OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 5.



Pieseň zradených - Kapitola 5.Rusalky nesnívajú

Kapitola 5.

Yelena sa zo svojho zážitku ešte dlho nevedela spamätať. Plnila svoje povinnosti. Celé dni však odmietala ísť za Galyou. Víla určite začínala mať podozrenie, ale Yelena sa nedokázala primäť k tomu, aby predstierala veselie pri tanci.

Vo voľnom čase len pozerala do vody.

Akoby jej ten mokrý hrob mohol dať odpoveď. No tá stále neprichádzala. Miesto toho sa objavovali len ďalšie a ďalšie otázky. V mysli sa jej zjavovali... obrazy. Vyblednuté scény, ktorých protagonistom bol ten muž. Ten Luka. Videla ho v rôznych okamihoch. Skúmala jeho nevinú tvár pri spánku. I potom zasiahnutý výraz ťažko pracujúceho. Dokonca okúsila jeho obavy. Starší alebo mladší, stále to však bol on.

Hoci tomu mužovi tam v dedine nevidela do tváre, bola si istá tým, že išlo o jednu osobu. Netušila však, kde sa v nej brala tá istota. Určite nepramenila z toho, že by jej niekto potvrdil jej najdivokejšie predstavy. Zuna jej určite nepomohla. Keď Yelena nabrala odvahu a spýtala sa jej na tie divné predstavy, len sa zasmiala.

Rusalky nemajú sny. Ony nemusia spať, tak prečo by mali snívať? povedala jej vtedy. A ju tie slová neustále strašili.

Máčajúc si nohy vo vode, celkom zabudla na okolitý svet. Možno preto si včas nevšimla prichádzajúcu postavu. Ani nepomyslela na útek. Keby to bol nepriateľský smrteľník, pokojne ju mohol zabiť.

Nanešťastie pre ňu to bola Galya. Na sekundu zvažovala všetky výhody takého nečakaného útoku. Ten by jej bol teraz milší ako prítomnosť natešenej víly. Yelena sa postavila na odchod. Lenže potom si všimla výraz v tvári večne pozitívne naladenej Galye. Tak ju prekvapil, že bola schopná len sadnúť si späť na udupanú zem.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Yelena. V jej hlase takmer zaznela obava.

Galya sa dlhú chvíľu len pozerala na hladinu vody. Akoby tam niečo mohla zazrieť. Yelena skontrolovala ich okolie. Okrem ich dvoch tam nebolo ani živej duše. Zvieratá si ich nevšímali a smrteľníci mali asi dôležitejšie veci na práci, než potĺkať sa v potemnenom lese.

„Myslím, že prichádzam o rozum,“ takmer fňukla Galya a hodila sa Yelene okolo krku.

Yelena, zaskočená jej konaním, tam niekoľko minút len bez pohnutia sedela. Až neskôr pochopila, že teraz sa od nej niečo očakáva. Veľmi opatrne natiahla ruky. Nemotorne ich položila priateľke okolo pásu. Veľmi zvláštne, nie však nepríjemné. Dokonca sa jej zdalo, akoby na okamih všetko pôsobilo akosi... ľahšie. Lenže potom si spomenula na zážitok v dedine a svoje predstavy... a príjemný pocit sa vytratil. No Galyu aj tak nepúšťala.

„Čo sa stalo?“ zopakovala, pobádajúc tak Galyu, aby jej všetko porozprávala.

Galya sa nadýchla. Potom druhýkrát. Nakoniec ale spustila: „Myslím, že strácam moc nad svojimi schopnosťami. Včera som mala zviesť jedného muža, aby sa k nám pridal. Tváril sa, že ma nevidí! Bol schopný mi odolať! Ostatným som sa ani nepriznala...“

Yelena sa prudko nadýchla. Možno tie podivné okolnosti nakoniec budú dávať zmysel.

