OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 29.



Pieseň zradených - Kapitola 29.Živá a mŕtva

Kapitola 29.

Yelena netušila, čo sa to dialo. V jednej chvíli bola v lese a v rukách zvierala dva flakóny. V ďalšej už kamsi letela vzduchom. Teda, to robilo jej vedomie. Keď dopadla až na zem, pripadala si inak. Akoby bola súčasťou niečoho iného. Akoby sa zmenila.

Iste, mala ruky i nohy, ale cítila sa cudzo. Ako pozorovateľ. Nech sa nútila akokoľvek odhodlane, nepohla sa. Až nakoniec predsa len vykročila smerom k niečomu, čo muselo predstavovať zrkadlo. Aj keď to skôr pripomínalo vyleštený kus kovu.

Jej podozrenie sa potvrdilo.

Hoci jej vedomie tu bolo, telo patrilo niekomu inému. Dievča, ktoré sa ňu pozeralo, mohlo mať najviac štrnásť alebo pätnásť rokov. Malo bacuľatú tvár, úzke ústa a najjasnejšie modré oči aké v živote videla. Hustý vrkoč hnedých vlasov malo prehodený cez plece. Dosahoval jej až niekam do stredu stehna.

Dievča malo oblečené honosné šaty. Biele rukávy a modrá zástera. Zakrývalo ju to od krku až po zem. No tie šaty aj tak nezakryli jej zväčšujúce sa brucho. Tehotné dievča. Vedľa nej na stole ležala pohodená nádherná čelenka vyšitá kvetinovými vzormi a korálikmi. Pravdepodobne to bola šľachtičná.

To Yelenu upokojilo.

Nech bola kdekoľvek, musela to byť len nejaká spomienka.

Vtedy sa otvorili dvere a dnu vošla hrdá žena. V tvári bola podobná dievčaťu. Musela to byť jej matka alebo staršia sestra. V očiach mala rezervovanosť. Jedna druhej sa uklonili.

„Všetko je pripravené na cestu,“ prehovorila žena jemným hlasom.

Dievča prikývlo. „Ďakujem. Hneď prídem.“

Žena však neodišla. „Vasilisa, mala by si ostať doma. Ivan je možno preč, ale musíš myslieť na jeho syna. Nemôžeš len tak odísť. Krajina ťa bude potrebovať.“

Tvrdohlavo vystrčila bradu. Pravdepodobne bola zvyknutá na presadzovanie vlastného názoru. Podľa všetkého museli byť bohatý. Videla to v honosne vyzdobenej izbe. V množstve šperkov v truhliciach. Tiež šaty, ktoré mali obe oblečené, vyzerali príliš jemne na to, aby boli z ľanu. Kráľovská rodina? Pravdepodobne.

„Moja krajina potrebuje svojho princa. Ivan len tak neodišiel, zobrali mi ho. A ja ho privediem späť.“

„Vasilisa...“ začala žena, no dievča ju prerušilo:

„Nie, matka. Nepresviedčajte ma. Už som sa rozhodla. Musím sa o to pokúsiť. Ak to neurobím, nepriateľ zvíťazí.“

Vtedy po prvýkrát žena naozaj prejavila nejaké emócie.

Jej tvár sa zmenila na masku žiaľu.

„Si naša ochrankyňa. Vďaka tebe sa k nám nedostane temnota. Vidíš všetky stvorenia a všetky ich miluješ. Bez teba by sme neprežili ani jedinú zimu. Ak sa nevrátiš, náš svet čoskoro zanikne.“

Vasilisa uchopila matku za ruky. „Musíte mi veriť. Ja viem, čo robím.“

Obe sa dlho objímali. Yelene to už začínalo byť nepríjemne. Celý výjav jej prišiel byť príliš intímny na to, aby sa mu prizerala. No nezdalo sa, že by mala na výber. Nech ju tam poslal ktokoľvek, chcel, aby sa toto všetko dozvedela. Osobne by vsadila na Živu. Ona jej dala tie fľaštičky. Možno sa chcela uistiť, že aj pochopí, na čo slúžia. Hoci netušila, čo s tým má spoločná táto rodinná tragédia.

Bude musieť len pozorne sledovať.

A pritom dúfať, že sa jej podarí vrátiť do vlastného tela.

