OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 3.



Pieseň zradených - Kapitola 3.Hroziace problémy

Kapitola 3.

Yelena stála na brehu rybníka a silou myšlienky na hladine nechala tancovať rôzne tvary. Odkedy utopila svojho prvého rybára, pretieklo v potokoch veľa vody. Jej život opantal nezáujem a chladnosť. Veselosť prichádzala len v prítomnosti víl. Čiastočne za to mohlo jej vlastné pretvarovanie. Nechcela sklamať Galyu. Po vstupe medzi plnohodnotné rusalky sa s ňou niečo stalo. Existovala pre ňu už len povinnosť.

Žiadna emócia nedoplávala až na povrch.

Akoby v jej vnútri niekto niečo uzamkol. Preto veľa večerov trávila osamote. Galya aj tak teraz utancovávala nejakých tupých smrteľníkov. Ona zatiaľ môže cvičiť vlastné nadania. V náhlom popude zatúžila po veľkoleposti.

Drobné kvietočky nahradil medveď. Nebiť priezračnej vody, vyzeral by ako živý. Preskakoval z miesta na miesto a desil pri tom žaby. Za iných okolností by sa bola smiala ich panickému kvákaniu. Teraz cítila len náznak spokojnosti kvôli tomu, že naplno ovládla mágiu, s ktorou sa narodila.

Nakoniec nechala všetky kvapky splynúť s hladinou. Na niekoľko sekúnd si užívala ničím nerušený pokoj. Potom sa sama vrhla do vody. Vlasy za ňou viali ako závoj. Neužívala si dotyk svojho domáceho živlu. Využila len tú premenlivú krásu na to, aby sa dostala domov. Zuna si vyžiadala jej prítomnosť ešte ráno. Nech už od nej budúca pani chcela čokoľvek, Yelena nemala tú moc odmietnuť ju. Dokonca si nedovolila ani nechať ju čakať.

Časť jaskyne, v ktorej sa nachádzala, vyzerala úplne inak, než jej zvyšok. Ničím nepripomínala machom obrastenú sieň s kalužou vody uprostred, v ktorej sa kedysi dávno prebudila. Kvety tvorili klenby a oddeľovali od seba jednotlivé priestory. Chcela zaklopať na dvere, keď vtom začula znepokojené hlasy. Napriek svojmu presvedčeniu sa započúvala.

„Je mi jedno, čo si myslíš, povedala som, že tu ostaneš, tak tu ostaneš. Nezabudni na to, čo sa stalo tvojej matke!“ Hlas kráľovnej znej zvláštne roztrasene. Nemal v sebe tú istotu, na ktorú si Yelena začínala zvykať.

Niečo buchlo, akoby niekto päsťami u drel do stola. „A čo sa jej stalo?! Nikdy o tom nehovoríš!“

Počkala niekoľko sekúnd, no keď neprichádzala odpoveď, zodvihla ruku a zaklopala. Čoskoro sa ozvalo tlmené pozvanie dovnútra. Miestnosť, do ktorej vošla, bola zariadená koralmi v kombinácii s bielymi a čiernymi kameňmi. Pôsobila na ňu príjemne, ale ju sem určite nikto nevolal pre to, aby obzerala nábytok. Preto sa postavila do stredu miestnosti a čakala na príkazy.

„Čo tu chceš, rusalka?“

Správne. Kráľovná si nedokázala zapamätať ich mená.

„To ja som ju sem zavolala. Chcela si, aby som si zvykala na svoju budúcu úlohu. Mám sa zoznámiť s obsahom archívov. Yelenu som privolala, aby mi pri tom pomohla,“ ozvala sa Zuna skôr, ako ju kráľovná mohla potrestať za opovážlivosť.