„Ale nejde len o nejakého smrteľníka, ktorý odolal?“

Pokrútila hlavou. „Nie. Už predtým som... mala príhody. Niekedy cez deň, keď som si len tak sadla a nič nerobila, zdalo sa mi, akoby mi niekto šepkal do ucha. Mužský hlas. Neznámy a predsa známy. A potom som začala vidieť aj tú tvár... a... Yelena, čo ak sa o tom kráľovná dozvie a zabije ma?!“

„Neboj sa, nič ti neurobí, lebo sa o tom nikdy nedozvie,“ prisľúbila jej Yelena.

Možno jej emócie veľa nehovorili, ale chápala význam oddanosti. Galya bola jej priateľka. Možno aj preto, že sa zobudili vedľa seba. Nech to bolo akokoľvek, musia si navzájom pomáhať. Pravdepodobne sú v tom všetkom spolu.

Galya fňukla. „Ale ja sa... bojím.“

„Sú tie predstavy také strašné?“

Na chvíľu sa odmlčala. Akoby sa snáď hanbila za to, čo sa chystala vysvetliť. „Práve naopak. Sú veľmi pekné a príjemné a... Kde sa vôbec zobrali? Veď som sa pred pár mesiacmi len narodila! Nie sú to moje spomienky! Sú to len predstavy!“

Yelena mala pocit, akoby jej Galya prečítala myšlienky a zhrnula to, o čom posledné hodiny premýšľala. Určite to nemohla byť len náhoda. Aj keď stále nerozumela tomu spojeniu so smrteľníkmi... Oni nepatrili do ich sveta. Len žili vedľa seba.

Víly a rusalky a starali o prírodu, zabezpečovali úrodu a pokračovanie života. Ľudia z toho len získali, takže bolo správne, ak sem-tam niektorý z nich zomrel, aby nakŕmil ich mágiu. Kráľovná sama im vysvetľovala, že každý život, ktorý zoberú, sa premení na silu. Tá posilňuje ich ríšu.

Čo ak... čo ak sa ale niečo pokazilo?

Yelene tá predstava prišla príliš divoká. Lenže nemala dostatočné odpovede. Za kráľovnou naozaj ísť nemohli a... Napriamila sa. Prečo jej to len nezišlo na um skôr? Zuna predsa vždy vyzerala akoby vedela o všetkom omnoho viac, než dávala najavo. Ten jej záhadný úsmev, jej vystupovanie, dokonca aj reči! Ona bude poznať dôvod toho všetkého.

Yelena takmer násilím odlepila Galyu zo svojho náručia. „Teraz sa upokoj. Ja viem, že tie predstavy sú desivé. Zistím, čo sa to deje.“

„Nesmieš ísť za kráľovnou! Obe nás zabije!“ zhíkla Galya poplašene.

„Nie, nezabije, pretože sa o tom nedozvie,“ povedala pevne Yelena, hoci mala svoje pochybnosti. „Zájdem za Zunou. Aj tak ma už očakáva. Možno ona nám pomôže.“

„Nám?“ pošepkala Galya. „Takže...“

Yelena ju zastavila skôr, ako to stihla vysloviť: „Vráť sa k ostatným vílam. Tancuj. Vi venčeky. Keď niečo zistím, prídem za tebou.“

„Ale čoskoro bude noc a...“

Iste, víly a ich povinnosti. „Nájdem ťa ráno.“

Nečakala na jej povolenie. Len sa postavila a napravila si šaty. Snáď nervozitou. Sčasti asi odhodlaním. Už mala toho všetkého akurát tak dosť. Zuna o tom musela niečo vedieť. Inú možnosť si ani nepripúšťala. No aby nestratila odvahu, pre istotu Galyi nevenovala už ani pohľad.

Proste skočila do vody.

Čoskoro sa ocitla v paláci.

