky, ktoré by ti mohli poslúžiť. Ty možno z vojny žiješ a rád škodíš, ale nie všetci sú takí, ako ty. Ty nie si viazaný žiadnymi pravidlami alebo povinnosťami. Môžeš beztrestne robiť presne to, po čom túžiš len ty sám. Aj preto si sa ty stal otcom mojej dcéry.“

Muž sa zasmial. Yelena sa nevedela zbaviť pocitu, že ho odniekiaľ pozná. „Naša dcéra bola krásna. Mocná. Mohla zmeniť celý tento svet. A bola na dobrej ceste. Keby ju nezabili.“

„Ty? A uznávaš, že jej cesta k spokojnosti obyvateľov tohto ostrova, bola správna?“

Keď sa ku kráľovnej natiahla ruka, ktorá ju pohladila po tvári, Yelenu to nemohlo viac prekvapiť. Možno len Danina reakcia. Oprela sa do toho dotyku, užívala si ho. Iste, stále bola ženou, ale nepôsobila ako niekto, kto si užíva nežnosť.

Zdanie môže klamať.

„Ja nie som nepriateľ, Dana. Nikdy som ním nebol. Len ľudia sa ma boja a majú na to dôvod. Pre ostatných som presne tým, čo potrebujú. Rovnako ako pre teba.“

„Ja to predsa viem,“ prisvedčila.

„Keď to vieš, prečo tak váhaš, aby si prijala moju pomoc? Bude obojstranne výhodná. Smrteľníci sú len škodcami. Musíme sa o nich starať, hoci oni o nás pochybujú. Neveria v nás, ale keď sa niečo udeje, sme to my, koho obviňujú. Unavuje ma to. Mali by sme tomu urobiť koniec.“

Kráľovná sa zamračila. „Keď prijmem tvoju pomoc, aká bude platba?“

Muž naklonil hlavu na stranu. „Povedzme, že nijaká. Táto situácia mi vyhovuje a brať ti Zunu nechcem. V mojom svete by mala ešte menej voľnosti, ktorej jej dopraješ ty. A stvorenie ako ona nesmie byť ničím a nikým zväzované.“

„Ako veľmi si sa zmenil. Keď sa narodila Raisa, ukradol si mi ju.“ Kráľovná mala odrazu ľahký hlas. Akoby spomínala na časy dávno minulé. Na radostné chvíle.

Muž sa zasmial. Hoci to, o čom kráľovná hovorila, nebolo ani len zábavné. „Bol som mladý a prvýkrát otcom. Chcel som svojmu dievčatku ukázať svet. Naučiť ju čarovať...“ Povzdychol si. „Ona vo mne prebudila niečo, o čom som ani nevedel, že v sebe mám. Zomrelo to spolu s ňou. Nechcem si obľúbiť Zunu len preto, aby mi ju zase zobrali. Najskôr chcem, aby bol pre ňu tento svet bezpečný.“

„To je tvoja jediná pohnútka, prečo si za mnou prišiel?“ vyzvala ho kráľovná.

Yelena takmer obdivovala jej charakter.

Ale len takmer.

„To je jediná pohnútka, ktorá by ťa mala zaujímať. Tie ostatné pre teba nie sú podstatné,“ povedal muž. Aj hluchý, slepý a hlúpy človek by si uvedomil, že to, čo nevyslovil nahlas, muselo byť nebezpečné.

Kráľovnú to asi netrápilo až tak veľmi.

Yelena zatajila dych, pretože vedela, čo bude nasledovať. Videla to Daninej tvári. No aj tak sa neubránila miernemu prekvapeniu, keď kráľovná predsa len prikývla. V duchu sa už začínala tešiť, že by sa mohla predsa len niečo dozvedieť. No mýlila sa. Cítila, ako ju niečo začalo ťahať. Najskôr sa obávala, že to mal na svedomí niekto, kto ju načapal v archíve.

Nemohla sa viac mýliť. V skutočnosti ju totiž na iné miesto presúvala samotná spomienka, v ktorej bola ukrytá. Akoby kráľovná potrebovala Yelene ukázať ten konkrétny moment. Možno aby podložila niečím svoju lož o tom, že v tom, čo sa deje vo svete smrteľníkov, má prsty aj niekto iný než len kráľovná Dana.

Yelena nebola príliš náchylná uveriť tomu.

Keď sa znovu dokázala sústrediť na svoje okolie, uvedomila si, že sa nachádza v akejsi izbe. Zariadenie bolo dostatočne honosné na to, aby si domyslela, že ide o komnatu niekoho bohatého. Mala niekoľko sekúnd na to, aby si ju dobre prezrela predtým, než jej pozornosť upútalo niečo iné.