Kráľovná prikývla. Koruna, usadená uprostred jej vodných vlasov, sa ani nepohla. „Dobre, môžete ísť. Ale nezabúdaj, že tá rusalka má svoje povinnosti.“

Yelena sa uklonila na rozlúčku a vydala sa za Zunou, ktorá už mizla na chodbe. Viedla ju cez spleť rôznych miestností a samostatných jaskýň. Nikdy predtým sa nezaujímala o to, aké veľké je sídlo kráľovnej. Nepotrebovala niečo také vedieť.

Celú cestu ani jedna z nich neprehovorila. Yelena ani netušila, o čom by sa vlastne s tou dievčinou mala rozprávať. Nemala nijaké poslanie. Nebola ani víla, ani rusalka a pochybovala, že sa z nej niekedy stane bludička alebo prízrak. Bola vyššou bytosťou, rovnako ako jej stará mama. Podľa zákonov by v jej prítomnosti ani nemala byť.

Nakoniec predsa len našli svoj cieľ. Zastali v nenápadnej miestnosti, ktorú až po strop zakrývali police. Na nich spočívali knihy. Určite už zmienený archív. Nebolo to však zariadenie, čo ju zaujalo.

Pri stole hneď vpravo stáli tri postavy.

Dve z nich už Yelena videla, vtedy, keď sa pridala k ostatným rusalkám a sľúbila vernosť svojej kráľovnej. Čiernovláska s modrými prameňmi a zlatovláska a červeňou, obe mali oblečené jednoduché biele šaty z nadýchanej látky. Posledná za nimi nezaostávala ani v kráse a ani v jednoduchosti. Jej vlasy však žiarili zlatom letného slnka.

„Ach, Zuna, to si len ty,“ oslovila Yeleninu sprievodkyňu tá čiernovlasá.

Zuna sa na ňu usmiala. „Kráľovná sem predsa nechodí. Ale s tým ste počítali, keď ste sem prišli. Alebo nie?“ Yelena sa snažila tváriť, že tam nie je. „Čo hľadáte?“

„Obávame sa o rovnováhu nášho sveta.“ Nebola to však čiernovláska, kto odpovedal. Tentokrát sa slova zhostilo slnko v ženskom tele. „Nemáme rady, keď musíme spojiť svoje sily, ale radšej prijať prímerie, než ohroziť životy všetkých. Keby len tvoja stará mama dokázala počúvať, čo jej chceme povedať.“

„Ona nepočúva ani mňa,“ posťažovala sa Zuna. „Čo hľadáte? Možno by som vám mohla pomôcť.“

„Možno tu nájdeme odpovede. Možno sa niečo podobné už niekedy stalo a predkovia to zapísali,“ prehlásila opatrne zlatovláska. Jej zvyšné spoločníčky sa sklonili nad to, čo mali rozložené na stole.

Zuna zvraštila tvár. „Tak to ste v nesprávnom archíve. Tu nájdete len Knihy života.“

Skôr, ako mohla zlatovláska niečo odpovedať, zamiešala sa do ich rozhovoru čiernovláska. „A čo tu robíš ty, milá Zuna? A s takou kráskou po boku?“

Zuna sa poplašene zadívala na Yelenu, akoby si až teraz spomenula, že je tam. V jej očiach však ihrala akási prefíkanosť, vďaka ktorej Yelena nedokázala uveriť jej reakcii. Nezaoberala sa ale tým. Určite ju sem priviedla pre niečo iné, nie pre hodnotenie výrazov v jej tvári.

„Predstavujem vám Yelenu, jednu z nových rusaliek.“ Zuna ukázala na čiernovlásku. „Toto je bohyňa zimy, Morena.“

Yelena sa úctivo poklonila. „Je mi cťou, pani.“

Morena sa zasmiala. V tom zvuku sa skrývala istá krutosť. „Pani? Pani ma budeš volať až vtedy, keď si prídem po tvoju biednu dušu.“

„Po moju dušu?“ Pokiaľ vedela, ona žiadnu nemala.