Dúfala, že Zuna bude v archíve. Každý deň tam trávila čo najviac času. Niekedy jej Yelena pomáhala, ale dnes príliš dlho sedela na brehu. Opatrne kráčala po opustených chodbách. Myseľ si udržovala prázdnu. Podozrievavo sledovala každý tieň. Nechcela, by ju niekto videl. Keď tadeto prechádzala v sprievode Zuny, bolo to iné. Následníčky trónu sa nikto nebude pýtať, kam sa vybrala a z akého dôvodu.

Nakoniec Yelena dorazila do archívu bez toho, aby niekoho stretla. Keď vstúpila dnu, nastala chvíľa napätia. Zuna tam predsa nemusela vôbec byť. Lenže opäť sa ukázalo, že na svete ešte ostalo nejaké šťastie. Zuna spokojne sedela pri to istom stole, pri ktorom vtedy našli stáť bohyne ročných období. Pred sebou mala otvorených niekoľko kníh, ale oči upierala na Yelenu. Akoby ju očakávala teraz jej vyčítala, že ju nechala tak dlho čakať.

„Potrebuješ niečo?“ Yelena prikývla. „Tak to by si mala začať.“ Yelena otvorila ústa, ale nevyšiel z nich ani hlások. Zuna sa zasmiala. „Čo keby si to skúsila od začiatku?“

Na dôkaz toho, že jej venuje plnú pozornosť, zatvorila všetky knihy na stole a postavili ich do úhľadnej vežičky. Napokon pokynula Yelene rukou, aby sa usadila k nej. Rusalka zaváhala len na niekoľko sekúnd. Potom si vďačne sadla. No aj tak nezačala rozprávať hneď. Ešte stále zvažovala, či by sa na to Zuny mala pýtať. Lenže potom si vybavila ten moment, keď v podstate prehlásila, že kráľovná by nemala vládnuť. Vždy to môže použiť proti nej.

„Ako je možné, že smrteľník odolal našim schopnostiam?“

Zuna zodvihla obočie. „Našim? Takže si tu v mene ešte niekoho iného okrem seba?“

Yelena sa zamračila. Zabudla na opatrnosť. Navonok nedala na sebe nič znať. Zuna ešte chvíľu čakala, či jej na to niečo povie. Keď naďalej mlčala, sama sa pustila do reči:

„V našom svete žijú smrteľníci, ktorí vedia o existencii víl a rusaliek. Keďže si uvedomujú našu prítomnosť, naše schopnosti na nich neúčinkujú v plnej miere. Ale je pravda, že títo ľudia sa aj vyhýbajú miestam, kde by nás mohli stretnúť.“ Rozhodila rukami, akoby to bolo jasné. „Niektorí však majú svoje vlastné nadania, vďaka ktorým sú sčasti imúnni voči našim čarám.“

„Aká je pravdepodobnosť, že niekoho takého naozaj stretneme?“

Zuna sa zasmiala. „Keď sa ma na to pýtaš, tak nejaká pravdepodobnosť ťa nezaujíma.“

„Tak mi teda povedz, prečo bol niekto imúnny voči mojej pesničke. Prečo niekto nepodľahol lákaniu víly a nepustil sa do tanca.“

„Toto nie je náhoda,“ začala zadumane.

Avšak namiesto toho, aby dopovedala, čo začala, postavila sa. Yelena nechápavo sledovala, ako z mizla medzi policami. Neostávalo jej nič iné len tam na ňu čakať. Bolo zbytočné naháňať ju v temných zákutiach archívu.

Miesto toho tam proste sedela a zrak upierala na neurčitý bod na jednej zo stien. Keď sa napokon Zuna vrátila, Yelena nadskočila na svojej stoličke. Pred ňou na stole pristál jeden z rozsiahlych zväzkov. Pri bližšom skúmaní si uvedomila, že toto je kniha, ktorá ma na chrbte napísané jej meno. Opäť sa rozhodla nejako ju mučiť?

„Tam nájdeš odpoveď,“ povedala Zuna jednoducho a hlavou kývla n Knihu života.