Keď sa ozvalo klopanie na dvere, obe od seba odskočili. Očividne sa vo vyššej spoločnosti nenosilo otvorené vyjadrenie citov. Na prahu sa objavil nejaký podivný muž. Pravdepodobne nejaký sluha. Súdila to podľa toho, ako hlboko sa obom uklonil.

Pripomenul Vasilise, že je všetko pripravené na cestu. Nemala by otáľať. Asi mala rovnaký názor, pretože si na seba obliekla čierny plášť až po zem a okolo hlavy si uviazala hrubú šatku rovnakej farby. Keď sa teraz zadívala do zrkadla, dívalo sa na ňu obyčajné dievča. Po bohatstve nebolo ani stopy.

Cez spletitú sieť dlhých chodieb nakoniec prišli až do kuchyne. Tam sa im všetci veľmi rýchlo pratali z cesty. Dvere ich zaviedli na dvor, kde už stál obyčajný voz. Zapriahnutý v ňom bol jediný mohutný kôň.

Keď sa k nemu Vasilisa priblížila, hlasno zaerdžal. Do ucha mu pošepkala čosi, čomu Yelena nerozumela. Okamžite sa upokojil. Na voze sedel ešte jeden starší muž. Pravdepodobne kočiš. Vonku vládla zima, ale ešte nenapadal sneh.

Podľa všetkého však k tomu už nebolo ďaleko.

Ľudia sa zásobili, aby krušné časy prežili.

Keď sa Vasilisa posadila na voz, zhlukli sa okolo nej všakovaký ľudia. Podľa všetkého jej najbližší. Súrodenci, matka, dokonca otec. Všetci mali v tvárach tie isté obavy. Dievčatá na čele s matkou sa dokonca nebránili slzám.

„Opatrujte Ivana a nedovoľte ostatným, aby ho našli. Musíte ho ochrániť. Nezabudnite ani na misky s mliekom. Čoskoro sa vrátim.“

Najstarší muž podišiel dopredu a čosi jej podal. „Ponáhľaj sa, aby ťa nezastihla zima. Potom ťa neochráni nikto. A už vôbec nie ty sama.“ Keď sa Vasilisa pozerala dole, Yelena si uvedomila, že to boli fľaštičky, ktoré jej neskôr dala Živa. Bola tu, aby sa dozvedela, odkiaľ sa zobrali? No očividne toho muselo byť viac. Ešte stále zotrvávala na tomto mieste.

„Opatrujte sa a myslite na mňa.“

Potom ju nechali odísť. Ešte niekoľko minút počula výkriky mladších detí. Nariekali a prosili, aby neodchádzala. Báli sa. No nie o ňu. Obávali sa čohosi iného. Lenže Vasilisa o tom nerozmýšľala a Yelena sa to nemala ako dozvedieť. Miesto toho dostala príležitosť len si prezerať okolie.

Krajina bola nádherná, no studená. Domy blízko pri sebe. Chúlili sa v silnom vetre. Nikto nebol vonku. Všetci sa ukrývali vo vnútri. Napriek tomu z dievčaťa necítila žiadne obavy. Len odhodlanie.

Pozerala sa na svoj domov milujúcimi očami. Hoci pre niektorých predstavoval peklo. Zimy tu trvali dlho a slnko nikdy nerozohrialo zem dostatočne. No ľudia tu boli odhodlaní a silní. Utiekali sa k nim po ochranu. A oni im ju radi poskytli.

Yelenu to zaujalo.

Síce toho nevedela veľa o panovníkoch, ale hádala, že nie všetci boli takí milosrdní. Lenže teraz bola do veľkej miery ovplyvnená tým, čo si myslela a cítila jej hostiteľka. Keby tomu tak nebolo, určite by toto miesto nepovažovala ani za krásne a určite nie pokojné.

Vládlo tu až desivé ticho. A na konci ich takmer nekonečnej cesty zbadala stáť stále zelený dub. Hoci všetky stromy boli holé a zlovestne sa kývali vo vetre, dub bol stále krásne vitálny. Akoby pre neho ešte stále vládlo leto. Podľa všetkého Vasilisa smerovala práve k nemu. Zastala tesne pred tým a očami prehľadávala vetvy.

Nakoniec našla to, čo hľadala. Bolo to obrovské stvorenie. Majestátne. Žiariace. A poriadne podivné. V skutočnosti to bol vták. No na pleciach mu sedela ľudská hlava. Konkrétne ženská. Yelena sa preľakla, že prišli k Alkonostovi. Lenže ten vyzeral trochu inak. Tento bol vo všeobecnosti príjemnejší a menej vražedný.