Zuna sa zasmiala. „Morena je aj bohyňou smrti.“

„Som bohyňou najväčšej krásny na svete. Zima a smrť, no nie je to nádherné?“ Morena rozpažila ruky, akoby jej chcela dovoliť vyhrievať sa v jej veľkolepej prítomnosti. Ostatné ženy sa na jej divadielku zasmiali. Morena reagovala miernym úklonom, akoby tým ďakovala svojmu publiku.

„Ja som bohyňou jari. Volajú ma Vesna,“ zamiešala sa medzi nich po prvýkrát žena s červenými prameňmi vo vlasoch. „Ja pohládzam zem hrejivým vánkom a prebúdzam kvety.“

„A roztápaš moje snehové kráľovstvo,“ zafrflala Morena ako rozmarné dieťa.

Yelena sa opäť uklonila. Tentokrát sa však vyhla akémukoľvek osloveniu.

Napokon k nej podišla posledná žena a uchopila jej ruku do dlaní. Po celom tele sa jej začala šíriť príjemná horúčosť. Akoby stála na priamom slnku. Na chvíľu to prebudilo jej srdce. No napokon ju aj toto milé gesto ponechalo chladnou. V jej vnútri ako najjasnejší maják žiarila túžba po splnení povinnosti.

„Moje meno je Živa a vládnem všetkému, čo súvisí s letom.“

„Veľmi ma teší. Rada vás všetky spoznáva,“ prehovorila Yelena napokon. „Kto však vládne jeseni?“

Živa pokrútila hlavou. Odmietala pustiť jej ruku zo zovretia. „Jeseň nemá vládcu. Nikdy ju nepotrebovala. Predstavuje kombinovanú silu nás troch. Vesna sa postará o uloženie rastlín a všetkého živého na zimný spánok. A ja oteplím vietor, ktorý je príliš studený a zmením sneh na dážď. Pretože v jeseni je príliš teplo na leto, ale málo chladno na to, aby už bola zima.“

„Ďakujem za vysvetlenie.“

Yelena sa opäť poklonila.

Živa ešte chvíľu zvierala jej prsty, ale napokon ju prepustila a vrátila sa k zvyšným dvom bohyniam. Zuna celý čas sledovala ich výmenu. Premeriavala si Yelenu aj dlho po tom, ako im trio pri stole prestalo venovať svoju pozornosť.

„Vy rusalky a tá vaša neschopnosť čokoľvek cítiť,“ zašomrala Zuna, ale veľmi ticho. Yelena predstierala, že to nepočula. Veď čo by aj mala odpovedať?

Nechala sa viesť do inej časti archívu. Pomedzi jednotlivé police. Yelena si všimla, že jednotlivé zväzky boli zoradené podľa časových údajov. Pravdepodobne podľa rokov. Na každom chrbte totiž bolo napísané meno a niekoľko číslic. Spomenula si na pomenovanie Kniha života, ktoré pred niekoľkými okamihmi použila samotná Zuna.

Možno jej aj vysvetlí, čo to všetko znamená.

Nakoniec zastali až pri najvetchejšie pôsobiacej polici, na ktorej ležala jediná kniha. Bola však omnoho hrubšia a honosnejšia ako všetky ostatné. Žiarila, akoby ju odliali z číreho zlata, a bola vykladaná rôznymi kameňmi v modrých odtieňoch od akvamarínov, cez alexandrity až po zafíry a tanzanity. Zuna pristúpila práve k tomu kúsku a zvláštne nežným gestom ho pohladila.