„Keď vieš, čo to znamená, prečo mi to jednoducho nepovieš?“

Zuna rozhodila rukami. „Pretože ani ja to neviem!“ skríkla zúfalo. „Mám len podozrenia. Vy všetky si myslíte, že som ešte len dieťa, ale v skutočnosti som tu dlhšie než ktorákoľvek z vás. Prišla som sem ako batoľa. Sledovala som svoju starú mamu pri práci, ktorej som nerozumela. To, čo robí, vždy vyjde. Vytvára rusalky a víly. No ty si iná. Po dlhom čase rusalka, ktorá by mohla vidieť skrz clonu toho všetkého. Lenže ja ti nemôžem dať niečo, na čo nie si pripravená!“

Yelena sa postavila. Ale len preto, že jej bolo nepríjemné, ako musí zakláňať hlavu. Popravde, ničomu nerozumela. Nejaký hlas jej našepkával, že by to mohlo byť správne. Lenže nechcela počúvať. Nemala by. Povinnosť je najdôležitejšia. Musí topiť mužov v tom rybníku! Čo na tom, že niekto jej bol schopný odolať.

„Prečo vidím tvár nejakého muža? Prečo ho poznám?“

Zuna sa zasmiala. Ten zvuk bol mierne zúfalý. „Ty si myslíš, že si sa pred niekoľkými mesiacmi prebudila. Ale čo ak to nie je pravda? Čo ak by som ti povedala, že si bola niečím iným predtým, než si sa ocitla v tej jaskyni?“

Yelena si odfrkla. „Tak by som ti povedala, že si bola príliš dlho na slnku.“

„A ty odo mňa chceš odpovede? Nie si ani len ochotná priznať možnosť, že vám všetkým kráľovná klamala a váš život je viac ako len obyčajná povinnosť.“

„Ani neviem, na čo som sem chodila. Aj tak si mi neporadila.“

Yelena sa začala zberať na odchod. Len tu strácala čas. Bola naivná, keď dúfala, že by jej Zuna mohla dať nejaké odpovede. To pokojne mohla ísť rovno za kráľovnou a dopadlo by to rovnako. Len s tým rozdielom, že Zuna ju nebude chcieť zabiť. Možno. Ale čo nie je, môže byť.

Keď už bola medzi dverami, Zuna povedala: „Chceš odpovede a pritom ich máš pred sebou. Hľadaj ich v tom, čo vidíš a čo počuješ. Tvoja pamäť ťa vedie správnym smerom. Len jej musíš veriť. A keď naberieš odvahu, vráť sa sem. V tej knihe nájdeš aj to, čo sa bojíš vysloviť.“

To ju zastavilo úplne. „Ak je to tak, prečo ich kráľovná nezničila už dávno?“

„Pretože neverí, že by niektorá z vás bola schopná prehliadnuť cez to kúzlo.“

„Cez kúzlo?“ začudovala sa Yelena. Nespomínala si, že by niekto nejaké použil.

„Naozaj si si myslela, že ste pili víno?“

Yelena sa začudovala ešte viac. Nespomínala si, že by niekedy niečo pila. Aspoň nie s kráľovnou. Na takú príležitosť by predsa nezabudla. No nič z toho nepovedala nahlas. Len kývla hlavou na znak vďaky. Ak niečo, tak v hlave mala ešte väčší zmätok než v momente, keď za ňou prišla. Navyše sa nezdalo, že by Zunu trápil osud víl alebo rusaliek. Čo ak bola rovnako chladná ako ich kráľovná? Nechcelo sa jej tomu veriť.

Nakoniec za ňou ešte zavolala: „Odpovede nájdeš tam, kde ťa za vedie tvoja zvedavosť. Ale neotáľaj príliš dlho. Tento svet by to nemusel vydržať.“

S tým sa za ňou zatvorili dvere. Kliknutie sa ešte niekoľko sekúnd zlovestne ozývalo v temnej chodbe. Kedy sa stihlo tak zotmieť? Pravdepodobne tam bola dlhšie, než si myslela. Keď sa nakoniec preniesla cez vodu späť do svojho rybníka, všetko už prikrývala noc.