„Gamajun, hľadala som ťa,“ prehovorila Vasilisa pevným hlasom.

Vták so ženskou hlavou prikývol. „Áno, vedela som, že prídeš. Čakám tu na teba už dlho, Vasilisa. Viem aj to, prečo si sem prišla.“

„A pomôžeš mi splniť túto úlohu?“

Tentokrát odmietavo pokrútila hlavou. „Nemôžem ti pomôcť. Môžem ti ukázať smer, ktorým sa vydať, ale to je všetko. Pretože to, čo hľadáš, si musíš zaslúžiť. Sila tých vôd je nesmierna. Tí, ktorí pramene stvorili, sa ich snažili ochrániť. Len čisté srdce ich dokáže nájsť v temnote tohto lesa.“

Yelena by pretočila očami, keby mohla.

Toto teatrálne vystupovanie ju unavovalo.

Len Vasilisa vyzerala byť maximálne fascinovaná.

„Takže sa môžem spoliehať len sama na seba?“

„Pamätaj na to, prečo si sem prišla. Kvôli komu. Nezabudni na to a nikdy nezídeš z cesty.“

Vasilisa vážne prikyvovala. Takmer až zúrivo. Yelena v sebe mala asi príliš veľa cynizmu. Aj keď presne nerozumela tomu, čo tá emócia predstavovala. Prešla cez ostrovy bohýň, prekonala mnohé prekážky a vedela, že niekedy nebolo potrebné ani čisté srdce. Nesebeckosť nebola jediná fakľa, ktorá mohla osvetľovať cestu. Aj pocit viny je dobrým kompasom.

Lenže jej názor nikoho nezaujímal.

„Viem, čo musím urobiť,“ povedala Vasilisa pevným hlasom.

„Potom ti ja ukážem smer,“ prisľúbil Gamajun. „Cesta bude dlhá a náročná. Musíš prejsť skúškou, no nikto nevie, kedy presne príde. Ak to prežiješ a vrátiš sa naspäť, budeš možno iná. A budeš v nebezpečenstve. Pretože to, čo prinesieš, chcú mnohí. Musíš nájsť vode dobrý úkryt.“

„Ten najlepší,“ prisľúbila Vasilisa.

Yelena dúfala, že práve nehovorila o Babe Jage. Vedela si predstaviť aj lepšiu ochranu niečoho magického. Lenže... lenže. Ježibaba bola skutočne mocná. Väčšina smrteľníkov z nej mala strach. Dokonca aj bohovia pred ňou mali rešpekt. Nech má ta voda akékoľvek vlastnosti, ona ju dokázala ochrániť. Ani ona tie flakóny nenašla, až kým ich vyslovene nehľadala. A nebyť toho, že je rusalka, asi by prítomnosť vody ani nezacítila.

Možno v tom rozhodnutí bola aj istá rafinovanosť.

Zrazu sa okolo nej všetko začalo točiť. Nepríjemne jej zovrelo vnútro. Teda, Vasilisa sa cítila nepríjemne. Yelena bola ovplyvnená všetkým tým, čo prežívala ona. Podľa všetkého jej Gamajun ukazoval cestu netradičným spôsobom. Namiesto smerovacích šípok ju tam proste preniesol. Keď ju konečne prestal točiť vír a ona bola schopná otvoriť oči, prekvapila sa. Pretože bola na ceste späť do domu, v ktorom bývala Vasilisa.

Pravdepodobne nemala vidieť to, ako Vasilisa tú vodu získala.

Ale podľa všetkého to muselo byť náročné.

Vasilisa sedela na voze sama. Plášť na kolenách mala roztrhaný. Šaty ufúľané. Celé jej telo zvierala únava. No napriek tomu cítila aj šťastie. Zima jej triasla celým telom. Na zem sa znášal prvý sneh.

Ak sa rýchlo nedostane domov, len ťažko nájde cestu. Ale nemusela sa strachovať dlho. Jej kôň poznal cestu veľmi dobre. Yelena netušila, prečo sa tak veľmi ponáhľa. Teda, určite jej prekážala tá zima, ale jej telo zvierali aj iné obavy.