Jednej zo stien dominovalo obrovské zrkadlo. Lemovali ho ornamenty napodobňujúce vlny mora, dokonca samotné mušle slúžili ako ozdoby. Viac ako samotný kúsok umenia ju zaujala postava prezerajúca si svoj odraz. Yelena naklonila hlavu na stranu. Tvár ženy jej bola cudzia, no predsa ju poznala. Jemné črty boli lemované hrdzavými kaderami.

O okamih neskôr sa však celá podobizeň zmenila. Yelena zalapala po dychu. Vypleštila oči. Niekoľkokrát zažmurkala. No nič z toho nezmizlo. Všetko ostávalo skutočné. Hoci predtým tá tvár vyzerala inak, teraz sa zmenila. Yelena sa odrazu pozerala na vlastnú tvár. Lenže tá žena pred zrkadlom nebola ona.

„Prečo moje čary nestačia? Smrteľníci by nemali mať takú silnú vôľu,“ sťažovala sa žena. Jej hlas patril kráľovnej. V Yelene sa prebúdzal hnev. V duchu si začínala dávať jednotlivé udalosti dokopy.

Výsledok sa jej nepáčil.

„Pretože niektorí z nich skutočne milujú. Tí bývajú aj verní. Niekoho takého neprinútiš zradiť milovanú ženu len vďaka pokušeniu alebo čarom. Oni sa dotknú len tej svojej vyvolenej.“ Druhý hlas patril mužovi, ktorý predtým v náručí držal Zunu. Pravdepodobne jej starý otec. V miestnosti ale nebol. A predsa sa s Danou nejakým spôsobom rozprával.

„Ale ich vyvolená to uvidí úplne inak,“ povedala kráľovná.

Ak potom ešte niečo povedali, Yelena to už nepočula. Keď sa kráľovná zdvihla na odchod, Yelena ju nasledovala. Prešla za Ňou cez celý les až do dediny. Dana po celý ten čas ani jediný raz nepoužila mágiu. Snažila sa pôsobiť ako obyčajná žena. Len si na to požičala tvár niekoho iného. Yelena zatínala päste a snažila sa pripraviť na to všetko, čo v jej mene kráľovná napáchala. Lenže ona neurobila nič. Ak niečo, tak sa snažila, aby ju nikto nezazrel.

Yelenu to však neupokojovalo.

Kráľovná niečo plánovala.

Muselo to byť zákerné, keď si na to požičala tvár niekoho iného.

Čoskoro sa však Yelena dozvedela aj to. Ocitli sa pred prahom známeho domu. Na okamih zastavila. V tej kratučkej chvíli si všetko pospájala. Ale bolo príliš neskoro. Bola to len spomienka. Všetko v nej sa už stalo. Nemala právo čokoľvek z toho meniť.

Nemala na to dostatok sily.

Minulosť nedokázal pretvoriť naozaj nikto.

Takže Yelena, hoci jej to lámalo srdce, sa musela prizerať tomu, ako žena s jej tvárou trávi čas s Lukom. Ako sa s ním smeje. Ako spolu večerajú. Ukladajú sa na spánok. Lenže tesne predtým sa kráľovná doslova na neho vrhla. Luka bol prekvapený. Ale v náručí mal ženu, ktorú miloval. Aspoň to si myslel. Hoci Yelena, keď ich našla v objatí, naskytol sa jej úplne iný obraz. Čochvíľa by sa tam mala objaviť.

Lenže miesto toho sa spomienka opäť zmenila.

Yelena nariekala. Nadávala. Prosila. Už nechcela vidieť viac. Toto ju bolelo dostatočne. Ak ju chcela kráľovná ponížiť, podarilo sa jej to. Hoci si bola istá tým, že ju Luka miluje, prebývala v nej aj určitá pochybnosť.

Semienko nedôvery, ktoré do nej zasiali dedinčania. Kráľovná ho len nechala vyklíčiť. Ublížila jej tak, že Yelena si nedovolila premýšľať. Len sa vrhla z toho brala. Z toho istého, na ktoré ju priniesla spomienka. Lenže nebola tam preto, aby znovu prežila svoju smrť.

Stála na brehu rozbúrenej rieky a sledovala, ako sa jej rozrušená schránka blíži k okraju. Vedľa nej stála kráľovná Dana, tentokrát už vo svojej vlastnej podobe. To ona Yelenu naviedla k tomu skoku, ona bola šepotom v jej mysli. Dokonale ju ovládla. Urobila z nej hlupáka. A potom rusalku, aby sa jej pomstila.

Yelena chcela samu seba zastaviť, ale opäť z istila, že je úplne bezmocná. Frustrovane škrípala zubami. Chcela, aby bol už koniec. Lenže to jej nebolo dopriate. Miesto toho sledovala, ako sa rieka zodvihla a ešte viac ožila. Akoby ju niekto ovládal svojou mocou. Pokojne to mohla byť kráľovná alebo nejaká rusalka.