V blízkosti jej domova nebola Galya ani iná víla. Samozrejme, práve teraz lákali nejakého hlúpeho smrteľníka do svojich osídiel. Po prvýkrát rozmýšľala o správnosti ich jednania. Lenže nebolo iného východiska. Na toto boli stvorené. Pre čo iné by sa narodili?

Zadívala sa na hladinu. Hviezdy poblikávali a ich matné svetlo sa odrážalo od pokojnej vody. Kdesi v diaľke cvrlikali svrčky. Len žil po zotmení svojim vlastným životom. Nočné zvery vyliezali z úkrytov. Tak veľmi sa podobali vílam. Rusalky nepoznali hodinu, v ktorej by neboli na stráži.

Nemuseli spať.

Preto by nemali ani snívať.

A predsa sa Yelena opäť pristihla pri tom, ako sa jej za viečkami tvorí niečia podobizeň.

Nemusel hádať. Poznala aj jeho meno. V hlave sa jej točilo. Akoby v ozvene počula Zunine slová. Mala pravdu. Naozaj nemala dostatok odvahy na to, aby chcela zistiť pravdu. Nedokázala by otvoriť tú knihu. Jediný raz jej to stačilo. Ešte teraz sa cítila nepríjemne, keď si na to spomenula.

Toľko pocitov v tele rusalky, ktorá by mala byť bezcitná. Ak si nedá pozor, niekto by si to mohol všimnúť a jej zmätenie by si pomýlil so súcitom. Toho v sebe nemala ani zamak. Smrteľníkov zabíjala bez zaváhania. Ničili ich svet. Nenávidela ich a... Zarazila sa.

Nenávidela?

Lenže na takú emóciu by mala mať dobrý dôvod.

Ona žiadny nevidela.

Postavila sa. Celý tento zmätok musí nejako prekonať. Nemôže sa sústrediť na službu, keď jej myšlienky zabiehajú to takých šialených hlúpostí. Zuna mala v niečom pravdu. Jej zvedavosť ju predtým zaviedla do dediny.

Aj teraz by tam mala ísť.

Postaví sa pred toho muža a... A čo? Neexistovala pravdepodobnosť, že by ju spoznal. Ten jeho kamarát si ju predtým len s niekým splietol. Ona je rusalka. Zrodila sa len pred pár mesiacmi. Tam to končí. No čím viac si to opakovala, tým menej si bola istá vlastnými slovami.

Nakoniec potlačila to úzadia všetky pochyby a vybrala sa na cestu. Cez vodu rybníka preskočila do dediny. Späť do tej istej studne. Všade panovalo ticho. Jediné svetlo poskytoval mesiac a, keďže z neho ostal už len tenký pásik, nebolo ho veľa.

Mala jedinečnú príležitosť vrátiť sa späť domov. Nikto by ju nezbadal. Nikto by sa o tom nedozvedel. A predsa... nedokázala cúvnuť. Nie teraz, keď to všetko vybičovala do takej ohavnosti. Paranoidná rusalka. Spojenie, ktoré sa k sebe nehodilo.

Musí s tým skoncovať.

S tou myšlienkou vyskočila zo studne. Z vlasov jej kvapkala voda a vytvárala mláky. Ak si nedá pozor, mohla by spôsobiť záplavu. Ale keď zodvihla hlavu, bola možná katastrofa to posledné, na čo myslela.

Stála pred domom.

V jednom okne slabo plápolalo svetlo. Na návštevy bolo rozhodne neskoro. Ale neodradilo ju to. Prešla k dverám. Zabúchala. Raz. Dvakrát. Vo vnútri sa ozvalo nadávanie. Neusmiala sa. Len tam stála. Nakoniec sa na prahu objavil on. Spoznala ho okamžite. Hoci ho osvetľovalo len slabé svetlo z lampáša. Ten zodvihol a priblížil k jej tvári, aby ju mohol vidieť. Prudko sa nadýchol.