Podľa všetkého sa obávala o bezpečnosť svojho domova. Preto sa vybrala na tú cestu. Musela vrátiť Ivana, svojho manžela, späť medzi živých. Pretože ak jej nepomôže ochrániť ich domovy, uchváti ich zem démon z dávnej doby. V jej myšlienkach o tom nenašla viac zmienok. Odmietala na to myslieť.

Opäť sa k nej dostavil istý druh frustrácie.

Doteraz celý tento výlet pôsobil zbytočne.

Stále nemala potuchy, na čo slúžila tá voda.

Hoci si uvedomovala, že asi nebola určená na pitie.

Keď nakoniec dorazila domov, netrvalo dlho a na dvore sa objavil nejaké postavy. Keď si uvedomili, že je to Vasilisa, začali výskať od radosti. Yelena si ich pozorne prezrela, keď k tomu dostala príležitosť. Všetci boli nesmierne unavení. Akoby ani nedokázali spať. To jej prišlo čudné. Ale čo ona mohla vedieť. Podľa všetkého bol toto úplne iný svet, než aký poznala ona. Žiadne víly a rusalky, možno tu pobehovali iné bytosti. Mocnejšie. Strašidelnejšie.

„Vasilisa,“ oslovila ju matka dojato, „už sme ani nedúfali.“

„Matka,“ prijala jej vrúce objatie, „je ešte...“ Nedokázala dopovedať.

Jej matka prikývla. „Ešte je čas.“

S tými slovami sa obe vydali do útrob domu vystúpili až na najvyššie poschodie. Tam našli dvere na úplnom konci chodby. Vstúpili dnu. Z otvoreného okna sa dovnútra prúdil ľadový vzduch. V miestnosti vládlo prítmie.

Keď sa dostali k posteli, zbadala Yelena to, čo pre nich bolo také dôležité. Alebo skôr kto. Kedysi to musel byť impozantný mladý muž. Mohutný. Možno aj krásny. Pozoruhodný. Teraz z neho bola mŕtvola. Doslova. Hlavu mu niekto veľmi presne oddelil od tela. Pokožku mal nezdravo bledú.

Nebyť tej zimy, jeho telo by už začalo podliehať svojmu osudu. Podľa všetkého ho pred smrťou musel niekto napadnúť. Jeho telo pokrývali obrovské modriny. Na pozadí tej mŕtvolne sfarbenej pokožky to pôsobilo hrôzostrašne.

Preto jej prišlo takmer morbídne, ako ho Vasilisa láskyplne pohladila po vlasoch.

Potom ho pobozkala na čelo.

Na druhej strane, Yelena by ju nemala príliš súdiť.

Aj keď, Luka mal hlavu tam, kam patrila.

„Našla si tú vodu?“ spýtala sa matka svojej dcéry dychtivo.

Vasilisa prikývla. „Nebolo to jednoduché, ale nakoniec som doniesla mŕtvu a aj živú vodu.“

Yelena nastražila svoje neviditeľné uši. Toto je presne to, prečo sa tu ocitla.

Pravdepodobne.

„Takže musíme použiť obe, aby sme mu pomohli? Na čo je to ale dobré? Veď on už je mŕtvy, nemusíme ho opäť zabíjať.“

Vasilisa potriasla hlavou. „Mŕtva voda nezabíja, rovnako ako živá len neoživuje. Mŕtva voda dokáže vyliečiť akékoľvek zranenie. Dokáže zrušiť zakliatie. Vrátiť telo do pôvodného stavu. Až potom telo pokropíš živou vodou. Aby mohlo ožiť a opäť sa plnohodnotne spojiť.“

Yelena akoby začula nejaké šepkanie, no netušila, či patrilo jej, alebo Vasilise.

„Ako však vieš, ktorá voda je ktorá? Flakóny sú rovnaké.“

„Nie úplne. Na jednom chýba kamienok,“ povedala Vasilisa takmer veselo.

Yelena si až teraz uvedomila podobnosť tých fliaš. Keďže voda v každej z nich znela inou melódiou, nemala problém ich od seba rozoznať. Zabudla, že nie všetci oplývajú tými istými nadaniami. Podľa všetkého si Vasilisa poradila aj s tým. Jeden obal poškodila, aby sa od druhého mierne líšil.

Šikovné.