„Vieš, čo sa nachádza v tomto archíve?“

Yelena pokrútila hlavou. „Nie, pani, to neviem.“

Zuna pretočila očami. „Tak v prvom rade, prestaň s tými formalitami. Keď budeme sami, oslovuj ma proste menom. Nemám v úmysle vám vládnuť. Som rovnaká, ako vy.“ Keď Yelena nereagovala, Zuna ju chytila za zápästie. „Dohodnuté?“

Nevidela v tom logiku, ale napokon prikývla. „Áno... Zuna.“

„Tak sa mi to páči,“ prisvedčila nadšene. „Ale vráťme sa k tomu, kvôli čomu sme tu.“ Zuna rukou ukázala na okolité police. „Všetky tieto police sú plné Kníh život. Nie sú to len zväzky plné rozprávok alebo herbáre, sú to knihy, ktoré napísali samotné Sudičky. Hovoria o osude každého v tejto ríši. To, čo už prežil. Niekedy však upozorňujú aj na to, čo sa ešte len stane.“

Potom jej Zuna naznačila, aby pristúpila. Z police zobrala ten honosný kus krásy a, opierajúc si ho o koleno, roztvorila ho len tak na náhodnej strane. Yelena sa dívala na zvláštne znaky. Pripadali jej divne známe. No ako ich mohla poznať? Nikdy sa neučila čítať a ani písať.

Rusalka niečo také nepotrebovala.

A predsa sa pristihla pri tom, ako sa skláňa nad kusom zažltnutého papiera. Po zbežnej kontrole si uvedomila, že sa pozerá na opis nejakej udalosti. Spomínali sa tam aj mená troch bohýň, ktoré pred niekoľkými minútami spoznala. Bola taká prekvapená tým, že vôbec niečo z tých znakov dokázala rozlúštiť, až nebola schopná pokračovať ďalej. Zuna so smiechom zaklapla knihu a vrátila ju späť na jej pôvodné miesto.

„Zvláštne. Rozumieš tým slovám, ale nespomínaš si na to, že si sa niekedy učila čítať.“

Na povrch Yeleninho nezáujmu sa čosi predieralo. Radšej odstúpila o krok vzad. Nech už Zuna plánovala čokoľvek, nemalo to nič spoločné s tým, čo tvrdila svojej starej mame. Neprišla sa sem učiť. Chcela si rusalku skôr doberať. Lenže za akým účelom? Možno jej to neskôr prezradí. Yelena potriasla hlavou. Podľa pohľadu jej spoločníčky bolo jasné, že ešte stále čaká na odpoveď.

Zamračila sa. „Možno to patrí k mojej mágii.“

Tým akoby ukončila celú ich konverzáciu.

Zuna prižmúrila oči. „Nepríde ti na tom nič podozrivé?“

Yelena len pokrčila plecami.

Vtedy ju Zuna schmatla za ruku a začala za sebou kamsi ťahať. Kráčali pomedzi police, ale opačným smerom, než ktorým sem prišli. Nakoniec sa zastavili až pri sekcii, ktorá bola ozdobená ľahkými pavučinkami. Na jednotlivých jemnučkých vláknach sa striebristo vynímali kvapôčky vody. Umelecké dielo, ktoré vytvorila číra náhoda.

Lenže Zunu nezaujímalo.

Prstami strhla pavúkovu rafinovanú pascu. Po niečom pátrala. Prezerala si jednotlivé chrbty. Nakoniec musela naraziť presne na to, čo hľadala. Potešene zvýskla a vybrala v koži viazanú knihu. Pôsobila úplne obyčajne. Ničím sa neodlišovala od ostatných na polici. Yelena netušila, komu patrila. Preto zodvihla obočie, keď jej Zuna položila knihu do náručia.

Kývaním hlavy ju nabádala, aby otvorila dosky.

Nakoniec nasledovala jej výzvu. Zastavila však hneď na titulnom liste. Toto bola jej Kniha života. Zaklapla ju a opäť si prezerala jej obal. Zaujalo ju však niečo iné. Ona sa predsa práve narodila. Zrodila sa z čírej mágie a kvapiek rosy. Rovnako ako ostatné divožienky. Práve začala žiť. Tak prečo jej kniha bola taká objemná? Jej budúcnosť predsa nemohla byť dopredu naplánovaná.