„Yelena? Čo tu robíš?“ Hlas sa mu triasol.

Tými slovami rozbil jej krehké presvedčenie na maličké črepiny.

Kapitola 4. ¦ Kapitola 6.


A prvých 5 kapitol je za nami! Vždy som považovala tieto kapitoly za kritické. Odvíja sa predsa od nich celý príbeh.

Ako sa vám príbeh zatiaľ páči?

Kapitolu by som rada venovala ratolesti Ner, Blacky a Pioggii. Ďakujem za vašu podporu a milé slová. Veľa pre mňa znamenajú.

Vaša Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 5.:

5. Valeriee přispěvatel
17.02.2017 [11:43]

Valerieea je to venku Emoticon Emoticon Emoticon teď co Luka udělá. Předpokládám, že jí nenechá jen tak odejít Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Pioggia přispěvatel
30.01.2017 [18:36]

PioggiaĎakujem za venovanie spravila si mi obrovskú radosť Emoticon ku kapitole... Bola fakt super. Tak veľmi som chcela vedieť čo bude ďalej že som očami preskakovala vety a potom som sa musela prinútiť vrátiť aby som ich dočítala Emoticon Emoticon Už keď si ešte na začiatku písala že jej tá kvapka vína stiekla na šaty som mala pocit ze to bude dôležité... teraz som si istá že vďaka tomu si niektoré veci pamätá ale neviem prečo má podobné problémy aj Galya... Žeby aj ona nevypila celý pohár? No predpokladám že sa to ešte dozvieme Emoticon napíš pokračovanie čo najrýchlejšie chcem vedieť ako dopadne toto stretnutie Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
26.01.2017 [16:58]

LiliDarknightNer, som rada, že sa ti kapitola páčila a no, niekedy by som aj ja dala neviem čo za to, aby si nemala sny. Ale aspoň rusalky ich mať nemusia. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

Blacky, ono sa postupne bude ukazovať, čo sa deje a prečo sa to deje, aj kto všetko je do toho zapletený. Vysvetlí sa aj to s emóciami. Všetko ale chce svoj čas. Emoticon Emoticon Ono je síce pravda, že Zuna jej toho veľa prezradila, ale Yelena tomu všetkému ešte nemôže rozumieť. To by bolo príliš skoro. Emoticon
Som ale rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár. Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 26.01.2017 [16:49]

ten koniec je vražedný a ja sa nemôžem dočkať ďalšej.
Som zvedavá, prečo sa to deje aj Gale a či sa to deje aj iným vílam a rusalkám len mlčia, lebo nemajú nikoho tak blízkeho. čo ma tiež privádza k skutočnosti, že už to ich priateľstvo je nebezpečné. ak nemajú mať emócie nemali by byť schopné nenávsti, lásky, empatie... Keď si kráľovna všimne, že medzi dvoma druhmi jej Dcér je naozaj priateľstvo ... nebude to pekný lov.

Ach, Luca, konečne z neho dotaneme niečo skutočné. Aj keď úprimne vravím, že tu ma Yelena fakt vytáčala. Zuna jej otvorene odpovedala, ak by sa zamyslela, pochopila by.

Ale verím v rozhovor s Lucom, že sa pohne dopredu a prestane popierať a bojovať sama so sebou.

dokonalá kapitola. tento príbeh ma dostáva každou kapitolou viac a viac.

1. Nerissa přispěvatel
26.01.2017 [16:03]

NerissaPrvně, děkuji za věnování, mamuška. Emoticon
A... páni. Co se to děje? Co je s Yelenou? Emoticon Emoticon
Teď budu znít trochu divně, ale dala bych cokoliv za to, abych nemohla mít sny. Kapitola byla... smutná a studená, ale líbila se mi. Strašně moc. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!