Dane stačilo len prikázať.

Nič to pre ňu neznamenalo.

Yelena to považovala za zbytočné.

Až kým nesledovala svoje niekdajšie telo, ako sa topí vo vode.

Keď jej hlava zmizla pod hladinou, voda sa upokojila. Opäť nebola ničím viac len tenučkým pramienkom tichučko džavotajúcim v nočnom tichu. Lenže to ešte nestačilo. Kráľovná pomaly zdvíhala do vzduchu ruky. V tej istej úrovni začalo čosi stúpať z vody.

Pripomínalo jej to bludičku so svojou iskrivosťou a krásou. V skutočnosti to bola duša, možno podstata. To, čo ostalo z tela, keď sa utopilo. To, z čoho neskôr kráľovná vytvorila rusalku.

Keď sa zadívala na Danu, zistila, že sa mračí.

„Aby si nespomenula na to, kým je...“ zašomrala si sama pre seba.

Ruky, doteraz vystreté nad hlavou. Pomaly odsúvala do strán. Úmerne tomu sa niečo dialo aj s machuľou visiacou nad vodnou hladinou. Najskôr sa predĺžila a rozšírila. Nakoniec sa rozdelila na dve časti. Yelena zarazene dvíhala obočie. Ničomu z toho nerozumela. Asi aj preto ešte stále bola v spomienke. Možno presne toto mala vidieť.

Nakoniec sa z dvoch častí stali dostatočne veľké masy. Akoby narástli. Kráľovná ich silou vôle pomaly presunula sponad vody až k sebe na breh. Rukami naznačila, aby klesli. Tie dve čudá ju bez zaváhania počúvli. Začali sa pomaly blížiť k štrku.

Keď masy dopadli na breh rieky, vytvorili sa z nich dve telá. Yelena opatrne podišla bližšie. Postavy boli k sebe otočené čelami. Identicky sa krčili. Akoby boli dve polovice jediného celku. Naklonila sa až k nim. A vzápätí sa prekvapene odvrátila.

Zatiaľ čo jedna tvár patrila jej, tá druhá...

Pozerala sa na Galyu.

Rusalka a víla, dve bytosti, ktoré ešte pred niekoľkými minútami boli dušou jedinej smrteľníčky.

Kapitola 24. ¦ Kapitola 26.


Ani neviem ako a už je za nami 25 kapitol. Tento príbeh píšem naozaj nejako rýchlo. Teda, nie, že by som sa sťažovala. Som za to vďačná.

Túto kapitolu by som rada venovala ratolesti Ner, Pioggii, Blacky a Valeriee. Ďakujem za vašu podporu a vernosť, hoci niekedy to naozaj nie je ľahké. Hlavne keď nič nedáva zmysel.

Máte nejakú pre stavu ako to všetko skončí?

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 25.:

6.
Smazat | Upravit | 31.03.2017 [14:34]

Sakra! Dostanem infarkt! Rozmýšlam, ktorá z nich bude musieť umrieť, aby boli zasa celok? Yel má predsa ten lektvar, či čo to je a bolo jej povedané, že je v podstate na zabitie jej podstaty aby mohla znova žiť, tak ako zabili toho psa pri Lukovom oživovaní, teda dostávaní jeho podsatty do perly... Neviem, dúfam, že Galya je tá slabšia aj keď to znie asi hnusne, že? Bože, tu nie je miesto na moralizovanie. Dostávaš ma dievča do strašných vnútorných bojov. Emoticon Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
31.03.2017 [0:23]

LiliDarknightValeriee, som rada, že som si zachovala aspoň čiastočnú tajomnosť. Emoticon Ďakujem za komentár. Nielen k tejto kapitole, ale aj k tým predchádzajúcim. Emoticon Som rada, že sa ti príbeh páči natoľko, že sa k nemu po troškách vraciaš. Emoticon

4. Valeriee přispěvatel
30.03.2017 [10:44]

Valerieejo, taky nemám potuchy, jak to bude pokračovat a jak to skončí Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
28.03.2017 [11:07]

LiliDarknightNer, ja viem, že sa to nedá považovať za plnohodnotné odpovede, ale aspoň niečo, no nie? Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

Pioggia, som rada, že to vidíš pozitívne a dúfam, že sa ti budú páčiť aj ďalšie kapitoly. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

2. Pioggia
27.03.2017 [20:47]

Predstavu ako to skončí nemám, radšej sa nechám prekvapiť Emoticon ale som rada, že sa to konečne viac-menej vyjasnilo... a je to fakt super Emoticon som zvedavá, čo teraz Yelena spraví, keď už vie ako to bolo Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
27.03.2017 [16:22]

NerissaPrý odpovědi... jo, nějaké tu jsou, ale ta hromada otázek, která s nima zase přišla.
Parádní kapitola, mamuška. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!