Zamračene sa zadívala na policu vedľa seba. Nachádzali sa tam aj objemnejšie zväzky. Netrápilo ju to však dostatočne na to, aby sa o to naozaj zaujímala. Magická ríša asi musí byť plná záhad. Keby to tak nebolo, smrteľníci by ich dávno zničili. Z nejakého dôvodu jej však tie myšlienky nedávali zmysel. Boli jej doslova cudzie.

Nakoniec knihu v rukách vrátila späť na jej miesto. Bez toho, aby si z nej niečo prečítala.

„Zmätená?“ oslovila ju Zuna po chvíli ticha.

Yelena sa na ňu otočila s neurčitým výrazom v tvári. „Prečo si ma sem priviedla?“

„Chcela som ti to tu len ukázať. Stará mama tvrdí, že by som si mala nájsť nejakú priateľku. Ak ňou máš byť ty, nemala by som pred tebou mať nijaké tajomstvá. Preto som ťa sem zobrala.“ Ukázala na chrbát s jej menom, ktoré si predtým Yelena nevšimla. „Toto je tvoja kniha. Určite ťa prekvapilo, že je neobyčajne hrubá.“

„Možno hovorí o mojej budúcnosti.“

„Tomu ani sama neveríš,“ obvinila ju. Yelena na to nijako nereagovala. „Budúcnosť je veľmi neistá. Len Sudičky vedia o osude každého z nás. Väčšinu však pred nami držia v tajnosti. Niekedy je lepšie nevedieť.“

Netušila, prečo to mala počúvať. „A čo ak urobili výnimku?“

Zuna sa zasmiala. „Tie lži, ktoré si nahovárame...“ zamumlala. „Videla si Knihu života mojej starej mamy. Svojej údajnej kráľovnej. Veľa toho prežila. Má za sebou plodný a dlhý život. O jej budúcnosti tam nájdeš len málo zmienok. Podobne vyzerajú aj iné knihy, kontrolovala som to. Vieš, čo to znamená?“

„Znamená to len toľko, že vedieš odvážne reči. Ak by ťa niekto začul, mohol by si všeličo myslieť,“ napomenula ju Yelena. Bola si istá, že boli pravidlá na to, ako hovoriť o kráľovnej v jej neprítomnosti. Určite zakazovali spochybňovanie jej moci.

Zuna na ňu niekoľko minút len pozerala.

Yelena jej pohľad oplácala.

Nevedela, čo iné by mala robiť.

Stále očakávala, keby jej konečne prezradí, aká je jej úloha. Určite ju sem nepriviedla preto, aby si z nej vystrelila. Na to mala príliš malý zmysel pre humor. Asi ako každá rusalka. Ona o tom vedela. Jasne o tom vypovedala jej skoršia poznámka.

Vtedy urobia Zuna niečo celkom nečakané.

Zaklonila hlavu dozadu a nakrčila nos. Začala ním poťahovať. Akoby niečo zacítila. Yelena zodvihla obočie, no zotrvala na mieste. Hoci v duchu prehodnocovala možnosti úniku. Čoskoro sa bude musieť opäť namočiť.

Lenže bola takmer fascinovaná Zunou.

Tá zúrivo pokračovala v oňuchávaní okolitého vzduchu. Pomaly sa začala pohybovať. Čoskoro sa zakrádala bližšie k Yelene. Keď sa tvárou takmer dotýkala jej hrude, mimovoľne cúvla. Toto už prekračovalo všetky medze. Nemala sem chodiť.

Napriek tomu ale zotrvala na svojom mieste.

„Prepáč, ale zacítila som krásnu vôňu. Zdá sa, že je to tvoj parfum?“ Svoje slová stočila na otázku. Yelene sa na ňu pozerala, akoby jej prikázala priviesť späť k životu nejakého smrteľníka.

„Čože?“ dostala nakoniec zo seba Yelena.