Vtedy však otvorila jednu z nádob a na Ivanove telo kvapla jedinú kvapku. Jeho telo sa najskôr matne rozžiarilo. Neskôr sa zdalo, akoby miestnosť obývalo samotné slnko. Vasilisa žmúrila oči. Jej matka sa odvrátila. Keď na ne opäť padlo prítmie, uvideli tú zmenu. Hlava sa pripojila späť k telu. Všetky rany zmizli. Do tela sa vrátila farba. Nedýchal. Nebilo mu srdce. Ale už nevyzeral ako mŕtvola.

Potom mu na čelo dopadla ďalšia kvapka.

Teraz z druhej nádoby.

Hruď sa mu zodvihla prvým hlbokým nádychom. Bola si istá, že sa mu naplno rozbehlo srdce. Zašmátral okolo seba rukou. Zaklipkal viečkami. Najskôr sa sústredil na strop. Potom našiel Vasilisu. O okamih neskôr sa usmieval. Akoby sa zobudil z dlhého spánku.

„Vedel som, že ma neopustíš,“ povedal prekvapivo jasným hlasom.

Yelena sa nedozvedela viac. Nič o tom, ako zomrel. Ani o ich rodine. O povinnostiach. To už nebolo dôležité. Pretože v momente, ako otvoril oči, niečo ju začalo ťahať späť. Podvolila sa tej sile. Aj tak v sebe nemala dostatok odporu. Viezla sa na vlne. Nechala sa unášať jej silou.

Čoskoro sa vrátila späť do svojho tela.

Šepot, ktorý dovtedy vnímala len skreslene, sa vrátil s novou intenzitou.

Boli to Živine slová.

„Najskôr musíš zabiť oddelenú časť samej seba, aby si ju mohla prebudiť a pripojiť tam, kam patrí. Iba tak budeš úplná.“

Konečne vedela, prečo jej bohyňa dala tie fľaštičky. Zvierala ich v rukách. Premýšľala. Mohla sa podvoliť. Vzdať sa nádeje na to, že všetko bude normálne. Kvôli Nine bola pripravená to urobiť. Teraz ju však prepadli obavy. Kostej to vymyslel veľmi dobre. Stačil jediný krok vedľa a Poludnica sa na Ninu vrhne.

Kostej možno momentálne ovládal Poludnicu.

Lenže tá mala inú pani.

Nebola si však istá, či jej ten nápad nejako pomôže.

Kapitola 28. ¦ Kapitola 30.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 29.:

6. Valeriee přispěvatel
21.04.2017 [22:12]

ValerieeNo máš to pěkně zapeklité:))) Emoticon Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
10.04.2017 [21:58]

LiliDarknightPioggia, som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár. Emoticon

Blacky, tie tvoje teórie sú niekedy naozaj šialené, ale zároveň fascinujúce, aj keď niekedy chceš premeniť moje postavy na masových vrahov. Emoticon Môžem ti k tomu len napísať, že uvidíš v ďalších kapitolách. Emoticon
Som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár. Emoticon

4. Blacky
10.04.2017 [12:20]

No do frasa. TAkže je to tak. Bude musieť GAlya zomrieť a nie hoc jako, ale Yelinou rukou. TAk to je pekne šialené. Bože, dievča zabíjaš ma.
Ako to chceš ako teraz urobiť? MOžno by ju mohol skántriť LUka? Aby sa vrátila K Yeli a konečne ju mal celú. Avšak to by sa najskôr muselo vyriešiť to s Kostejom. Ale Stačí len kvapka, takže by teoreticky mohlo byť dosť pre všetkých nie? aj keď jeho dcéra bola upálená, zostalo z nej priliš málo aby stačila len jedna kvapka. Zrejme ani nemá telo, do ktorého by jej dušu či čo mohol vložiť. Možno Zunu? teoreticky je cast z nej. je jej dcéra, takze by zabil zunu aby do nej vlozil jeho dcéru?

BOze! to je tak masakrálne az sa hanbím za svoju zvrátenu hlavu :D

NO, som zvedavá čo si pripravila. Genialna kapca. Uplne ochromujuca. Si moja bestka. Tvoje diela by mali byť na pultoch.

3. Pioggia
10.04.2017 [9:25]

Wow to bolo super Emoticon rýchlo ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
09.04.2017 [9:58]

LiliDarknightNer, ďakujem za komentár. Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
09.04.2017 [6:19]

Nerissa Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!