Zuna k nej podišla. Do prstov zovrela časť látky Yeleniných šiat. Zodvihla ju mierne do výšky. Druhou rukou je sklonila hlavu. Nos jej doslova zavŕtala do toho kusu oblečenia. Ešte skôr, ako začala protestovať, sa nadýchla.

V nose ju pošteklila veľmi zvláštne vôňa. Zemitá. Tak voňajú len polia po letnej búrke. Netušila, ako na to prišla, ale nejako to bola pravda. Nakoniec sa dostal aj slabý závan nejakého sladkého kvetu v plnom rozkvete. Snáď čerešňa.

Keď sa tie dva fragmenty spojili dokopy, Yelena zavrela oči.

Ešte predtým si uvedomila, že sa okolo nej stráca scenéria.

Už nebola v archíve.

Stála na lúke.

Slnko jej svojimi lúčmi zahrievalo tvár. Určite jej opäť zvýrazní všetky pehy. Nezáležalo jej na tom. Len si užívala prvý skutočne jarný deň. Čo na tom, že na záveternej strane kopcov ešte stále zotrvával sneh. Svitala v nej nádej, že čoskoro začnú kvitnúť stromy. Niečo v jej srdci pookrialo.

Doslova jej však poskočilo, keď ju na pása zaťažila váha známej ruky. Neotvárala oči. Chcela si vychutnať ten slastný pocit. No on jej to nedovolil. Zvrtol si ju v objatí tak, aby si stáli tvárou v tvár. Poodchýlila viečka. Musela zakloniť hlavu, aby mu skutočne videla viac ako len mohutnú hruď. Vlasy čierne ako žúžoľ lemovali hranatú tvár, z ktorej sa na ňu smiali svetlomodré oči.

Luka... Luka... Luka!

Zažmurkala. Ozvena toho mena jej stále znela v ušiach.

Otočila sa na Zunu a stretla sa s očakávaním v jej tvári.

„Áno,“ prisvedčila Yelena potichu, „vskutku krásna vôňa.“

Nemohla by však s istotou tvrdiť, že hovorí o prchavom náznaku parfumu na jej šatách.

Kapitola 2. ¦ Kapitola 4.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 3.:

5. Valeriee přispěvatel
17.02.2017 [9:38]

ValerieeŽe by ta kapka? Yelena tak docela nezpaomněla, že? A Zuně bych nevěřila. tak trochu mám pocit, že jí chce nasměrovat tam, kam by neměla Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
22.01.2017 [10:26]

LiliDarknightBlacky, neboj sa, som si istá, že ušľachtilý Luka veľmi ocení tvoju poklonu. Emoticon Ako vždy, tvoje teórie sú veľmi zaujímavé. Čas ukáže, ako veľmi si sa mýlila alebo trafila do toho, čo sa deje. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

3. Blacky
21.01.2017 [22:41]

Dnes bol hrozný deň. Bola som tu stokrát a aj tak ma vždy niečo odtrhlo od hodenia komentára.

Takže iba krátko pred odpravením môjho zadku do postele

Zuna má niečo za ľubom a Yelena je jej prostredník. možno budu kamošky? Rozhodne nesúhlasí s vedením jej babičky. Bude to ešte zaujímavé. Inak meno Luca je naozaj krásne. Znie ušľachtilo. Ano, hrabe mi. :D

2. LiliDarknight webmaster
21.01.2017 [19:38]

LiliDarknightNer, som rada, že kapitola mala taký efekt, ako som plánovala. Emoticon Som rada, že sa ti kapitola páčila a nejako som si myslela, že ťa Morena zaujme. Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
21.01.2017 [16:20]

NerissaHoho, zamotává se nám to, paráda. Parádní kapitola. A s tou písníčkou... brr, běhá mi mráz po zádech a zase mám úplně studený ruce. Emoticon Emoticon Emoticon
P.S.: Morena! Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!